Jedného pekného aprílového rána roku 1909 sa v Kentuckej vrchovine, neďaleko od miesta, kde sa takmer pred sto rokmi narodil Abrahám Lincoln, rozvidnelo. V nízkej izbe začalo oknom prenikať svetlo na malú hrubo opracovanú posteľ, keď sa vtom ozval detský hlások. Dve rúčky dva a pol kila vážiaceho dieťaťa sa dotýkali tváre pätnásťročnej matky. Hneď pri posteli stál mladý otec, Charles Branham, s rukami založenými na náprsenke svojej novej kombinézy, odetý pre túto zvláštnu príležitosť tak trochu kvôli horalom. Keď sa rozodnilo, začali vtáci na všetkých stranách svoj spev a otcovi sa zdalo, akoby zora toho rána jasnejšie žiarila. Dieťatko znova zaplakalo, zatiaľ čo sa jeho rúčka otierala o maminu tvár.

„Dáme mu meno William“, povedal otec, keď sa žiariac šťastím uprene díval na svojho novorodeného syna. „To bude dobré“, povedala matka, „budú mu hovoriť Billy“. Matka ešte nevedela, že ruky dieťaťa, ktoré sa dotýkali jej líc, použije Všemohúci k oslobodeniu Svojho ľudu od nemocí a porôb. Ani nikomu inému v tomto kraji neprišlo na myseľ, že toto malé horalské dieťa prostého pôvodu, ponesie posolstvo evanjelia do celého sveta. Zo všetkého toho horalského ľudu, bola rodina Branhamovcov tá najchudobnejšia. Božie cesty sú ale nevyspytateľné. Akoby tomu tiež aj mohli títo ľudia uveriť, keby im bol niekto hovoril, že Boh raz bude týmito rukami vyháňať démonov, vracať zrak slepým, sluch hluchým, že skrze ne zmizne rakovina a že tisíce a tisíce padnú v slzách pokánia pred Božím trónom. Nemohli by uveriť ani tomu, že lietadlá križujúce kontinenty veľkou rýchlosťou budú k nemu zvážať nemocných alebo, že vlaky a autobusy naložené chorými budú prichádzať za ním pre oslobodenie, že budú prichádzať zo západu i východu, severu a juhu, aby počuli rozprávať zvesť Spasiteľa Ježiša Krista prostým a pokorným spôsobom.

Keď sa susedia zišli, aby videli novorodeniatko, zdalo sa im, že vzácny pocit svätej bázne naplňoval miestnosť. Kto by mohol povedať, že to nebola prítomnosť anjela, ktorý na pokyn Boží Williama Branhama vodil pri tak mnohých udalostiach života a neskôr s ním aj osobne hovoril.

O dva týždne nato, doniesli otec a matka svoje dieťa dole údolím potoka do zhromaždenia v dedinke Lone Star. Bola tam malá, staromódna misijná baptistická modlitebňa, postavená z klád. Mala šindľovú strechu, hlinenú podlahu, kde ako sedadlá slúžili dosky položené na drevených klátoch. Bola to prvá návšteva malého Williama Branhama v modlitebni.

Blízko zmrznutia

Pretože otec bol drevorubačom, bývaval po dlhú dobu mimo domu. Zvlášť na jeseň a v zimných mesiacoch, keď drevorubačom počasie nedovolilo cestovať. V takom čase zostávala matka so synom celkom sama.

Keď malo dieťa asi šesť mesiacov a jeho otec bol mimo domu, strhla sa hrozná víchrica a celý kraj bol veľa dní odrezaný od sveta závejmi. V domčeku bolo vtedy veľmi málo potravy, a tak ju matka veľmi rýchlo minula. Minula sa im nielen strava, ale aj drevo na kúrenie. Omotala si nohy do vrecoviny, šla do lesa, aby narúbala stromkov. Dotiahla ich ešte k domku a pokúšala sa urobiť oheň. Sily ju však rýchle opúšťali, slabla stále viac a viac, až sa nakoniec vysilená vzdala. Keďže v dome nebolo ani potravy ani tepla, vzala všetko posteľné prádlo a zabalila sa spolu s dieťaťom v posteli, aby čakala na koniec.

