Apolo bol príkladom toho, že ľudia, ktorí už kázali, ale ešte nemali plné zjavenie toho, čo sa v Božom kráľovstve deje, sú napriek tomu pripravení prijať hlbšie poučenie. O ňom stojí napísané, že bol v Svätých Písmach mimoriadne skúsený. Ako vieme, prišiel predsa z múdrosťou známeho mesta Alexandria a bol učeným mužom. Ale Priscilla a Akvila s ním hovorili, dôkladnejšie mu vyložili „Božie učenie“ (Skutky 18:24–26). Každý človek, či káže alebo počúva, ak už je v kráľovstve Božom, bude otvorený rozširovaniu a vďačne prijme poučenie. Známosť Písma nestačí, potrebujeme známosť Božiu.

Ako sme pochopili, jedná sa o Božie učenie, Božie prikázania, Božie Slovo, Božiu Cirkev, Božie kráľovstvo, Boží plán atď. atď… Aj my sme v tomto čase boli zavedení hlbšie do Božieho učenia. Dostali sme náhľad do celej Jeho rady. Zdá sa však, ako by sme pri čítaní Biblie a počúvaní kázaní ešte stále mysleli svoje vlastné myšlienky. Teraz, na konci času milosti, musíme byť vo všetkom privedení na Božiu úroveň. Má v nás byť len Jeho Slovo, žiadne názory alebo tradície. Pánu sa predsa nejedná o nejaké náboženské spolky, ktoré si navzájom sťažujú život a prekonávajú sa rozličných náboženských poznatkoch. On by chcel mať Cirkev, v ktorej môže pokračovať a dokonať Jeho spásne dejiny. V Jeho kráľovstve platí len to, čo je napísané v Božom Slove, v Jeho Cirkvi platí len to, čo jej On zasľúbil a daroval.

Službu Jána Krstiteľa vystriedala služba Ježiša Krista. Službu Pána najprv pokračovala skrze apoštolov a potom skrze iných Božích mužov. To Božské ostáva nemeniteľné a prebieha priamočiaro v plnom súlade od začiatku do konca.

Aj keď z časového obdobia stredoveku stopy toho, čo sa vtedy duchovne dialo, nemôžeme dobre sledovať, tak od času reformácie vidíme duchovný vývoj vpred. Boží plán je, žeby v Cirkvi na úplnom konci panoval ten istý čistý stav ako na úplnom začiatku. Počas prvých týždňov, mesiacov a rokov prakresťanstva existovali len to pravé. Či sa to týkalo zvestovania alebo prežití, služieb alebo darov – všetko bolo Duchom vypôsobené a vedené. Tento stav však trval len krátko. Ešte v čase apoštolov započali problémy. To dosvedčujú rôzne listy, v ktorom ich preberali. Neoprávnení zasiahli do zvestovania a zmiešali ho s cudzími učeniami, najprv tajne a neskôr otvorene. Nepriateľ spôsobil každým spôsobom zmätok, dokonca skrze svojvoľné používanie darov Ducha. Uprostred poučenia, ktoré o tom apoštol podáva, zvolal: „…lebo Bôh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja, ako vo všetkých zboroch svätých.“ (1Kor 14:33) Každý by to mal rád kvôli zreteľnému dokazovaniu, napísané takto: „…Bôh nie je Bohom neporiadku, ale poriadku…“ Tak by to zodpovedalo nášmu ľudskému porozumeniu. Aká hlboká je však Božia múdrosť!

Tam, kde sa ľudia vo svojom myslení, hovorení a jednaní nepodriadia Božiemu poriadku, vzniká zmätok a s tým je vždy spojený nepokoj. K tomu sa potom pridá nenávisť a nepriateľstvo, ktoré sa toho chopia ako rakovinový nádor. Keď vládne taký zmätok, hovorí každý vlastnou rečou a ľudia si navzájom nerozumejú. Každý myslí svoje vlastné myšlienky a rozumie len tomu, čomu rozumieť chce, ale nie tomu, čo hovorí a mieni ten druhý. Nikto sa nepýta, ako by odpovedal, hovoril a jednal Pán. Ľudia, ktorí ešte pred rokmi v rovnaký deň očistili každú maličkosť, nechávajú opäť nad svojím hnevom zapadnúť aj vzísť slnko. Každý verí, že je v práve, nikto sa viac nenechá osloviť a zasiahnuť Božím Slovom, ale každý hneď vie, čo má ten druhý robiť a čo nie.

