---
type: BookChapter
work_id: '20'
book_url: https://nasa.misia.sk/books/2687
book_markdown_url: https://nasa.misia.sk/books/2687.md
language: sk
position: 4
canonical_url: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8331
markdown_url: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8331.md
markdown_source: converted
translations:
  cs: https://nasa.misia.sk/book_chapters/434.md
  ro: https://nasa.misia.sk/book_chapters/962.md
  sk: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8331.md
---

# Tradičné krestanstvo

## 1. kapitola PREVEROVANIE – AKTUÁLNY DUCHOVNÝ VÝSKUM

**1. kapitola PREVEROVANIE – AKTUÁLNY DUCHOVNÝ VÝSKUM**

K otvorenému vyjadreniu ma povzbudila skutočnosť, že dnes už nič nie je prijímané jednoducho tak, ako je to podávané. Ako výstižný príklad môžeme uviesť konanie masmédií zo septembra 1988, keď sa jednalo o takzvané „Turínske plátno“. Storočia bolo považované za absolútne pravé a bolo uctievané ako relikvia (pozostatok svätých, v tomto prípade Ježiša Krista). Pravosť tohoto plátna bola skúmaná v Anglicku, v Spojených štátoch a vo Švajčiarsku. Odrazu bol celý svet prekvapený, keď všetky tri miesta nezávisle na sebe dospeli k rovnakému záveru: Toto plátno pochádza zo stredoveku a v žiadnom prípade nie je pohrebným závojom Ježiša Krista. Napriek tomu boli ľudia vyzvaní, aby tento falzifikát naďalej uctievali ako relikviu, a tak zotrvávali vo verejne odhalenom blude.

V októbri 1988 vykonal poslanec Dr. Ian Paisl zo Severného Írska v Európskom parlamente v Štrasburgu niečo, na čo si nedovolil žiadny protestant od doby reformácie. Vztýčil plagát s nápisom „Ján Pavol II — Antikrist“ a spôsobil rozruch, pretože protestoval proti vystúpeniu pápeža. Médiá o tom informovali, väčšina denníkov zverejnila správu a fotografiu na prvých stránkach. Ďalší deň o tom hovorilo už iba málo z nich a potom všetci zasa prešli ku každodennému poriadku. Denne prichádza predsa mnoho nových správ.

Ako učenci, tak ani laici žiaľ nikdy nerobili rozdiel medzi Bohom a náboženskými inštitúciami, ktoré sa samy označujú za cirkvi, a pretože sklamanie z Bohu pripisovaných inštitúcií bolo také veľké, mnohí sa zriekli oboch. Je to smutný, poľutovaniahodný a nesprávny záver, ktorému padli mnohí za obeť. Nikdy nezabudnem na jeden večer v kibuci vzdialenom asi 15 km od Jeruzalema. Ako vedúci výpravy som po večeri zhromaždil našu skupinu ku krátkej pobožnosti. Pridružili sa k nám ešte aj iný hostia, medzi nimi aj Židia, čo som privítal. Prečítal som niekoľko miest zo Starého Zákona a ukázal som ich naplnenie v Novom Zákone. Náhle jedna Židovka, ktorá sa prisťahovala z Varšavy, s vnútorným pohnutím zvolala: „Nový Zákon som čítala a verila by som, že Kristus je náš Mesiáš, keby nebol katolík. Lebo Poliaci, ktorí sú silní katolíci, nám spôsobili mnoho utrpenia.“ Tento výrok nás ohromil. Potom som jej vysvetlil: „Mesiáš nebol katolík. ON bol Spasiteľom, ktorý prišiel v ľudskom tele. Ani Mária nebola katolíčkou. “ Toto nemohla pochopiť.

Práve v náboženskej oblasti je nevedomosť ohromná. Kresťanstvo sa bez živého a osobného vzťahu ku Kristu stalo náboženstvom, ktoré je, ako mnohí tvrdia, ópiom ľudstva. Táto kniha by mala odkryť všetko nebiblické, čo sa nesprávne označuje ako „kresťanské“, a ukázať, že náboženské legendy zostávajú tým, čím sú, bez ohľadu na to, kedy vznikli.