A práve vtedy Boh posiela svojho strážneho anjela, aby zachránil ich životy. Jeden z ich susedov, ktorý síce žil ďaleko od domčeka Branhamovcov, ale predsa len naň dovidel, mal veľmi čudné pocity a zlé tušenie o pomeroch v domčeku. Z času načas sa díval smerom k nemu a bol čím ďalej tým viacej znepokojený, zvlášť keď nevidel, že by z komína vystupoval dym. Po niekoľkých dňoch v ňom dozrelo presvedčenie, že sa tam deje niečo veľmi zlé a rozhodol sa tam ísť, hoci to znamenalo kráčať dlhú vzdialenosť závejmi.

Keď prišiel ku dverám, jeho obavy sa potvrdili. Zvnútra nikto neodpovedal a vonku nebolo vidieť stopy, ktoré by ukazovali, že niekto odtiaľ odišiel. Dvere pritom boli zavreté zvnútra. Rozhodol sa teda, že sa dostane do domčeka násilím. Keď vošiel dnu, bol zhrozený z toho, čo videl. Matka a dieťa zabalené do posteľného prádla boli takmer zamrznutí a vyhladovaní. Dobrosrdečný sused rýchlo obstaral drevo a urobil oheň, aby sa domček prehrial. Nato sa vrátil do svojho domu a obstaral potravu. Bolo to naozaj v poslednej chvíli. Matka aj dieťa sa prebrali a rýchlo sa uzdravovali.

Po nejakom čase sa rodina Branhamovcov odsťahovala zo štátu Kentucky do Indiany, neďaleko mesta Utiky, kde otec začal pracovať pre jedného farmára. O rok neskôr sa rodina znova sťahovala dole údolím až do blízkosti mesta Jeffersonville. Jeffersonville vtedy ešte nebolo veľké mesto, malo sa však stať domovom Williama Branhama.

Prvé Božie posolstvo chlapcovi

Ubehlo niekoľko rokov. Keď mal chlapec asi sedem rokov začal chodiť do školy. Bola to vidiecka pobočka vzdialená niekoľko míľ na sever od Jeffersonville. V tom čase Boh prvýkrát prehovoril ku chlapcovi. Brat Branham takto spomínal na túto neobyčajnú udalosť:

Jedno popoludnie, len čo som sa vrátil zo školy, šli chlapci k rybníku chytať ryby. Mňa však otec poslal po vodu. Plakal som, že tiež chcem ísť k rybníku, ale otec trval na svojom. Studňa bola pri stodole vzdialenej asi tak ako je tam ten blok domov. Asi v polovici cesty medzi našim domom a stodolou stál starý topoľ. Zastavil som sa pod stromom, aby som si odpočinul. V tom som náhle počul zvuk, akoby vietor šuchotal lístím. Videl som, že nikde dookola nefúkalo. Všade bolo ticho. Odstúpil som od stromu a zbadal, že na určitom mieste akoby vietor fúkal cez korunu stromu. A zrazu sa ku mne ozval hlas hovoriaci: „Nikdy nepi, nefajči a žiadnym spôsobom nepoškvrňuj svoje telo, lebo mám pre teba prácu až budeš starší. Zľakol som sa tak veľmi, že som hneď utekal domov. S krikom som bežal domov a vrhol sa matke do náručia. Myslela si, že ma uštipol had. Povedal som jej, že som sa strašne zľakol. Ona ma strčila do postele a šla zavolať lekára, lebo si myslela, že som utrpel nervový šok. Viacej som už nechodil okolo toho stromu. Išiel som radšej druhou stranou záhrady, aby som sa mu vyhol. Teraz verím, že v strome bol anjel Boží, ten, ktorého som mal po rokoch stretnúť tvárou v tvár a hovoriť s ním. Ale vtedy som o tom nikomu nehovoril.

