Z magnetofónového záznamu

Zaznamenávam tieto videnia pre slávu Boha a Jeho Syna Ježiša Krista. Boli mi ukázané skrze Jeho svätého anjela a nemajú byť napísané pre moju vlastnú chválu. Mnohí ma žiadali, aby som ich zachytil písomne a preto som si predsavzal, že podám o nich správu.

Tieto videnia sú pre mňa sväté. Niektoré z nich sa naplnili až po dlhšom čase, ale vždy sa uskutočnili tak, ako mi boli ukázané. Keď si uvedomím, že Všemohúci ukázal svojmu služobníkovi tieto veci, naplňuje to moje srdce pokorou. Rozprávam ich, aby ľudia mohli veriť v Ježiša Krista a byť vierou spasení.

Prvé videnie - O moste cez rieku Ohio

Toto je prvé videnie, na ktoré si spomínam a ktoré som mal, keď som mal asi sedem rokov. Snáď nemalo veľký duchovný význam ako tie, ktoré nasledovali, lebo som bol ešte dieťaťom a nebol by som im mohol rozumieť. Ale Boh mi tým doprial prvý pohľad na pôsobenie tohto zvláštneho daru, ktorým som videl mnoho vecí prebiehať skôr, ako sa stali.

V tomto videní, ktoré nastalo, keď som sa hral s bratom, som videl stavbu veľkého mosta cez rieku Ohio a určitý počet robotníkov, ako odchádzajú z mosta. Videl som presne ako bol skonštruovaný a kde bude stáť. Vtedy sa to zdalo nemožné, ale neskôr sa to uskutočnilo presne tak, ako mi to bolo ukázané.

Videnie druhé - Varovanie pred špiritizmom

Raz v noci, onedlho po mojom obrátení, som sa vrátil z miesta pod starým dubom, kde som sa predtým v skrytosti venoval modlitbe. Mohlo byť medzi jednou až treťou hodinou ráno. Otec a matka počuli, že som vošiel do izby, zavolali ma a povedali mi, že moja malá sestra je chorá. Kľakol som si a modlil som sa za ňu. Potom som sa vrátil do svojej izby.

Keď som do nej vošiel, počul som zvuk podobný zvuku elektrického drôtu, keď sa drôty trú o seba a iskria. Bol som vtedy zamestnaný ako opravár telegrafných liniek a myslel som si, že došlo ku skratu vo vedení v dome. Náhle sa však zvuk zmenil a podivné svetlo naplnilo miestnosť. Zdalo sa mi, že stojím vo vzduchu. To ma vydesilo a myslel som, že musím zomrieť. Nato som si všimol, že svetlo bolo okolo mňa. Pozrel som hore a uvidel som veľké svetlo hviezdu práve nad miestom, odkiaľ svetlo prichádzalo.

Približovalo sa stále viac a viac. Myslel som, že nebudem môcť ani dýchať ani hovoriť. V najbližšej chvíli sa hviezda usadila na mojich prsiach.

V tom okamihu sa výjav zmenil a zdalo sa mi, že som na zelenom trávnatom pahorku a predo mnou ležal starodávny zavárací pohár. Vo vnútri nádoby poletovala veľká tabaková moľa alebo mucha, ktorá sa pokúšala dostať von. Obzrel som sa vpravo a tam stál silný anjel, ktorý hľadel na mňa a hovoril: „Sleduj, čo ti mám ukázať. “ Nato som videl ruku, ktorá uchopila kameň a rozbila pohár. Moľa sa pokúšala uletieť, ale nemohla sa dostať od zeme. Jej telo bolo príliš ťažké na jej krátke krídla.

Nato sa vyrojil z mole roj múch a jedna z nich mi vletela do ucha. Anjel mi hovoril: „Muchy, ktoré si videl, predstavujú zlých duchov veštectva a vykladania osudov.“ Potom ma varoval: „Buď opatrný!” To sa trikrát opakovalo a potom som sa prebral. V tú noc som už nezaspal.

Nasledujúci deň som bol veľmi opatrný. Dával som pozor na každý pohyb, očakávajúc, že sa každú chvíľu musí niečo prihodiť. To všetko bolo pre mňa úplne nové, lebo to bolo po prvýkrát, kedy som bol varovaný videním. Okolo popoludnia som šiel do malého obchodu, aby som si kúpil niečo k obedu. V obchode pracoval akýsi kresťan, ktorého som vtedy priviedol ku Kristovi. Neskôr sa stal mojim veľkým pomocníkom v diele evanjelia. Keď som mu rozprával svoje videnie, vstúpila do hlavných dverí akási pani.

Mal som zvláštny pocit a vedel som, že prichádza cudzí duch. Zmienil som sa o tom bratovi Georgovi de Arkovi, svojmu priateľovi. Pani pristúpila k jeho bratovi a povedala: „Hľadám človeka, ktorý sa volá Branham. Počula som, že je Božím mužom.” Nato ma Ed zavolal. Keď som k nej pristúpil, spýtala sa ma: „Ste William Branham, Boží prorok?” Odpovedal som jej, „Som William Branham.” Spýtala sa ma, „Ste to vy, kto ste urobil zázrak pri pánovi Williamovi Merrillovi v nemocnici a uzdravil Máriu O’Hanion (žije v East Oak, New Albany, Indiana), ktorá bola chromá 17 rokov?” Odpovedal som: „Ja som William Branham, Ježiš Kristus ju uzdravil.” Ona na to: „Stratila som nejaký hmotný majetok a priala by som si, aby ste zistili, kde sa nachádza. “ Nikdy som presne neporozumel, čo myslela tým výrokom, týkajúcim sa jej hmotného majetku, ale vedel som, že ju s touto úlohou poslal satan. Odpovedal som jej: „Pani prišla ste na zlú adresu, nepochybne ste mala hľadať veštcov alebo médium.” Obrátila sa ku mne: „A vy nie ste médium?” Odpovedal som: „Nie som. Média sú nástroje satanové, ja som kresťan a mám Ducha Božieho.” Ako to počula, vrhla na mňa ľadový pohľad. Ešte skôr, než som mohol niečo dodať, počul som Ducha Božieho, ktorý mi povedal, že ona sama je médiom a že je to tá mucha, ktorá sa vo videní dostala do môjho ucha.

Potom som jej povedal: „Pán Ježiš poslal ku mne minulú noc anjela vo videní, aby ma pred vami varoval a aby som bol opatrný. Ďakujem Pánovi za to, že ma svojou rukou vedie. Práca v ktorej ste vy, je z diabla a vy ste prišla, aby ste zarmucovala Ducha Božieho.“ Pocítila srdečnú slabosť a povedala, že by potrebovala nejaký liek. Dodal som: „Pani, zanechajte týchto vecí a vaše srdce bude v poriadku.” Vyšla z obchodu a po niekoľkých krokoch ju zastihol srdečný záchvat a zomrela vo vedľajšej uličke.

Niekoľko dní potom som hovoril ku niekoľkým mechanikom o láske Kristovej. Bolo to v tom istom meste, New Albany, a rozprával som im tiež o svojom videní. Práve som sa ich chystal požiadať, aby sa pomodlili a vydali svoje srdce Bohu, keď majiteľ garáže stál blízko pri dverách a hovoril: „Billy, si kedykoľvek vítaný v mojej garáži, len upusť od tých fanatických náboženských rečí.” Odpovedal som: „Pane, nepôjdem tam, kde Ježiš nie je vítaný, ale hovorím to, čo je pravda a čo mi Pán zjavil.“

Keď som urobil toto vyhlásenie, uškrnul sa, mávol rukou a odchádzal z budovy. Ale skôr, než sa dostal ku svojej garáži, jeho vlastný zať, ktorý cúval s nákladným autom plným železného odpadu zo dverí, ho zrazil a rozdrvil mu obe nohy i členky.

O dva dni neskôr, keď som hlásal evanjelium v pouličnom zhromaždení, jedna pani s chromou rukou mi povedala: „Viem, že na vás spočíva Božie pomazanie, až sa budete modliť, pamätajte na moju chromú ruku. Je v tomto stave už niekoľko rokov.“ Povedal som jej: „Ak skutočne veríte, narovnajte svoju ruku, lebo Ježiš Kristus vás uzdravil.” Bezprostredne nato sa jej ruka narovnala. Úbohá žena radostne vykríkla, kľakla a ďakovala Bohu.

Iná žena, ktorá pri tom stála, povedala: „Ak je náboženstvo Billyho Branhama to pravé, nechcem s ním mať nič spoločné.” Keď sa ale obrátila, aby odišla, stalo sa niečo pozoruhodné. Zakopla o dosku a padajúc na zem, zlomila si ruku na pätnástich miestach. Zlomenina bola na rovnakej strane ako u tej práve uzdravenej žene.

Videnie tretie - O jednote cirkve

Asi za dva mesiace po krste v rieke Ohio, keď sa ukázala hviezda pred stovkami ľudí stojacimi na brehoch, dal mi Boh nové videnie. Pripravoval som sa položiť základný kameň ku svojmu stánku. Môj priateľ, Major Ulrey z amerických dobrovoľníkov, prišiel, aby zaobstaral hudbu pre slávnosť položenia základného kameňa.

V ten deň som sa zobudil okolo šiestej hodiny. Slnko nad Indianou bolo už pekne vysoko a celá príroda bola plná hudby. Pozrel som von z okna, vtáci spievali, včely bzučali, jemná a sladká vôňa zemolezu napĺňala vzduch. Ležal som ešte a myslel som si: „Ó veľký Jehova, aký si podivuhodný. Ešte pred chvíľou bola tma, teraz vyšlo slnko a celá príroda sa raduje.” Potom som si pomyslel: „Skoro aj tento svet, kde je samá temnota sa bude radovať ako tá príroda, až Syn Spravodlivosti povstane a zdravie bude na Jeho lúčoch.“ Keď som tak velebil Boha, naraz som si uvedomil prítomnosť anjela v miestnosti. Obrátil som sa v posteli a v tom okamžiku som mal videnie. Myslel som si, hoci som mu vtedy neporozumel, že toto videnie súvisí s mojou súčasnou službou a s mojim úsilím o obecenstvo cirkví, aby sa nenechávali rozdeľovať sektárskymi myšlienkami a aby si každý kresťan mohol slobodne vybrať svoju cirkev, ale súčasne aby pestoval bratstvo a lásku s ostatnými.

Vo videní som sa uvidel na brehu rieky Jordán, ako hlásam ľuďom evanjelium. Zrazu som za sebou začul zvuk, aký vydávajú prasatá. Keď som sa rozhliadol, poznamenal som: „Toto miesto je znesvätené. Je to svätá pôda, pôda kadiaľ kráčal Ježiš.“ V tom videní som hovoril proti znesväcovaniu, keď ma tu anjel Pána preniesol do mojej modlitebne, hoci ešte nebol položený ani základný kameň. Modlitebňa vo videní bola presne taká, ako vyzerala, keď bola postavená.

Rozhliadal som sa vôkol. Každý kút modlitebne bol preplnený a mnoho ľudí ešte stálo. Vo videní som videl tri kríže – neskôr som tiež dal v zbore postaviť tri kríže, ako som to videl vo videní a ten prostredný, najväčší bol za kazateľňou. Zvolal som: „Ó, to je podivuhodné, to je slávne.“

Vo videní ku mne pristúpil anjel Pána a povedal: „Toto nie je tvoja modlitebňa.“ Namietavo som sa opýtal: „Ó, Pane, iste je to moja modlitebňa.” On ale odpovedal: „Nie, poď a vidz.“ Vyviedol ma a ja som uvidel modrú, širokú oblohu. Hovoril: „Toto bude tvoja modlitebňa. “ Keď som pozrel dole, videl som, že som stál uprostred lesíka a v prostriedku, kde som stál, bola ulička. Stromy boli zasadené vo veľkých zelených hrncoch. Na jednej strane boli jablká a na druhej veľké slivky. Napravo i naľavo boli dva hrnce a v nich nebolo nič.

Nato som počul hlas z neba hovoriaci: „Žatva je zrelá, ale robotníkov málo!” Opýtal som sa: „Pane, čo mám robiť?” Keď som sa znovu rozhliadol, videl som, že stromy vyzerajú ako lavice z videnia v stánku. Dole na konci radu bol veľký strom plný rozmanitého ovocia. Na obidvoch jeho stranách vyrastali malé stromky bez ovocia a ako tak stáli vedľa seba, vyzerali ako tri kríže. Opýtal som sa, čo to má znamenať, čo sú tie hrnce, v ktorých nič nie je? Odpovedal: „Ty ich máš zasadiť. “Ulomil som vetvy z oboch stromov a zasadil som ich do hrncov. Okamžite vyrazili z oboch hrncov dva veľké stromy a rástli až dosiahli nebies.

Potom prišiel silný náraz vetra a otriasol stromy. Nejaký hlas hovoril: „Nastav teraz svoje ruky, urobil si dobre, zberaj úrodu!” Nastavil som ruky a prudký vietor striasol do mojej pravej ruky obrovské jablko a do ľavej ruky veľkú slivku. Hovoril: „Jedz to ovocie, je lahodné. “ Začal som jesť najprv sústo z jedného a potom z druhého ovocia, bolo príjemne sladké.

Myslím, že toto videnie malo súvislosť so zhromažďovaním ľudí z cirkví. Bol som vo sne presadený od jedného ku druhému stromu, aby oba stromy niesli rovnaké ovocie. Krátko nato som znovu počul hlas: „Žatva je zrelá, ale robotníkov je málo. “ Pozrel som na prostredný strom – veľké strapce jabĺk a sliviek viseli okolo stromu, ktorý mal podobu kríža. Padol som na zem a volal som: „Pane, čo mám robiť?“ Vietor začal na mňa zrážať ovocie a počul som hlas: „Až sa preberieš z videnia, čítaj 4. kapitolu druhého listu Timoteovi.“ To sa trikrát opakovalo. Nato som sa videl v izbe. Uchopil som Bibliu a začal čítať: „Káž Slovo … lebo príde čas, že zdravé učenie nebudú trpieť (rozdelenie v dôsledku rôzneho učenia), ale majúc svrbiace uši, podľa svojich vlastných žiadostí zhromažďovať budú sami sebe učiteľov. Dielo evanjelistu konaj, dokazuj toho dostatočne, že si verný služobník.” Vytrhol som tento list zo svojej Biblie a položil ho spolu so svojim svedectvom na základný kameň, ktorý bol neskôr položený. Verím, že tým zdravým učením je Božia láska jedného k druhému. Tak sa stalo, že moja práca nemala byť práca pastora, hoci krátko nato som sa odchýlil od videnia a doľahol na mňa veľký zármutok, pretože som nepostupoval podľa povolania. Neskôr ma však Boh opäť poslal na Svoje pole, aby som konal toto dielo. Žil som, aby som uvidel deň, kedy sa toto videnie naplní. Ďakujem Bohu za túto pokornú službu, ktorou sa snažím prispieť ku zjednoteniu ľudu Božieho, aby mohol byť jedno srdce a jeden duch.

