Návrat Cirkvi izraelskej z babylonského zajatia má pre nás mimoriadny význam. Môžeme o tom čítať v Ezdrášovi a Nehemiášovi. V Nehemiášovi 8 stojí: „A zhromaždil sa všetok ľud ako jeden muž…“ Ľud sa zhromaždil, aby počul Božie Slovo. Celý Izrael nanovo prežil, čo Boh predurčil vo Svojom pláne a čo chcel Boh s nimi vykonať. Boli jednomyseľne zhromaždení, počúvali pozorne, čo im Boh chce povedať, a nechali Slovo Pánovo preniknúť do svojich duší. Tak povstala živá viera, ktorá doprevádzala celé ich dielo. Bol odkrytý prapôvodný základ. Započala práca na znovuvybudovaní chrámu. Panovala medzi nimi jednota. Hrozby zvonka len tesnejšie spojili ľud, ktorý sa navrátil domov.

Zhromaždenie ľudu Božieho zároveň znamenalo vyjdenie z Babylona. Naplnenie zasľúbení, ktoré Boh dal svojmu ľudu, nie je možné prežiť v Babylone. Babylon je cudzie územie. Tam Boh nemôže prísť k Svojmu právu. Preto zaznieva volanie: „Vyjdite z neho von, vy Môj ľude, a oddeľte sa…!“ – pretože: „Padol, padol veľký Babylon a stal sa bývaniskom démonov a žalárom každého ducha nečistého a žalárom každého vtáka nečistého a nenávideného…“ (Zj 18:2–3)

Už v čase Jozueho sa dostal ľud Izraelský pod kliatbu, pretože Achan z kmeňa Júda vzal krásny babylonský plášť, babylonské rúcho z Jericha. Pod týmto plášťom mohol skryť aj striebro a zlato, ktoré tiež ukradol. Odo dní reformácie malo vlastne babylonské zajatie Cirkvi skončiť, ale všetky protestantské organizácie a slobodné zbory vzali so sebou z Babylona veci, na ktorých ležalo prekliatie. Skrýva sa v rozličných učeniach, poznaniach, tradíciách a praxi. Teraz však udrela hodina Božia. Práve v kmeni Júda, z ktorého mal prísť Kristus podľa tela, sa našiel babylonský plášť – príčina, prečo Boh svojmu ľudu nemohol žehnať.

Dnes sa Pánu jedná o Jeho Cirkev, z ktorej sa má zrodiť mužný syn – premožiteľ. Preto namieril Svoj pohľad, ktoré sú ako plamene ohňa, na tých, s ktorými by chcel uskutočniť Svoj úmysel. Pokiaľ sa medzi nimi ešte nachádza niečo z Babylona, nemôže zjaviť Svoje víťazstvo v takej miere, ako by to chcel. Tu nejde len o to vyjsť z denominácií von a odložiť očividne nebiblické učenia, ale musíme prijať každú nápravu, ktorú z Božieho Slova obdržíme, až do toho najmenšieho napravenia, a do hĺbky sa preskúšať a oddeliť sa od všetkého, čo s Božím Slovom nesúhlasí a pochádza z Babylona. Často si vôbec nie sme vedomí, že máme pri sebe také veci, alebo sú to v našich očiach možno len maličkosti, ale už málo kvasu nakvasuje všetko.

Židia si boli v čase Ježiša istí, že jednajú presne podľa zákona a prorokov. V skutočnosti však jednali podľa Talmudu, ktorý vznikol až v čase babylonského zajatia. Tá istá tragédia sa stala s kresťanstvom dnes. Základom kresťanských organizácií, slobodných zborov a spoločenstiev nie je Slovo Božie, ale to, čo bolo rozhodnuté počas „babylonského zajatia“ na konciloch a synodách. V ev. Matúša 16:5–12 hovorí Ježiš veľmi zreteľne: „Hľaďte a chráňte sa kvasu farizeov a sadúceov!“