Pre zvláštny Boží úmysel so mnou som nemohol nikdy piť, ani fajčiť. Jedného dňa som išiel s otcom a ešte iným mužom k rieke. Ponúkali mi whisky, a preto, že som si chcel získať priazeň toho muža, aby mi dovolil voziť sa na jeho člne, som sa chcel napiť. Ale v tom som počul zvuk, ako keď šumí lístie. Rozhliadol som sa dookola, a keď som nevidel žiadnu známku vetra, priložil som fľašu opäť k ústam. Ale zase som počul ten istý zvuk a ešte silnejšie. Zmocnila sa ma hrôza tak, ako predtým pod stromom. Pustil som fľašu a utekal preč.

Môj vlastný otec sa mi za to vysmial a nazval ma slabochom. Joj, ako ma to zranilo! Neskôr ma takisto nazvala družka mojich detských hier potom, ako som jej povedal, že nefajčím. Vyprovokovaný jej posmechom som vzal cigaretu, rozhodnutý, že ju za každú cenu vyfajčím. V tom ma zadržal už mne dôverne známy zvuk. Cigaretu som zahodil a scénu som opustil s plačom. Nemohol som byť ako iní. Posmešky hlúčku však stále doliehali k mojim ušiam. Vždy som mal zvláštny pocit, ako keby niekto stál blízko mňa, pokúšajúc sa mi niečo povedať. Bývalo to najmä vtedy, keď som bol sám. Vôbec nikto ma nechápal. Chlapci, ku ktorým som sa pridružil, nechceli mať so mnou nič spoločné, pretože som ani nepil ani nefajčil. Všetky dievčatá chodili tancovať, a keďže som sa toho tiež nechcel zúčastniť, zdalo sa mi, že po celý život zostanem čiernou ovcou, ktorá nemá nikoho, kto by jej rozumel. Nechápal som ani sám seba.

Jedného pekného aprílového rána roku 1909 sa v Kentuckej vrchovine, neďaleko od miesta, kde sa takmer pred sto rokmi narodil Abrahám Lincoln, rozvidnelo. V nízkej izbe začalo oknom prenikať svetlo na malú hrubo opracovanú posteľ, keď sa vtom ozval detský hlások. Dve rúčky dva a pol kila vážiaceho dieťaťa sa dotýkali tváre pätnásťročnej matky. Hneď pri posteli stál mladý otec, Charles Branham, s rukami založenými na náprsenke svojej novej kombinézy, odetý pre túto zvláštnu príležitosť tak trochu kvôli horalom. Keď sa rozodnilo, začali vtáci na všetkých stranách svoj spev a otcovi sa zdalo, akoby zora toho rána jasnejšie žiarila. Dieťatko znova zaplakalo, zatiaľ čo sa jeho rúčka otierala o maminu tvár.

„Dáme mu meno William“, povedal otec, keď sa žiariac šťastím uprene díval na svojho novorodeného syna. „To bude dobré“, povedala matka, „budú mu hovoriť Billy“. Matka ešte nevedela, že ruky dieťaťa, ktoré sa dotýkali jej líc, použije Všemohúci k oslobodeniu Svojho ľudu od nemocí a porôb. Ani nikomu inému v tomto kraji neprišlo na myseľ, že toto malé horalské dieťa prostého pôvodu, ponesie posolstvo evanjelia do celého sveta. Zo všetkého toho horalského ľudu, bola rodina Branhamovcov tá najchudobnejšia. Božie cesty sú ale nevyspytateľné. Akoby tomu tiež aj mohli títo ľudia uveriť, keby im bol niekto hovoril, že Boh raz bude týmito rukami vyháňať démonov, vracať zrak slepým, sluch hluchým, že skrze ne zmizne rakovina a že tisíce a tisíce padnú v slzách pokánia pred Božím trónom. Nemohli by uveriť ani tomu, že lietadlá križujúce kontinenty veľkou rýchlosťou budú k nemu zvážať nemocných alebo, že vlaky a autobusy naložené chorými budú prichádzať za ním pre oslobodenie, že budú prichádzať zo západu i východu, severu a juhu, aby počuli rozprávať zvesť Spasiteľa Ježiša Krista prostým a pokorným spôsobom.

