Smieme byť potešení, že Boh je verný. On má Svoju cestu so Svojím ľudom – Svojou Cirkvou. Všetci, ktorí s nami prežili veľkonočné dni alebo následne počuli kazety, boli požehnaní ako za starých čias. Niekedy môžeme cítiť priame vedenie Ducha – Božia prítomnosť vytvorila príjemnú, milú atmosféru, po ktorej sme už dávno túžili. Každý bol každému ku požehnaniu. Všetci sa cítili dobre v Pánu. Panovala vzájomná srdečnosť a jednomyselnosť. Dokonané dielo spásy sa nám stalo nanovo veľkým ako dar milosti nášho Boha a stalo sa Božou realitou. Tí ktorí stáli ďaleko sa stali blízko stojacimi, nepriatelia sa stali priateľmi, hriešnici Božími deťmi, stratení sa stali zachránenými atď.

Z toho, čo Boh zasľúbil a v Kristu nám raz prevždy daroval nestaviame nič v otázku. Pretože veríme tak ako Abrahám, nazývame aj to, čo ešte neexistuje ako by to už bolo tu (Rm 4:17) Brat Branham patril predsa k tým, ktorí z plného presvedčenia verili vo večnú istotu tých, ktorí uverili. Ale zároveň neúnavne napomínal, vo všetkom Bohu poslušne nasledovať. Kto Boha skutočne prežil a nielen sa správa akoby sa tak stalo, ale skutočne Ním bol omilostený, dostal odpustenie hriechov a skrze Ducha dostal istotu, že je Božie dieťa, ten je naveky s Bohom zmierený a prijal plnú spásu. Nikto nech neverí, že Boh sa uspokojí s polovičatosťou. On učinil celé dielo a priniesol dokonalé vykúpenie. Napriek tomu by bolo prevrátené prepadnúť sebaistote a spoliehať sa na to, že automaticky dosiahneme cieľ. V Slove Božom je dostatok napomenutí, ktorú musí ten, kto uveril, za každú cenu brať vážne.

V liste Židom 3:12 je nám povedané:

„Hľaďte, bratia, aby snáď nebolo v niekom z vás zlé a neverné srdce, ktoré by odstupovalo od živého Boha.“

To je vážne napomenutie nám všetkým. Ešte sme cieľ nedosiahli, ešte žijeme vo viere a nie v realite, ešte musíme obstáť v rôznych bojoch. Tak iste ako nás viera spája s Bohom, tak iste nás nevera od Neho oddeľuje. Tak iste ako nás poslušnosť k Nemu približuje, tak iste nás neposlušnosť od Neho odďaľuje. Keď sa to stane, ostáva už len samospravodlivé, zlé srdce, v ktorom sa zahniezdila neviera. V tomto biblickom verši je reč o zlom srdci neviery a odpadu (odstupovania). Len ten, kto je na Ňom, môže od Neho odpadnúť, len ten, kto Ho našiel, Ho môže stratiť, len ten, kto s Ním bol spojený, môže byť od Neho oddelený. Preto nám platí napomenutie byť pozorní, aby sa toto Slovo na nikom z nás nenaplnilo.

Výrokom „Držte sa počiatočnej istoty viery neotrasiteľne až do konca.“ (v. 14, nem. preklad) sme posmelení, aby sme neboli vlažní a leniví, ale ohniví v Duchu a boli pripravení Pánu slúžiť. Často sme počuli, že nie začiatok ale koniec bude korunovaný. To musí vztiahnuť každý sám na seba. V zásade vzaté stojíme všetci pred Bohom úplne sami a úplne osobne. Voláme jeden druhému: „A keď aj niekto zápasí nebude korunovaný, keby nezápasil zákonite.“ (2Tm 2:5)

Ako tí, ktorí uverili, si musíme vziať k srdcu každý pokyn, ktorý stojí v Božom Slove a premýšľať nad ním. V Prísloviach stojí biblické miesto, ktoré by nás malo všetkých osloviť:

„Toto šestoré nenávidí Hospodin, a sedmoro je ohavnosťou jeho duši: vysoké oči, lživý jazyk a ruky, ktoré vylievajú nevinnú krv; srdce, ktoré vymýšľa nepravé myšlienky; nohy, rýchle bežať ku zlému; lživý svedok, ktorý hovorí lož, a ten, kto rozsieva rôznice medzi bratmi.“ (Pr 6:16-19)