Keď tomu jeho učeníci nerozumeli, objasnil im to bližšie: „Ako teda nerozumiete, že som vám nehovoril o chlebe, ale aby ste sa chránili kvasu farizeov a sadúceov?“ Jedná sa o nebiblické učenia, ktoré nepochádzajú z Ducha Božieho, ale od nepriateľa. On ich zaviedol a má skrze ne prístup do zborov a k jednotlivcom. Nejedná sa však pritom len o veci, ktoré sú okamžite rozpoznané ako démonické, nie, väčšina sa zdá byť dokonca veľmi nábožná a „duchovná“. Skrze tieto učenia získavajú démoni právo vykonávať svoju činnosť a vyžaduje to Božiu nápravu skrze zjavenie prorockého Slova, aby bolo všetko nebiblické rozpoznané a mohli sme sa toho zriecť.

Nestačí, že našimi vlastnými ústami vyznávame, že sme prijali Slovo Božie pre tento čas. Svätý Duch nás chce uviesť do všetkých právd zjaveného Slova. Žijeme predsa v prorockom časovom období, ale Božie potvrdenie nepríde dovtedy, kým budeme prijímať reč Božiu len rozumom. Poznanie mnohých nadulo, ale Boží osoh nikomu neprinieslo. V tomto čase napriek tomu existuje Nevesta Slova, ktorá je zrodená z Boha. Ona prijíma a uchopí ako zjavené Slovo, tak aj Ducha, a čoskoro prežije dokonanie diela Božieho.

Teraz vyjde najavo, kto slúži Bohu zo srdca a kto len ústami, kto prijal spásu skrze vieru v Ježiša Krista a hľadal a našiel záchranu len v preliatej krvi Božieho Baránka, kto nesie Slovo Božie ako semeno Božie v srdci a kto ho má len v ústach. Všetci, ktorí zo srdca veria, že Boh k nám priamo skrze prorocké slovo hovorí, nasledujú posledné volanie a prijímajú každé slovo Božie tak, ako nám bolo prenechané. Prežitia pravých Božích detí predsa nie sú prežitia so služobníkom Božím, ktorý je používaný len ako hlásna trúba, ale s Bohom samým, ktorý ich k Sebe povolal a sám so Sebou zmieril. Oni sa skrze Božie dielo milosti stanú novým stvorením. Pôsobenie Božie začína v ich duši a je zjavené aj v ich každodennom živote.

Brat Branham hovoril o troch úsekoch človeka a vysvetlil, že človek môže byť v druhom úseku, vo svojom vlastnom duchu, pomazaný Svätým Duchom, aj keď je v duši stratený a vôbec nie je zachránený. To najdôležitejšie je záchrana duše. Len tak prichádza človek, ktorý uveril, k pokoju v Bohu. Semeno Slova je v duši. Duch oplodňuje semeno a prináša nový Boží život. Zákon Boží znie: „…každé semeno nech plodí podľa svojho druhu“. Tak je to v celej prírode, vo všetkých rastlinných a živočíšnych druhoch, a tak je to aj s deťmi Božími. Nikdy to nemôže byť inak. Boh má na veky pravdu. Semeno Božie vždy bolo semenom Božím a naveky bude Božím semenom. Tak iste, ako sa Slovo stalo v Kristovi telom a nabralo postavu, tak iste teraz ako realita nadobúda Kristus postavu vo veriacich.