Keď sa susedia zišli, aby videli novorodeniatko, zdalo sa im, že vzácny pocit svätej bázne naplňoval miestnosť. Kto by mohol povedať, že to nebola prítomnosť anjela, ktorý na pokyn Boží Williama Branhama vodil pri tak mnohých udalostiach života a neskôr s ním aj osobne hovoril.

O dva týždne nato, doniesli otec a matka svoje dieťa dole údolím potoka do zhromaždenia v dedinke Lone Star. Bola tam malá, staromódna misijná baptistická modlitebňa, postavená z klád. Mala šindľovú strechu, hlinenú podlahu, kde ako sedadlá slúžili dosky položené na drevených klátoch. Bola to prvá návšteva malého Williama Branhama v modlitebni.

Blízko zmrznutia

Pretože otec bol drevorubačom, bývaval po dlhú dobu mimo domu. Zvlášť na jeseň a v zimných mesiacoch, keď drevorubačom počasie nedovolilo cestovať. V takom čase zostávala matka so synom celkom sama.

Keď malo dieťa asi šesť mesiacov a jeho otec bol mimo domu, strhla sa hrozná víchrica a celý kraj bol veľa dní odrezaný od sveta závejmi. V domčeku bolo vtedy veľmi málo potravy, a tak ju matka veľmi rýchlo minula. Minula sa im nielen strava, ale aj drevo na kúrenie. Omotala si nohy do vrecoviny, šla do lesa, aby narúbala stromkov. Dotiahla ich ešte k domku a pokúšala sa urobiť oheň. Sily ju však rýchle opúšťali, slabla stále viac a viac, až sa nakoniec vysilená vzdala. Keďže v dome nebolo ani potravy ani tepla, vzala všetko posteľné prádlo a zabalila sa spolu s dieťaťom v posteli, aby čakala na koniec.

A práve vtedy Boh posiela svojho strážneho anjela, aby zachránil ich životy. Jeden z ich susedov, ktorý síce žil ďaleko od domčeka Branhamovcov, ale predsa len naň dovidel, mal veľmi čudné pocity a zlé tušenie o pomeroch v domčeku. Z času načas sa díval smerom k nemu a bol čím ďalej tým viacej znepokojený, zvlášť keď nevidel, že by z komína vystupoval dym. Po niekoľkých dňoch v ňom dozrelo presvedčenie, že sa tam deje niečo veľmi zlé a rozhodol sa tam ísť, hoci to znamenalo kráčať dlhú vzdialenosť závejmi.

Keď prišiel ku dverám, jeho obavy sa potvrdili. Zvnútra nikto neodpovedal a vonku nebolo vidieť stopy, ktoré by ukazovali, že niekto odtiaľ odišiel. Dvere pritom boli zavreté zvnútra. Rozhodol sa teda, že sa dostane do domčeka násilím. Keď vošiel dnu, bol zhrozený z toho, čo videl. Matka a dieťa zabalené do posteľného prádla boli takmer zamrznutí a vyhladovaní. Dobrosrdečný sused rýchlo obstaral drevo a urobil oheň, aby sa domček prehrial. Nato sa vrátil do svojho domu a obstaral potravu. Bolo to naozaj v poslednej chvíli. Matka aj dieťa sa prebrali a rýchlo sa uzdravovali.

Po nejakom čase sa rodina Branhamovcov odsťahovala zo štátu Kentucky do Indiany, neďaleko mesta Utiky, kde otec začal pracovať pre jedného farmára. O rok neskôr sa rodina znova sťahovala dole údolím až do blízkosti mesta Jeffersonville. Jeffersonville vtedy ešte nebolo veľké mesto, malo sa však stať domovom Williama Branhama.

