chevron_left chevron_right
Job 4
Na to odpovedal Elifaz Témanský a riekol: Jestli sa pokúsime prehovoriť k tebe slovo, neunaví ťa to? Ale kto by sa aj mohol zdržať, aby nehovoril?! Hľa, učieval si mnohých a zomdlené ruky si posilňoval; tvoje slová pozdvihovaly klesajúceho, a zmocňoval si kolená, ktoré sa nakláňaly od slabosti. A keď teraz prišlo toto na teba, ťažko to nesieš; dotklo sa ťa, a si predesený. Či nebola tvoja bohabojnosť tvojou nádejou, tvojím očakávaním bezúhonnosť tvojich ciest? Nože sa rozpomeň, kde ktorý nevinný kedy zahynul? Alebo kde boli kedy spravedliví vyhladení? Jako som vídal tých, ktorí orali neprávosť a siali trápenie, že to i žali. Zahynuli od dychu Božieho a od ducha jeho hnevu zanikli. Revanie ľva a hlas ľvice umĺkne, a zuby ľvíčat bývajú vylámané; starý lev hynie, keď nieto koristi, a mláďatá ľvice sa rozpŕchnu. Ale ku mne sa prikradlo slovo, a moje ucho pochytilo niečo málo z toho. V dumách, pochádzajúcich z nočných videní, keď pripáda hlboký spánok na ľudí, nadišiel na mňa strach, a pochytilo ma trasenie, čo prestrašilo množstvo mojich kostí. Lebo nejaký duch prešiel popred moju tvár: dupkom vstaly vlasy na mojom tele. Zastál, ale som nepoznal jeho tvári, len nejaká podoba stála pred mojimi očima. Bolo ticho, a počul som nejaký hlas: Či je smrteľný človek spravedlivejší ako Bôh, alebo či je muž čistejší nad toho, ktorý ho učinil? Hľa, neverí ani svojim sluhom a pri svojich anjeloch zistil nedostatok. A čo potom povedať o tých, ktorí bývajú v domoch z hliny, ktorých základ je založený na prachu?! Rozdrtia ich skôr ako moľa. Od rána do večera bývajú skrúšení; bez toho, že by si toho všímali, hynú na večnosť. Či nejde ta s nimi aj ich sláva? Zomierajú, ale nie v múdrosti.
chevron_left Prev Job 4 Next chevron_right