Ak sa jedná o vieru v Boha a Jeho plán s ľudstvom, musíme sa obrátiť na Knihu všetkých kníh. Výrok „Neverím ničomu a nikomu!“ je správny iba ak sa týka ľudí, ale na Všemohúceho a Jeho Slovo sa vzťahovať nemôže. ON je a zostane tým jediným vierohodným. Jeho Slovo je naplnená, potvrdená pravda, a preto je našou absolútnou, nado všetky pochybnosti vyvýšenou istotou. Boh nie je mŕtvy, ako niektorí tvrdia, On žije a všetko čo má život, žije skrze Neho. Jeho Slovo je dnes, rovnako ako v minulosti, živou realitou.

Vo všetkých dobách existovali ľudia, ktorí mali splniť zvláštnu úlohu. V dejinách ľudstva vynikali a až dodnes vynikajú básnici a skladatelia, králi a cisári, vojaci a politici až po štátnikov. Rovnako je to aj vo vede a výskume. Mohli by sme uviesť dlhý zoznam známych vynálezcov, bez ktorých by náš súčasný svet vypadal úplne inak. Práve tak existovali v období Starého a na počiatku Nového zákona Boží muži, ktorí museli počas svojho života naplniť mimoriadnu úlohu v priebehu dejín spásy. Od odchodu apoštolov až po koncil v Nicei (325 po Kr.) taktiež vynikali určité osobnosti. Aj v stredoveku existovali ľudia, ktorí zohrali v histórii náboženstva dôležitú úlohu. Medzi najznámejších patria tí, ktorí pôsobili od času reformácie.

Muži, ktorých Boh zvláštnym spôsobom omilostil, mali vždy celosvetové poverenie, ktoré presahovalo všetky cirkevné a náboženské hranice a bolo určené pre všetkých ľudí. Tak je to v súlade s posledným všetko zahŕňajúcim misijným príkazom: *„Preto choďte do celého sveta, učiac všetky národy…“*Kto je skutočne Bohom poslaný, zvestuje Božie Slovo v súlade so všetkými prorokmi a apoštolmi. Kto prináša nové učenia a takzvané „zjavenia“, ktoré v skúške Písmom neobstoja, automaticky sa diskvalifikuje. Boh si nemôže odporovať, ani nemôže Svoje predsavzatia meniť. Pri všetkom, čo sa koná a učí, sa musíme pýtať: „Naozaj to súhlasí? Je to tak napísané?“ alebo „Čo na to hovorí Sväté Písmo?“

Nezaujímajú nás predstavy ľudí, ale to, čo Boh oznámil skrze mužov, ktorých počuteľným hlasom povolal do Svojej služby. To boli na jednej strane starozákonní proroci, ktorí mali dopredu oznámiť priebeh spásnych dejín. Úlohou apoštolov bolo dokázať, že sa tieto v minulosti dané proroctvá naplnili. Svojou službou prispeli – každý podľa svojho povolania a poverenia – k tomu, aby nám objasnili Božie predsavzatia a Jeho spásny plán. V Svätom Písme to je zaznamenané a zachované, a preto prehovára živé Slovo ešte dnes ku všetkým, ktorí sa nechajú osloviť Jeho Duchom. Nie je nutné, aby jeden druhému niečo vysvetľoval a objasňoval, stačí, keď všetci zo srdca veria tak, ako hovorí Písmo a tak sú vyučovaní Bohom skrze Jeho Slovo (Izaiáš 54:13; Ján 6:45). Tu nie je vykladané učenie nejakej konfesie alebo denominácie, nehovoriac o sekte, ale stanovisko Božie tak, ako nám bolo zanechané v Jeho Slove.