Tu nejde o hru zo slovíčkami. Jedná sa o najdôležitejšie Božie skutočnosti. O našom Pánovi a Spasiteľovi stojí napísané: „Z námahy svojej duše uvidí výsledok, nasýti sa.“ (Iz 53:11) On sám vytrpel to najhoršie utrpenie duše, aby naše duše mohli byť zachránené. Ježiš Kristus je syn Boží, ten prvorodený medzi mnohými bratmi, On je počiatok nového Božieho stvorenia. Ako synovia a dcéry Božie sa skrze to isté Slovo a toho istého Ducha staneme prvorodenými, ktorí majú tie isté vlastnosti a tú istú povahu ako On. Kto skutočne verí zasľúbeniam, bude mať účasť na Božej prirodzenosti (2Pt 1). To je meradlo, ktoré musí každý sám k sebe priložiť. Stojí napísané: „A chcúc to tak, splodil nás slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou Jeho stvorení!“  (Jak 1:18). Sme povolaní do bytia skrze vyslovené Slovo. Tak sme to čítali. Vo veriacom človeku pôsobia Slovo, krv a Duch spoločne. Plné evanjelium zahŕňa všetky veci. Každé semeno bude od začiatku až po koniec prinášať podľa svojho druhu. Ak sme Božím semenom, tak teraz na konci budeme rovnakým druhom, ako boli Božie deti na počiatku.

Sväté Písmo nám ukazuje charakteristické vlastnosti oboch protichodných semien, ktoré boli na zemi od počiatku. Obzvlášť názorný je príbeh Kaina a Ábela. Obaja boli pobožní, obaja vybudovali oltár, obaja obetovali, obaja sa modlili, ale odpoveď od Boha dostal len jeden. Ten druhý pri tom prejavil svoju vlastnú povahu a zabil svojho brata.

Keď bol Saul pomazaný za kráľa, prišiel Duch Boží na neho a prorokoval, ale v jeho duši nenastala premena. S Dávidom to bolo niečo úplne iné. Pomazal ho síce ten istý muž, ale pri ňom Duch Boží nevstúpil len do „druhého úseku“, ale prenikol do najhlbšieho vnútra, do jeho duše, pretože tam ležalo Božie Slovo, ktoré mu bolo dané ako zasľúbenie a teraz vzišlo k novému Božiemu životu. V tom leží celé tajomstvo Božie. On nemohol nenávidieť. Saul nemohol milovať. Keď sa Dávid mohol zmocniť Saula, povedal: „Ako by som sa mal dotknúť pomazaného Pánovho!“ Dávid, ktorý reprezentuje pravé semeno Božie, ktorý obdržal Slovo zasľúbenia, skrze koho ústa zazneli prorocké výroky, rešpektoval pomazanie Ducha dané Saulovi, ktorý nemal žiadne Slovo zasľúbenia.

Saul bol zasiahnutý len v „druhom úseku“. On mohol prorokovať a následne zaútočiť na Dávida. Dávid bol však Duchom naplnený v „treťom úseku“, v duši, pretože bolo doňho skrze predurčenie vložené Slovo Božie. Navonok sa Saul tiež správal ako prorok a mocne prorokoval, ale jeho povaha bola úplne iná. Skrze tento príklad je nám ešte jasnejšie postavené pred oči, prečo brat Branham vo svojich kázaniach tak veľmi zdôrazňoval semeno Slova Božieho. Dávid bol predurčený za kráľa. V jeho duši bolo Slovo zasľúbenia. Saul bol zvolený podľa ľudským meradiel, preto Boh nemal vôbec žiadny dôvod prevziať za neho zodpovednosť. Celé tajomstvo leží vo vyvolení Božom, tak aby platilo jeho predurčenie skrze slobodnú vôľu (Rm 9:11).

Brat Branham najmä v kázaní Pomazaní konečného času zreteľne hovorí o pomazaní Ducha, ktoré môže prísť na všetkých, aj na tých, ktorí do svojej duše nepriali Slovo Božie. Prirodzený a aj duchovný dážď neprodukuje semeno, len ho zavlažuje. Práve tak je to s prirodzeným slnkom a slnkom spravodlivosti – skrze neho len vzíde semeno, ktoré bolo zasiate. Nezávisí to teda od dažďa, ale ani od slnka, aj keď obidve sú potrebné k rastu, ale od druhu semena. Nech všetci v našich dušiach prežijeme dokonalú premenu a obnovenie, tak aby v nás mohla nabrať postavu bytosť Ježiša Krista a Boh konečne mohol vo Svojej Neveste konať záverečné dielo, ktoré si predsavzal.