Videnie štvrté - Zázračné uzdravenie chromých detí

„A stane sa potom, že vylejem Ducha svojho na všetko telo a budú prorokovať synovia vaši i dcéry vaše, starci vaši sny mávať budú, mládenci vaši videnia vídať budú.“ (Joel 2:28) Tak znejú prorocké slova. Verím, že žijeme práve v tejto dobe.

Videnie, o ktorom budem rozprávať teraz, bolo skutočne mimoriadne. Stalo sa to v dome mojej matky, kde som raz bol krátko po vypuknutí poslednej vojny v Európe. Niekedy medzi polnocou a svitaním som sa prebudil s hrozným bremenom na srdci. Chvíľu som sa modlil, ale nedosiahol som úľavu. Tak prešli dve hodiny. Nato som sa náhle ocitol vo videní. Videl som, že kráčam hore na kopec k malému domčeku. Vstúpil som dverami a v miestnosti som našiel červenú stoličku a červenú skladaciu stoličku. Stará žena s okuliarmi, sediaca na červenej stoličke, plakala. Napravo v posteli bol hnedovlasý chlapec, asi troj-štvorročný. Videl som, že bol veľmi strápený a jeho telíčko bolo znetvorené. Zdalo sa akoby nohy a jedna ruka tvorili bolestivé uzly. V prostredných dverách stála tmavovlasá žena, zrejme matka dieťaťa, ktorá usedavo plakala. Naproti posteli bol veľký opálený muž, otec.

Povedal som si: „Nie je to podivné? Pred malou chvíľkou som bol ešte v dome mojej matky. “ Vtom som sa pozrel napravo, kde stál Boží anjel, oblečený v bielom. V tej chvíli som nevedel, čo mám robiť, ale moje srdce bolo priťahované k dieťaťu na posteli. Anjel mi povedal: „Môže to dieťa žiť?” Odpovedal som: „Neviem.” Nato anjel povedal: „Nech prinesie otec to dieťa k tebe a ty polož svoje ruky na jeho brucho!” A tak ho otec priniesol ku mne a ja som sa modlil a náhle otec dieťa pustil. Dopadlo na svoju malú nôžku a tá sa začala uvoľňovať. Urobilo krok a potom ďalší a potom prešlo do kúta. Nato prišlo dieťa ku mne a povedalo: „Brat Branham, ja som zdravý.“ Anjel sa spýtal: „Uvažoval si o tom?” Odpovedal som: „Áno, pane.“

Nato mi povedal, aby som ticho stál. Vzal ma a preniesol ma na dedinskú cestu, kde bolo mnoho štrku. Pozrel som napravo a tam bol cintorín a niekoľko veľkých náhrobných kameňov. Hovoril: „Čítaj mená a čísla na nich.“ Čítal som. Potom ma zase vzal a postavil na malú križovatku s obchodom so zmiešaným tovarom a so štyrmi až piatimi domkami. Z obchodu práve vychádzal starec s bielymi fúzami, v kombinéze a žltej menčestrovej čiapke. Anjel povedal: „Ten ťa povedie.“ Nato ma vzal tretíkrát a tentokrát som vstúpil do domu. Uvidel som mladú ženu pri dverách. Plakala. Vstúpil som do domu a videl som starodávny nízky sporák na ľavej strane. Miestnosť bola polepená žltým papierom s malými červenými figúrkami. Na stene bol nápis: „Boh žehnaj nášmu domu.” Uprostred bola veľká mosadzná posteľ a v rohu detská postieľka, na ktorej ležal niekto, kto hrozne trpel. Spozoroval som dievčatko, ktorého nohy boli znetvorené. Potom som videl anjela Pána, ktorý stál znovu po mojej pravici. Pýtal sa: „Môže toto dievčatko žiť?” Odpovedal som: „Pane, neviem.” On nato: „Vlož na ňu svoju ruku a modli sa!” Keď som prosil za dievčatko, počul som v miestnosti hlas: „Chváľ Pána!” Keď som vzhliadol, dieťa práve vstalo. Jej pravá ruka bola predtým skrivená dozadu, ale videl som, ako sa narovnávala. Potom som videl, že tá skrivená noha sa narovnáva a je normálna a počul som mnoho hlasov a chválenie Pána.

Práve som sa prebral z videnia, keď som počul niekoho volať: „Ach, brat Branham, brat Branham!” Pozrel som sa na hodiny a zistil som, že medzitým uplynulo niekoľko hodín. Pomaly sa rozvidnievalo a niekto ma volal. Bol to mladý muž menom John Himmel. Krstil som ho aj jeho ženu. Hovoril: „Brat Branham, som v tiesni. Vo vojne som sa vzdialil od Boha a od tej doby som stratil jedno dieťa a teraz môj malý chlapec umiera. Lekár povedal, že nemôže žiť. Hanbím sa, že vás o to musím prosiť, ale boli by ste tak láskavý a prišli a modlili sa za moje dieťa?” Odpovedal som, že pôjdem.

Povedal mi, že sa chce zastaviť pre svojho bratanca, brata Snellinga, ktorý sa práve predtým obrátil (je teraz jedným zo spolupracujúcich pastorov môjho zboru), aby nám bol nápomocný v modlitbách. Dobre, povedal som, nevediac, že má byť nápomocný ku splneniu videnia.

Keď sme sa blížili k bytu onoho muža, pýtal som sa: „Pán Himmel, nežijete v malom dvojizbovom domčeku, pozdĺžneho tvaru?” Odpovedal, „Áno”. Povedal som: „Nie je na prvom poschodí červená skladacia stolička a posteľ, na ktorej leží malý chlapček? A nie je ten chlapec hnedovlasý a nenosí modrú menčestrovú kombinézu?” Odpovedal: „To je presne on. Bol ste niekedy v mojom dome?” Nato ja: „Keď ste ma volal, práve som ho opustil.“

Samozrejme, že mi nerozumel. Pýtal som sa ho: „Pán Himmel, veríte mi?” „Z celého srdca verím,” odpovedal. Tu som mu povedal: „Takto hovorí Duch: Vaše dieťa bude žiť.” Tým bol úplne premožený. Zastavil auto, oprel sa o volant a zvolal: „Ó, Bože, buď milostivý mne hriešnemu!” Odovzdal svoje srdce Kristovi, keď sme boli ešte niekoľko míľ od domu a ešte skôr než bol uzdravený jeho chlapec.

Keď sme došli k ich domu, dieťa bolo takmer mŕtve. Dusilo sa a len slabo dýchalo. Povedal som: „Prineste mi dieťa.” Keď som však zaň prosil, nič sa nestalo. Dieťa sa nemohlo nadýchnuť a už len sipelo. Očakával som, že sa uzdraví ihneď.

Tu som videl, že človek môže urobiť chybu, ak nedáva dobrý pozor na videnie. Všetko musí prebiehať podľa videnia, lebo sa zázrak nestane. Spozoroval som teraz, že stará žena, ktorú som videl sedieť na stoličke, tu nebola. Ťažko sa to dá vyložiť, ale viem, že som mal počkať, až bude všetko presne v určenom poradí. Opýtali sa ma, čo sa deje, ale ja som im neodpovedal. Musel som čakať na Boha, aby sa splnilo videnie. Myslel som si, že som Boha sklamal, pretože som sa ponáhľal, namiesto toho, aby som čakal na Jeho čas. Čakal som hodinu a pol. Konečne pán Himmel a Snelling vstali, obliekli si kabáty, že odídu. Dieťa bolo teraz sotva živé. Bolo asi šesť hodín a v tú chvíľu som sa pozrel z okna a videl som prichádzať starú ženu s okuliarmi.

Začal som chváliť Pána. Tá pani bola podivuhodným spôsobom nútená k tomu, aby vošla zadnými dverami, obyčajne totiž chodila prednými, a to práve vo chvíli, keď tí dvaja vychádzali prednými dverami. Keď babička vstupovala, pýtala sa, či je dieťaťu lepšie. Tu začala matka dieťaťa volať: „Nie, umiera, umiera.” Potom pán Snelling. ktorý bol s ňou príbuzný, sa vrátil a ja som rýchle vstal a ponúkol mu červenú skladaciu stoličku. Zložil klobúk a s plačom sa posadil. Nato si babička zložila okuliare, ktoré sa jej zarosili od plaču a sadla si na druhú stoličku. Matka dieťaťa sa opierala o prostredné dvere a vzlykala. Konečne bolo všetko tak, ako som to videl vo videní. Prešiel som ku predným dverám a povedal pánovi Himmelovi: „Stále mi ešte veríte?” „Verím brat Branham,” odpovedal. Povedal som mu, že ľutujem, ale že som mu ešte pred chvíľou nemohol povedať, že som predbehol videnie. Teraz som povedal: „Prineste mi dieťa.” Pristúpil k posteli, vzal dieťa a niesol ho ku mne. Modlil som sa: „Otče, ľutujem z hĺbky srdca, že Tvoj služobník predbiehal videnie. Ale odpusť mi, Pane, nech títo ľudia poznajú, že Ty si Boh a ja Tvoj služobník. V mene Pána Ježiša prehlasujem, že dieťa bude žiť.“

Zatiaľ čo som držal ruky nad dieťaťom, začalo kričať: „Tati, tati” a prebralo sa k vedomiu. Objalo otca a všetci začali volať a plakať. Povedal som: „Zoberte dieťa, položte ho na posteľ, pretože takto hovorí Duch: za tri dni budú jeho nôžky úplne rovné, ako som mal zjavené. Súčasne sa stane, že chlapec bude úplne normálny.“

Na tretí deň sa zhromaždili mnohí, aby šli do domu, kde chlapec býval. Moja žena ma sprevádzala ako svedok. Rodina nevedela, že prichádzam, ale keď matka dieťaťa otvorila dvere a uvidela ma, povedala: „Ach, to je brat Branham, poď ďalej. Chlapec sa má dobre.” Keď som vstúpil dovnútra, všetci sa zhromaždili okolo okien, aby sa pozreli, čo sa stalo. Ešte som stál a neotvoril ústa, vediac, že Pán chce hovoriť. Pripadalo mi, že som ako apoštol Pavol, keď stál na lodi štrnásteho dňa búrky a anjel Pána stál vedľa neho a Pavol povedal: „Verím Bohu, že sa tak stane, ako je mi hovorené.“ (Skutky 27:25) Vedel som, že chlapec by rád šiel ku mne. Stál som tam chvíľku, nato sa dieťa pozrelo na mňa, prešlo po izbe, položilo svoje ruky do mojich a povedalo: „Brat Branham, už mi je dobre.“ Haleluja! Božie zasľúbenie nemôže sklamať. Ak sa videnie splnilo, je dokonalé.

Chromé dievčatko

A teraz o druhej časti onoho videnia. Rozprával som svojmu zboru, že niekde na svete je dievča so znetvorenou rukou a nohou, ktorá má byť uzdravená k splneniu videnia. Minuli asi dva týždne. Raz, keď som prišiel z práce, jeden môj priateľ, Herb Scott, môj predák, mi hovoril: „Billy, tu je list pre teba.” Mal som v tú chvíľu prácu a zastrčil som ten list do vrecka, ale keď som šiel dole po schodoch, niečo mi hovorilo: „Čítaj ten list.” Otvoril som ho teda a pokiaľ si pamätám, čítal som toto:

Drahý brat Branham.

Mám asi štrnásťročnú dcéru. Je postihnutá na ruke, ramene a pravej nohe a celá je postihnutá artritídou. Patríme k metodistom a žijeme v južnom Bostone. Čítame vašu knižku „Ježiš Kristus včera i dnes, je ten istý až na veky.“ Náš pastor hovorí, že na nej nič nie je, že je to len nejaký nový -ismus. Ale po modlitebnom zhromaždení som nadobudla silné presvedčenie, že vám mám napísať. Rada by som vedela, či by ste mohol prísť a modliť sa za moju dcéru, aby sa i pri nej uskutočnil zázrak…

Úprimne vaša

pani Harold Naleová

Niečo mi hovorilo, že to je to dievča. Ukázal som list manželke a ona sa tiež vyslovila, že to bude ona. Rozhodol som sa, že pôjdem do južného Bostonu. Nikdy som tam nebol a nevedel som, kde to je, ale brat Wiseheart, diakon v mojom zbore, povedal, že si myslí, že ho pozná a chcel ísť so mnou.

Jeden muž a jeho manželka, Braceovci, išli tiež v mojom aute. Tá pani bola uzdravená v mojom zhromaždení a ona i jej manžel ma chceli sprevádzať, aby videli splnenie videnia. Prechádzali sme rôznymi mestami a išli sme mnoho míľ, než sme našli to pravé miesto. Nakoniec nám ukázali akúsi cestu, práve keď som šoféroval ja a mal som zvláštny pocit. Zdalo sa mi, že nemôžem chytiť dych. Sestra Braceová na mňa pozrela a poznamenala: „Niečo nie je v poriadku, ste celý biely.“ Odpovedal som: „Vôbec nie, pani, anjel Boží je blízko.” Zastavil som auto, vystúpil a položil som nohu na zadný nárazník auta. Tu som zboku uvidel cintorín. Pozrel som sa na náhrobné kamene a hľa, boli na nich napísané tie isté mená a čísla, ktoré som videl vo videní. Vstúpil som späť do auta a povedal: „Sme na správnej ceste.“ Pani Braceová začala plakať. Šli sme ešte niekoľko míľ a konečne som poznamenal: „Až sa dostaneme k tomu obchodu na križovatke, vyjde starší muž v modrej kombinéze a žltej menčestrovej čiapke a ukáže nám cestu.” Prišli sme k obchodu so žlto natretým priečelím, blízko ktorého bolo štyri alebo päť domov. Povedal som: „To je to miesto.“

Práve keď som dochádzal k obchodu, vyšiel z neho muž v modrej kombinéze s bielymi fúzami a menčestrovej čiapke. Keď to pani Braceová videla, omdlela v aute, Keď onen muž prišiel tesne k nám, opýtal som sa ho: „Viete, kde býva Haroid Nale, muž, ktorý má chromé dievča?” „Áno, pane, prečo to chcete vedieť?”, opýtal sa. „Pán chce toto dievča uzdraviť, ukážte mi, kde je ich dom.” Hľadel som na toho starého človeka, ako mu tečú slzy po zarastenej tvári, jeho pery sa začali chvieť, keď nás viedol na to miesto.