Ak bolo niekedy potrebné skúsiť samého seba, tak je to teraz. Možno sme sa ešte dostatočne od základu nepoznali a priepasť nad ktorou od prírody stojíme sme ešte nepochopili. Preto nám chýba aj obnovenie, pretože nás starý stav úplnej skazenosti netrápi. Ako často sme boli vinní v tom alebo inom bode, ktorý tu bol uvedený, bez toho aby sme si boli vedomí následkov a ničivého účinku, ktorý možno viac nie je možné napraviť!

Pán iste hľadá ľudí, ktorým môže dať nové srdce, srdce ako Jeho, plné najsvätejších pohnútok, plne viery a lásky – srdce, v ktorom On sám ako Svätý Duch môže prebývať. Kde ešte vyčíňa týchto sedem uvedených vecí, tam je srdce zbojníckou skrýšou, aj keď má tvár zbožný výraz. Musíme brať tieto miesta Písma vážne a skúšať sa v našom najhlbšom vnútri.

Boh to s nami myslí dobre. Chcel by z nás učiniť ľudí, ktorých oči sú obrátené, ktorých jazyk je obrátený, ktorých ruky sú obrátené, ktorých uši sú obrátené, ktorých nohy sú obrátené, áno, Boh chce darovať pravé biblické obrátenie, ktoré obnoví a premení ľudí v ich najhlbšom vnútri. Pojem „znovuzrodenie“ inak vôbec nie je oprávnený. Čo je nám platné, ak to len tvrdíme, bez toho aby Boh dokonané dielo vykúpenia z Golgoty skutočne mohol v nás dokončiť?!

Premýšľali sme vážne nad naším vlastným stavom? Sme skutočne v najhlbšom vnútri našej duše uchopení? Ako rýchlo povstane hádka medzi bratmi! Ako rýchlo sa nájde falošný jazyk, ktorý rozširuje lži! Ako rýchlo sú vo falošnom srdci ukované lstivé útoky! Ako rýchlo sa ponáhľajú nohy z jedného miesta na druhé, aby prelievali nevinnú krv, ako to bolo s Kainom a Ábelom! Koľko pýchy hľadí z očí tých, ktorí sa navonok skláňajú a zbožne odchádzajú!

Kde ostala Božia bázeň? Kde je povaha Ježiša? Kde je ovocie Svätého Ducha, kde sú vlastnosti a cnosti, ktoré patria k duchovnému vzrastu? Ako máme dosiahnuť plný vzrast veku Krista?

Pán nám oznámil, čo nenávidí a čo mu je ohavnosťou. My všetci sme dostatočne často počuli, že brat Branham citoval biblické miesto z 5. Mojžišovej 22: „Nebude na žene ničoho toho, čo patrí mužovi, ani si muž neoblečie rúcha ženy, lebo ohavnosťou je Hospodinovi, tvojmu Bohu, každý, kto to robí.“

Tento verš sa nás prirodzene netýka, pretože sa ženy obliekajú ako sestry a muži ako bratia, a preto si myslíme, že je všetko v poriadku. Nesmieme však nechať mimo pozornosti, že Pánu sú ohavnosťou aj iné veci a že ich bude nenávidieť až do konca.

Napriek istote spásy, ktorú si každý nárokuje, by sme sa mali skúšať, či sme skutočne učinili prenikavé prežitie s Bohom. Náš život, naše zážitky – všetko musí súhlasiť so Slovom. Aj v tom mal brat Branham pravdu, keď povedal: „Mám dojem, že ľudia len prichádzajú do zboru, ale Krista v skutočnosti neprežili.“ Musíme sa raz vážne zamyslieť nad tým, či vôbec mohlo byť možné prežiť Božie znovuzrodenie skrze semeno Božieho Slova predtým, ako došlo k sejbe čistého semena. Pán chce v nás všetkých stvoriť niečo úplne nové. K tomu je však nevyhnutné skúšať sa na základe Božieho Slova a vidieť sa taký, aký skutočne sme. Nech sa nikto nevydáva sebaklamu, aby sa na záver neprebudil sklamaný.

