chevron_left chevron_right
Job 7
Či nemá človek vojenia na zemi? A jeho dni sú jako dni nájomníka. Jako sluha, ktorý dychtí po tôni, jako nájomník, ktorý túžobne očakáva plat za svoju prácu, tak sú mi nadedené mesiace márnosti a tak mi načítali nocí trápenia. Keď ležím, hovorím: Kedyže už vstanem? Ale zase sa tiahne večer, a tak som sýty prehadzovania sa až do mraku. Moje telo sa odialo červy a kôrou prachu; moja koža sa svraštila a tečie hnisom. Moje dni sú rýchlejšie ako člnok tkáča a míňajú sa bez nádeje. Pamätaj, že môj život je ako vietor; moje oko už viacej neuvidí dobrého; neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude. Jako zaniká oblak a ide ta, taký je aj ten, kto sostupuje do hrobu; nevyjde zase hore; nenavráti sa viacej do svojho domu, ani ho viacej nepozná jeho miesto. Preto ani ja nebudem zdŕžať svoje ústa; hovoriť budem v úzkosti svojho ducha; vravieť budem v horkosti svojej duše. Či som ja azda morom, či azda morskou obludou, že si postavil proti mne stráž? Keď poviem: Moja posteľ ma poteší, moja loža pozdvihne v mojom náreku; vtedy ma strašíš snami a desíš ma videniami, takže si moja duša volí zaškrtenie, radšej smrť ako také moje kosti. Opovrhujem životom, veď i tak nebudem žiť naveky. Nechaj ma, lebo moje dni sú márnosť. Čo je smrteľný človek, že ho tak zvelebuješ a že obraciaš k nemu svoje srdce a všímaš si ho? A že ho navštevuješ každého rána, zkúšaš ho každej chvíle? Jako dlho to bude ešte trvať, čo neodvrátiš odo mňa svojho zraku? Prečo ma nepustíš, aspoň dokiaľ neprehltnem svojej sliny? Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma postavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom? A prečo neodpustíš môjho prestúpenia a neodnímeš mojej neprávosti? Lebo teraz už ľahnem do prachu, a keď ma budeš ráno hľadať, nebude ma.
chevron_left Prev Job 7 Next chevron_right