Návrat Cirkvi izraelskej z babylonského zajatia má pre nás mimoriadny význam. Môžeme o tom čítať v Ezdrášovi a Nehemiášovi. V Nehemiášovi 8 stojí: „A zhromaždil sa všetok ľud ako jeden muž…“ Ľud sa zhromaždil, aby počul Božie Slovo. Celý Izrael nanovo prežil, čo Boh predurčil vo Svojom pláne a čo chcel Boh s nimi vykonať. Boli jednomyseľne zhromaždení, počúvali pozorne, čo im Boh chce povedať, a nechali Slovo Pánovo preniknúť do svojich duší. Tak povstala živá viera, ktorá doprevádzala celé ich dielo. Bol odkrytý prapôvodný základ. Započala práca na znovuvybudovaní chrámu. Panovala medzi nimi jednota. Hrozby zvonka len tesnejšie spojili ľud, ktorý sa navrátil domov.

Zhromaždenie ľudu Božieho zároveň znamenalo vyjdenie z Babylona. Naplnenie zasľúbení, ktoré Boh dal svojmu ľudu, nie je možné prežiť v Babylone. Babylon je cudzie územie. Tam Boh nemôže prísť k Svojmu právu. Preto zaznieva volanie: „Vyjdite z neho von, vy Môj ľude, a oddeľte sa…!“ – pretože: „Padol, padol veľký Babylon a stal sa bývaniskom démonov a žalárom každého ducha nečistého a žalárom každého vtáka nečistého a nenávideného…“ (Zj 18:2–3)

Už v čase Jozueho sa dostal ľud Izraelský pod kliatbu, pretože Achan z kmeňa Júda vzal krásny babylonský plášť, babylonské rúcho z Jericha. Pod týmto plášťom mohol skryť aj striebro a zlato, ktoré tiež ukradol. Odo dní reformácie malo vlastne babylonské zajatie Cirkvi skončiť, ale všetky protestantské organizácie a slobodné zbory vzali so sebou z Babylona veci, na ktorých ležalo prekliatie. Skrýva sa v rozličných učeniach, poznaniach, tradíciách a praxi. Teraz však udrela hodina Božia. Práve v kmeni Júda, z ktorého mal prísť Kristus podľa tela, sa našiel babylonský plášť – príčina, prečo Boh svojmu ľudu nemohol žehnať.

Dnes sa Pánu jedná o Jeho Cirkev, z ktorej sa má zrodiť mužný syn – premožiteľ. Preto namieril Svoj pohľad, ktoré sú ako plamene ohňa, na tých, s ktorými by chcel uskutočniť Svoj úmysel. Pokiaľ sa medzi nimi ešte nachádza niečo z Babylona, nemôže zjaviť Svoje víťazstvo v takej miere, ako by to chcel. Tu nejde len o to vyjsť z denominácií von a odložiť očividne nebiblické učenia, ale musíme prijať každú nápravu, ktorú z Božieho Slova obdržíme, až do toho najmenšieho napravenia, a do hĺbky sa preskúšať a oddeliť sa od všetkého, čo s Božím Slovom nesúhlasí a pochádza z Babylona. Často si vôbec nie sme vedomí, že máme pri sebe také veci, alebo sú to v našich očiach možno len maličkosti, ale už málo kvasu nakvasuje všetko.

Židia si boli v čase Ježiša istí, že jednajú presne podľa zákona a prorokov. V skutočnosti však jednali podľa Talmudu, ktorý vznikol až v čase babylonského zajatia. Tá istá tragédia sa stala s kresťanstvom dnes. Základom kresťanských organizácií, slobodných zborov a spoločenstiev nie je Slovo Božie, ale to, čo bolo rozhodnuté počas „babylonského zajatia“ na konciloch a synodách. V ev. Matúša 16:5–12 hovorí Ježiš veľmi zreteľne: „Hľaďte a chráňte sa kvasu farizeov a sadúceov!“

