Zima v roku 1937 bola neobyčajne krutá. Na severozápade napadlo neobvyklé množstvo snehu a krajina bola počas mnohých dní biela. Ale nešťastím bol postihnutý východ krajiny. Dlhotrvajúce dažde naplnili početné prítoky, ktoré ústia do veľkej rieky Ohio, ktorá odvodňuje oblasti západne od Apalačských vrchov. Hladina rieky dosiahla postupne stav povodne. Početné obyvateľstvo žijúce na brehoch rieky to sledovalo s nemalými obavami a úzkosťou. Nebolo vidieť žiadne známky klesania hladiny vody, ktorá si hľadala priechod dolu údolím. Voda deň za dňom neustále stúpala. Hrádza a brehy boli upevňované, ale ľudia vedeli, že na nejakom mieste bude musieť dôjsť k pretrhnutiu a voda sa potom rozleje a zaplaví rozsiahle hospodárske oblasti, ba i mestá postavené pozdĺž rieky.

Na severnom brehu rieky Ohio, naproti Louisville, v štáte Kentucky sa nachádza mesto Jeffersonville, v štáte Indiána. Zo všetkých ľudí, ktorí žili v tomto meste, neprišla nikomu zlovestná hrozba záplav tak nevhod ako Williamovi Branhamovi. Jeho žena ležala s vážnou pľúcnou infekciou, ktorú dostala, keď šla na nákup cez rieku do Lousville. Celá jeho pozornosť a záujem bol zameraný na jej uzdravenie. V takom rozpoložení ich, ako aj ostatných obyvateľov mesta, zastihli správy, že hrebeň záplav sa pomaly posúva dolu prúdom. Nasiaknuté brehy nebudú môcť už dlho odolávať. Zdalo sa, že mesto Jeffersonville je stratené, ale mnohí obyvatelia v ňom ešte zostali.

V noci si William Branham plnil svoju povinnosť, pracoval so záchrannou čatou strážiacou búrlivé vody stúpajúcej rieky. O polnoci sa splnilo to, čoho sa najviac obávali. Začali pískať píšťaly, varujúce všetkých, aby opustili mesto. Sirény požiarnych staníc húkali do noci. Branhamova rodina a tisícky ostatných boli donútení utiecť, aby si zachránili životy. Branhamova manželka bola tak chorá, že ju nemohli vziať do tej búrky a musel ju umiestniť v dočasnej nemocnici, zriadenej vládou, na trochu vyvýšenom pozemku. Obidve deti Williama Branhama vážne ochoreli na zápal pľúc. Otec ich tiež vzal do nemocnice, kde mnoho iných detí a obetí čakalo na ošetrenie prepracovaným personálom. Nebolo to vhodné miesto pre nemocnicu. Najhoršie však bolo to, že sa neustále otvárali dvere, ľudia behali sem a tam a hystericky kričali, keď boli ich domovy zničené mohutným prúdom vody.

Hoci si veľmi želal zostať pri svojich milovaných, mladý služobník si uvedomoval, že sa musí vrátiť späť a pomáhať záchrannej čate, ktorá urputne pracovala vo dne v noci. Najstrašnejšie bolo, že vody neúprosne prenikali na viacerých miestach v meste a potom sa rozlievali do krajiny. Poslali ho, aby isté miesto, kde voda vyvrátila domy v ich základoch. Viedol svoj čln zúriacimi v tomto obvode a v tom sa jeho pozornosť obrátila k žalostnej scéne. Matka so svojimi deťmi stála na schodoch pri vchode do jedného domu, všetci zúfalo mávali a volali na neho prosiac o pomoc. V tomto dramatickom momente necháme samotného Williama Branhama rozprávať o tom, čo sa vtedy dialo:

„Počul som niekoho kričať, keď som sa pozrel, videl som matku, ako stojí so svojimi deťmi na schodoch hojdajúceho sa domu, zatiaľ čo obrovské vlny do neho narážali. Žil som na rieke prakticky celý svoj život a myslel som si, že snáď budem môcť zachrániť túto ženu, aj keď to znamenalo nasadiť pre ňu a jej malé deti svoj vlastný život. Vyrazil som smerom k tomu domu. Keď som ich všetkých dostal do člna, žena takmer omdlievala, … hovorila niečo o svojom dieťatku a myslel som, že snáď nechala dieťa v dome. Keď som ich dostal v zdraví na vyvýšeninu, pokúsil som sa vrátiť. Bolo však príliš neskoro, voda sa divoko valila a ja som bol unášaný prúdom. Ach, nikdy nezabudnem na to, ako som sa vtedy cítil. Mojou mysľou preletelo veľa myšlienok – ako som sa snažil žiť dobrým kresťanským životom, hlásal som Slovo, robil to najlepšie, čo som vedel, ale zdalo sa, že teraz je všetko proti mne.