Keď som sa dostal ku dverám, pozdravila ma matka onej dcérky. Hovorila: „Ste brat Branham. Poznala som vás podľa fotografie.“ Pozvala nás dovnútra a podľa videnia bol tam nízky starý sporák, žltý papier s červenými postavičkami, veľká mosadzná posteľ a dievča ležiace na nej, presne, ako to bolo popísané a heslo na stene: „Boh žehnaj nášmu domu”, tam stálo. Pani Braceová omdlela po druhýkrát.

A tu sa niečo stalo. Podišiel som sa k lôžku, na ktorom ležalo dievča, vložil som na neho ruky a povedal: „Nech sa prejaví Tvoja moc v uzdravení tohoto dievčaťa podľa zjavenia, ktoré si mi dal.” Hneď nato sa jej chromá ruka narovnala. Vstala z lôžka a jej noha sa narovnala tiež. Pán Brace priviedol svoju manželku k vedomiu práve včas, aby zahliadla, ako dievča vstáva a tu omdlela tretíkrát, padajúc rovno do náruče svojho manžela. Dievča sa postavilo na nohy, odišlo do druhej miestnosti, obliekla sa do svojich šiat a prišla naspäť, češúc si vlasy rukou, ktorá bola predtým ochrnutá. Táto udalosť môže byť overená u pani Harolda Naleovej, ktorá žije v čase, kedy je toto písané, v Sáleme v Indiane.

Piate videnie Militownské

Niekoľko týždňov po predchádzajúcom videní som bol opäť doma pri svojej matke. Ako väčšina ostatných videní aj toto sa stalo okolo druhej alebo tretej hodiny v noci. Zdalo sa mi, že som bol v hustom lese a keď som prechádzal, počul som dojemné volanie. Vyzeralo to tak, ako by som počul bečať ovečku. Myslel som si: „Kde asi si, ty malé úbohé stvorenie?” a začal som po nej pátrať uprostred hmly a temnoty. Spočiatku som si myslel, že volá „Bééh”, ale keď sa zvuk približoval, zdalo sa, že počujem ľudský hlas, volajúci „Milltown, Milltown.

Nuž, nikdy predtým som toto meno nepočul a hneď nato videnie zmizlo. Rozprával som svojim najbližším, že tam kdesi je jedna z Božích ovečiek v tiesni a je to blízko mesta, nazývaného Milltown. Muž menom George Wright, ktorý navštevoval môj zbor, povedal, že pozná akýsi Milltown neďaleko jeho bydliska. (Brat Wright býva v De Pauw, Indiana). Nasledujúcu sobotu som teda šiel do Milltownu.

Keď som tam prišiel, rozhliadal som sa, ale nemohol som zistiť nič, prečo ma tam Pán posiela. Konečne som sa rozhodol, že usporiadam pred jedným obchodom pouličné zhromaždenie, ale brat Wright, ktorý bol so mnou, povedal, že musí najskôr niečo vybaviť a opýtal sa, či by som s ním nešiel. „Áno, pôjdem,” povedal som a šli sme do kopca. Tu som uvidel vedľa cintorína veľký baptistickú modlitebňu. Brat Wright vysvetľoval: „Táto modllitebňa sa teraz používa iba pre pohreby.“ Sotva to povedal, pocítil som akési chvenie pri srdci, bolo to teda ono miesto, kde ma chcel Pán mať. Keď som to povedal bratovi Wrightovi, odpovedal: „Pôjdem, zaobstarám kľúče, aby si sa mohol pozrieť dovnútra.” Keď odišiel, sadol som si na schody a prosil som: „Nebeský Otče, ak ma chceš mať tu, otvor mi tieto dvere!” Pán to dovolil a ja som ohlásil zhromaždenie. Skoro som ale videl, že situácia bude veľmi obtiažna, pretože tamojšie zbory učili ľudí proti Božiemu uzdravovaniu.

Prvý muž, ktorého som pozval do zhromaždenia, mi povedal: „Sme príliš zamestnaní, než aby sme išli na oživujúce zhromaždenie, chováme kurčatá a nemáme na niečo také čas.” Avšak krátko nato, tento muž zomrel, a tak už kurčatá nechoval.

Nasledujúcu sobotu sme začali oživujúce zhromaždenia. Prišli len štyri osoby a aj tie boli z Wrightovej rodiny. Ďalší večer to bolo trochu lepšie. Tretí deň prišiel ku dverám stánku jeden hrubo vyzerajúci muž, vyklepal popol zo svojej fajky, vošiel dovnútra a sadol si dozadu. Nato sa spýtal brata Wrighta: „Kde je ten malý Billy Nedeľa? Chcem sa na neho dobre pozrieť.“ Brat Wright prišiel dopredu a povedal mi, že do zhromaždenia prišiel akýsi človek, s ktorým bude ťažká práca. A predsa, skôr než toto zhromaždenie skončilo, prišiel onen muž k oltáru a volal k Bohu. Volá sa William Hall a je dnes pastorom toho zboru.

Skoro sa dostavilo mnoho ľudí a ja som sa im zmienil o videní, ktoré ma sem priviedlo. Tu vystúpil brat Hall a povedal: „Brat Branham, tu pod kopcom žije dievča, ktoré prečítalo knižku, nazvanú: Ježiš Kristus je ten istý, včera, dnes, až naveky. Leží na chrbte už osem rokov a deväť mesiacov a stále nevstala z postele. Má suchotiny a lekári pred rokmi usúdili, že pre ňu nie je žiadna nádej. Teraz má dvadsaťtri rokov. Leží, chradne a váži už len asi dvadsaťpät kilogramov. Dievča prosilo a plakalo, aby si za ňou prišiel, ale jej rodičia tu patria k zboru, v ktorom bolo oznámené, že ak ťa niekto z jej členov pôjde počúvať, bude zo zboru vylúčený. Ale ty pôjdeš?” Odpovedal som: „Pôjdem, ak získaš súhlas jej otca a matky.” Cítil som, že ma tam Boh posiela. Dievča sa volalo Georgie Carterová a myslím, že jej otec bol vedúci v žulovom lome. Jej matka mi odkázala, že môžem prísť dievča navštíviť, ale ona ani otec nebudú v dome, kým tam budem ja.

Keď som vstúpil do miestnosti uvidel som, že moja knižka leží na posteli a spýtal som sa dievčaťa. „Veríš tomu, čo si čítala?” „Verím, pane”, odpovedala. Bolo to povedané hlasom tak slabým, že som sa musel priblížiť, aby som ju počul. Vtedy som ešte nevedel toľko o uzdravovaní ako teraz, ale modlil som sa za ľudí, ktorých som videl vo videní uzdravených a tak som jej rozprával o malej Naleovej, ktorá už bola uzdravená a navrhol som jej, aby prosila, aby ma Boh viedol skrz videnie k modlitbám za ňu. Neskôr som sa však naučil, že všetci majú byť uzdravení vierou v Božie Slovo, aj keď mi Boh zjavuje mnohé uzdravenia vo videní.

Zhromaždenia pokračovali. Boh ďalej žehnal, až tam prichádzalo niekoľko sto ľudí. Raz ráno som mal zhromaždenie s krstom v Totton Ford na Modrej rieke. Vtedy popoludní som mal krstiť asi tridsať alebo štyridsať ľudí. Krátko predtým mal zhromaždenie v tej obci jeden pastor, ktorý hovoril proti krstu ponorením. Ale v to popoludnie Boh ukázal svoju moc v takej miere, že viac ako pätnásť ľudí z jeho zboru bolo pokrstených a to tak, ako boli vo svojich pekných šatách.

Po celý týždeň sa Georgia modlila: „Ach, Pane, pošli ku mne znovu brata Branhama, aby ma navštívil, ukáž mu vo videní, že mám byť uzdravená, aby som mohla byť pokrstená s ostatnými.” Keď prišiel deň krstu, dievča bolo veľmi nepokojné a začalo plakať. Jej matka sa ju snažila upokojiť, ale jej srdce bolo zlomené a dievča sa nedalo utíšiť.

Keď bolo po krste, prišiel som do domu brata Wrighta na večeru. Brat Brace, ktorý bol som mnou predtým pri splnení druhého videnia, tu bo! tiež. Ale v tejto chvíli mi hovoril Duch: „Teraz nejedz, ale choď do lesa a modli sa!” Preto som povedal: „Idem do lesa a budem sa zatiaľ modliť, ale až bude večera hotová, zazvoňte na zvon a ja prídem.” Mali totiž starý dedinský zvon na zvolávanie k jedlu. Nato som odišiel do lesa a začal sa modliť.

Ťažko sa mi však modlilo, pretože tam bolo mnoho ihličia a hmyzu, ktorý mi liezol do šiat a musel som myslieť na to, že prídem neskoro na zhromaždenie. Napriek tomu som sa však modlil z hĺbky srdca a skoro som bol uchvátený Duchom. Konečne som počul, že ma ktosi v lese volá. Vstal som, slnko zapadlo a stmievalo sa. Zvon volajúci k večeri sa ozýval už dlho, ale nepočul som ho, a preto boli vyslaní pátrači, aby ma hľadali.

Keď som vstal, videl som žltkavé svetlo, svietiace zhora do lesa. Akýsi hlas mi hovoril. „Choď ku Carterovcom.“ To bolo všetko. Nato som počul hlasy volajúce z rôznych strán lesa. „Brat Branham, brat Branham!” Vyšiel som z lesa a vrazil takmer do náručia bratovi Wrightovi. Hovoril mi: „Jedlo bolo pripravené už pred hodinou a volali sme ťa. Stalo sa niečo?” Odpovedal som: „Teraz nemôžem jesť. Máme ísť ku Carterovcom. Pán ma posiela na tú cestu, aby Georgia bola uzdravená.” On nato: „Iste?”

Zavolal brata Braceho. Sadli sme do auta. Carterovci bývali asi sedem míľ ďalej. Odkázali sme ostatným, aby sa najedli a potom šli do zhromaždenia. Nemohli sme na nich čakať, lebo podľa videnia som mal ísť hneď. Boh konal na obidvoch koncoch súčasne. Spomínate si, ako podobne to bolo, keď anjel hovoril Petrovi, ľudia boli zhromaždení v Markovom dome a všetci sa modlili.

Georgia bola v tej dobe veľmi znepokojená a jej matka bola tak rozrušená, že odišla do vedľajšej miestnosti a začala sa modliť. Hovorila „Pane, čo mám robiť? Ten Branham prišiel sem a tak rozrušil moje dieťa a ona je už deväť rokov v stave umierania. Čo je to vlastne za človeka?” Nato bola uchopená duchom modlitby. Náhle počula hlas, ktorý hovoril: „Vzhliadni!” Keď zdvihla hlavu, myslela, že vidí na stene tiene akejsi osoby a vyzerala ako Ježiš. Spýtala sa: „Pane, čo môžem robiť?” Potom uvidela mňa a dvoch mužov so mnou. Poznala ma podľa vysokého čela a Biblie, ktorú som tlačil na prsiach. Hovorila: „Nesnívala som, nesnívala som.” Vbehla do vedľajšej miestnosti a zvolala: „Georgia, niečo sa stalo!” Začala jej rozprávať svoje videnie. Keď s rozprávaním takmer končila, počula vrznúť dvere. Pozrela a ja som práve prichádzal. Neklopal som. Otvoril som dvere a vstúpil. Matka klesla na stoličku, takmer omdlievajúc. Pristúpil som priamo k lôžku a povedal som: „Sestra, buď dobrej mysle! Ježiš Kristus, ktorému si slúžila, ktorého si milovala a ku ktorému si sa modlila, vypočul tvoju modlitbu a poslal ma podľa videnia. Postav sa na nohy, lebo ťa uzdravil.

Vzal som ju za ruku. Povážte, že nevstala sama z lôžka už veľa rokov. Sotva mohli pod ňu podstrčiť plachtu, tak bola pokrytá vredmi. Hlavu mala takmer štvorhrannú, oči zapadlé a jej ramená vyzerali ako tyčky metly na širšom mieste. Keď som však povedal, že ju Ježiš Kristus uzdravuje, ihneď vstala a postavila sa na nohy! Jej matka vykríkla od úžasu. Uvidela svoju dcéru po prvýkrát po deviatich rokoch kráčať po izbe, nie vo svojej sile, ale v moci Ducha Svätého a to bez akejkoľvek ľudskej pomoci. Keď som sa obrátil, aby som odišiel z obydlia, vbehla dovnútra s krikom jej sestra.

Neskôr, keď prišiel domov jej otec a uvidel svoju dcéru, ako sedí za klavírom a hrá, takmer od zľaknutia omdlel. Odišiel dole do mesta a všade zvestoval, čo sa stalo. Dievča vyšlo na dvor, sadlo na trávu a radovalo sa z trávy a z lístkov. Potom sa zahľadelo hore na nebo a povedalo: „Ach, Bože, ako si ku mne dobrý!” Bola tak šťastná.

Stánok bol v ten večer preplnený. Keď prišla nedeľa, mali sme ďalší krst.

Obidve, Georgia i dievčatko Naleových, boli pokrstené v Totton Ford nasledujúcu nedeľu. Georgia teraz hrá na klavíri v milltownskom baptistickom zbore a je dokonale zdravá. Pamätaj, milý čitateľ, Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes a až na veky.