Smieme byť potešení, že Boh je verný. On má Svoju cestu so Svojím ľudom – Svojou Cirkvou. Všetci, ktorí s nami prežili veľkonočné dni alebo následne počuli kazety, boli požehnaní ako za starých čias. Niekedy môžeme cítiť priame vedenie Ducha – Božia prítomnosť vytvorila príjemnú, milú atmosféru, po ktorej sme už dávno túžili. Každý bol každému ku požehnaniu. Všetci sa cítili dobre v Pánu. Panovala vzájomná srdečnosť a jednomyselnosť. Dokonané dielo spásy sa nám stalo nanovo veľkým ako dar milosti nášho Boha a stalo sa Božou realitou. Tí ktorí stáli ďaleko sa stali blízko stojacimi, nepriatelia sa stali priateľmi, hriešnici Božími deťmi, stratení sa stali zachránenými atď.

Z toho, čo Boh zasľúbil a v Kristu nám raz prevždy daroval nestaviame nič v otázku. Pretože veríme tak ako Abrahám, nazývame aj to, čo ešte neexistuje ako by to už bolo tu (Rm 4:17) Brat Branham patril predsa k tým, ktorí z plného presvedčenia verili vo večnú istotu tých, ktorí uverili. Ale zároveň neúnavne napomínal, vo všetkom Bohu poslušne nasledovať. Kto Boha skutočne prežil a nielen sa správa akoby sa tak stalo, ale skutočne Ním bol omilostený, dostal odpustenie hriechov a skrze Ducha dostal istotu, že je Božie dieťa, ten je naveky s Bohom zmierený a prijal plnú spásu. Nikto nech neverí, že Boh sa uspokojí s polovičatosťou. On učinil celé dielo a priniesol dokonalé vykúpenie. Napriek tomu by bolo prevrátené prepadnúť sebaistote a spoliehať sa na to, že automaticky dosiahneme cieľ. V Slove Božom je dostatok napomenutí, ktorú musí ten, kto uveril, za každú cenu brať vážne.

V liste Židom 3:12 je nám povedané:

„Hľaďte, bratia, aby snáď nebolo v niekom z vás zlé a neverné srdce, ktoré by odstupovalo od živého Boha.“

To je vážne napomenutie nám všetkým. Ešte sme cieľ nedosiahli, ešte žijeme vo viere a nie v realite, ešte musíme obstáť v rôznych bojoch. Tak iste ako nás viera spája s Bohom, tak iste nás nevera od Neho oddeľuje. Tak iste ako nás poslušnosť k Nemu približuje, tak iste nás neposlušnosť od Neho odďaľuje. Keď sa to stane, ostáva už len samospravodlivé, zlé srdce, v ktorom sa zahniezdila neviera. V tomto biblickom verši je reč o zlom srdci neviery a odpadu (odstupovania). Len ten, kto je na Ňom, môže od Neho odpadnúť, len ten, kto Ho našiel, Ho môže stratiť, len ten, kto s Ním bol spojený, môže byť od Neho oddelený. Preto nám platí napomenutie byť pozorní, aby sa toto Slovo na nikom z nás nenaplnilo.

Výrokom „Držte sa počiatočnej istoty viery neotrasiteľne až do konca.“ (v. 14, nem. preklad) sme posmelení, aby sme neboli vlažní a leniví, ale ohniví v Duchu a boli pripravení Pánu slúžiť. Často sme počuli, že nie začiatok ale koniec bude korunovaný. To musí vztiahnuť každý sám na seba. V zásade vzaté stojíme všetci pred Bohom úplne sami a úplne osobne. Voláme jeden druhému: „A keď aj niekto zápasí nebude korunovaný, keby nezápasil zákonite.“ (2Tm 2:5)

Ako tí, ktorí uverili, si musíme vziať k srdcu každý pokyn, ktorý stojí v Božom Slove a premýšľať nad ním. V Prísloviach stojí biblické miesto, ktoré by nás malo všetkých osloviť:

„Toto šestoré nenávidí Hospodin, a sedmoro je ohavnosťou jeho duši: vysoké oči, lživý jazyk a ruky, ktoré vylievajú nevinnú krv; srdce, ktoré vymýšľa nepravé myšlienky; nohy, rýchle bežať ku zlému; lživý svedok, ktorý hovorí lož, a ten, kto rozsieva rôznice medzi bratmi.“ (Pr 6:16-19)

