chevron_left chevron_right
Job 41
Hľa, nádej človeka na neho je klamná. Alebo či sa dokonca už i na jeho pohľad rúti na zem? Nikto nie je taký smelý, ani len aby ho zobudil. A kde kto potom sa postaví predo mnou?! Kto ma kedy predišiel voľačím, aby som odplatil? Čokoľvek je pod všetkými nebesami, je moje. Nebudem mlčať o jeho údoch o sile a kráse jeho ustrojenia. Kto odkryje povrch jeho rúcha? S dvojitou svojou úzdou kto pristúpi? Kto otvorí vráta jeho tvári? Okolo jeho zubov je strach. Pýchou ryhy jeho štítov; každý je privrený jako tesná pečať. Jeden prilieha k druhému tak, že vzduch nevojde medzi ne. Každý ľne pevne k druhému; držia sa spolu a neodstávajú od seba. Jeho kýchanie žiari svetlom a jeho oči sú jako riasy rannej zory. Z jeho úst vychádzajú fakle; uletujú ohnivé iskry. Z jeho chriapov vychádza dym; je to jako vrúci kotol a horiaca sitina. Jeho dych rozpaľuje uhlie, a plameň vychádza z jeho úst. V jeho šiji prebýva sila, a pred ním výskoky uteká strach. Kusy jeho mäsa pevne sa držia. Všetko je na ňom ako uliate, ani sa nepohne. Jeho srdce je uliate jako z kameňa, a je uliate, pevné jako spodný žernov. Jeho dvihnutia sa boja i najsilnejší; zlyhajú od zdrtenia. Keby ho niekto dostihol mečom, jeho meč neostojí, ani kopija ani strela ani pancier. Považuje železo za slamu, za hnilé drevo meď. Strela z luku ho nepohne na útek; kamene z praku sa mu obrátia na plevy. Kyjak považuje za suché steblo; smeje sa šramotu kopije. Pod ním je ostrie črepu; stelie hrot, ako čo by to bolo na blato. Pôsobí, aby vrela hlbina jako hrniec; robí more nádobou strojenej masti. Za ním svieti draha; považuje priepasť za bezvládne šediny. Nie je mu podobného na zemi; ktorý by bol učinený tak, bez strachu. Smele pozrie na čokoľvek vysoké; je kráľom nad všetkými šelmami.
chevron_left Prev Job 41 Next chevron_right