Teraz by sme sa chceli venovať človeku a jeho vzťahu k Bohu. Náš hlavný problém je následkom pádu do hriechu, ktorým sme boli oddelení od Boha. Pri tom však nezostávame stáť, pretože bolo vykonané zmierenie. Niekto by si možno mohol myslieť: „Čo si ja s tým počnem? Nestvoril som sám seba, nemôžem sám sebe pomôcť a doteraz som Boha ani diabla nevidel. Ani neviem, či jeden alebo druhý existuje!“ Mnohí sebavedome vravia: „Verím len tomu, čo vidím. Po mne potopa. Viera je len pre naivných. Tak či tak je náboženstvo ópiom pre ľudstvo…“ Tu sa však nejedná o svetonázory ani náboženstvá, ktorých existuje veľa. Boh sa nezjavil v žiadnom náboženstve, náboženstvo vymyslel človek skrze filozofiu. Jedná sa o oveľa viac, ide o osobné prežitie s Bohom.

Tým, ktorí sa riadia mottom „Verím len tomu, čo vidím.“ musíme, či sa im to páči, alebo nie, položiť detinskú otázku: Videl už niekto vietor? Vidíme len, ako sa na stromoch pohybujú listy, niekedy je zasa jeho pôsobenie mocné, dokonca ničivé. Rovnako je to s Božím Duchom. Je mocne pôsobiacou Božou silou, ktorá tu na zemi pôsobí v ľuďoch, ktorí uverili v Ježiša Krista. Ale nadprirodzené pôsobenie Božieho Ducha prijíma iba ten, kto prežil Božiu milosť apremýšľa duchovne.

Človeka, ktorý si želá ďalšie, zvlášť rozumne vyzerajúce zdôvodnenia, by sme sa mohli spýtať, či už niekto videl svoj rozum. Ak nie, mohli by sme tvrdiť, že rozum neexistuje. Kto chce napriek tomu veriť iba tomu, čo vidí, dostáva sa do slepej uličky. Pred Božou múdrosťou sa musia skloniť aj tí najmúdrejší. Pán vraví: „Blahoslavení sú tí, ktorí nevideli a veria.“ Človek je stvorený tak, aby sa vedel rozhodnúť, čo je dobré a čo zlé. Každý si môže vybrať medzi životom a smrťou. Nie sme automaty ovládané na diaľku, máme slobodnú vôľu a práve v tom spočíva naša zodpovednosť. Preto budú všetci, ktorí neuverili, volaní k zodpovednosti.

„A videl som veľký biely trón i sediaceho na ňom, pred ktorého tvárou utiekla zem i nebe a miesto im nebolo nájdené. A videl som mŕtvych, malých aj veľkých, stojacich pred trónom Božím. A otvorili sa knihy a otvorila sa aj tá kniha, to jest kniha života, a mŕtvi boli súdení podľa toho, čo bolo napísané v knihách, podľa ich skutkov.“ (Zjavenie Jána 20:11–12)

Je len jeden spôsob, ako uniknúť strašnému súdu – uznať, že Ježiš Kristus vzal náš trest na Seba (Izaiáš 53), aby sme my mohli byť skrze vieru v Neho oslobodení. Je napísané: „Amen, amen vám hovorím, že ten, kto počuje Moje Slovo a verí Tomu, ktorý Ma poslal, má večný život a nepríde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“  (ev. Jána 5:24)

On prišiel, aby našiel a zachránil stratených. V Kristovi sa stal Boh Sám naším Záchrancom. V Ňom nás Boh zmieril Sám so Sebou, a preto je k spaseniu nevyhnutne potrebná osobná viera v Pána Ježiša Krista. Len ten, kto Záchrancu poznal a prijal, môže byť zachránený. Len kto ho prijíma ako Spasiteľa, prežije spasenie. V Ježišovi Kristovi nám bolo Bohom darované všetko, čo k spaseniu potrebujeme.

Božia vôľa bola, aby boli ľudia počnúc Adamom v nepretržitom obecenstve so Stvoriteľom. Nemáme správu o tom, ako dlho trvalo toto dokonalé obecenstvo medzi Bohom a prvými ľuďmi. Po páde do hriechu boli z raja vyhnaní a bol im zabránený prístup k stromu Života (1. Mojžišova 3:20–24). Človek musel v pote tváre jesť svoj chlieb a žiť oddelený od Boha. Keď lotor pri ukrižovaní zvolal: „Spomeň si na mňa, keď prídeš do Svojho Kráľovstva!“ náš Spasiteľ mu odpovedal: „Amen, ti hovorím, dnes budeš so mnou v raji.“  (ev. Lukáša 23:39–43)

Nikto nemôže za to, že sa na tento svet narodil ako hriešnik. Ale každý, kto bez odpustenia hriechov aj zomrie, sám ponesie vinu. Pán nemá záľubu v smrti bezbožného, ale chce, aby sa odvrátil od zlých ciest a žil. (Ezechiel 18:23)