Keď tomu jeho učeníci nerozumeli, objasnil im to bližšie: „Ako teda nerozumiete, že som vám nehovoril o chlebe, ale aby ste sa chránili kvasu farizeov a sadúceov?“ Jedná sa o nebiblické učenia, ktoré nepochádzajú z Ducha Božieho, ale od nepriateľa. On ich zaviedol a má skrze ne prístup do zborov a k jednotlivcom. Nejedná sa však pritom len o veci, ktoré sú okamžite rozpoznané ako démonické, nie, väčšina sa zdá byť dokonca veľmi nábožná a „duchovná“. Skrze tieto učenia získavajú démoni právo vykonávať svoju činnosť a vyžaduje to Božiu nápravu skrze zjavenie prorockého Slova, aby bolo všetko nebiblické rozpoznané a mohli sme sa toho zriecť.

Nestačí, že našimi vlastnými ústami vyznávame, že sme prijali Slovo Božie pre tento čas. Svätý Duch nás chce uviesť do všetkých právd zjaveného Slova. Žijeme predsa v prorockom časovom období, ale Božie potvrdenie nepríde dovtedy, kým budeme prijímať reč Božiu len rozumom. Poznanie mnohých nadulo, ale Boží osoh nikomu neprinieslo. V tomto čase napriek tomu existuje Nevesta Slova, ktorá je zrodená z Boha. Ona prijíma a uchopí ako zjavené Slovo, tak aj Ducha, a čoskoro prežije dokonanie diela Božieho.

Teraz vyjde najavo, kto slúži Bohu zo srdca a kto len ústami, kto prijal spásu skrze vieru v Ježiša Krista a hľadal a našiel záchranu len v preliatej krvi Božieho Baránka, kto nesie Slovo Božie ako semeno Božie v srdci a kto ho má len v ústach. Všetci, ktorí zo srdca veria, že Boh k nám priamo skrze prorocké slovo hovorí, nasledujú posledné volanie a prijímajú každé slovo Božie tak, ako nám bolo prenechané. Prežitia pravých Božích detí predsa nie sú prežitia so služobníkom Božím, ktorý je používaný len ako hlásna trúba, ale s Bohom samým, ktorý ich k Sebe povolal a sám so Sebou zmieril. Oni sa skrze Božie dielo milosti stanú novým stvorením. Pôsobenie Božie začína v ich duši a je zjavené aj v ich každodennom živote.

Brat Branham hovoril o troch úsekoch človeka a vysvetlil, že človek môže byť v druhom úseku, vo svojom vlastnom duchu, pomazaný Svätým Duchom, aj keď je v duši stratený a vôbec nie je zachránený. To najdôležitejšie je záchrana duše. Len tak prichádza človek, ktorý uveril, k pokoju v Bohu. Semeno Slova je v duši. Duch oplodňuje semeno a prináša nový Boží život. Zákon Boží znie: „…každé semeno nech plodí podľa svojho druhu“. Tak je to v celej prírode, vo všetkých rastlinných a živočíšnych druhoch, a tak je to aj s deťmi Božími. Nikdy to nemôže byť inak. Boh má na veky pravdu. Semeno Božie vždy bolo semenom Božím a naveky bude Božím semenom. Tak iste, ako sa Slovo stalo v Kristovi telom a nabralo postavu, tak iste teraz ako realita nadobúda Kristus postavu vo veriacich.

