S vďačným srdcom by som chcel ku cti Božej krátko spomenúť, čo som v marci 1971 prežil v Indii. Bol začiatok februára, keď sme s prosiacimi srdcami vybrali jednotlivé mestá a krajiny na konanie zhromaždení. Náhle som vyslovil slová: „Ó Bože, ak je to Tvoja vôľa, aby som išiel tento rok do Indie, nech nám brat David z Naí Dillí ešte tento týždeň napíše a pozve nás.“ Po dvoch dňoch skutočne prišiel list od brata Davida s prosbou, aby som v marci prišiel. Najprv som mu odpísal, že v marci prísť nemôžem, pretože už bola naplánovaná cesta do Dánska. Bez toho, aby spomenul moje odrieknutie, odpovedal, že termíny zhromaždení sú stanovené a mám mu oznámiť čas môjho príletu. Medzitým som dostal správu, že zhromaždenia v Dánsku musia byť odložené. Tak ceste do Indie už nič nebránilo.

To, čo sme tam od prvého až do posledného dňa prežili, bolo jednoducho nádherné nad každú mieru. Bola to hodina Božia pre Indiu.

Mnoho drahých Božích detí sa modlilo, aby ma Pán poslal, ale kontakt sa prerušil a musel som čakať, kým Boh otvorí nové dvere. Vzal som so sebou film brata Branhama a bol som presvedčený, že bude k veľkému požehnaniu. Musel som počítať s tým, že v inej krajine môže byť s týmto filmom problém, ale keď som zostúpil z posledného schodu lietadla a vstúpil na indickú pôdu, spontánne som povedal: „Pane, túto krajinu si nám daroval.“ Na ceste k pasovej kontrole sa mi prihovoril milý pán a povedal, že prišiel, aby nás vyzdvihol. Veľmi skoro sme zistili, že má väčšie slovo, ako službukonajúci úradníci. Postaral sa o to, že sme cez pasovú kontrolu mohli prejsť bez akýchkoľvek ťažkostí.

Potom sme sa stretli s bratmi a dozvedeli sa, že tohto úradníka poslal brat Victor David. Pán sa postaral o správnych bratov v našom tíme. Brat, ktorý bol činný v indickej vláde a ktorého úlohou bolo kontrolovať a cenzurovať všetky zahraničné filmy, poskytol projektor pre celú cestu. Od prvého dňa sme prežili mocné vedenie a požehnanie Božie. V Naí Dillí sa zhromaždenia konali v peknej sále spoločenstva YMCA. Všetci zúčastnení boli hlboko uchopení tým, čo videli a počuli vo filme, a boli mocne požehnaní. Tu sme mali dohromady tri zhromaždenia.

Potom sme pokračovali do Ba. Tam to viedol Pán tak, že pre obe zhromaždenia bol k dispozícii veľký metodistický kostol. Vidieť prichádzať masy ľudu bolo jednoducho premáhajúce. Najmenej tisíc ľudí sedelo a stálo a napäto očakávalo, čo im večer prinesie. Pred začiatkom zhromaždenia mi bolo oznámené, že je prítomný profesor metodistického seminára kazateľov a miestny predstavený, ako aj iné známe osobnosti. Vo všetkej slobode som smel najprv vyložiť Boží spásny plán na základe prorockého Slova. Potom bol premietnutý film. Všetci boli premožení, uchopení a hlboko pohnutí. Druhý večer som hovoril o znovunapravení, ktoré je zasľúbené v Slove Božom, a otvorene som zvestoval celú radu Božiu. Poukázal som na to, že ako služobník Boží sa nemôžem nikomu prispôsobovať, ale som povinný zvestovať celú pravdu Božiu a hovoril som o Biblickom pokání, ako aj o krste uverivších a tiež o krste Duchom. Bolo jednoducho nádherné vidieť, ako Pán otvára ľuďom srdcia. S Božou pomocou som vykonal všetko, čo som mohol, zvyšok musí vykonať Pán skrze Svoje Slovo a Svojho Ducha.

