chevron_left chevron_right
Job 14
Človek, splodený zo ženy, je krátkeho veku a sýty nepokoja. Vyjde jako kvet z puku a uvädne; uteká jako tieň a nezastane. A ešte i na takého otváraš svoje oči a mňa uvodíš so sebou v súd! Kto môže vydať čisté z nečistého? Nikto! - Ak tedy sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u teba; položil si mu hranice, ktorých neprekročí: odvráť od neho svoj pozor, aby mal chvíľu pokoj, až by sa potešil ako nájomník svojmu dňu. Lebo strom má nádej: ak ho vytnú, zase vyrastie, a jeho výhonok nevyhynie. Jestli sa zostarie jeho koreň v zemi, a jeho peň zomrie, v prachu: keď zavonia vodu, znova vypučí a ženie vetvi jako sadenec. Ale muž zomrie, premožený mdlobou; a keď vypustí človek dušu, kdeže je?! Ako keď odtekajú vody z jazera, a rieka siakne a vysychá: tak i človek, keď ľahne, nevstane; dokiaľ len budú nebesia, neprebudia sa ani sa nezobudia zo svojho spánku. Oj, aby si ma ukryl v hrobe, aby si ma zakryl, dokiaľ by sa neodvrátil tvoj hnev, aby si mi uložil lehotu a potom sa rozpamätal na mňa! Ak zomrie muž, či ešte kedy ožije? Vtedy po všetky dni svojho vojenia budem sa nadejať, dokiaľ len neprijde moja zmena. Zavoláš, a ja sa ti ohlásim; budeš túžiť po diele svojich rúk. Lebo vtedy budeš počítať moje kroky: nebudeš striehnuť na môj hriech. Moje prestúpenie bude zapečatené v uzlíku, a zatrieš moju neprávosť. Ale teraz ako keď padá vrch, že sa drobí, a skala, keď sa odtrhne od svojho miesta; voda mrví kamene, a jej lejaky odplavujú prach zeme, tak si zahubil nádej smrteľného človeka. Večne ho premáhaš, a ide ta; mení svoju tvár a tak ho zaháňaš. Či sú potom jeho synovia slávni, nevie o tom, a či sú chatrní, nepozoruje na to. Ale jeho telo bolestí spolu s ním, a tak i jeho duša smúti tam spolu s ním.
chevron_left Prev Job 14 Next chevron_right