Kto skúmal dejiny náboženstva, vie, ako rozdielne popisujú historici rovnaké časové obdobia, rovnaké osoby a udalosti. V téme, o ktorej sa diskutuje, nie je nič nové. Čo však biblicky veriaceho kresťana bolí, je skutočnosť, že sa pri kritickom skúmaní pochybuje aj o Novom zákone. Pre vec samotnú predsa nie je ani rozhodujúce, či boli jednotlivé časti Nového Zákona, evanjeliá a listy najprv napísané v hebrejskom, aramejskom alebo gréckom jazyku a až neskôr šírené v gréckom jazyku ako celý kánon (súbor). Isté je, že Boh sám sa priznáva k Židom. Mojžiš a Áron mali povedať faraónovi: „Pán, Boh Židov, sa nám zjavil…“**(2. Mojžišova 3:18) Bolo preukázané, že Ježiš Kristus nehovoril grécky, ale aramejsky, teda židovským nárečím. Či to bolo vzdelané alebo nevzdelané, o tom nech sa dohadujú medzi sebou učenci. Pre nás je dôležité, že zmŕtvychvstalý Pán hovoril hebrejsky. Tak to dosvedčuje Pavol: „*A keď sme všetci padli na zem, počul som hlas, ktorý mi vravel hebrejským nárečím: ,Saule, Saule, prečo ma prenasleduješ?‘*“**(Skutky 26:14)

Ani argument, že v obehu boli aj iné listy, v žiadnom prípade neznehodnocuje tie pravé. Samozrejme, že v dobe prvotných kresťanov mohli apoštoli alebo iní pisatelia napísať ďalšie listy. Lukáš nás hneď v 1. verši informuje o tom, že sa udalosti snažili spísať mnohí. Určite existovali ešte aj iní spravodaji. Avšak to, čo sa označuje ako „novozákonné apokryfy“, vzniklo až neskôr. Pán sám sa ale postaral o to, aby sa do kánonu dostalo iba to, čo bolo napísané podľa Jeho poslania a vole, a síce to, čo je pre nás potrebné.

Dôležité je, aby sme Slovo, ktoré nám bolo zanechané, rešpektovali ako Slovo Božie (1. Tes. 2:13) a verili, že celé Písmo je dané Bohom (2. Tim. 3:16). Ak je v Novom Zákone použitý výraz „Ako vraví Písmo“**alebo**„Je napísané“, je tým vždy mienený Starý zákon. Ale Nový zákon je tiež Sväté Písmo a obidva dohromady tvoria jeden celok. V ev. Lukáša 24:44-45 čítame „…že sa musí naplniť všetko, čo je napísané o mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch i žalmoch. Vtedy otvoril ich um, aby rozumeli Písmam.“

Pán tiež povedal: „*Veď spytujete Písma, lebo vy sa domnievate, že v nich máte večný život, a ony sú to, ktoré svedčia o Mne.*“**(Ján 5:39) Apoštol Pavol to zhrnul takto: „*…že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem a že bol pochovaný a že v tretí deň vstal z mŕtvych podľa Písem…*“**(1. Kor. 15:3-4)

Apoštol Peter sa odvoláva na Izaiáša 40:8 a spája slová Starého a Nového zákona: „*…ale Slovo Pánovo zostáva na veky. A to je to Slovo, ktoré sa vám zvestovalo.*“ (1. Petra 1:22-25) Nový zákon je predsa výsledkom starozákonného proroctva.

Dr. Clarence Larkin, medzinárodne uznávaná osobnosť, vo svojej knihe „Dispensational Truth“ dokázal, že pri prvom príchode Krista sa až do posledného písmenka vyplnilo 109 proroctiev zo Starého zákona. Uskutočnené proroctvo potvrdzuje, že Biblia je Božieho pôvodu.