Svedectvo Georgie

Ležala som na posteli na chrbte osem rokov a deväť mesiacov s tuberkulózou a lekári ma považovali za stratenú. Vážila som sotva dvadsaťpäť kilogramov a vyzeralo to, že pre mňa nie je nádej. Vtom prišiel z Jeffersonville, Indiana, vzdialeného asi tridsaťpäť míľ od nášho domova, evanjelista William Branham, a to na základe videnia, v ktorom počul v pustatine stratenú ovečku, kričiacu Milltown (to je miesto, v ktorom žijem). Brat Branham tu nikdy nebol a nikto od nás ho nepoznal. Keď prišiel k nám, vložil na mňa ruky a modlil sa, vzývajúc nado mnou meno nášho drahého Pána Ježiša.

Zdalo sa mi, že sa ma čosi zmocňuje a zrazu som vstala a ďakovala Bohu za Jeho uzdravujúcu moc. Po prvýkrát po deviatich rokoch som vyšla z dverí, potom som bola pokrstená v rieke. Teraz hrám na klavíri v tunajšom zbore pri bohoslužbách. Oveľa viac sa toho stalo s týmto veľkým uzdravením. V tomto svedectve nenachádzam dosť miesta všetko opísať. Rada na požiadanie poviem všetko tomu, koho bude moje uzdravenie zaujímať.

Georgia Carterová, Milltown, Indiana

Šieste videnie - Videnie týkajúce sa jeho uzdravenia

Iné videnie, ktoré pre mňa veľa znamenalo a ktoré predchádzalo môjmu zázračnému uzdravenie, sa udialo krátko po videní, ktoré som mal o Kristovi. Zdalo sa mi, že som bol veľmi šťastný, ako keby som bol iba po obrátení. Poskakoval som a radujúc sa som vyšiel na cestu. Bola tma, keď som tak šiel cestou, náhle sa zdalo, že ku mne beží veľký čierny pes. Myslel som, že ma chce pohrýzť, a tak som sa postavil proti nemu a vykríkol som: „Choď preč pes.“

Sotva som tak urobil, zrazu sa zdvihol a ja som uvidel veľkého, tmavo vyzerajúceho vysokého muža, oblečeného v čiernych šatách. Hovoril mi: „Ty si ma nazval psom?” Odpovedal som, „Veľmi to ľutujem, myslel som, že to bol pes, pretože ste bol dole na rukách a kolenách.” Zavrčal: „Nazval si ma psom a ja ťa zabijem.” A spod opasku vybral šabľu. Bránil som sa: „Prosím, pochopte ma, pane. Nevedel som, že ste muž. Myslel som, že ste pes.“ Keď sa ku mne priblížil, vyzeral ako démon. Zatlačil ma naspäť, smerom ku kanálu a kričal: „Ja ťa naučím, zabijem ťa!” Odpovedal som: „Pane, smrti sa nebojím, lebo som prijal Ježiša Krista do svojho srdca. ON je môj pomocník a moja sila. Chcel som iba, aby ste ma pochopil, že čo som povedal bol omyl.” On však stále hovoril: „Zabijem ťa.” Stál som bezmocne oproti stene a on pozdvihol ruku, aby ma prebodol.

Vykríkol som, ale v tom okamihu som počul zvuk z neba a mohutný anjel zostúpil z neba dole k mojej pravici a zahľadel sa prísne na muža s veľkým nožom v ruke. Muž ustúpil, pustil svoj nôž a utekal ako len mohol, zo všetkých síl. Tu anjel pozrel na mňa a usmial sa. Zahaliac sa do svojho šatu, navrátil sa opäť do neba. Zdalo sa, že je to ten istý anjel, ktorý ma neskôr navštívil. Zajasal som radostne, lebo som pochopil, že Boh poslal svojho anjela na moju ochranu.

A verím, že toto videnie sa splnilo pred dvoma rokmi, keď ma satan zatlačil do rohu tou strašnou neurózou, ktorá ma takmer pripravila o život. Keď sa zdalo, že nadišiel koniec, tu poslal Boh svojho anjela a vyslobodil ma.

Vždy po niekoľkých rokoch vo svojom živote som mal obdobie, kedy som mal silnú neurózu. Pri jednom evanjelizačnom ťažení som stál na pódiu a prosil za chorých po celú noc a deň a iba málo som spal. Pri iných zhromaždeniach trvali služby až do druhej hodiny rannej. Vedel som, že som tým urobil chybu, keď som však videl toľko chorých a postihnutých, moje srdce im chcelo vyjsť v ústrety, uvedomujúc si, že v mnohých prípadoch to pre mňa znamenalo život alebo smrť. Postupne som slabol viac a viac, bojoval som však ďalej. Konečne, po kampaniach v Tacoma a Eugene som povedal svojim bratom, ktorí boli so mnou, že budem musieť odvolať všetky kampane, ktoré boli ohlásené a vziať si na dlhú dobu dovolenku. Skutočne moje nervy boli už úplne vyčerpané, že som sa sám seba pýtal, či sa budem ešte môcť vrátiť do práce.

Odobral som sa teda do svojho domova v Jeffersonville, ale zdalo sa, že sa moje sily už nevrátia. Myslel som, že musím zomrieť. Jedného dňa prišiel za mnou jeden z mojich diakonov, Curtis Hooper a spýtal sa: „Nie je ti ani trochu lepšie?” Odpovedal som, „Nie, nie je. Zdá sa, že sa nemôžem nijako dať dokopy.” Povedal, „Brat Branham, mám dole na letisku prácu. Poď so mnou, urobí ti to dobre.” Keď som prišiel na letisko, cítil som sa tak zle, že som myslel, že sa už nedostanem domov. Vyšiel som k hangáru a začal sa modliť. Volal som: „Ó, Bože, viem, že som robil chyby. Prosím Ťa, odpusť mi. Ľudia chcú, aby som robil všetko možné. Som celkom zmätený. Jedine Ty mi môžeš pomôcť. Pane, nemôžem ďalej.” Nejako som sa dostal domov. V tom čase som šiel na vyšetrenie na kliniku Mayo, aby sa zistilo, čo so mnou vlastne je. Tak som bol uprostred augustovej horúčavy päť dní v Rochesteri, štát Minnesota. Lekári boli zdatní ľudia a robili to najlepšie, čo mohli, aby zistili, čo mi chýba a podrobili ma všetkým možným prehliadkam. Celý čas som sa modlil. Povedal som Pánovi, že ľudia so všetkými druhmi nervového zrútenia prichádzali do mojich zhromaždení a ON ich uzdravoval.

Tiež že mi ukázal zvláštne videnia o uzdravení druhých a že boli vyslobodení. Prosil som: „Pane, nikdy si mi neukázal videnie o mojom vlastnom vyslobodení z tejto hroznej neurózy.” Moje sily boli natoľko vyčerpané, že sa nezdalo, že by som sa sám mohol vzchopiť, aby som uveril Slovu Božiemu. Nasledovný deň mal byť posledným dňom prehliadok.

V to ráno som sa prebudil a povedal som si, že za niekoľko hodín odídem a dostanem správu o tom, čo mi vlastne chýba. Budem vždy Bohu vďačný za to, čo nasledovalo. Náhle som bol vo videní. Prvé, čo som videl, bol malý asi sedemročný chlapec. Vyzeral práve tak, ako som vyzeral ja vtom veku. Stál som pri ňom a učil som ho loviť. Blízko bol starý kmeň stromu a povedal som chlapcovi, aby sa nepribližoval ku stromu, že tam žije nebezpečné zviera. Zdvihol som palicu a zaklopal som zo strany na strom. Náhle vybehlo na strom malé zvieratko, dlhé asi šesť palcov. Zdalo sa, že je to lasička, mala drobučké, čierne prenikavé očká. Oh, bolo to malé ľstivé stvorenie.

Hneď nato som videl, že na nás chce zaútočiť. Nemal som pušku, všetko, čo som mal, bol len malý lovecký nôž. Vedel som, že s ním som bezmocný. Uvažoval som, že postavím chlapca za seba, aby bol chránený, ale v tej chvíli sa zdalo, že zmizol. Rýchlo ako blesk zaútočilo zviera proti mne. Než ma však napadlo, počul som hlas anjela Pána po svojej pravici, hovoriaci: „Nezabudni, je to len šesť palcov dlhé.”

V tom zviera preniklo k môjmu pravému ramenu. Prebiehalo zľava doprava a späť tak rýchlo, že som ho nemohol bodnúť svojim nožom a keď som otvoril ústa, aby som niečo povedal, vniklo mojim hrdlom do môjho žalúdka a začalo vrčať a to znova a znova. Vykríkol som, „Čo mám robiť?” Znovu som počul hlas: „Spomeň si, je len šesť palcov dlhé.”

Keď videnie pominulo, rozhliadol som sa a videl svoju dcérku Becky a manželku, ako spia v posteli. Pochopil som, že videnie sa týka mojich žalúdočných ťažkostí a neurózy. V tom čase sa nič neudržalo v mojom žalúdku a moja váha poklesla asi na päťdesiat kilogramov. A tu som si spomenul, že anjel povedal: „Pamätaj, že je to dlhé len šesť palcov. “Modlil som sa: „Ó, Bože, pomôž mi, aby som porozumel výkladu toho videnia.” Začal som uvažovať. Snáď to znamená, že budem mať neurózu šesť mesiacov. Ale to sa mi nezdalo byť správne. Potom som si myslel, že sa to týka šiestich rokov, ale nezdalo sa, že by to bola tá odpoveď.

Až dovtedy som nikdy nepremýšľal o tom, koľkokrát som už mal tieto obdobia neurózy, až sa mi zdalo, že moje pery samy niečo vyslovujú. Zdalo sa, že hovorím, „Možno, že to znamená, že ju mám mať šesťkrát.” V tej chvíli som pocítil, že Duch Svätý prichádza na mňa s veľkou mocou. Potom ma zasiahol veľký krst Duchom Svätým znovu. Potom tretí, štvrtý, piaty a šiestykrát. Začal som počítať koľkokrát som mal neurózu. Po prvýkrát sa to stalo, keď som mal asi sedem rokov. Vtedy som veľmi kričal, lebo u nás v rodine bolo zle, otec mnoho pil a ja som sa stal melancholickým a stihla ma aj neuróza. Vždy asi po siedmych rokoch sa táto neuróza vracala. Počítal som to a bolo to presne šesťkrát. Zaradoval som sa, pretože som náhle dospel k presvedčeniu, že Pán mi týmto videním ukázal, že to bola moja posledná neuróza.

Pomyslel som si sám pre seba, že doktori mi budú chcieť operovať nejaký ten žalúdočný nerv. Ale lekársky nôž bol malý nôž z môjho videnia. Bol bezmocný.

Dostavil som sa na kliniku, aby mi oznámili posudok. Keď sa lekári zišli, začali mi klásť otázky. Zodpovedal som ich ako najlepšie som vedel. Potom jeden z vedúcich lekárov hovoril: „Mladý muž, ľutujem, že vám to musím oznámiť, ale váš stav je niečo, čo ste zdedil od svojho otca. Váš otec pil skôr, než ste sa narodili. Nikdy vám nebude dobre. Vaše nervy pôsobia na žalúdok a to spôsobuje, že stravu vyvraciate. Nie je na to liečebná metóda a tak nie je nič, čo by sme mohli urobiť. Ste pre celý zvyšok života vyradený. Len pomyslite, najlepší lekári sveta mi povedali, že som vyradený na zvyšok svojho života! Buď však Bohu chvála! Skôr, než to povedali, Pán ku mne prehovoril skrz videnie a povedal, že to bolo naposledy a že táto hrozná vec končí!

Šiel som domov. Stretla ma matka a poznamenala, „Synu, snívalo sa mi o tebe.“ Už sa jej raz predtým o mne snívalo. Bolo to niekoľko dní po mojom obrátení, keď ma videla stáť na bielom oblaku, ako zvestujem celému svetu. To sa prakticky teraz uskutočnilo. Dúfam, že skoro budem môcť cestovať do európskych krajín, ako aj do Afriky a Austrálie.

Matka pokračovala, „Synu, minulú noc (v tú istú noc, v ktorej som mal to videnie) som zaspala a bola som sama v miestnosti. Vo sne som pracovala a videla ťa ležať na posteli na verande, takmer už mŕtveho. Očakávala som, že za chvíľu zomrieš. A tu som počula zvláštny zvuk, ako hrkútanie holubov. Bežala som k miestu, kde si bol a videla som ich prichádzať dolu z neba vo forme písmena S. Zasvietili nad tvojimi prsami po jednom. Holuby boli najbelšie ako som kedy videla a hrkútali a hrkútali. Zdalo sa mi, že boli smutní. Nato si prehovoril, „Chvála Bohu.“ Potom holuby sklonili svoje malé hlavičky a znovu utvorili písmeno S a hrkútajúc odleteli do neba tak, ako prišli. Potom som ťa videla vstať a bol si dokonale zdravý.”

Ach, ako som bol týmto snom povzbudený! O dva dni neskôr som sedel na verande a čítal som knižku brata Boswortha, Kresťanské vyznanie. Potom som otvoril Bibliu. Neverím na otvorenie Biblie v očakávaní, že dostanem posolstvo z miesta, kde sa Biblia otvorila. Vtedy však som otvoril a oko mi padlo na prvú kapitolu knihy Jozue, kde sa hovorí: „Posilni sa, zmužile sa maj, lebo s tebou je Pán Boh tvoj, kamkoľvek by si šiel.“ Boh ku mne prehovoril zjavením, videním a svojim Slovom. Potom sa zdalo, že zrazu nejaký hlas povedal: „Som Pán, ktorý ťa uzdravuje.“ Prijal som to. Vošiel som domov, vzal manželku do náručia a povedal, „Moja drahá, Boh ma uzdravil!”

Chvála Bohu, milujem Ho z celého svojho srdca. Dnes som zdravší, ako som kedy bol po všetky dni svojho života. Som tak naplnený vďačnosťou. Dokiaľ budem živý, budem mu vďačný. V mojej najtemnejšej hodine prišiel Ježiš. Boh odpovedal na moje prosby.