Božie dieťa má povahu Ježiša Krista, Syna Božieho, a kto je naplnený Božím Duchom, nesie ovocie Ducha. Tam je súcit a porozumenie, nie škodoradosť a zlomyselnosť. Medzi tými, ktorí mu skutočne patria, musí dôjsť pred návratom Pána k plnému obnoveniu, posväteniu a plnosti Duchom. Božská jednota bude Božie dielo vo všetkých vyvolených.

Znovuobnovenie musí byť medzi vyvolanými zjavené ako uskutočnené zasľúbenie, ako viditeľná realita, pretože ani tu sa nejedná o žiadne „prázdne učenie“, ale v najpravdivejšom zmysle Slova o plné evanjelium, ako bol kázané na počiatku. Očakávame rovnaké potvrdenie. Najprv muselo byť zvestované čisté a zdravé učenie. Ako hovorí Písmo: „Znova a znova poslal Svoje Slovo a uzdravoval ich a vyslobodzoval z ich mnohej záhuby.“ Každý, koho Pán posiela, môže povedať to, čo povedal On: „Na tom im odpovedal Ježiš a riekol: Moje učenie nie je Moje, ale Toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 7:16)

Každé učenie od niekoho pochádza. V rôznych smeroch zvesti nie je ťažké zistiť, odkiaľ pochádzajú tie mnohé učenia a kto s nimi začal.Nie je však ani jeden, kto by mohol vyššie citovaný verš vztiahnuť na seba. Všetci dali svoje výklady podľa vlastného uváženia. Koľko nových a cudzích učení je v obehu? Každé učenie, ktoré nie je v Biblii napísané čierne na bielom, nie je od Boha, a kto ho rozširuje, nie je Ním poslaný, a kto im verí, je podvedený. Existuje len jedn Božie meradlo, totiž „test Slovom“, ktoré musíme priložiť všetkému, čo je kázané a učené.

Práve tak nemá zmysel hovoriť o prorokovi a zvesti, keď si pre nás nárokujeme len to, čo sa nám hodí. Každé Slovo je rovnako dôležité. Keď brat Branham stále znova určité veci zdôrazňuje a pozdvihuje, tak nie pretože by ho to zabávalo. Ak mám správnu orientáciu, mal len dva koníčky: bol vášnivý poľovník a rybár. Nikto by ho nemal neprávom obviňovať z toho, že úmyselne bil do organizácií a denominácií. Skrze Ducha poznal, že cesta, na ktorú sa vydali, vedie do zahynutia. Práve tak musel aj iné veci vždy znova vyslovovať a vyčítať. Nikto iný by to nečinil a tak si to s ľuďmi pokazil. On bol k tomu ustanovený, preto nemohol inak (Gal 1:10) Aj mužom a ženám ukázal ich pravé miesto, pretože jeho poverenie spočívalo v tom, všetko priviesť do správneho stavu a obnoviť Boží poriadok, aby Boh pokoja mohol opäť v Cirkvi svätých pôsobiť.Tak ako Pavol, horlil aj on Božou horlivosťou za Cirkev (2Kor 11).

Aj on ju chcel vidieť privedenú Pánu ako čistú pannu. Ale preto musí prejsť skrze proces očisťovania. Je to zároveň proces zmeny zmýšľania, začlenenia do dokonalej Božej vôle. Cirkev sa musí podujať na vodný kúpeľ Slova – plný kúpeľ, po ktorom neostáva nič, skrze čo by bola znečistená, tak aby sa mohla pred Ním zjaviť vez poškvrny a vrásky. Až po vodnom kúpeli v Slove môže začať obliekanie a zdobenie Nevesty. Mnohí sa zdobia citátmi Písma alebo citátmi podľa vlastného výberu bez toho, aby čo i len trochu pomysleli na to, že sa jedná zrovna o tie miesta, ktoré sa nám najmenej páčia. Tie potrebujeme najnutnejšie. Až keď každý jednotlivec zaujal svoj postoj pred Bohom, stane sa to v Cirkvi ako celku.

Brat Branham porovnáva list Efežanom s knihou Jozueho. Tak ako vtedy, tak aj dnes sa jedná o to, aby došiel Boží ľud do vlastníctva zasľúbeného dedičstva. Zasľúbenia musia vždy vyústiť do svojho uskutočnenia. Tak to bolo v dňoch Noeho, v čase Abraháma, Izáka a Jákoba. Mojžiš smel prežiť, ako sa po viac ako 400 rokoch naplnilo zasľúbenie dané Abrahámovi, že oslobodí izraelský národ z otroctva. Neskôr boli Jozua a Kálef očitými svedkami toho, ako sa stalo skutočnosťou zasľúbenie o vovedení do kananejskej krajiny. Oni verili a posmeľovali ľud, mali Božieho Ducha, boli poslušní a prežili víťazné ťaženie.

