chevron_left chevron_right
Job 29
A Job pokračoval vo svojej umnej reči a riekol: Oj, aby som bol ako za predošlých mesiacov, ako za dní, v ktorých ma strážiac chránil Bôh! Kým svietil svojou sviecou nad mojou hlavou, keď som chodieval v jeho svetle vo tme! Jako som bol za dní svojej jasene, kým bola tajná rada Božia nad mojím stánom; kým ešte bol so mnou Všemohúci, vôkol mňa moji chlapci; kým sa moje kroky kúpaly v masle, a skala vylievala u mňa potoky oleja; keď som vychádzaval do brány, hore do mesta, a na ulici postavovával svoje sedište! Keď ma videli mládenci, skrývali sa a starci povstávali a stáli. Kniežatá zdŕžaly slovami a kládli ruku na svoje ústa; hlas vojvodov sa skrýval, a ich jazyk sa lepil na ich ďasno. Keď počulo o mne ucho, blahoslavilo ma, a keď ma videlo oko, prisviedčalo mi. Lebo som vytrhoval biedneho, volajúceho o pomoc, i sirotu i toho, kto nemal pomocníka. Požehnanie hynúceho prichádzalo na mňa, a pôsobil som to, aby plesalo srdce vdovy. Obliekal som sa v spravedlivosť, a ona si obliekala mňa; jako plášť a jako turban bol môj súd. Bol som očima slepému a nohami krivému som bol ja. Býval som otcom chudobným a pravotu, ktorej som neznal, som prezkúmal. Krúšieval som črenové zuby nešľachetníka a vyrážal som lúpež z jeho zubov. A povedal som: Zomriem vo svojom hniezde a rozmnožím svoje dni, že ich bude jako piesku. Môj koreň bude mať otvorený prístup k vode, a rosa bude nocovať na mojej vetvi. Moja sláva bude vše nová u mňa, a moje lučište sa bude obnovovať v mojej ruke. Počúvali na mňa a očakávali a mlčali na moju radu. Po mojom slove viacej nehovorili, a moja reč príjemne pršala na nich; očakávali na mňa jako na dážď a otvárali svoje ústa jako proti jarnému dažďu. Smial som sa na nich žartujúc, neverili a nedali padnúť svetlu mojej tvári. Volil som ich cestu a sedel som ako hlava a prebýval som ako kráľ vo vojsku, jako ten, kto teší zarmútených.
chevron_left Prev Job 29 Next chevron_right