Ak chceme určitú vec skúmať alebo o nej pojednávať, musíme k nej pristupovať bez averzie (odporu) a predsudkov. Keď teológ Carl Schneider píše: „Falzifikáty začali vznikať v novozákonnej dobe a vznikajú neustále“****(K. Deschner: Der gefälschte Glaube/Sfalšovaná viera, str. 20) tak má pravdu. To však ešte zďaleka neznamená, že máme sfalšovaný Nový zákon, znamená to však, že neoprávnení ľudia už vtedy prednášali a prednášajú dodnes svoje falošné učenia a výklady. Napriek všetkému, čo bolo prekrútené a čím sa ešte budeme zaoberať, zostáva originálne Slovo navždy originálnym Slovom. Čo majú znamenať tie podvratné narážky na sfalšované Petrove epištoly a čo tá nadmieru nehorázna poznámka „…tá svätá kniha, Biblia, oplýva falošnými tvrdeniami.“? (K. Deschner: Der gefälschte Glaube /Sfalšovaná viera, str. 20) To je neslýchané tvrdenie a naviac zlomyselná lož. Pritom sa odvolávajú na učencov, ktorí v tomto smere už všetko dobre pripravili. Je to trúfalosť obviňovať autorov Nového zákona z tvorby falzifikátov a nazývať ich podvodníkov a všetkých biblických veriacich považovať za podvedených! Avšak takýmito klamnými manévrami nemôže byť žiariaca pravda zatemnená.

Štyria evanjelisti boli prirodzene prostí muži. To, že ich správy vyznievajú čiastočne rozdielne, ale iba dokazuje, že jeden od druhého neopisovali. Každý písal, ako bol vedený, podla toho, čo osobne počul alebo prežil, alebo čo mu prípadne iní dosvedčili. Rozhodujúce sú predsa samotné dokázané skutočnosti, a nie s nimi spojené sprievodné javy.

Katolícky teológ a prekladateľ Biblie, Dr. Konstatnin Rösch, znázornil rozličnosť štyroch evanjelií štyrmi živočíchmi: levom, býkom, človekom a orlom, ako sú tiež popísané v Zjavenie 4:6-8 a iných miestach. Už Ireneus ich označoval ako symboly pre štyri evanjeliá, čo prevzal od prvotných kresťanov. Biblia je predsa písaná čiastočne v obrazoch a podobenstvách. Matúš má tvár človeka, Marek leva, Lukáš býka a Ján orla. V Ezechielovi 1 je nám o týchto štyroch bytostiach povedané, že všetci mali ľudskú postavu (v. 5) a že pod ich krídlami boli ľudské ruky (v. 8). Každý z týchto tvorov mal štyri tváre, ale predstavoval sa iba s jednou z nich. Každé evanjelium popisuje v jednotlivostiach to isté vystupovanie Spasiteľa, a predsa má každé inú podobu. I keď každá z týchto bytostí vystupuje s inou tvárou, vo vnútri sú všetky rovnaké. Tak isto je to aj so štyrmi evanjeliami: vo vnútri, v jadre sú všetky rovnaké, ale jedno ukazuje Pána viac ako Syna človeka; druhé zdôrazňuje Jeho Božiu moc v symbole leva, ktorý je kráľom medzi zvieratami; tretie Ho predstavuje ako nositeľa bremien; štvrté Ho charakterizuje ako orla, ktorý sa vznáša do božských sfér.

Ak teda jeden evanjelista o nejakej veci píše a druhý nie, ak jednému pripadalo niečo veľmi dôležité a druhému nie, to predsa nie je podstatné. Ak jeden evanjelista píše, že Pán nasýtil siedmimi chlebmi štyri tisíce, a druhý, že siedmimi chlebmi nasýtil štyri tisíce mužov, nepočítajúc ženy a deti, tak majú obaja pravdu. Jeden z nich zašiel len viac do podrobností. Ak jeden hovorí, že pred Jerichom boli uzdravení dvaja slepci, a druhý popisuje že bol uzdravený jeden slepec, tak majú zasa obaja pravdu. Jeden evanjelista bol pri tom, keď sa to stalo, druhý iba neskôr stretol jedného z uzdravených a podal o tom správu. Jeden evanjelista uvádza, že obaja lotri, ktorí boli ukrižovaní s Kristom, sa mu rúhali (Matúš 27:44), druhý píše, že jeden z nich, totiž ten po Jeho pravici, vstúpil do seba a zvolal: „*Rozpomeň sa na mňa, Pane*“**(Lukáš 23:39-42), a opäť súhlasí oboje. Najprv sa rúhali obaja, potom v poslednom okamihu jeden poznal, kto je ten, ktorý bol vedľa neho ukrižovaný, a zvolal k Nemu.