Z magnetofónového záznamu

Zaznamenávam tieto videnia pre slávu Boha a Jeho Syna Ježiša Krista. Boli mi ukázané skrze Jeho svätého anjela a nemajú byť napísané pre moju vlastnú chválu. Mnohí ma žiadali, aby som ich zachytil písomne a preto som si predsavzal, že podám o nich správu.

Tieto videnia sú pre mňa sväté. Niektoré z nich sa naplnili až po dlhšom čase, ale vždy sa uskutočnili tak, ako mi boli ukázané. Keď si uvedomím, že Všemohúci ukázal svojmu služobníkovi tieto veci, naplňuje to moje srdce pokorou. Rozprávam ich, aby ľudia mohli veriť v Ježiša Krista a byť vierou spasení.

Prvé videnie - O moste cez rieku Ohio

Toto je prvé videnie, na ktoré si spomínam a ktoré som mal, keď som mal asi sedem rokov. Snáď nemalo veľký duchovný význam ako tie, ktoré nasledovali, lebo som bol ešte dieťaťom a nebol by som im mohol rozumieť. Ale Boh mi tým doprial prvý pohľad na pôsobenie tohto zvláštneho daru, ktorým som videl mnoho vecí prebiehať skôr, ako sa stali.

V tomto videní, ktoré nastalo, keď som sa hral s bratom, som videl stavbu veľkého mosta cez rieku Ohio a určitý počet robotníkov, ako odchádzajú z mosta. Videl som presne ako bol skonštruovaný a kde bude stáť. Vtedy sa to zdalo nemožné, ale neskôr sa to uskutočnilo presne tak, ako mi to bolo ukázané.

Videnie druhé - Varovanie pred špiritizmom

Raz v noci, onedlho po mojom obrátení, som sa vrátil z miesta pod starým dubom, kde som sa predtým v skrytosti venoval modlitbe. Mohlo byť medzi jednou až treťou hodinou ráno. Otec a matka počuli, že som vošiel do izby, zavolali ma a povedali mi, že moja malá sestra je chorá. Kľakol som si a modlil som sa za ňu. Potom som sa vrátil do svojej izby.

Keď som do nej vošiel, počul som zvuk podobný zvuku elektrického drôtu, keď sa drôty trú o seba a iskria. Bol som vtedy zamestnaný ako opravár telegrafných liniek a myslel som si, že došlo ku skratu vo vedení v dome. Náhle sa však zvuk zmenil a podivné svetlo naplnilo miestnosť. Zdalo sa mi, že stojím vo vzduchu. To ma vydesilo a myslel som, že musím zomrieť. Nato som si všimol, že svetlo bolo okolo mňa. Pozrel som hore a uvidel som veľké svetlo hviezdu práve nad miestom, odkiaľ svetlo prichádzalo.

Približovalo sa stále viac a viac. Myslel som, že nebudem môcť ani dýchať ani hovoriť. V najbližšej chvíli sa hviezda usadila na mojich prsiach.

V tom okamihu sa výjav zmenil a zdalo sa mi, že som na zelenom trávnatom pahorku a predo mnou ležal starodávny zavárací pohár. Vo vnútri nádoby poletovala veľká tabaková moľa alebo mucha, ktorá sa pokúšala dostať von. Obzrel som sa vpravo a tam stál silný anjel, ktorý hľadel na mňa a hovoril: „Sleduj, čo ti mám ukázať. “ Nato som videl ruku, ktorá uchopila kameň a rozbila pohár. Moľa sa pokúšala uletieť, ale nemohla sa dostať od zeme. Jej telo bolo príliš ťažké na jej krátke krídla.

Nato sa vyrojil z mole roj múch a jedna z nich mi vletela do ucha. Anjel mi hovoril: „Muchy, ktoré si videl, predstavujú zlých duchov veštectva a vykladania osudov.“ Potom ma varoval: „Buď opatrný!” To sa trikrát opakovalo a potom som sa prebral. V tú noc som už nezaspal.

Nasledujúci deň som bol veľmi opatrný. Dával som pozor na každý pohyb, očakávajúc, že sa každú chvíľu musí niečo prihodiť. To všetko bolo pre mňa úplne nové, lebo to bolo po prvýkrát, kedy som bol varovaný videním. Okolo popoludnia som šiel do malého obchodu, aby som si kúpil niečo k obedu. V obchode pracoval akýsi kresťan, ktorého som vtedy priviedol ku Kristovi. Neskôr sa stal mojim veľkým pomocníkom v diele evanjelia. Keď som mu rozprával svoje videnie, vstúpila do hlavných dverí akási pani.

Mal som zvláštny pocit a vedel som, že prichádza cudzí duch. Zmienil som sa o tom bratovi Georgovi de Arkovi, svojmu priateľovi. Pani pristúpila k jeho bratovi a povedala: „Hľadám človeka, ktorý sa volá Branham. Počula som, že je Božím mužom.” Nato ma Ed zavolal. Keď som k nej pristúpil, spýtala sa ma: „Ste William Branham, Boží prorok?” Odpovedal som jej, „Som William Branham.” Spýtala sa ma, „Ste to vy, kto ste urobil zázrak pri pánovi Williamovi Merrillovi v nemocnici a uzdravil Máriu O’Hanion (žije v East Oak, New Albany, Indiana), ktorá bola chromá 17 rokov?” Odpovedal som: „Ja som William Branham, Ježiš Kristus ju uzdravil.” Ona na to: „Stratila som nejaký hmotný majetok a priala by som si, aby ste zistili, kde sa nachádza. “ Nikdy som presne neporozumel, čo myslela tým výrokom, týkajúcim sa jej hmotného majetku, ale vedel som, že ju s touto úlohou poslal satan. Odpovedal som jej: „Pani prišla ste na zlú adresu, nepochybne ste mala hľadať veštcov alebo médium.” Obrátila sa ku mne: „A vy nie ste médium?” Odpovedal som: „Nie som. Média sú nástroje satanové, ja som kresťan a mám Ducha Božieho.” Ako to počula, vrhla na mňa ľadový pohľad. Ešte skôr, než som mohol niečo dodať, počul som Ducha Božieho, ktorý mi povedal, že ona sama je médiom a že je to tá mucha, ktorá sa vo videní dostala do môjho ucha.

Potom som jej povedal: „Pán Ježiš poslal ku mne minulú noc anjela vo videní, aby ma pred vami varoval a aby som bol opatrný. Ďakujem Pánovi za to, že ma svojou rukou vedie. Práca v ktorej ste vy, je z diabla a vy ste prišla, aby ste zarmucovala Ducha Božieho.“ Pocítila srdečnú slabosť a povedala, že by potrebovala nejaký liek. Dodal som: „Pani, zanechajte týchto vecí a vaše srdce bude v poriadku.” Vyšla z obchodu a po niekoľkých krokoch ju zastihol srdečný záchvat a zomrela vo vedľajšej uličke.

Niekoľko dní potom som hovoril ku niekoľkým mechanikom o láske Kristovej. Bolo to v tom istom meste, New Albany, a rozprával som im tiež o svojom videní. Práve som sa ich chystal požiadať, aby sa pomodlili a vydali svoje srdce Bohu, keď majiteľ garáže stál blízko pri dverách a hovoril: „Billy, si kedykoľvek vítaný v mojej garáži, len upusť od tých fanatických náboženských rečí.” Odpovedal som: „Pane, nepôjdem tam, kde Ježiš nie je vítaný, ale hovorím to, čo je pravda a čo mi Pán zjavil.“

Keď som urobil toto vyhlásenie, uškrnul sa, mávol rukou a odchádzal z budovy. Ale skôr, než sa dostal ku svojej garáži, jeho vlastný zať, ktorý cúval s nákladným autom plným železného odpadu zo dverí, ho zrazil a rozdrvil mu obe nohy i členky.

O dva dni neskôr, keď som hlásal evanjelium v pouličnom zhromaždení, jedna pani s chromou rukou mi povedala: „Viem, že na vás spočíva Božie pomazanie, až sa budete modliť, pamätajte na moju chromú ruku. Je v tomto stave už niekoľko rokov.“ Povedal som jej: „Ak skutočne veríte, narovnajte svoju ruku, lebo Ježiš Kristus vás uzdravil.” Bezprostredne nato sa jej ruka narovnala. Úbohá žena radostne vykríkla, kľakla a ďakovala Bohu.

Iná žena, ktorá pri tom stála, povedala: „Ak je náboženstvo Billyho Branhama to pravé, nechcem s ním mať nič spoločné.” Keď sa ale obrátila, aby odišla, stalo sa niečo pozoruhodné. Zakopla o dosku a padajúc na zem, zlomila si ruku na pätnástich miestach. Zlomenina bola na rovnakej strane ako u tej práve uzdravenej žene.

Videnie tretie - O jednote cirkve

Asi za dva mesiace po krste v rieke Ohio, keď sa ukázala hviezda pred stovkami ľudí stojacimi na brehoch, dal mi Boh nové videnie. Pripravoval som sa položiť základný kameň ku svojmu stánku. Môj priateľ, Major Ulrey z amerických dobrovoľníkov, prišiel, aby zaobstaral hudbu pre slávnosť položenia základného kameňa.

V ten deň som sa zobudil okolo šiestej hodiny. Slnko nad Indianou bolo už pekne vysoko a celá príroda bola plná hudby. Pozrel som von z okna, vtáci spievali, včely bzučali, jemná a sladká vôňa zemolezu napĺňala vzduch. Ležal som ešte a myslel som si: „Ó veľký Jehova, aký si podivuhodný. Ešte pred chvíľou bola tma, teraz vyšlo slnko a celá príroda sa raduje.” Potom som si pomyslel: „Skoro aj tento svet, kde je samá temnota sa bude radovať ako tá príroda, až Syn Spravodlivosti povstane a zdravie bude na Jeho lúčoch.“ Keď som tak velebil Boha, naraz som si uvedomil prítomnosť anjela v miestnosti. Obrátil som sa v posteli a v tom okamžiku som mal videnie. Myslel som si, hoci som mu vtedy neporozumel, že toto videnie súvisí s mojou súčasnou službou a s mojim úsilím o obecenstvo cirkví, aby sa nenechávali rozdeľovať sektárskymi myšlienkami a aby si každý kresťan mohol slobodne vybrať svoju cirkev, ale súčasne aby pestoval bratstvo a lásku s ostatnými.

Vo videní som sa uvidel na brehu rieky Jordán, ako hlásam ľuďom evanjelium. Zrazu som za sebou začul zvuk, aký vydávajú prasatá. Keď som sa rozhliadol, poznamenal som: „Toto miesto je znesvätené. Je to svätá pôda, pôda kadiaľ kráčal Ježiš.“ V tom videní som hovoril proti znesväcovaniu, keď ma tu anjel Pána preniesol do mojej modlitebne, hoci ešte nebol položený ani základný kameň. Modlitebňa vo videní bola presne taká, ako vyzerala, keď bola postavená.

Rozhliadal som sa vôkol. Každý kút modlitebne bol preplnený a mnoho ľudí ešte stálo. Vo videní som videl tri kríže – neskôr som tiež dal v zbore postaviť tri kríže, ako som to videl vo videní a ten prostredný, najväčší bol za kazateľňou. Zvolal som: „Ó, to je podivuhodné, to je slávne.“

Vo videní ku mne pristúpil anjel Pána a povedal: „Toto nie je tvoja modlitebňa.“ Namietavo som sa opýtal: „Ó, Pane, iste je to moja modlitebňa.” On ale odpovedal: „Nie, poď a vidz.“ Vyviedol ma a ja som uvidel modrú, širokú oblohu. Hovoril: „Toto bude tvoja modlitebňa. “ Keď som pozrel dole, videl som, že som stál uprostred lesíka a v prostriedku, kde som stál, bola ulička. Stromy boli zasadené vo veľkých zelených hrncoch. Na jednej strane boli jablká a na druhej veľké slivky. Napravo i naľavo boli dva hrnce a v nich nebolo nič.

Nato som počul hlas z neba hovoriaci: „Žatva je zrelá, ale robotníkov málo!” Opýtal som sa: „Pane, čo mám robiť?” Keď som sa znovu rozhliadol, videl som, že stromy vyzerajú ako lavice z videnia v stánku. Dole na konci radu bol veľký strom plný rozmanitého ovocia. Na obidvoch jeho stranách vyrastali malé stromky bez ovocia a ako tak stáli vedľa seba, vyzerali ako tri kríže. Opýtal som sa, čo to má znamenať, čo sú tie hrnce, v ktorých nič nie je? Odpovedal: „Ty ich máš zasadiť. “Ulomil som vetvy z oboch stromov a zasadil som ich do hrncov. Okamžite vyrazili z oboch hrncov dva veľké stromy a rástli až dosiahli nebies.

Potom prišiel silný náraz vetra a otriasol stromy. Nejaký hlas hovoril: „Nastav teraz svoje ruky, urobil si dobre, zberaj úrodu!” Nastavil som ruky a prudký vietor striasol do mojej pravej ruky obrovské jablko a do ľavej ruky veľkú slivku. Hovoril: „Jedz to ovocie, je lahodné. “ Začal som jesť najprv sústo z jedného a potom z druhého ovocia, bolo príjemne sladké.

Myslím, že toto videnie malo súvislosť so zhromažďovaním ľudí z cirkví. Bol som vo sne presadený od jedného ku druhému stromu, aby oba stromy niesli rovnaké ovocie. Krátko nato som znovu počul hlas: „Žatva je zrelá, ale robotníkov je málo. “ Pozrel som na prostredný strom – veľké strapce jabĺk a sliviek viseli okolo stromu, ktorý mal podobu kríža. Padol som na zem a volal som: „Pane, čo mám robiť?“ Vietor začal na mňa zrážať ovocie a počul som hlas: „Až sa preberieš z videnia, čítaj 4. kapitolu druhého listu Timoteovi.“ To sa trikrát opakovalo. Nato som sa videl v izbe. Uchopil som Bibliu a začal čítať: „Káž Slovo … lebo príde čas, že zdravé učenie nebudú trpieť (rozdelenie v dôsledku rôzneho učenia), ale majúc svrbiace uši, podľa svojich vlastných žiadostí zhromažďovať budú sami sebe učiteľov. Dielo evanjelistu konaj, dokazuj toho dostatočne, že si verný služobník.” Vytrhol som tento list zo svojej Biblie a položil ho spolu so svojim svedectvom na základný kameň, ktorý bol neskôr položený. Verím, že tým zdravým učením je Božia láska jedného k druhému. Tak sa stalo, že moja práca nemala byť práca pastora, hoci krátko nato som sa odchýlil od videnia a doľahol na mňa veľký zármutok, pretože som nepostupoval podľa povolania. Neskôr ma však Boh opäť poslal na Svoje pole, aby som konal toto dielo. Žil som, aby som uvidel deň, kedy sa toto videnie naplní. Ďakujem Bohu za túto pokornú službu, ktorou sa snažím prispieť ku zjednoteniu ľudu Božieho, aby mohol byť jedno srdce a jeden duch.