Keď som konečne ovládol svoj čln a pristál s ním, snažil som sa dostať k vládnej nemocnici. Uplynuli štyri hodiny odvtedy, čo som ju opustil. Keď som tam prišiel, zistil som, že voda prenikla aj tam a všetci ľudia boli evakuovaní. Nevedel som, kde je moja žena a nikto mi to nemohol povedať. Ach, aký smutný som bol v tú hodinu. Pátral som a konečne mi jeden úradník povedal, že ich odoslali vlakom, ktorý odchádzal smerom k Charlestonu, mestu vzdialenému asi tucet míľ od Jeffersonville. Rýchle som sa ponáhľal, aby som videl, či sa k nim dostanem. Malý potok práve nad nami sa rozvodnil a vytvoril päť míľ prudko sa valiacej vody medzi nami a Charlestonom, strhávajúc so sebou farmárske domy a vedel som, že tento vlak musel prechádzať priamo týmto územím. Nebolo možné sa dozvedieť, či vlak prešiel skôr, než sa vody prevalili, alebo či bol vodami strhnutý z trate …

Najskôr som nemal žiadne správy o vlaku, ale potom som sa dopočul, že vlak predsa len prešiel. Zobrali sme rýchly čln a pokúšali sme sa veslovať proti prúdu. Prúd bol ale silnejší a voda nás spolu s niekoľkými kamarátmi zovrela a vyplavila na mieste nazývané Fort Fulton takmer na dva týždne. Naše zásoby potravín boli veľmi malé a ja som stále nevedel, čo je s manželkou a deťmi.

Akonáhle vody klesli natoľko, aby som mohol touto cestou prejsť, šiel som ich hľadať. Nevedel som, či moja manželka, deti, matka a bratia sú mŕtvi alebo živí. Vtedy Boh hovoril môjmu srdcu a dokázal som si predstaviť, čo to musí byť pre tých, ktorí nemajú v takejto hodine žiadnu nádej. Nasledujúci deň som sa preplavil cez vodu a začal pátrať v Charlestone. Nikto nič nevedel o vlaku, ktorý tam mal doraziť, ani nepočul o nikom, kto by sa volal Branham. Keď som šiel bezradne dole ulicou, stretol som starého priateľa, pána Haya. Objal ma a povedal: „Billy, niekde ich nájdeme.” Vošiel som do kancelárie výpravcu a vyzvedal, kedy vlak prešiel a kam sa dostal, ale nemohol mi povedať ani jedno ani druhé. Bolo to pred dvoma týždňami a vtedy bolo viac vlakov, ktoré nemohli prejsť. Domnieval sa, že vlak išiel niekam ďalej do Indiany. Jeden strojvodca, ktorý stál vedľa, povedal: „Vyložili sme ich v Columbuse.“ Povedal: „Mladý muž, sotva sa tam dostanete, pretože voda odrezala všetky spoje.” To boli veľmi smutné správy. Rozhodol som sa však, že ich musím nájsť. Šiel som dole s klobúkom v ruke a plakal som. Ach, to ma privádza späť do spomienok, že musím na to znovu myslieť. Čoskoro zabrzdilo vedľa mňa auto a hlas môjho dobrého priateľa zvolal: „Billy Branham! Nasadni! Viem, koho hľadáš, ženu a deti. Sú v nemocnici v Columbuse. Tvoja žena je takmer mŕtva.“ „Môžem sa tam nejako dostať?”, spýtal som sa rozrušené. Odpovedal: „Zaveziem ťa tam. Našiel som neznámu cestu cez lúky, ktorá obchádza vodu.” Tej noci sme sa dostali do Columbusu.

Lekár stráca nádej

Hnal som sa dole k baptistickej modlitebni, ktorá slúžila ako nemocnica, vykrikujúc meno svojej ženy. Ach, bola už v beznádejnom stave! Pýtal som sa na deti, boli na tom obidve veľmi zle a boli umiestnené v dome mojej svokry. Pokľakol som pri lôžku, na ktorom ležala Hope. Tmavé oči s výrazom prudkej bolesti hľadeli na mňa, keď som vzal jej bledú tenkú ruku do svojej a modlil sa ako som najlepšie vedel. Ale zjavne bez výsledku, nebolo tu žiadne vypočutie. Bolo jej horšie. Jeden lekár sa ma spýtal: „Nie ste priateľom Dr. Sama Adaira?” „Áno, som.” „Musím vám povedať, reverend, že vaša žena odchádza.” Namietol som: „Iste nie.” Odpovedal vážne: „Áno.” A obrátil sa.”