Apolo bol príkladom toho, že ľudia, ktorí už kázali, ale ešte nemali plné zjavenie toho, čo sa v Božom kráľovstve deje, sú napriek tomu pripravení prijať hlbšie poučenie. O ňom stojí napísané, že bol v Svätých Písmach mimoriadne skúsený. Ako vieme, prišiel predsa z múdrosťou známeho mesta Alexandria a bol učeným mužom. Ale Priscilla a Akvila s ním hovorili, dôkladnejšie mu vyložili „Božie učenie“ (Skutky 18:24–26). Každý človek, či káže alebo počúva, ak už je v kráľovstve Božom, bude otvorený rozširovaniu a vďačne prijme poučenie. Známosť Písma nestačí, potrebujeme známosť Božiu.

Ako sme pochopili, jedná sa o Božie učenie, Božie prikázania, Božie Slovo, Božiu Cirkev, Božie kráľovstvo, Boží plán atď. atď… Aj my sme v tomto čase boli zavedení hlbšie do Božieho učenia. Dostali sme náhľad do celej Jeho rady. Zdá sa však, ako by sme pri čítaní Biblie a počúvaní kázaní ešte stále mysleli svoje vlastné myšlienky. Teraz, na konci času milosti, musíme byť vo všetkom privedení na Božiu úroveň. Má v nás byť len Jeho Slovo, žiadne názory alebo tradície. Pánu sa predsa nejedná o nejaké náboženské spolky, ktoré si navzájom sťažujú život a prekonávajú sa rozličných náboženských poznatkoch. On by chcel mať Cirkev, v ktorej môže pokračovať a dokonať Jeho spásne dejiny. V Jeho kráľovstve platí len to, čo je napísané v Božom Slove, v Jeho Cirkvi platí len to, čo jej On zasľúbil a daroval.

Službu Jána Krstiteľa vystriedala služba Ježiša Krista. Službu Pána najprv pokračovala skrze apoštolov a potom skrze iných Božích mužov. To Božské ostáva nemeniteľné a prebieha priamočiaro v plnom súlade od začiatku do konca.

Aj keď z časového obdobia stredoveku stopy toho, čo sa vtedy duchovne dialo, nemôžeme dobre sledovať, tak od času reformácie vidíme duchovný vývoj vpred. Boží plán je, žeby v Cirkvi na úplnom konci panoval ten istý čistý stav ako na úplnom začiatku. Počas prvých týždňov, mesiacov a rokov prakresťanstva existovali len to pravé. Či sa to týkalo zvestovania alebo prežití, služieb alebo darov – všetko bolo Duchom vypôsobené a vedené. Tento stav však trval len krátko. Ešte v čase apoštolov započali problémy. To dosvedčujú rôzne listy, v ktorom ich preberali. Neoprávnení zasiahli do zvestovania a zmiešali ho s cudzími učeniami, najprv tajne a neskôr otvorene. Nepriateľ spôsobil každým spôsobom zmätok, dokonca skrze svojvoľné používanie darov Ducha. Uprostred poučenia, ktoré o tom apoštol podáva, zvolal: „…lebo Bôh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja, ako vo všetkých zboroch svätých.“ (1Kor 14:33) Každý by to mal rád kvôli zreteľnému dokazovaniu, napísané takto: „…Bôh nie je Bohom neporiadku, ale poriadku…“ Tak by to zodpovedalo nášmu ľudskému porozumeniu. Aká hlboká je však Božia múdrosť!

Tam, kde sa ľudia vo svojom myslení, hovorení a jednaní nepodriadia Božiemu poriadku, vzniká zmätok a s tým je vždy spojený nepokoj. K tomu sa potom pridá nenávisť a nepriateľstvo, ktoré sa toho chopia ako rakovinový nádor. Keď vládne taký zmätok, hovorí každý vlastnou rečou a ľudia si navzájom nerozumejú. Každý myslí svoje vlastné myšlienky a rozumie len tomu, čomu rozumieť chce, ale nie tomu, čo hovorí a mieni ten druhý. Nikto sa nepýta, ako by odpovedal, hovoril a jednal Pán. Ľudia, ktorí ešte pred rokmi v rovnaký deň očistili každú maličkosť, nechávajú opäť nad svojím hnevom zapadnúť aj vzísť slnko. Každý verí, že je v práve, nikto sa viac nenechá osloviť a zasiahnuť Božím Slovom, ale každý hneď vie, čo má ten druhý robiť a čo nie.