Videnie štvrté - Zázračné uzdravenie chromých detí

„A stane sa potom, že vylejem Ducha svojho na všetko telo a budú prorokovať synovia vaši i dcéry vaše, starci vaši sny mávať budú, mládenci vaši videnia vídať budú.“ (Joel 2:28) Tak znejú prorocké slova. Verím, že žijeme práve v tejto dobe.

Videnie, o ktorom budem rozprávať teraz, bolo skutočne mimoriadne. Stalo sa to v dome mojej matky, kde som raz bol krátko po vypuknutí poslednej vojny v Európe. Niekedy medzi polnocou a svitaním som sa prebudil s hrozným bremenom na srdci. Chvíľu som sa modlil, ale nedosiahol som úľavu. Tak prešli dve hodiny. Nato som sa náhle ocitol vo videní. Videl som, že kráčam hore na kopec k malému domčeku. Vstúpil som dverami a v miestnosti som našiel červenú stoličku a červenú skladaciu stoličku. Stará žena s okuliarmi, sediaca na červenej stoličke, plakala. Napravo v posteli bol hnedovlasý chlapec, asi troj-štvorročný. Videl som, že bol veľmi strápený a jeho telíčko bolo znetvorené. Zdalo sa akoby nohy a jedna ruka tvorili bolestivé uzly. V prostredných dverách stála tmavovlasá žena, zrejme matka dieťaťa, ktorá usedavo plakala. Naproti posteli bol veľký opálený muž, otec.

Povedal som si: „Nie je to podivné? Pred malou chvíľkou som bol ešte v dome mojej matky. “ Vtom som sa pozrel napravo, kde stál Boží anjel, oblečený v bielom. V tej chvíli som nevedel, čo mám robiť, ale moje srdce bolo priťahované k dieťaťu na posteli. Anjel mi povedal: „Môže to dieťa žiť?” Odpovedal som: „Neviem.” Nato anjel povedal: „Nech prinesie otec to dieťa k tebe a ty polož svoje ruky na jeho brucho!” A tak ho otec priniesol ku mne a ja som sa modlil a náhle otec dieťa pustil. Dopadlo na svoju malú nôžku a tá sa začala uvoľňovať. Urobilo krok a potom ďalší a potom prešlo do kúta. Nato prišlo dieťa ku mne a povedalo: „Brat Branham, ja som zdravý.“ Anjel sa spýtal: „Uvažoval si o tom?” Odpovedal som: „Áno, pane.“

Nato mi povedal, aby som ticho stál. Vzal ma a preniesol ma na dedinskú cestu, kde bolo mnoho štrku. Pozrel som napravo a tam bol cintorín a niekoľko veľkých náhrobných kameňov. Hovoril: „Čítaj mená a čísla na nich.“ Čítal som. Potom ma zase vzal a postavil na malú križovatku s obchodom so zmiešaným tovarom a so štyrmi až piatimi domkami. Z obchodu práve vychádzal starec s bielymi fúzami, v kombinéze a žltej menčestrovej čiapke. Anjel povedal: „Ten ťa povedie.“ Nato ma vzal tretíkrát a tentokrát som vstúpil do domu. Uvidel som mladú ženu pri dverách. Plakala. Vstúpil som do domu a videl som starodávny nízky sporák na ľavej strane. Miestnosť bola polepená žltým papierom s malými červenými figúrkami. Na stene bol nápis: „Boh žehnaj nášmu domu.” Uprostred bola veľká mosadzná posteľ a v rohu detská postieľka, na ktorej ležal niekto, kto hrozne trpel. Spozoroval som dievčatko, ktorého nohy boli znetvorené. Potom som videl anjela Pána, ktorý stál znovu po mojej pravici. Pýtal sa: „Môže toto dievčatko žiť?” Odpovedal som: „Pane, neviem.” On nato: „Vlož na ňu svoju ruku a modli sa!” Keď som prosil za dievčatko, počul som v miestnosti hlas: „Chváľ Pána!” Keď som vzhliadol, dieťa práve vstalo. Jej pravá ruka bola predtým skrivená dozadu, ale videl som, ako sa narovnávala. Potom som videl, že tá skrivená noha sa narovnáva a je normálna a počul som mnoho hlasov a chválenie Pána.

Práve som sa prebral z videnia, keď som počul niekoho volať: „Ach, brat Branham, brat Branham!” Pozrel som sa na hodiny a zistil som, že medzitým uplynulo niekoľko hodín. Pomaly sa rozvidnievalo a niekto ma volal. Bol to mladý muž menom John Himmel. Krstil som ho aj jeho ženu. Hovoril: „Brat Branham, som v tiesni. Vo vojne som sa vzdialil od Boha a od tej doby som stratil jedno dieťa a teraz môj malý chlapec umiera. Lekár povedal, že nemôže žiť. Hanbím sa, že vás o to musím prosiť, ale boli by ste tak láskavý a prišli a modlili sa za moje dieťa?” Odpovedal som, že pôjdem.

Povedal mi, že sa chce zastaviť pre svojho bratanca, brata Snellinga, ktorý sa práve predtým obrátil (je teraz jedným zo spolupracujúcich pastorov môjho zboru), aby nám bol nápomocný v modlitbách. Dobre, povedal som, nevediac, že má byť nápomocný ku splneniu videnia.

Keď sme sa blížili k bytu onoho muža, pýtal som sa: „Pán Himmel, nežijete v malom dvojizbovom domčeku, pozdĺžneho tvaru?” Odpovedal, „Áno”. Povedal som: „Nie je na prvom poschodí červená skladacia stolička a posteľ, na ktorej leží malý chlapček? A nie je ten chlapec hnedovlasý a nenosí modrú menčestrovú kombinézu?” Odpovedal: „To je presne on. Bol ste niekedy v mojom dome?” Nato ja: „Keď ste ma volal, práve som ho opustil.“

Samozrejme, že mi nerozumel. Pýtal som sa ho: „Pán Himmel, veríte mi?” „Z celého srdca verím,” odpovedal. Tu som mu povedal: „Takto hovorí Duch: Vaše dieťa bude žiť.” Tým bol úplne premožený. Zastavil auto, oprel sa o volant a zvolal: „Ó, Bože, buď milostivý mne hriešnemu!” Odovzdal svoje srdce Kristovi, keď sme boli ešte niekoľko míľ od domu a ešte skôr než bol uzdravený jeho chlapec.

Keď sme došli k ich domu, dieťa bolo takmer mŕtve. Dusilo sa a len slabo dýchalo. Povedal som: „Prineste mi dieťa.” Keď som však zaň prosil, nič sa nestalo. Dieťa sa nemohlo nadýchnuť a už len sipelo. Očakával som, že sa uzdraví ihneď.

Tu som videl, že človek môže urobiť chybu, ak nedáva dobrý pozor na videnie. Všetko musí prebiehať podľa videnia, lebo sa zázrak nestane. Spozoroval som teraz, že stará žena, ktorú som videl sedieť na stoličke, tu nebola. Ťažko sa to dá vyložiť, ale viem, že som mal počkať, až bude všetko presne v určenom poradí. Opýtali sa ma, čo sa deje, ale ja som im neodpovedal. Musel som čakať na Boha, aby sa splnilo videnie. Myslel som si, že som Boha sklamal, pretože som sa ponáhľal, namiesto toho, aby som čakal na Jeho čas. Čakal som hodinu a pol. Konečne pán Himmel a Snelling vstali, obliekli si kabáty, že odídu. Dieťa bolo teraz sotva živé. Bolo asi šesť hodín a v tú chvíľu som sa pozrel z okna a videl som prichádzať starú ženu s okuliarmi.

Začal som chváliť Pána. Tá pani bola podivuhodným spôsobom nútená k tomu, aby vošla zadnými dverami, obyčajne totiž chodila prednými, a to práve vo chvíli, keď tí dvaja vychádzali prednými dverami. Keď babička vstupovala, pýtala sa, či je dieťaťu lepšie. Tu začala matka dieťaťa volať: „Nie, umiera, umiera.” Potom pán Snelling. ktorý bol s ňou príbuzný, sa vrátil a ja som rýchle vstal a ponúkol mu červenú skladaciu stoličku. Zložil klobúk a s plačom sa posadil. Nato si babička zložila okuliare, ktoré sa jej zarosili od plaču a sadla si na druhú stoličku. Matka dieťaťa sa opierala o prostredné dvere a vzlykala. Konečne bolo všetko tak, ako som to videl vo videní. Prešiel som ku predným dverám a povedal pánovi Himmelovi: „Stále mi ešte veríte?” „Verím brat Branham,” odpovedal. Povedal som mu, že ľutujem, ale že som mu ešte pred chvíľou nemohol povedať, že som predbehol videnie. Teraz som povedal: „Prineste mi dieťa.” Pristúpil k posteli, vzal dieťa a niesol ho ku mne. Modlil som sa: „Otče, ľutujem z hĺbky srdca, že Tvoj služobník predbiehal videnie. Ale odpusť mi, Pane, nech títo ľudia poznajú, že Ty si Boh a ja Tvoj služobník. V mene Pána Ježiša prehlasujem, že dieťa bude žiť.“

Zatiaľ čo som držal ruky nad dieťaťom, začalo kričať: „Tati, tati” a prebralo sa k vedomiu. Objalo otca a všetci začali volať a plakať. Povedal som: „Zoberte dieťa, položte ho na posteľ, pretože takto hovorí Duch: za tri dni budú jeho nôžky úplne rovné, ako som mal zjavené. Súčasne sa stane, že chlapec bude úplne normálny.“

Na tretí deň sa zhromaždili mnohí, aby šli do domu, kde chlapec býval. Moja žena ma sprevádzala ako svedok. Rodina nevedela, že prichádzam, ale keď matka dieťaťa otvorila dvere a uvidela ma, povedala: „Ach, to je brat Branham, poď ďalej. Chlapec sa má dobre.” Keď som vstúpil dovnútra, všetci sa zhromaždili okolo okien, aby sa pozreli, čo sa stalo. Ešte som stál a neotvoril ústa, vediac, že Pán chce hovoriť. Pripadalo mi, že som ako apoštol Pavol, keď stál na lodi štrnásteho dňa búrky a anjel Pána stál vedľa neho a Pavol povedal: „Verím Bohu, že sa tak stane, ako je mi hovorené.“ (Skutky 27:25) Vedel som, že chlapec by rád šiel ku mne. Stál som tam chvíľku, nato sa dieťa pozrelo na mňa, prešlo po izbe, položilo svoje ruky do mojich a povedalo: „Brat Branham, už mi je dobre.“ Haleluja! Božie zasľúbenie nemôže sklamať. Ak sa videnie splnilo, je dokonalé.

Chromé dievčatko

A teraz o druhej časti onoho videnia. Rozprával som svojmu zboru, že niekde na svete je dievča so znetvorenou rukou a nohou, ktorá má byť uzdravená k splneniu videnia. Minuli asi dva týždne. Raz, keď som prišiel z práce, jeden môj priateľ, Herb Scott, môj predák, mi hovoril: „Billy, tu je list pre teba.” Mal som v tú chvíľu prácu a zastrčil som ten list do vrecka, ale keď som šiel dole po schodoch, niečo mi hovorilo: „Čítaj ten list.” Otvoril som ho teda a pokiaľ si pamätám, čítal som toto:

Drahý brat Branham.

Mám asi štrnásťročnú dcéru. Je postihnutá na ruke, ramene a pravej nohe a celá je postihnutá artritídou. Patríme k metodistom a žijeme v južnom Bostone. Čítame vašu knižku „Ježiš Kristus včera i dnes, je ten istý až na veky.“ Náš pastor hovorí, že na nej nič nie je, že je to len nejaký nový -ismus. Ale po modlitebnom zhromaždení som nadobudla silné presvedčenie, že vám mám napísať. Rada by som vedela, či by ste mohol prísť a modliť sa za moju dcéru, aby sa i pri nej uskutočnil zázrak…

Úprimne vaša

pani Harold Naleová

Niečo mi hovorilo, že to je to dievča. Ukázal som list manželke a ona sa tiež vyslovila, že to bude ona. Rozhodol som sa, že pôjdem do južného Bostonu. Nikdy som tam nebol a nevedel som, kde to je, ale brat Wiseheart, diakon v mojom zbore, povedal, že si myslí, že ho pozná a chcel ísť so mnou.

Jeden muž a jeho manželka, Braceovci, išli tiež v mojom aute. Tá pani bola uzdravená v mojom zhromaždení a ona i jej manžel ma chceli sprevádzať, aby videli splnenie videnia. Prechádzali sme rôznymi mestami a išli sme mnoho míľ, než sme našli to pravé miesto. Nakoniec nám ukázali akúsi cestu, práve keď som šoféroval ja a mal som zvláštny pocit. Zdalo sa mi, že nemôžem chytiť dych. Sestra Braceová na mňa pozrela a poznamenala: „Niečo nie je v poriadku, ste celý biely.“ Odpovedal som: „Vôbec nie, pani, anjel Boží je blízko.” Zastavil som auto, vystúpil a položil som nohu na zadný nárazník auta. Tu som zboku uvidel cintorín. Pozrel som sa na náhrobné kamene a hľa, boli na nich napísané tie isté mená a čísla, ktoré som videl vo videní. Vstúpil som späť do auta a povedal: „Sme na správnej ceste.“ Pani Braceová začala plakať. Šli sme ešte niekoľko míľ a konečne som poznamenal: „Až sa dostaneme k tomu obchodu na križovatke, vyjde starší muž v modrej kombinéze a žltej menčestrovej čiapke a ukáže nám cestu.” Prišli sme k obchodu so žlto natretým priečelím, blízko ktorého bolo štyri alebo päť domov. Povedal som: „To je to miesto.“

Práve keď som dochádzal k obchodu, vyšiel z neho muž v modrej kombinéze s bielymi fúzami a menčestrovej čiapke. Keď to pani Braceová videla, omdlela v aute, Keď onen muž prišiel tesne k nám, opýtal som sa ho: „Viete, kde býva Haroid Nale, muž, ktorý má chromé dievča?” „Áno, pane, prečo to chcete vedieť?”, opýtal sa. „Pán chce toto dievča uzdraviť, ukážte mi, kde je ich dom.” Hľadel som na toho starého človeka, ako mu tečú slzy po zarastenej tvári, jeho pery sa začali chvieť, keď nás viedol na to miesto.