Zima v roku 1937 bola neobyčajne krutá. Na severozápade napadlo neobvyklé množstvo snehu a krajina bola počas mnohých dní biela. Ale nešťastím bol postihnutý východ krajiny. Dlhotrvajúce dažde naplnili početné prítoky, ktoré ústia do veľkej rieky Ohio, ktorá odvodňuje oblasti západne od Apalačských vrchov. Hladina rieky dosiahla postupne stav povodne. Početné obyvateľstvo žijúce na brehoch rieky to sledovalo s nemalými obavami a úzkosťou. Nebolo vidieť žiadne známky klesania hladiny vody, ktorá si hľadala priechod dolu údolím. Voda deň za dňom neustále stúpala. Hrádza a brehy boli upevňované, ale ľudia vedeli, že na nejakom mieste bude musieť dôjsť k pretrhnutiu a voda sa potom rozleje a zaplaví rozsiahle hospodárske oblasti, ba i mestá postavené pozdĺž rieky.

Na severnom brehu rieky Ohio, naproti Louisville, v štáte Kentucky sa nachádza mesto Jeffersonville, v štáte Indiána. Zo všetkých ľudí, ktorí žili v tomto meste, neprišla nikomu zlovestná hrozba záplav tak nevhod ako Williamovi Branhamovi. Jeho žena ležala s vážnou pľúcnou infekciou, ktorú dostala, keď šla na nákup cez rieku do Lousville. Celá jeho pozornosť a záujem bol zameraný na jej uzdravenie. V takom rozpoložení ich, ako aj ostatných obyvateľov mesta, zastihli správy, že hrebeň záplav sa pomaly posúva dolu prúdom. Nasiaknuté brehy nebudú môcť už dlho odolávať. Zdalo sa, že mesto Jeffersonville je stratené, ale mnohí obyvatelia v ňom ešte zostali. 

V noci si William Branham plnil svoju povinnosť, pracoval so záchrannou čatou strážiacou búrlivé vody stúpajúcej rieky. O polnoci sa splnilo to, čoho sa najviac obávali. Začali pískať píšťaly, varujúce všetkých, aby opustili mesto. Sirény požiarnych staníc húkali do noci. Branhamova rodina a tisícky ostatných boli donútení utiecť, aby si zachránili životy. Branhamova manželka bola tak chorá, že ju nemohli vziať do tej búrky a musel ju umiestniť v dočasnej nemocnici, zriadenej vládou, na trochu vyvýšenom pozemku. Obidve deti Williama Branhama vážne ochoreli na zápal pľúc. Otec ich tiež vzal do nemocnice, kde mnoho iných detí a obetí čakalo na ošetrenie prepracovaným personálom. Nebolo to vhodné miesto pre nemocnicu. Najhoršie však bolo to, že sa neustále otvárali dvere, ľudia behali sem a tam a hystericky kričali, keď boli ich domovy zničené mohutným prúdom vody.

Hoci si veľmi želal zostať pri svojich milovaných, mladý služobník si uvedomoval, že sa musí vrátiť späť a pomáhať záchrannej čate, ktorá urputne pracovala vo dne v noci. Najstrašnejšie bolo, že vody neúprosne prenikali na viacerých miestach v meste a potom sa rozlievali do krajiny. Poslali ho, aby isté miesto, kde voda vyvrátila domy v ich základoch. Viedol svoj čln zúriacimi v tomto obvode a v tom sa jeho pozornosť obrátila k žalostnej scéne. Matka so svojimi deťmi stála na schodoch pri vchode do jedného domu, všetci zúfalo mávali a volali na neho prosiac o pomoc. V tomto dramatickom momente necháme samotného Williama Branhama rozprávať o tom, čo sa vtedy dialo:

„Počul som niekoho kričať, keď som sa pozrel, videl som matku, ako stojí so svojimi deťmi na schodoch hojdajúceho sa domu, zatiaľ čo obrovské vlny do neho narážali. Žil som na rieke prakticky celý svoj život a myslel som si, že snáď budem môcť zachrániť túto ženu, aj keď to znamenalo nasadiť pre ňu a jej malé deti svoj vlastný život. Vyrazil som smerom k tomu domu. Keď som ich všetkých dostal do člna, žena takmer omdlievala, … hovorila niečo o svojom dieťatku a myslel som, že snáď nechala dieťa v dome. Keď som ich dostal v zdraví na vyvýšeninu, pokúsil som sa vrátiť. Bolo však príliš neskoro, voda sa divoko valila a ja som bol unášaný prúdom. Ach, nikdy nezabudnem na to, ako som sa vtedy cítil. Mojou mysľou preletelo veľa myšlienok – ako som sa snažil žiť dobrým kresťanským životom, hlásal som Slovo, robil to najlepšie, čo som vedel, ale zdalo sa, že teraz je všetko proti mne.

