chevron_left chevron_right
Job 30
A teraz sa mi smejú vekom mladší odo mňa, ktorých otcami som opovrhoval, ani len ich postaviť so psami svojho drobného stáda. A načo by mi aj bola bývala sila ich rúk? Zhynula u nich vláda. Nedostatkom a hladom zmorení, tí, ktorí obhrýzali vypráhlu zem, šero pustiny a púšte, ktorí trhali zeliny po chrastinách, a koreň jalovca bol ich pokrmom. Boli vyhnaní zpomedzi ľudí; kričali na nich ako na zlodeja, takže museli bývať vo výmole potokov, v dierach prachu a skál. Revali medzi chrastinami; boli sobraní pod tŕne, synovia blázna i synovia človeka bez mena; boli vypudení zo zeme. A teraz som sa stal ich pesničkou a som im vravou. Ošklivia si ma; vzďaľujú sa odo mňa a neštítia sa pľuvať mi do tvári, pretože Bôh rozviazal moju tetivu a ztrápil ma; preto odvrhli úzdu pred mojou tvárou. Po pravici povstáva mladá sberba; podrážajú mi nohy a nahadzujú proti mne cesty svojej zhuby. Rozryli môj chodník; dopomohli k mojej zkaze tí, ktorí sami nemajú spomocníka. Prišli na mňa jako širokou trhlinou; valia sa jako búrka. Hrôzy sa obrátili na mňa; stíha to moju dôstojnosť ako vietor, a moja spása pominula jako oblak. A teraz sa moja duša rozlieva vo mne; pochytily ma dni trápenia. Noc vrtá moje kosti a lúpi odo mňa, a moji hlodajúci, červy, neležia zaháľajúc. Veľkou silou mení sa moje rúcho na nepoznanie; sviera ma to jako obojok mojej sukne. Vrhol ma do blata, takže som podobný prachu a popolu. Volám k tebe, Bože, o pomoc, a neodpovedáš mi; stojím, a len hľadíš a hľadíš na mňa. Obrátil si sa mi v ukrutníka; mocou svojej ruky útočíš na mňa. Vyzdvihol si ma do vetra a vysadil si ma naň a pôsobíš to, aby som sa rozplýval v hukote búrky. Lebo viem, že ma obrátiš do smrti a do domu, do ktorého sa shromaždí každý živý. Len že či nevystrie človek ruky i v rumoch; aj keď hynie, preto len kričí o pomoc. Je pravda, že som plakal nad tým, kto prežíval tvrdé dni; že moja duša smútila nad chudobným. Preto som s istotou očakával dobré, ale prišlo zlé; nadejal som sa na svetlo, a prišiel mrak. Moje vnútornosti vrú a nechcú sa upokojiť; nadišly na mňa dni trápenia. Chodím smutný bez svitu slnca; stojím v shromaždení a volám o pomoc. Stal som sa bratom šakalov a druhom mladých pštrosov. Moja koža sčernela a lúpe sa so mňa, a moja kosť horí od horúčosti. A tak sa obrátila moja harfa na zármutok a moja píšťala na hlas plačúcich.
chevron_left Prev Job 30 Next chevron_right