Keď som sa dostal ku dverám, pozdravila ma matka onej dcérky. Hovorila: „Ste brat Branham. Poznala som vás podľa fotografie.“ Pozvala nás dovnútra a podľa videnia bol tam nízky starý sporák, žltý papier s červenými postavičkami, veľká mosadzná posteľ a dievča ležiace na nej, presne, ako to bolo popísané a heslo na stene: „Boh žehnaj nášmu domu”, tam stálo. Pani Braceová omdlela po druhýkrát.

A tu sa niečo stalo. Podišiel som sa k lôžku, na ktorom ležalo dievča, vložil som na neho ruky a povedal: „Nech sa prejaví Tvoja moc v uzdravení tohoto dievčaťa podľa zjavenia, ktoré si mi dal.” Hneď nato sa jej chromá ruka narovnala. Vstala z lôžka a jej noha sa narovnala tiež. Pán Brace priviedol svoju manželku k vedomiu práve včas, aby zahliadla, ako dievča vstáva a tu omdlela tretíkrát, padajúc rovno do náruče svojho manžela. Dievča sa postavilo na nohy, odišlo do druhej miestnosti, obliekla sa do svojich šiat a prišla naspäť, češúc si vlasy rukou, ktorá bola predtým ochrnutá. Táto udalosť môže byť overená u pani Harolda Naleovej, ktorá žije v čase, kedy je toto písané, v Sáleme v Indiane.

Piate videnie Militownské

Niekoľko týždňov po predchádzajúcom videní som bol opäť doma pri svojej matke. Ako väčšina ostatných videní aj toto sa stalo okolo druhej alebo tretej hodiny v noci. Zdalo sa mi, že som bol v hustom lese a keď som prechádzal, počul som dojemné volanie. Vyzeralo to tak, ako by som počul bečať ovečku. Myslel som si: „Kde asi si, ty malé úbohé stvorenie?” a začal som po nej pátrať uprostred hmly a temnoty. Spočiatku som si myslel, že volá „Bééh”, ale keď sa zvuk približoval, zdalo sa, že počujem ľudský hlas, volajúci „Milltown, Milltown.

Nuž, nikdy predtým som toto meno nepočul a hneď nato videnie zmizlo. Rozprával som svojim najbližším, že tam kdesi je jedna z Božích ovečiek v tiesni a je to blízko mesta, nazývaného Milltown. Muž menom George Wright, ktorý navštevoval môj zbor, povedal, že pozná akýsi Milltown neďaleko jeho bydliska. (Brat Wright býva v De Pauw, Indiana). Nasledujúcu sobotu som teda šiel do Milltownu.

Keď som tam prišiel, rozhliadal som sa, ale nemohol som zistiť nič, prečo ma tam Pán posiela. Konečne som sa rozhodol, že usporiadam pred jedným obchodom pouličné zhromaždenie, ale brat Wright, ktorý bol so mnou, povedal, že musí najskôr niečo vybaviť a opýtal sa, či by som s ním nešiel. „Áno, pôjdem,” povedal som a šli sme do kopca. Tu som uvidel vedľa cintorína veľký baptistickú modlitebňu. Brat Wright vysvetľoval: „Táto modllitebňa sa teraz používa iba pre pohreby.“ Sotva to povedal, pocítil som akési chvenie pri srdci, bolo to teda ono miesto, kde ma chcel Pán mať. Keď som to povedal bratovi Wrightovi, odpovedal: „Pôjdem, zaobstarám kľúče, aby si sa mohol pozrieť dovnútra.” Keď odišiel, sadol som si na schody a prosil som: „Nebeský Otče, ak ma chceš mať tu, otvor mi tieto dvere!” Pán to dovolil a ja som ohlásil zhromaždenie. Skoro som ale videl, že situácia bude veľmi obtiažna, pretože tamojšie zbory učili ľudí proti Božiemu uzdravovaniu.

Prvý muž, ktorého som pozval do zhromaždenia, mi povedal: „Sme príliš zamestnaní, než aby sme išli na oživujúce zhromaždenie, chováme kurčatá a nemáme na niečo také čas.” Avšak krátko nato, tento muž zomrel, a tak už kurčatá nechoval.

Nasledujúcu sobotu sme začali oživujúce zhromaždenia. Prišli len štyri osoby a aj tie boli z Wrightovej rodiny. Ďalší večer to bolo trochu lepšie. Tretí deň prišiel ku dverám stánku jeden hrubo vyzerajúci muž, vyklepal popol zo svojej fajky, vošiel dovnútra a sadol si dozadu. Nato sa spýtal brata Wrighta: „Kde je ten malý Billy Nedeľa? Chcem sa na neho dobre pozrieť.“ Brat Wright prišiel dopredu a povedal mi, že do zhromaždenia prišiel akýsi človek, s ktorým bude ťažká práca. A predsa, skôr než toto zhromaždenie skončilo, prišiel onen muž k oltáru a volal k Bohu. Volá sa William Hall a je dnes pastorom toho zboru.

Skoro sa dostavilo mnoho ľudí a ja som sa im zmienil o videní, ktoré ma sem priviedlo. Tu vystúpil brat Hall a povedal: „Brat Branham, tu pod kopcom žije dievča, ktoré prečítalo knižku, nazvanú: Ježiš Kristus je ten istý, včera, dnes, až naveky. Leží na chrbte už osem rokov a deväť mesiacov a stále nevstala z postele. Má suchotiny a lekári pred rokmi usúdili, že pre ňu nie je žiadna nádej. Teraz má dvadsaťtri rokov. Leží, chradne a váži už len asi dvadsaťpät kilogramov. Dievča prosilo a plakalo, aby si za ňou prišiel, ale jej rodičia tu patria k zboru, v ktorom bolo oznámené, že ak ťa niekto z jej členov pôjde počúvať, bude zo zboru vylúčený. Ale ty pôjdeš?” Odpovedal som: „Pôjdem, ak získaš súhlas jej otca a matky.” Cítil som, že ma tam Boh posiela. Dievča sa volalo Georgie Carterová a myslím, že jej otec bol vedúci v žulovom lome. Jej matka mi odkázala, že môžem prísť dievča navštíviť, ale ona ani otec nebudú v dome, kým tam budem ja.

Keď som vstúpil do miestnosti uvidel som, že moja knižka leží na posteli a spýtal som sa dievčaťa. „Veríš tomu, čo si čítala?” „Verím, pane”, odpovedala. Bolo to povedané hlasom tak slabým, že som sa musel priblížiť, aby som ju počul. Vtedy som ešte nevedel toľko o uzdravovaní ako teraz, ale modlil som sa za ľudí, ktorých som videl vo videní uzdravených a tak som jej rozprával o malej Naleovej, ktorá už bola uzdravená a navrhol som jej, aby prosila, aby ma Boh viedol skrz videnie k modlitbám za ňu. Neskôr som sa však naučil, že všetci majú byť uzdravení vierou v Božie Slovo, aj keď mi Boh zjavuje mnohé uzdravenia vo videní.

Zhromaždenia pokračovali. Boh ďalej žehnal, až tam prichádzalo niekoľko sto ľudí. Raz ráno som mal zhromaždenie s krstom v Totton Ford na Modrej rieke. Vtedy popoludní som mal krstiť asi tridsať alebo štyridsať ľudí. Krátko predtým mal zhromaždenie v tej obci jeden pastor, ktorý hovoril proti krstu ponorením. Ale v to popoludnie Boh ukázal svoju moc v takej miere, že viac ako pätnásť ľudí z jeho zboru bolo pokrstených a to tak, ako boli vo svojich pekných šatách.

Po celý týždeň sa Georgia modlila: „Ach, Pane, pošli ku mne znovu brata Branhama, aby ma navštívil, ukáž mu vo videní, že mám byť uzdravená, aby som mohla byť pokrstená s ostatnými.” Keď prišiel deň krstu, dievča bolo veľmi nepokojné a začalo plakať. Jej matka sa ju snažila upokojiť, ale jej srdce bolo zlomené a dievča sa nedalo utíšiť.

Keď bolo po krste, prišiel som do domu brata Wrighta na večeru. Brat Brace, ktorý bol som mnou predtým pri splnení druhého videnia, tu bo! tiež. Ale v tejto chvíli mi hovoril Duch: „Teraz nejedz, ale choď do lesa a modli sa!” Preto som povedal: „Idem do lesa a budem sa zatiaľ modliť, ale až bude večera hotová, zazvoňte na zvon a ja prídem.” Mali totiž starý dedinský zvon na zvolávanie k jedlu. Nato som odišiel do lesa a začal sa modliť.

Ťažko sa mi však modlilo, pretože tam bolo mnoho ihličia a hmyzu, ktorý mi liezol do šiat a musel som myslieť na to, že prídem neskoro na zhromaždenie. Napriek tomu som sa však modlil z hĺbky srdca a skoro som bol uchvátený Duchom. Konečne som počul, že ma ktosi v lese volá. Vstal som, slnko zapadlo a stmievalo sa. Zvon volajúci k večeri sa ozýval už dlho, ale nepočul som ho, a preto boli vyslaní pátrači, aby ma hľadali.

Keď som vstal, videl som žltkavé svetlo, svietiace zhora do lesa. Akýsi hlas mi hovoril. „Choď ku Carterovcom.“ To bolo všetko. Nato som počul hlasy volajúce z rôznych strán lesa. „Brat Branham, brat Branham!” Vyšiel som z lesa a vrazil takmer do náručia bratovi Wrightovi. Hovoril mi: „Jedlo bolo pripravené už pred hodinou a volali sme ťa. Stalo sa niečo?” Odpovedal som: „Teraz nemôžem jesť. Máme ísť ku Carterovcom. Pán ma posiela na tú cestu, aby Georgia bola uzdravená.” On nato: „Iste?”

Zavolal brata Braceho. Sadli sme do auta. Carterovci bývali asi sedem míľ ďalej. Odkázali sme ostatným, aby sa najedli a potom šli do zhromaždenia. Nemohli sme na nich čakať, lebo podľa videnia som mal ísť hneď. Boh konal na obidvoch koncoch súčasne. Spomínate si, ako podobne to bolo, keď anjel hovoril Petrovi, ľudia boli zhromaždení v Markovom dome a všetci sa modlili.

Georgia bola v tej dobe veľmi znepokojená a jej matka bola tak rozrušená, že odišla do vedľajšej miestnosti a začala sa modliť. Hovorila „Pane, čo mám robiť? Ten Branham prišiel sem a tak rozrušil moje dieťa a ona je už deväť rokov v stave umierania. Čo je to vlastne za človeka?” Nato bola uchopená duchom modlitby. Náhle počula hlas, ktorý hovoril: „Vzhliadni!” Keď zdvihla hlavu, myslela, že vidí na stene tiene akejsi osoby a vyzerala ako Ježiš. Spýtala sa: „Pane, čo môžem robiť?” Potom uvidela mňa a dvoch mužov so mnou. Poznala ma podľa vysokého čela a Biblie, ktorú som tlačil na prsiach. Hovorila: „Nesnívala som, nesnívala som.” Vbehla do vedľajšej miestnosti a zvolala: „Georgia, niečo sa stalo!” Začala jej rozprávať svoje videnie. Keď s rozprávaním takmer končila, počula vrznúť dvere. Pozrela a ja som práve prichádzal. Neklopal som. Otvoril som dvere a vstúpil. Matka klesla na stoličku, takmer omdlievajúc. Pristúpil som priamo k lôžku a povedal som: „Sestra, buď dobrej mysle! Ježiš Kristus, ktorému si slúžila, ktorého si milovala a ku ktorému si sa modlila, vypočul tvoju modlitbu a poslal ma podľa videnia. Postav sa na nohy, lebo ťa uzdravil.

Vzal som ju za ruku. Povážte, že nevstala sama z lôžka už veľa rokov. Sotva mohli pod ňu podstrčiť plachtu, tak bola pokrytá vredmi. Hlavu mala takmer štvorhrannú, oči zapadlé a jej ramená vyzerali ako tyčky metly na širšom mieste. Keď som však povedal, že ju Ježiš Kristus uzdravuje, ihneď vstala a postavila sa na nohy! Jej matka vykríkla od úžasu. Uvidela svoju dcéru po prvýkrát po deviatich rokoch kráčať po izbe, nie vo svojej sile, ale v moci Ducha Svätého a to bez akejkoľvek ľudskej pomoci. Keď som sa obrátil, aby som odišiel z obydlia, vbehla dovnútra s krikom jej sestra.

Neskôr, keď prišiel domov jej otec a uvidel svoju dcéru, ako sedí za klavírom a hrá, takmer od zľaknutia omdlel. Odišiel dole do mesta a všade zvestoval, čo sa stalo. Dievča vyšlo na dvor, sadlo na trávu a radovalo sa z trávy a z lístkov. Potom sa zahľadelo hore na nebo a povedalo: „Ach, Bože, ako si ku mne dobrý!” Bola tak šťastná.

Stánok bol v ten večer preplnený. Keď prišla nedeľa, mali sme ďalší krst.

Obidve, Georgia i dievčatko Naleových, boli pokrstené v Totton Ford nasledujúcu nedeľu. Georgia teraz hrá na klavíri v milltownskom baptistickom zbore a je dokonale zdravá. Pamätaj, milý čitateľ, Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes a až na veky.