Tu nejde o hru zo slovíčkami. Jedná sa o najdôležitejšie Božie skutočnosti. O našom Pánovi a Spasiteľovi stojí napísané: „Z námahy svojej duše uvidí výsledok, nasýti sa.“ (Iz 53:11) On sám vytrpel to najhoršie utrpenie duše, aby naše duše mohli byť zachránené. Ježiš Kristus je syn Boží, ten prvorodený medzi mnohými bratmi, On je počiatok nového Božieho stvorenia. Ako synovia a dcéry Božie sa skrze to isté Slovo a toho istého Ducha staneme prvorodenými, ktorí majú tie isté vlastnosti a tú istú povahu ako On. Kto skutočne verí zasľúbeniam, bude mať účasť na Božej prirodzenosti (2Pt 1). To je meradlo, ktoré musí každý sám k sebe priložiť. Stojí napísané: „A chcúc to tak, splodil nás slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou Jeho stvorení!“ (Jak 1:18). Sme povolaní do bytia skrze vyslovené Slovo. Tak sme to čítali. Vo veriacom človeku pôsobia Slovo, krv a Duch spoločne. Plné evanjelium zahŕňa všetky veci. Každé semeno bude od začiatku až po koniec prinášať podľa svojho druhu. Ak sme Božím semenom, tak teraz na konci budeme rovnakým druhom, ako boli Božie deti na počiatku.

Sväté Písmo nám ukazuje charakteristické vlastnosti oboch protichodných semien, ktoré boli na zemi od počiatku. Obzvlášť názorný je príbeh Kaina a Ábela. Obaja boli pobožní, obaja vybudovali oltár, obaja obetovali, obaja sa modlili, ale odpoveď od Boha dostal len jeden. Ten druhý pri tom prejavil svoju vlastnú povahu a zabil svojho brata.

Keď bol Saul pomazaný za kráľa, prišiel Duch Boží na neho a prorokoval, ale v jeho duši nenastala premena. S Dávidom to bolo niečo úplne iné. Pomazal ho síce ten istý muž, ale pri ňom Duch Boží nevstúpil len do „druhého úseku“, ale prenikol do najhlbšieho vnútra, do jeho duše, pretože tam ležalo Božie Slovo, ktoré mu bolo dané ako zasľúbenie a teraz vzišlo k novému Božiemu životu. V tom leží celé tajomstvo Božie. On nemohol nenávidieť. Saul nemohol milovať. Keď sa Dávid mohol zmocniť Saula, povedal: „Ako by som sa mal dotknúť pomazaného Pánovho!“ Dávid, ktorý reprezentuje pravé semeno Božie, ktorý obdržal Slovo zasľúbenia, skrze koho ústa zazneli prorocké výroky, rešpektoval pomazanie Ducha dané Saulovi, ktorý nemal žiadne Slovo zasľúbenia.

Saul bol zasiahnutý len v „druhom úseku“. On mohol prorokovať a následne zaútočiť na Dávida. Dávid bol však Duchom naplnený v „treťom úseku“, v duši, pretože bolo doňho skrze predurčenie vložené Slovo Božie. Navonok sa Saul tiež správal ako prorok a mocne prorokoval, ale jeho povaha bola úplne iná. Skrze tento príklad je nám ešte jasnejšie postavené pred oči, prečo brat Branham vo svojich kázaniach tak veľmi zdôrazňoval semeno Slova Božieho. Dávid bol predurčený za kráľa. V jeho duši bolo Slovo zasľúbenia. Saul bol zvolený podľa ľudským meradiel, preto Boh nemal vôbec žiadny dôvod prevziať za neho zodpovednosť. Celé tajomstvo leží vo vyvolení Božom, tak aby platilo jeho predurčenie skrze slobodnú vôľu (Rm 9:11).

Brat Branham najmä v kázaní Pomazaní konečného času zreteľne hovorí o pomazaní Ducha, ktoré môže prísť na všetkých, aj na tých, ktorí do svojej duše nepriali Slovo Božie. Prirodzený a aj duchovný dážď neprodukuje semeno, len ho zavlažuje. Práve tak je to s prirodzeným slnkom a slnkom spravodlivosti – skrze neho len vzíde semeno, ktoré bolo zasiate. Nezávisí to teda od dažďa, ale ani od slnka, aj keď obidve sú potrebné k rastu, ale od druhu semena. Nech všetci v našich dušiach prežijeme dokonalú premenu a obnovenie, tak aby v nás mohla nabrať postavu bytosť Ježiša Krista a Boh konečne mohol vo Svojej Neveste konať záverečné dielo, ktoré si predsavzal.