Kritici nepochopili, tak ako mnoho iného, aj výrok: „Amen ti hovorím, dnes budeš so mnou v raji!“**Podľa nich musel byť Ježiš po Svojej smrti najprv niekoľko dní v nebi, aj keď Písmo hovorí, že zostúpil do podsvetia. Oni proste nepochopili, že až do ukrižovania a do nadobudnutia platnosti Novej zmluvy nebolo miesto spasených hore ale dole. V Lukášovi 16 je nám jasne povedané, že miesta spasených a nespasených boli rozdelené iba priepasťou a že žiadny nemohol prejsť do druhej oblasti. Všetci, ktorí dúfali v prichádzajúceho Spasiteľa, boli držaní ako vo väzení a podľa Matúša 27 od 52. verša vstali spoločne s Kristom z mŕtvych. Až od tej doby sa raj, miesto spasených, už nenachádzal dole, ale hore. Kristus zostúpil dolu a pri Svojom výstupe nahor vzal so Sebou všetkých tých, ktorí verili v Jeho príchod (Efežanom 4:8-10).

Žiadny rozpor nie je ani v tom, ak jeden evanjelista píše, že pri zmŕtvychvstaní boli prítomní dvaja anjeli a hovorili k ženám (Lukáš 24:4), a druhý, že tam stál iba jeden (Matúš 28:2; Marek 16:5), alebo ak sú ukázaní raz v hrobe a druhý krát pred hrobom. Aj tak všetko súhlasí. Vo vnútri hrobu išlo o to ukázať, kde Pán ležal. Pred hrobom išlo o zvestovanie, že vstal z mŕtvych. Tak sa to tam na tom mieste stalo. I keď tam boli dvaja, hovoril z nich len jeden, a preto ho pisateľ obzvlášť uviedol. Vďaka buď Bohu, že neexistovali iba samozvaní kritici, ale že boli aj vynikajúci muži, ktorí nám presvedčivo ukázali harmóniu Písma. K ním patrí aj Dr. C. I. Scofield, medzinárodne uznávaný vedec a prekladateľ Biblie, ktorý napísal k evanjeliám úvod stojaci nad všetkými pochybnosťami.

Kritici tiež vôbec nepochopili prorocký charakter Nového zákona. Vyčítajú tak napríklad Pavlovi, že sa zmýlil vo svojom očakávaní posledných udalostí, pretože napísal: „*Všetci nezosneme, ale všetci budeme premenení,… my živí, ponechaní do príchodu Pánovho…*“**(1. Kor. 15:51; 1. Tes. 4:15) Pavol musel písať v prítomnom čase, pretože Svätý Duch, ktorý v ňom pôsobil, poznal priebeh aj trvanie budúcich spásnych dejín. Celý Nový zákon je spísaný tak, že platí v každej dobe po celý čas milosti a že sa môže na jeho základe kázať a veriť až do poslednej generácie, keď sa patričné miesta Biblie naplnia pri príchode Krista. Ten istý Pavol píše sám o sebe „*…čas môjho odchodu sa už dostanovil. Bojoval som dobrý boj, beh som dokonal, vieru som zachoval. Za týmto už mi je odložená koruna spravodlivosti, ktorú mi dá Pán odplatou v ten deň, On, ten spravodlivý sudca.*“**(2. Tim. 4:6-8) Koniec koncov, vždy existovali ľudia, ktorí vo svojom čase počítali s príchodom Krista. Kto to nečinil, nebude mať podiel na prvom vzkriesení, pretože v sebe nenosil živú nádej. Aj Martin Luther veril, že koniec je blízko, a počítal s príchodom Krista. Označoval antikrista dokonca ako „konieckrista“. Písal: „V tomto roku 1540 je počet rokov presne 5500. Preto je treba očakávať koniec sveta, lebo šieste tisícročie nebude dokončené, ako neboli dokončené tri dni zomrelého Krista.“****(H. Heinz: Zwischen Zeit und Ewigkeit/Medzi časom a večnosťou, str. 137) Kto v sebe nosil živú nádej, ten očakával príchod Krista. Tak je to aj dnes. Aj v tejto generácii existujú ľudia, ktorí s tým na základe napĺňajúceho sa biblického proroctva s istotou počítajú.