Svedectvo Georgie

Ležala som na posteli na chrbte osem rokov a deväť mesiacov s tuberkulózou a lekári ma považovali za stratenú. Vážila som sotva dvadsaťpäť kilogramov a vyzeralo to, že pre mňa nie je nádej. Vtom prišiel z Jeffersonville, Indiana, vzdialeného asi tridsaťpäť míľ od nášho domova, evanjelista William Branham, a to na základe videnia, v ktorom počul v pustatine stratenú ovečku, kričiacu Milltown (to je miesto, v ktorom žijem). Brat Branham tu nikdy nebol a nikto od nás ho nepoznal. Keď prišiel k nám, vložil na mňa ruky a modlil sa, vzývajúc nado mnou meno nášho drahého Pána Ježiša.

Zdalo sa mi, že sa ma čosi zmocňuje a zrazu som vstala a ďakovala Bohu za Jeho uzdravujúcu moc. Po prvýkrát po deviatich rokoch som vyšla z dverí, potom som bola pokrstená v rieke. Teraz hrám na klavíri v tunajšom zbore pri bohoslužbách. Oveľa viac sa toho stalo s týmto veľkým uzdravením. V tomto svedectve nenachádzam dosť miesta všetko opísať. Rada na požiadanie poviem všetko tomu, koho bude moje uzdravenie zaujímať.

Georgia Carterová, Milltown, Indiana

Šieste videnie - Videnie týkajúce sa jeho uzdravenia

Iné videnie, ktoré pre mňa veľa znamenalo a ktoré predchádzalo môjmu zázračnému uzdravenie, sa udialo krátko po videní, ktoré som mal o Kristovi. Zdalo sa mi, že som bol veľmi šťastný, ako keby som bol iba po obrátení. Poskakoval som a radujúc sa som vyšiel na cestu. Bola tma, keď som tak šiel cestou, náhle sa zdalo, že ku mne beží veľký čierny pes. Myslel som, že ma chce pohrýzť, a tak som sa postavil proti nemu a vykríkol som: „Choď preč pes.“

Sotva som tak urobil, zrazu sa zdvihol a ja som uvidel veľkého, tmavo vyzerajúceho vysokého muža, oblečeného v čiernych šatách. Hovoril mi: „Ty si ma nazval psom?” Odpovedal som, „Veľmi to ľutujem, myslel som, že to bol pes, pretože ste bol dole na rukách a kolenách.” Zavrčal: „Nazval si ma psom a ja ťa zabijem.” A spod opasku vybral šabľu. Bránil som sa: „Prosím, pochopte ma, pane. Nevedel som, že ste muž. Myslel som, že ste pes.“ Keď sa ku mne priblížil, vyzeral ako démon. Zatlačil ma naspäť, smerom ku kanálu a kričal: „Ja ťa naučím, zabijem ťa!” Odpovedal som: „Pane, smrti sa nebojím, lebo som prijal Ježiša Krista do svojho srdca. ON je môj pomocník a moja sila. Chcel som iba, aby ste ma pochopil, že čo som povedal bol omyl.” On však stále hovoril: „Zabijem ťa.” Stál som bezmocne oproti stene a on pozdvihol ruku, aby ma prebodol.

Vykríkol som, ale v tom okamihu som počul zvuk z neba a mohutný anjel zostúpil z neba dole k mojej pravici a zahľadel sa prísne na muža s veľkým nožom v ruke. Muž ustúpil, pustil svoj nôž a utekal ako len mohol, zo všetkých síl. Tu anjel pozrel na mňa a usmial sa. Zahaliac sa do svojho šatu, navrátil sa opäť do neba. Zdalo sa, že je to ten istý anjel, ktorý ma neskôr navštívil. Zajasal som radostne, lebo som pochopil, že Boh poslal svojho anjela na moju ochranu.

A verím, že toto videnie sa splnilo pred dvoma rokmi, keď ma satan zatlačil do rohu tou strašnou neurózou, ktorá ma takmer pripravila o život. Keď sa zdalo, že nadišiel koniec, tu poslal Boh svojho anjela a vyslobodil ma.

Vždy po niekoľkých rokoch vo svojom živote som mal obdobie, kedy som mal silnú neurózu. Pri jednom evanjelizačnom ťažení som stál na pódiu a prosil za chorých po celú noc a deň a iba málo som spal. Pri iných zhromaždeniach trvali služby až do druhej hodiny rannej. Vedel som, že som tým urobil chybu, keď som však videl toľko chorých a postihnutých, moje srdce im chcelo vyjsť v ústrety, uvedomujúc si, že v mnohých prípadoch to pre mňa znamenalo život alebo smrť. Postupne som slabol viac a viac, bojoval som však ďalej. Konečne, po kampaniach v Tacoma a Eugene som povedal svojim bratom, ktorí boli so mnou, že budem musieť odvolať všetky kampane, ktoré boli ohlásené a vziať si na dlhú dobu dovolenku. Skutočne moje nervy boli už úplne vyčerpané, že som sa sám seba pýtal, či sa budem ešte môcť vrátiť do práce.

Odobral som sa teda do svojho domova v Jeffersonville, ale zdalo sa, že sa moje sily už nevrátia. Myslel som, že musím zomrieť. Jedného dňa prišiel za mnou jeden z mojich diakonov, Curtis Hooper a spýtal sa: „Nie je ti ani trochu lepšie?” Odpovedal som, „Nie, nie je. Zdá sa, že sa nemôžem nijako dať dokopy.” Povedal, „Brat Branham, mám dole na letisku prácu. Poď so mnou, urobí ti to dobre.” Keď som prišiel na letisko, cítil som sa tak zle, že som myslel, že sa už nedostanem domov. Vyšiel som k hangáru a začal sa modliť. Volal som: „Ó, Bože, viem, že som robil chyby. Prosím Ťa, odpusť mi. Ľudia chcú, aby som robil všetko možné. Som celkom zmätený. Jedine Ty mi môžeš pomôcť. Pane, nemôžem ďalej.” Nejako som sa dostal domov. V tom čase som šiel na vyšetrenie na kliniku Mayo, aby sa zistilo, čo so mnou vlastne je. Tak som bol uprostred augustovej horúčavy päť dní v Rochesteri, štát Minnesota. Lekári boli zdatní ľudia a robili to najlepšie, čo mohli, aby zistili, čo mi chýba a podrobili ma všetkým možným prehliadkam. Celý čas som sa modlil. Povedal som Pánovi, že ľudia so všetkými druhmi nervového zrútenia prichádzali do mojich zhromaždení a ON ich uzdravoval.

Tiež že mi ukázal zvláštne videnia o uzdravení druhých a že boli vyslobodení. Prosil som: „Pane, nikdy si mi neukázal videnie o mojom vlastnom vyslobodení z tejto hroznej neurózy.” Moje sily boli natoľko vyčerpané, že sa nezdalo, že by som sa sám mohol vzchopiť, aby som uveril Slovu Božiemu. Nasledovný deň mal byť posledným dňom prehliadok.

V to ráno som sa prebudil a povedal som si, že za niekoľko hodín odídem a dostanem správu o tom, čo mi vlastne chýba. Budem vždy Bohu vďačný za to, čo nasledovalo. Náhle som bol vo videní. Prvé, čo som videl, bol malý asi sedemročný chlapec. Vyzeral práve tak, ako som vyzeral ja vtom veku. Stál som pri ňom a učil som ho loviť. Blízko bol starý kmeň stromu a povedal som chlapcovi, aby sa nepribližoval ku stromu, že tam žije nebezpečné zviera. Zdvihol som palicu a zaklopal som zo strany na strom. Náhle vybehlo na strom malé zvieratko, dlhé asi šesť palcov. Zdalo sa, že je to lasička, mala drobučké, čierne prenikavé očká. Oh, bolo to malé ľstivé stvorenie.

Hneď nato som videl, že na nás chce zaútočiť. Nemal som pušku, všetko, čo som mal, bol len malý lovecký nôž. Vedel som, že s ním som bezmocný. Uvažoval som, že postavím chlapca za seba, aby bol chránený, ale v tej chvíli sa zdalo, že zmizol. Rýchlo ako blesk zaútočilo zviera proti mne. Než ma však napadlo, počul som hlas anjela Pána po svojej pravici, hovoriaci: „Nezabudni, je to len šesť palcov dlhé.”

V tom zviera preniklo k môjmu pravému ramenu. Prebiehalo zľava doprava a späť tak rýchlo, že som ho nemohol bodnúť svojim nožom a keď som otvoril ústa, aby som niečo povedal, vniklo mojim hrdlom do môjho žalúdka a začalo vrčať a to znova a znova. Vykríkol som, „Čo mám robiť?” Znovu som počul hlas: „Spomeň si, je len šesť palcov dlhé.”

Keď videnie pominulo, rozhliadol som sa a videl svoju dcérku Becky a manželku, ako spia v posteli. Pochopil som, že videnie sa týka mojich žalúdočných ťažkostí a neurózy. V tom čase sa nič neudržalo v mojom žalúdku a moja váha poklesla asi na päťdesiat kilogramov. A tu som si spomenul, že anjel povedal: „Pamätaj, že je to dlhé len šesť palcov. “Modlil som sa: „Ó, Bože, pomôž mi, aby som porozumel výkladu toho videnia.” Začal som uvažovať. Snáď to znamená, že budem mať neurózu šesť mesiacov. Ale to sa mi nezdalo byť správne. Potom som si myslel, že sa to týka šiestich rokov, ale nezdalo sa, že by to bola tá odpoveď.

Až dovtedy som nikdy nepremýšľal o tom, koľkokrát som už mal tieto obdobia neurózy, až sa mi zdalo, že moje pery samy niečo vyslovujú. Zdalo sa, že hovorím, „Možno, že to znamená, že ju mám mať šesťkrát.” V tej chvíli som pocítil, že Duch Svätý prichádza na mňa s veľkou mocou. Potom ma zasiahol veľký krst Duchom Svätým znovu. Potom tretí, štvrtý, piaty a šiestykrát. Začal som počítať koľkokrát som mal neurózu. Po prvýkrát sa to stalo, keď som mal asi sedem rokov. Vtedy som veľmi kričal, lebo u nás v rodine bolo zle, otec mnoho pil a ja som sa stal melancholickým a stihla ma aj neuróza. Vždy asi po siedmych rokoch sa táto neuróza vracala. Počítal som to a bolo to presne šesťkrát. Zaradoval som sa, pretože som náhle dospel k presvedčeniu, že Pán mi týmto videním ukázal, že to bola moja posledná neuróza.

Pomyslel som si sám pre seba, že doktori mi budú chcieť operovať nejaký ten žalúdočný nerv. Ale lekársky nôž bol malý nôž z môjho videnia. Bol bezmocný.

Dostavil som sa na kliniku, aby mi oznámili posudok. Keď sa lekári zišli, začali mi klásť otázky. Zodpovedal som ich ako najlepšie som vedel. Potom jeden z vedúcich lekárov hovoril: „Mladý muž, ľutujem, že vám to musím oznámiť, ale váš stav je niečo, čo ste zdedil od svojho otca. Váš otec pil skôr, než ste sa narodili. Nikdy vám nebude dobre. Vaše nervy pôsobia na žalúdok a to spôsobuje, že stravu vyvraciate. Nie je na to liečebná metóda a tak nie je nič, čo by sme mohli urobiť. Ste pre celý zvyšok života vyradený. Len pomyslite, najlepší lekári sveta mi povedali, že som vyradený na zvyšok svojho života! Buď však Bohu chvála! Skôr, než to povedali, Pán ku mne prehovoril skrz videnie a povedal, že to bolo naposledy a že táto hrozná vec končí!

Šiel som domov. Stretla ma matka a poznamenala, „Synu, snívalo sa mi o tebe.“ Už sa jej raz predtým o mne snívalo. Bolo to niekoľko dní po mojom obrátení, keď ma videla stáť na bielom oblaku, ako zvestujem celému svetu. To sa prakticky teraz uskutočnilo. Dúfam, že skoro budem môcť cestovať do európskych krajín, ako aj do Afriky a Austrálie.

Matka pokračovala, „Synu, minulú noc (v tú istú noc, v ktorej som mal to videnie) som zaspala a bola som sama v miestnosti. Vo sne som pracovala a videla ťa ležať na posteli na verande, takmer už mŕtveho. Očakávala som, že za chvíľu zomrieš. A tu som počula zvláštny zvuk, ako hrkútanie holubov. Bežala som k miestu, kde si bol a videla som ich prichádzať dolu z neba vo forme písmena S. Zasvietili nad tvojimi prsami po jednom. Holuby boli najbelšie ako som kedy videla a hrkútali a hrkútali. Zdalo sa mi, že boli smutní. Nato si prehovoril, „Chvála Bohu.“ Potom holuby sklonili svoje malé hlavičky a znovu utvorili písmeno S a hrkútajúc odleteli do neba tak, ako prišli. Potom som ťa videla vstať a bol si dokonale zdravý.”

Ach, ako som bol týmto snom povzbudený! O dva dni neskôr som sedel na verande a čítal som knižku brata Boswortha, Kresťanské vyznanie. Potom som otvoril Bibliu. Neverím na otvorenie Biblie v očakávaní, že dostanem posolstvo z miesta, kde sa Biblia otvorila. Vtedy však som otvoril a oko mi padlo na prvú kapitolu knihy Jozue, kde sa hovorí: „Posilni sa, zmužile sa maj, lebo s tebou je Pán Boh tvoj, kamkoľvek by si šiel.“ Boh ku mne prehovoril zjavením, videním a svojim Slovom. Potom sa zdalo, že zrazu nejaký hlas povedal: „Som Pán, ktorý ťa uzdravuje.“ Prijal som to. Vošiel som domov, vzal manželku do náručia a povedal, „Moja drahá, Boh ma uzdravil!”

Chvála Bohu, milujem Ho z celého svojho srdca. Dnes som zdravší, ako som kedy bol po všetky dni svojho života. Som tak naplnený vďačnosťou. Dokiaľ budem živý, budem mu vďačný. V mojej najtemnejšej hodine prišiel Ježiš. Boh odpovedal na moje prosby.