chevron_left chevron_right
Job 10
Moja duša si oškliví môj život. A už akokoľvek, zanechám na sebe svoju žiaľbu; budem hovoriť v horkosti svojej duše. Poviem Bohu: Neodsudzuj ma! Oznám mi, prečo sa so mnou pravotíš? Či ti je to dobré, že utiskuješ, že opovrhuješ prácnym dielom svojich rúk a svietiš na radu bezbožných? Či ty máš azda oči nejakého tela? Či ty vidíš, ako vidí smrteľný človek? Či sú tvoje dni jako dni smrteľníka? Či sú tvoje roky jako dni muža, že vyhľadávaš moju neprávosť a pýtaš sa na môj hriech? Napriek tomu, že vieš, že nie som bezbožný, a že nieto nikoho, kto by vytrhnul z tvojej ruky. Tvoje ruky ma sformovaly a učinily ma celého dookola, a teraz ma pohlcuješ! Pamätaj, prosím, že si ma učinil ako blato a že ma zase navrátiš do prachu! Či si ma neslial ako mlieko a nezhustil si ma jako na syr? Priodial si ma kožou a mäsom a pospletal si ma kosťami a žilami. Daroval si mi život a učinil si so mnou milosť: tvoj starostlivý dozor ostríhal môjho ducha. Ale toto si skryl vo svojom srdci; viem, že je to u teba: ak zhreším, spozoruješ ma, a neoprostíš ma mojej neprávosti. Keby som spáchal bezbožnosť, beda mi, a jestli som spravedlivý, nepozdvihnem svojej hlavy, sýty potupy a vidiac svoje trápenie. A keď sa pozdvihne, budeš ma honiť ako lev a znova budeš predivne so mnou zaobchodiť; obnovíš svojich svedkov proti mne a rozmnožíš u mňa svoju nevoľu; vyšleš čatu za čatou, a vojsko bude u mňa. Prečo si ma tedy vyviedol zo života matky? Bol by som zomrel, a nebolo by ma uvidelo oko; bol by som, ako keby ma nebolo nikdy bývalo; z lona by som bol býval zanesený do hrobu. Či azda nie je i tak mojich dní iba málo? Nechže už prestane; nech odvráti odo mňa svoj pozor, aby som sa poveselil trochu, prv ako pojdem, a viacej sa nevrátim, do zeme tmy a tône smrti, do zeme hustej tmy jako mrak tône smrti, kde nieto nijakého poriadku, ta, kde je svetlosť ako mrak.
chevron_left Prev Job 10 Next chevron_right