Odtiaľ sme šli do Bo. Tu sa prvýkrát konalo kresťanské zhromaždenie v peknej mestskej hale. Sčasti boli zhromaždenia zorganizované narýchlo, ale aj tu sme žasli, odkiaľ prišlo toľko ľudí. Tešili sa z toho, že môžu počuť brata Branhama a prežiť jeho službu. Film všade zanechal mohutný dojem, pretože v ňom mohli všetci vidieť, akým spôsobom v našom čase Boh pôsobil.

Po siedmich zhromaždeniach v severnej Indii som cítil vedenie Svätého Ducha ísť do južnej Indie. Ležalo mi na srdci hlavne mesto Madras, pretože tam sme mali v januári 1985 a 1969 mimoriadne veľké a požehnané zhromaždenia. Jediný kontakt, ktorý som mal, bol prostredníctvom La. Ten už síce nemáme, ale Pán už všetko naplánoval. Stretli sme sa s bratom Bankerom z Bombaja, ktorý bol v roku 1954 v zhromaždeniach brata Branhama a bol svedkom veľkých zázrakov uzdravenia. Prežil napríklad, ako bol uzdravený 22 rokov slepý indický muž, a ako mu brat Branham skrze dar zjavenia povedal, ako sa volá, odkiaľ prichádza, že je ženatý a má 2 deti. V celej Indii je meno Branham známe vďaka pramocným zhromaždeniam a divom a znameniam, ktoré Boh vykonal. Brat Banker nás zaviezol aj do Madrasu a zorganizoval tam zhromaždenia. Už počas prvého večera bolo prítomných asi 700 ľudí. Druhého večera sa ich zúčastnilo ešte o poznanie viac. Nadišla jednoducho hodina Božia, v ktorej sa malo pomôcť deťom Božím, ktoré boli v pochybnostiach a vnútornej núdzi. Napäto počúvali Slovo Božie. V jednom kázaní som čítal približne 20 Biblických miest, aby som zodpovedal rôzne otázky ľudí. Pre deti Božie v Madrase to bolo, akoby niekto zatrúbil na trúbu a vyhlási spásny rok. Pochopili, že prišiel deň ich oslobodenia od každej ľudskej nadvlády, výkladov Písma a otroctva. Aj tu sme premietli film a ľudia ním boli hlboko uchopení. Po skončení posledného zhromaždenia sa nikomu nechcelo odísť. Stále dúfali, že budem môcť ostať dlhšie, aby som im priniesol Slovo Božie.

Aj zhromaždenia v ostatných mestách boli bohato požehnané a mali viditeľný výsledok. Som Bohu z celého srdca vďačný, že nám otvoril dvere. Pán nám daroval indických bratov, ktorí zvestujú Slovo Božie, premietajú film a dávajú ďalej kázania. Sme presvedčení o tom, že musí byť kázané nezmenené evanjelium na svedectvo všetkým národom (ev. Matúša 24:14). Podľa Svätého Písma sa jedná o „večne platné evanjelium“ (Zjavenie 14:6). Kto od Boha dané a skrze apoštolov zvestované evanjelium čo i len najmenej zmení, toho raní kliatba (Galatským 1:8). S plným rešpektom a úctou pred každým bratom, ktorého si Pán použil, je našou povinnosťou zostať v Slove Božom. Brat Branham doslova povedal: „Ak niekto opustí Slovo Božie, tak opustí ľudí, pretože Boh ho už opustil.“

Náš Boh je Bohom Svojho Slova. On nikdy zo Svojho Slova nevyjde ani nikomu nedovolí niečo zmeniť. V 1. Petrovej 1:25 čítame: „…ale Slovo Pánovo zostáva na veky. a to je to Slovo, ktoré sa vám zvestovalo.“