Božie dieťa má povahu Ježiša Krista, Syna Božieho, a kto je naplnený Božím Duchom, nesie ovocie Ducha. Tam je súcit a porozumenie, nie škodoradosť a zlomyselnosť. Medzi tými, ktorí mu skutočne patria, musí dôjsť pred návratom Pána k plnému obnoveniu, posväteniu a plnosti Duchom. Božská jednota bude Božie dielo vo všetkých vyvolených.

Znovuobnovenie musí byť medzi vyvolanými zjavené ako uskutočnené zasľúbenie, ako viditeľná realita, pretože ani tu sa nejedná o žiadne „prázdne učenie“, ale v najpravdivejšom zmysle Slova o plné evanjelium, ako bol kázané na počiatku. Očakávame rovnaké potvrdenie. Najprv muselo byť zvestované čisté a zdravé učenie. Ako hovorí Písmo: „Znova a znova poslal Svoje Slovo a uzdravoval ich a vyslobodzoval z ich mnohej záhuby.“ Každý, koho Pán posiela, môže povedať to, čo povedal On: „Na tom im odpovedal Ježiš a riekol: Moje učenie nie je Moje, ale Toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 7:16)

Každé učenie od niekoho pochádza. V rôznych smeroch zvesti nie je ťažké zistiť, odkiaľ pochádzajú tie mnohé učenia a kto s nimi začal.  Nie je však ani jeden, kto by mohol vyššie citovaný verš vztiahnuť na seba. Všetci dali svoje výklady podľa vlastného uváženia. Koľko nových a cudzích učení je v obehu? Každé učenie, ktoré nie je v Biblii napísané čierne na bielom, nie je od Boha, a kto ho rozširuje, nie je Ním poslaný, a kto im verí, je podvedený. Existuje len jedn Božie meradlo, totiž „test Slovom“, ktoré musíme priložiť všetkému, čo je kázané a učené.

Práve tak nemá zmysel hovoriť o prorokovi a zvesti, keď si pre nás nárokujeme len to, čo sa nám hodí. Každé Slovo je rovnako dôležité. Keď brat Branham stále znova určité veci zdôrazňuje a pozdvihuje, tak nie pretože by ho to zabávalo. Ak mám správnu orientáciu, mal len dva koníčky: bol vášnivý poľovník a rybár. Nikto by ho nemal neprávom obviňovať z toho, že úmyselne bil do organizácií a denominácií. Skrze Ducha poznal, že cesta, na ktorú sa vydali, vedie do zahynutia. Práve tak musel aj iné veci vždy znova vyslovovať a vyčítať. Nikto iný by to nečinil a tak si to s ľuďmi pokazil. On bol k tomu ustanovený, preto nemohol inak (Gal 1:10) Aj mužom a ženám ukázal ich pravé miesto, pretože jeho poverenie spočívalo v tom, všetko priviesť do správneho stavu a obnoviť Boží poriadok, aby Boh pokoja mohol opäť v Cirkvi svätých pôsobiť.  Tak ako Pavol, horlil aj on Božou horlivosťou za Cirkev (2Kor 11).

Aj on ju chcel vidieť privedenú Pánu ako čistú pannu. Ale preto musí prejsť skrze proces očisťovania. Je to zároveň proces zmeny zmýšľania, začlenenia do dokonalej Božej vôle. Cirkev sa musí podujať na vodný kúpeľ Slova – plný kúpeľ, po ktorom neostáva nič, skrze čo by bola znečistená, tak aby sa mohla pred Ním zjaviť vez poškvrny a vrásky. Až po vodnom kúpeli v Slove môže začať obliekanie a zdobenie Nevesty. Mnohí sa zdobia citátmi Písma alebo citátmi podľa vlastného výberu bez toho, aby čo i len trochu pomysleli na to, že sa jedná zrovna o tie miesta, ktoré sa nám najmenej páčia. Tie potrebujeme najnutnejšie. Až keď každý jednotlivec zaujal svoj postoj pred Bohom, stane sa to v Cirkvi ako celku.

Brat Branham porovnáva list Efežanom s knihou Jozueho. Tak ako vtedy, tak aj dnes sa jedná o to, aby došiel Boží ľud do vlastníctva zasľúbeného dedičstva. Zasľúbenia musia vždy vyústiť do svojho uskutočnenia. Tak to bolo v dňoch Noeho, v čase Abraháma, Izáka a Jákoba. Mojžiš smel prežiť, ako sa po viac ako 400 rokoch naplnilo zasľúbenie dané Abrahámovi, že oslobodí izraelský národ z otroctva. Neskôr boli Jozua a Kálef očitými svedkami toho, ako sa stalo skutočnosťou zasľúbenie o vovedení do kananejskej krajiny. Oni verili a posmeľovali ľud, mali Božieho Ducha, boli poslušní a prežili víťazné ťaženie.