chevron_left chevron_right
Ps 39
Náčelníkovi speváckeho sboru, Jedutúnovi. Žalm Dávidov. Povedal som: Budem pozorovať na svoje cesty, aby som nezhrešil svojím jazykom; budem strážiť svoje ústa, aby maly úzdu, dokiaľ bude predo mnou bezbožný. A tak som nevydal hlasu jako nemý a mlčal som viac, než bolo dobre. Ale moja bolesť sa búrila. Moje srdce sa rozpálilo v mojom vnútri, a keď som rozmýšľal, zanietil sa vo mne oheň; vravel som svojím jazykom a riekol som: Daj mi znať, ó, Hospodine, môj koniec, a jaký je výmer mojich dní, aby som vedel, ako rýchle sa pominiem. A hľa, dal si mi dní na šír niekoľko dlaní, a môj vek je pred tebou jako nič. Áno, všetko je márnosť, i každý človek, čo i jako pevne stojí. Sélah. Áno, človek ide ta jako tôňa; púha márnosť je, za čo sa nepokojí; hromadí, a nevie, kto to všetko poberie. A tak teraz na čože by som očakával, ó, Pane? Ten, na koho sa nadejem, si ty. Vytrhni ma zo všetkých mojich prestúpení! Nevystav ma na potupu bláznovi! Zanemel som; neotvorím svojich úst, lebo si to ty učinil. Odvráť svoj úder odo mňa, lebo ja hyniem od švihania tvojej ruky. Keď kárajúc pre neprávosť tresceš človeka, rozpadáva sa jeho pôvab ako moľovina. Áno, vskutku je márnosťou každý človek. Sélah. Počuj moju modlitbu, Hospodine; nakloň ucho k môjmu volaniu o pomoc! Nemlč na moje slzy! Lebo som cudzincom u teba; som pohostínom, ako boli aj všetci moji otcovia. Odvráť svoj pozor odo mňa, aby som sa potešil, prv než pojdem, a nebude ma.
chevron_left Prev Ps 39 Next chevron_right