S vďačným srdcom by som chcel ku cti Božej krátko spomenúť, čo som v marci 1971 prežil v Indii. Bol začiatok februára, keď sme s prosiacimi srdcami vybrali jednotlivé mestá a krajiny na konanie zhromaždení. Náhle som vyslovil slová: „Ó Bože, ak je to Tvoja vôľa, aby som išiel tento rok do Indie, nech nám brat David z Naí Dillí ešte tento týždeň napíše a pozve nás.“ Po dvoch dňoch skutočne prišiel list od brata Davida s prosbou, aby som v marci prišiel. Najprv som mu odpísal, že v marci prísť nemôžem, pretože už bola naplánovaná cesta do Dánska. Bez toho, aby spomenul moje odrieknutie, odpovedal, že termíny zhromaždení sú stanovené a mám mu oznámiť čas môjho príletu. Medzitým som dostal správu, že zhromaždenia v Dánsku musia byť odložené. Tak ceste do Indie už nič nebránilo.

To, čo sme tam od prvého až do posledného dňa prežili, bolo jednoducho nádherné nad každú mieru. Bola to hodina Božia pre Indiu.

Mnoho drahých Božích detí sa modlilo, aby ma Pán poslal, ale kontakt sa prerušil a musel som čakať, kým Boh otvorí nové dvere. Vzal som so sebou film brata Branhama a bol som presvedčený, že bude k veľkému požehnaniu. Musel som počítať s tým, že v inej krajine môže byť s týmto filmom problém, ale keď som zostúpil z posledného schodu lietadla a vstúpil na indickú pôdu, spontánne som povedal: „Pane, túto krajinu si nám daroval.“ Na ceste k pasovej kontrole sa mi prihovoril milý pán a povedal, že prišiel, aby nás vyzdvihol. Veľmi skoro sme zistili, že má väčšie slovo, ako službukonajúci úradníci. Postaral sa o to, že sme cez pasovú kontrolu mohli prejsť bez akýchkoľvek ťažkostí.

Potom sme sa stretli s bratmi a dozvedeli sa, že tohto úradníka poslal brat Victor David. Pán sa postaral o správnych bratov v našom tíme. Brat, ktorý bol činný v indickej vláde a ktorého úlohou bolo kontrolovať a cenzurovať všetky zahraničné filmy, poskytol projektor pre celú cestu. Od prvého dňa sme prežili mocné vedenie a požehnanie Božie. V Naí Dillí sa zhromaždenia konali v peknej sále spoločenstva YMCA. Všetci zúčastnení boli hlboko uchopení tým, čo videli a počuli vo filme, a boli mocne požehnaní. Tu sme mali dohromady tri zhromaždenia.

Potom sme pokračovali do Ba. Tam to viedol Pán tak, že pre obe zhromaždenia bol k dispozícii veľký metodistický kostol. Vidieť prichádzať masy ľudu bolo jednoducho premáhajúce. Najmenej tisíc ľudí sedelo a stálo a napäto očakávalo, čo im večer prinesie. Pred začiatkom zhromaždenia mi bolo oznámené, že je prítomný profesor metodistického seminára kazateľov a miestny predstavený, ako aj iné známe osobnosti. Vo všetkej slobode som smel najprv vyložiť Boží spásny plán na základe prorockého Slova. Potom bol premietnutý film. Všetci boli premožení, uchopení a hlboko pohnutí. Druhý večer som hovoril o znovunapravení, ktoré je zasľúbené v Slove Božom, a otvorene som zvestoval celú radu Božiu. Poukázal som na to, že ako služobník Boží sa nemôžem nikomu prispôsobovať, ale som povinný zvestovať celú pravdu Božiu a hovoril som o Biblickom pokání, ako aj o krste uverivších a tiež o krste Duchom. Bolo jednoducho nádherné vidieť, ako Pán otvára ľuďom srdcia. S Božou pomocou som vykonal všetko, čo som mohol, zvyšok musí vykonať Pán skrze Svoje Slovo a Svojho Ducha.