Keď som konečne ovládol svoj čln a pristál s ním, snažil som sa dostať k vládnej nemocnici. Uplynuli štyri hodiny odvtedy, čo som ju opustil. Keď som tam prišiel, zistil som, že voda prenikla aj tam a všetci ľudia boli evakuovaní. Nevedel som, kde je moja žena a nikto mi to nemohol povedať. Ach, aký smutný som bol v tú hodinu. Pátral som a konečne mi jeden úradník povedal, že ich odoslali vlakom, ktorý odchádzal smerom k Charlestonu, mestu vzdialenému asi tucet míľ od Jeffersonville. Rýchle som sa ponáhľal, aby som videl, či sa k nim dostanem. Malý potok práve nad nami sa rozvodnil a vytvoril päť míľ prudko sa valiacej vody medzi nami a Charlestonom, strhávajúc so sebou farmárske domy a vedel som, že tento vlak musel prechádzať priamo týmto územím. Nebolo možné sa dozvedieť, či vlak prešiel skôr, než sa vody prevalili, alebo či bol vodami strhnutý z trate …

Najskôr som nemal žiadne správy o vlaku, ale potom som sa dopočul, že vlak predsa len prešiel. Zobrali sme rýchly čln a pokúšali sme sa veslovať proti prúdu. Prúd bol ale silnejší a voda nás spolu s niekoľkými kamarátmi zovrela a vyplavila na mieste nazývané Fort Fulton takmer na dva týždne. Naše zásoby potravín boli veľmi malé a ja som stále nevedel, čo je s manželkou a deťmi.

Akonáhle vody klesli natoľko, aby som mohol touto cestou prejsť, šiel som ich hľadať. Nevedel som, či moja manželka, deti, matka a bratia sú mŕtvi alebo živí. Vtedy Boh hovoril môjmu srdcu a dokázal som si predstaviť, čo to musí byť pre tých, ktorí nemajú v takejto hodine žiadnu nádej. Nasledujúci deň som sa preplavil cez vodu a začal pátrať v Charlestone. Nikto nič nevedel o vlaku, ktorý tam mal doraziť, ani nepočul o nikom, kto by sa volal Branham. Keď som šiel bezradne dole ulicou, stretol som starého priateľa, pána Haya. Objal ma a povedal: „Billy, niekde ich nájdeme.” Vošiel som do kancelárie výpravcu a vyzvedal, kedy vlak prešiel a kam sa dostal, ale nemohol mi povedať ani jedno ani druhé. Bolo to pred dvoma týždňami a vtedy bolo viac vlakov, ktoré nemohli prejsť. Domnieval sa, že vlak išiel niekam ďalej do Indiany. Jeden strojvodca, ktorý stál vedľa, povedal: „Vyložili sme ich v Columbuse.“ Povedal: „Mladý muž, sotva sa tam dostanete, pretože voda odrezala všetky spoje.” To boli veľmi smutné správy. Rozhodol som sa však, že ich musím nájsť. Šiel som dole s klobúkom v ruke a plakal som. Ach, to ma privádza späť do spomienok, že musím na to znovu myslieť. Čoskoro zabrzdilo vedľa mňa auto a hlas môjho dobrého priateľa zvolal: „Billy Branham! Nasadni! Viem, koho hľadáš, ženu a deti. Sú v nemocnici v Columbuse. Tvoja žena je takmer mŕtva.“ „Môžem sa tam nejako dostať?”, spýtal som sa rozrušené. Odpovedal: „Zaveziem ťa tam. Našiel som neznámu cestu cez lúky, ktorá obchádza vodu.” Tej noci sme sa dostali do Columbusu.

Lekár stráca nádej

Hnal som sa dole k baptistickej modlitebni, ktorá slúžila ako nemocnica, vykrikujúc meno svojej ženy. Ach, bola už v beznádejnom stave! Pýtal som sa na deti, boli na tom obidve veľmi zle a boli umiestnené v dome mojej svokry. Pokľakol som pri lôžku, na ktorom ležala Hope. Tmavé oči s výrazom prudkej bolesti hľadeli na mňa, keď som vzal jej bledú tenkú ruku do svojej a modlil sa ako som najlepšie vedel. Ale zjavne bez výsledku, nebolo tu žiadne vypočutie. Bolo jej horšie. Jeden lekár sa ma spýtal: „Nie ste priateľom Dr. Sama Adaira?” „Áno, som.” „Musím vám povedať, reverend, že vaša žena odchádza.” Namietol som: „Iste nie.” Odpovedal vážne: „Áno.” A obrátil sa.”