Prvé Božie posolstvo chlapcovi

Ubehlo niekoľko rokov. Keď mal chlapec asi sedem rokov začal chodiť do školy. Bola to vidiecka pobočka vzdialená niekoľko míľ na sever od Jeffersonville. V tom čase Boh prvýkrát prehovoril ku chlapcovi. Brat Branham takto spomínal na túto neobyčajnú udalosť:

Jedno popoludnie, len čo som sa vrátil zo školy, šli chlapci k rybníku chytať ryby. Mňa však otec poslal po vodu. Plakal som, že tiež chcem ísť k rybníku, ale otec trval na svojom. Studňa bola pri stodole vzdialenej asi tak ako je tam ten blok domov. Asi v polovici cesty medzi našim domom a stodolou stál starý topoľ. Zastavil som sa pod stromom, aby som si odpočinul. V tom som náhle počul zvuk, akoby vietor šuchotal lístím. Videl som, že nikde dookola nefúkalo. Všade bolo ticho. Odstúpil som od stromu a zbadal, že na určitom mieste akoby vietor fúkal cez korunu stromu. A zrazu sa ku mne ozval hlas hovoriaci: „Nikdy nepi, nefajči a žiadnym spôsobom nepoškvrňuj svoje telo, lebo mám pre teba prácu až budeš starší. Zľakol som sa tak veľmi, že som hneď utekal domov. S krikom som bežal domov a vrhol sa matke do náručia. Myslela si, že ma uštipol had. Povedal som jej, že som sa strašne zľakol. Ona ma strčila do postele a šla zavolať lekára, lebo si myslela, že som utrpel nervový šok. Viacej som už nechodil okolo toho stromu. Išiel som radšej druhou stranou záhrady, aby som sa mu vyhol. Teraz verím, že v strome bol anjel Boží, ten, ktorého som mal po rokoch stretnúť tvárou v tvár a hovoriť s ním. Ale vtedy som o tom nikomu nehovoril.

Pre zvláštny Boží úmysel so mnou som nemohol nikdy piť, ani fajčiť. Jedného dňa som išiel s otcom a ešte iným mužom k rieke. Ponúkali mi whisky, a preto, že som si chcel získať priazeň toho muža, aby mi dovolil voziť sa na jeho člne, som sa chcel napiť. Ale v tom som počul zvuk, ako keď šumí lístie. Rozhliadol som sa dookola, a keď som nevidel žiadnu známku vetra, priložil som fľašu opäť k ústam. Ale zase som počul ten istý zvuk a ešte silnejšie. Zmocnila sa ma hrôza tak, ako predtým pod stromom. Pustil som fľašu a utekal preč.

Môj vlastný otec sa mi za to vysmial a nazval ma slabochom. Joj, ako ma to zranilo! Neskôr ma takisto nazvala družka mojich detských hier potom, ako som jej povedal, že nefajčím. Vyprovokovaný jej posmechom som vzal cigaretu, rozhodnutý, že ju za každú cenu vyfajčím. V tom ma zadržal už mne dôverne známy zvuk. Cigaretu som zahodil a scénu som opustil s plačom. Nemohol som byť ako iní. Posmešky hlúčku však stále doliehali k mojim ušiam. Vždy som mal zvláštny pocit, ako keby niekto stál blízko mňa, pokúšajúc sa mi niečo povedať. Bývalo to najmä vtedy, keď som bol sám. Vôbec nikto ma nechápal. Chlapci, ku ktorým som sa pridružil, nechceli mať so mnou nič spoločné, pretože som ani nepil ani nefajčil. Všetky dievčatá chodili tancovať, a keďže som sa toho tiež nechcel zúčastniť, zdalo sa mi, že po celý život zostanem čiernou ovcou, ktorá nemá nikoho, kto by jej rozumel. Nechápal som ani sám seba.