Teraz by sme sa chceli venovať človeku a jeho vzťahu k Bohu. Náš hlavný problém je následkom pádu do hriechu, ktorým sme boli oddelení od Boha. Pri tom však nezostávame stáť, pretože bolo vykonané zmierenie. Niekto by si možno mohol myslieť: „Čo si ja s tým počnem? Nestvoril som sám seba, nemôžem sám sebe pomôcť a doteraz som Boha ani diabla nevidel. Ani neviem, či jeden alebo druhý existuje!“ Mnohí sebavedome vravia: „Verím len tomu, čo vidím. Po mne potopa. Viera je len pre naivných. Tak či tak je náboženstvo ópiom pre ľudstvo…“ Tu sa však nejedná o svetonázory ani náboženstvá, ktorých existuje veľa. Boh sa nezjavil v žiadnom náboženstve, náboženstvo vymyslel človek skrze filozofiu. Jedná sa o oveľa viac, ide o osobné prežitie s Bohom.

Tým, ktorí sa riadia mottom „Verím len tomu, čo vidím.“ musíme, či sa im to páči, alebo nie, položiť detinskú otázku: Videl už niekto vietor? Vidíme len, ako sa na stromoch pohybujú listy, niekedy je zasa jeho pôsobenie mocné, dokonca ničivé. Rovnako je to s Božím Duchom. Je mocne pôsobiacou Božou silou, ktorá tu na zemi pôsobí v ľuďoch, ktorí uverili v Ježiša Krista. Ale nadprirodzené pôsobenie Božieho Ducha prijíma iba ten, kto prežil Božiu milosť a  premýšľa duchovne.

Človeka, ktorý si želá ďalšie, zvlášť rozumne vyzerajúce zdôvodnenia, by sme sa mohli spýtať, či už niekto videl svoj rozum. Ak nie, mohli by sme tvrdiť, že rozum neexistuje. Kto chce napriek tomu veriť iba tomu, čo vidí, dostáva sa do slepej uličky. Pred Božou múdrosťou sa musia skloniť aj tí najmúdrejší. Pán vraví: „Blahoslavení sú tí, ktorí nevideli a veria.“ Človek je stvorený tak, aby sa vedel rozhodnúť, čo je dobré a čo zlé. Každý si môže vybrať medzi životom a smrťou. Nie sme automaty ovládané na diaľku, máme slobodnú vôľu a práve v tom spočíva naša zodpovednosť. Preto budú všetci, ktorí neuverili, volaní k zodpovednosti.

„A videl som veľký biely trón i sediaceho na ňom, pred ktorého tvárou utiekla zem i nebe a miesto im nebolo nájdené. A videl som mŕtvych, malých aj veľkých, stojacich pred trónom Božím. A otvorili sa knihy a otvorila sa aj tá kniha, to jest kniha života, a mŕtvi boli súdení podľa toho, čo bolo napísané v knihách, podľa ich skutkov.“ (Zjavenie Jána 20:11–12)

Je len jeden spôsob, ako uniknúť strašnému súdu – uznať, že Ježiš Kristus vzal náš trest na Seba (Izaiáš 53), aby sme my mohli byť skrze vieru v Neho oslobodení. Je napísané: „Amen, amen vám hovorím, že ten, kto počuje Moje Slovo a verí Tomu, ktorý Ma poslal, má večný život a nepríde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“  (ev. Jána 5:24)

On prišiel, aby našiel a zachránil stratených. V Kristovi sa stal Boh Sám naším Záchrancom. V Ňom nás Boh zmieril Sám so Sebou, a preto je k spaseniu nevyhnutne potrebná osobná viera v Pána Ježiša Krista. Len ten, kto Záchrancu poznal a prijal, môže byť zachránený. Len kto ho prijíma ako Spasiteľa, prežije spasenie. V Ježišovi Kristovi nám bolo Bohom darované všetko, čo k spaseniu potrebujeme.

Božia vôľa bola, aby boli ľudia počnúc Adamom v nepretržitom obecenstve so Stvoriteľom. Nemáme správu o tom, ako dlho trvalo toto dokonalé obecenstvo medzi Bohom a prvými ľuďmi. Po páde do hriechu boli z raja vyhnaní a bol im zabránený prístup k stromu Života (1. Mojžišova 3:20–24). Človek musel v pote tváre jesť svoj chlieb a žiť oddelený od Boha. Keď lotor pri ukrižovaní zvolal: „Spomeň si na mňa, keď prídeš do Svojho Kráľovstva!“ náš Spasiteľ mu odpovedal: „Amen, ti hovorím, dnes budeš so mnou v raji.“  (ev. Lukáša 23:39–43)

Nikto nemôže za to, že sa na tento svet narodil ako hriešnik. Ale každý, kto bez odpustenia hriechov aj zomrie, sám ponesie vinu. Pán nemá záľubu v smrti bezbožného, ale chce, aby sa odvrátil od zlých ciest a žil. (Ezechiel 18:23)