Ak bolo niekedy potrebné skúsiť samého seba, tak je to teraz. Možno sme sa ešte dostatočne od základu nepoznali a priepasť nad ktorou od prírody stojíme sme ešte nepochopili. Preto nám chýba aj obnovenie, pretože nás starý stav úplnej skazenosti netrápi. Ako často sme boli vinní v tom alebo inom bode, ktorý tu bol uvedený, bez toho aby sme si boli vedomí následkov a ničivého účinku, ktorý možno viac nie je možné napraviť!

Pán iste hľadá ľudí, ktorým môže dať nové srdce, srdce ako Jeho, plné najsvätejších pohnútok, plne viery a lásky – srdce, v ktorom On sám ako Svätý Duch môže prebývať. Kde ešte vyčíňa týchto sedem uvedených vecí, tam je srdce zbojníckou skrýšou, aj keď má tvár zbožný výraz. Musíme brať tieto miesta Písma vážne a skúšať sa v našom najhlbšom vnútri.

Boh to s nami myslí dobre. Chcel by z nás učiniť ľudí, ktorých oči sú obrátené, ktorých jazyk je obrátený, ktorých ruky sú obrátené, ktorých uši sú obrátené, ktorých nohy sú obrátené, áno, Boh chce darovať pravé biblické obrátenie, ktoré obnoví a premení ľudí v ich najhlbšom vnútri. Pojem „znovuzrodenie“ inak vôbec nie je oprávnený. Čo je nám platné, ak to len tvrdíme, bez toho aby Boh dokonané dielo vykúpenia z Golgoty skutočne mohol v nás dokončiť?!

Premýšľali sme vážne nad naším vlastným stavom? Sme skutočne v najhlbšom vnútri našej duše uchopení? Ako rýchlo povstane hádka medzi bratmi! Ako rýchlo sa nájde falošný jazyk, ktorý rozširuje lži! Ako rýchlo sú vo falošnom srdci ukované lstivé útoky! Ako rýchlo sa ponáhľajú nohy z jedného miesta na druhé, aby prelievali nevinnú krv, ako to bolo s Kainom a Ábelom! Koľko pýchy hľadí z očí tých, ktorí sa navonok skláňajú a zbožne odchádzajú!

Kde ostala Božia bázeň? Kde je povaha Ježiša? Kde je ovocie Svätého Ducha, kde sú vlastnosti a cnosti, ktoré patria k duchovnému vzrastu? Ako máme dosiahnuť plný vzrast veku Krista?

Pán nám oznámil, čo nenávidí a čo mu je ohavnosťou. My všetci sme dostatočne často počuli, že brat Branham citoval biblické miesto z 5. Mojžišovej 22: „Nebude na žene ničoho toho, čo patrí mužovi, ani si muž neoblečie rúcha ženy, lebo ohavnosťou je Hospodinovi, tvojmu Bohu, každý, kto to robí.“

Tento verš sa nás prirodzene netýka, pretože sa ženy obliekajú ako sestry a muži ako bratia, a preto si myslíme, že je všetko v poriadku. Nesmieme však nechať mimo pozornosti, že Pánu sú ohavnosťou aj iné veci a že ich bude nenávidieť až do konca.

Napriek istote spásy, ktorú si každý nárokuje, by sme sa mali skúšať, či sme skutočne učinili prenikavé prežitie s Bohom. Náš život, naše zážitky – všetko musí súhlasiť so Slovom. Aj v tom mal brat Branham pravdu, keď povedal: „Mám dojem, že ľudia len prichádzajú do zboru, ale Krista v skutočnosti neprežili.“ Musíme sa raz vážne zamyslieť nad tým, či vôbec mohlo byť možné prežiť Božie znovuzrodenie skrze semeno Božieho Slova predtým, ako došlo k sejbe čistého semena. Pán chce v nás všetkých stvoriť niečo úplne nové. K tomu je však nevyhnutné skúšať sa na základe Božieho Slova a vidieť sa taký, aký skutočne sme. Nech sa nikto nevydáva sebaklamu, aby sa na záver neprebudil sklamaný.