Preto zanechajúc počiatky učenia o Kristu nesme sa k dokonalosti a neklaďme zase základu pokánia z mŕtvych skutkov a viery na Boha, učenia o umývaniach, o vzkladaní rúk, o zmŕtvychvstaní mŕtvych a o večnom súde. A urobíme aj to, keď len dovolí Bôh. Lebo je nemožné tých, ktorí už raz boli osvietení a ochutnali nebeského daru a stali sa účastnými Svätého Ducha a ochutnali dobré slovo Božie a rôzne moci budúceho veku, keby odpadli, zase obnoviť ku pokániu, ktorí sebe znova križujú Syna Božieho a vystavujú ho potupne na odiv. Lebo zem, ktorá pije dážď, ktorý často prichádza na ňu, a plodí rastlinu, vhodnú tým, pre ktorých sa aj obrába, berie podiel na požehnaní od Boha. Ale tá, ktorá rodí tŕnie a bodľač, je nesúca a je blízka zlorečenstva, ktorej koniec je, aby bola spálená. Ale sme presvedčení o vás, milovaní, lepšie veci, a ktoré idú so spasením, i keď tak hovoríme. Lebo Bôh nie je nespravedlivý, aby zabudol na vaše dielo a na trudnú prácu vašej lásky, ktorú ste dokázali oproti jeho menu, keď ste slúžili svätým a ešte vždy slúžite. Ale želáme si, aby jeden každý z vás dokazoval tú istú snahu na plnosť nádeje do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste nasledovali tých, ktorí vierou a zhovievavosťou dedia zasľúbenia. Lebo keď dával Bôh Abrahámovi zasľúbenie, keďže nemal na koho iného väčšieho prisahať, prisahal sám na seba a povedal: Požehnám, áno, požehnám ťa a veľmi ťa rozmnožím. A tak trpezlive vyčkajúc dosiahol zasľúbenie. Lebo ľudia prisahajú na väčšieho, a každému sporu medzi nimi urobí koniec na stvrdenie složená prísaha. A preto, že Bôh chcel svrchovane ukázať dedičom zasľúbenia nezmeniteľnosť svojej rady, vložil do toho prísahu, aby sme dvoma nezmeniteľnými vecami, zasľúbením Božím a jeho prísahou, v ktorých je nemožné Bohu oklamať, mali silné potešenie, my, ktorí sme unikli, uchopiť nádej, ktorá leží pred nami, ktorú máme sťa kotvu duše, bezpečnú a pevnú, a ktorá vchádza do vnútra za oponu, kde jako predbehúň vošiel za nás Ježiš stanúc sa veľkňazom podľa poriadku Melchisedechovho až na veky.