Odtiaľ sme šli do Bo. Tu sa prvýkrát konalo kresťanské zhromaždenie v peknej mestskej hale. Sčasti boli zhromaždenia zorganizované narýchlo, ale aj tu sme žasli, odkiaľ prišlo toľko ľudí. Tešili sa z toho, že môžu počuť brata Branhama a prežiť jeho službu. Film všade zanechal mohutný dojem, pretože v ňom mohli všetci vidieť, akým spôsobom v našom čase Boh pôsobil.

Po siedmich zhromaždeniach v severnej Indii som cítil vedenie Svätého Ducha ísť do južnej Indie. Ležalo mi na srdci hlavne mesto Madras, pretože tam sme mali v januári 1985 a 1969 mimoriadne veľké a požehnané zhromaždenia. Jediný kontakt, ktorý som mal, bol prostredníctvom La. Ten už síce nemáme, ale Pán už všetko naplánoval. Stretli sme sa s bratom Bankerom z Bombaja, ktorý bol v roku 1954 v zhromaždeniach brata Branhama a bol svedkom veľkých zázrakov uzdravenia. Prežil napríklad, ako bol uzdravený 22 rokov slepý indický muž, a ako mu brat Branham skrze dar zjavenia povedal, ako sa volá, odkiaľ prichádza, že je ženatý a má 2 deti. V celej Indii je meno Branham známe vďaka pramocným zhromaždeniam a divom a znameniam, ktoré Boh vykonal. Brat Banker nás zaviezol aj do Madrasu a zorganizoval tam zhromaždenia. Už počas prvého večera bolo prítomných asi 700 ľudí. Druhého večera sa ich zúčastnilo ešte o poznanie viac. Nadišla jednoducho hodina Božia, v ktorej sa malo pomôcť deťom Božím, ktoré boli v pochybnostiach a vnútornej núdzi. Napäto počúvali Slovo Božie. V jednom kázaní som čítal približne 20 Biblických miest, aby som zodpovedal rôzne otázky ľudí. Pre deti Božie v Madrase to bolo, akoby niekto zatrúbil na trúbu a vyhlási spásny rok. Pochopili, že prišiel deň ich oslobodenia od každej ľudskej nadvlády, výkladov Písma a otroctva. Aj tu sme premietli film a ľudia ním boli hlboko uchopení. Po skončení posledného zhromaždenia sa nikomu nechcelo odísť. Stále dúfali, že budem môcť ostať dlhšie, aby som im priniesol Slovo Božie.

Aj zhromaždenia v ostatných mestách boli bohato požehnané a mali viditeľný výsledok. Som Bohu z celého srdca vďačný, že nám otvoril dvere. Pán nám daroval indických bratov, ktorí zvestujú Slovo Božie, premietajú film a dávajú ďalej kázania. Sme presvedčení o tom, že musí byť kázané nezmenené evanjelium na svedectvo všetkým národom (ev. Matúša 24:14). Podľa Svätého Písma sa jedná o „večne platné evanjelium“ (Zjavenie 14:6). Kto od Boha dané a skrze apoštolov zvestované evanjelium čo i len najmenej zmení, toho raní kliatba (Galatským 1:8). S plným rešpektom a úctou pred každým bratom, ktorého si Pán použil, je našou povinnosťou zostať v Slove Božom. Brat Branham doslova povedal: „Ak niekto opustí Slovo Božie, tak opustí ľudí, pretože Boh ho už opustil.“

Náš Boh je Bohom Svojho Slova. On nikdy zo Svojho Slova nevyjde ani nikomu nedovolí niečo zmeniť. V 1. Petrovej 1:25 čítame: „…ale Slovo Pánovo zostáva na veky. a to je to Slovo, ktoré sa vám zvestovalo.“