Vrcholom slepotou ranenej kritiky je skreslené tvrdenie, že Kristove proroctvo: „Amen vám hovorím, že nepominie toto pokolenie, až sa to všetko stane.“**(Matúš 24:34) zlyhalo. Tým sú predsa myslení Židia ako pokolenie, a nie jedna generácia. Židovské pokolenie zostalo napriek krutému vraždeniu zachované až do dnešnej doby, ako je to určené v Božom spásnom pláne a ako to povedal Ježiš. Nepochopili ani citát: „…nedokončíte miest Izraelových, dokiaľ nepríde Syn človeka…“**(Matúš 10:23) a zamenili ho s Jeho **návratom**. Neprišiel snáď ako Syn človeka, ktorý chodil medzi siedmimi zlatými svietnikmi vo Svojom kráľovstve – vo Svojej kráľovskej vznešenosti, k Jánovi na ostrov Patmos?**„A Jeho hlava a Jeho vlasy boli biele ako biela vlna, ako sneh, a Jeho oči boli ako plameň ohňa, a Jeho nohy boli podobné mosadzi, ako rozžeravenej v peci, a Jeho hlas bol ako hlas mnohých vôd.“**(Zjavenie 1:14-15) Doslova sa vtedy naplnilo to, čo Ježiš povedal. Božím Slovom môžeme vyvrátiť každý argument, ktorým má byť toto Slovo spochybnené.

Nemýlil sa Ježiš ani apoštoli, ale učenci a vykladači Starého a Nového zákona kriticky posudzujúci Bibliu v priebehu cirkevných dejín. Bez toho aby si toho boli vedomí, až dodnes opakujú a opisujú to, čo pred nimi povedali ľudia, ktorí podľahli rovnakému klamu. Prejavujú tým však svoju nevedomosť vo veciach Božieho spásneho plánu. Aj keď boli schopní veľmi presvedčivo vyložiť historickú časť, totiž chybný vývoj v kresťanstve, obzvlášť v univerzálnom katolíckom náboženstve, žalostne zlyhávajú, pokiaľ sa jedná o Slovo a veci Božieho kráľovstva. Ako biblicky veriaci kresťania nemôžeme mlčky znášať, keď ľudia, ktorí nemajú žiadny prístup k Svätému Písmu a v ňom skrytému a zjavenému spásnemu plánu, za všetkým kladú otáznik, hovoria o najväčšom podvode a vidia rozpor za rozporom, zatiaľ čo si ho ich sami vytvorili.

Historický dôkaz existencie Ježiša Krista nie je potrebný, pretože On je stredobodom spásnych dejín, a nie ľuďmi zaznamenávanej histórie. Či o Ňom písal Josephus Flavius alebo iný dejepisec, o tom nie je vôbec nutné diskutovať. Písali o Ňom proroci a apoštoli, pretože tým boli priamo poverení, a to je vierohodné a dostatočné. Pokiaľ ide o mňa, verím tým, ktorí boli pri tom, keď sa dialo niečo nadprirodzené, a podali nám o tom správu. Od narodenia Krista až po jeho nanebovstúpenie existovali priami svedkovia, ktorí veci videli a počuli. Avšak ešte dnes, ako aj vtedy, je zamlčované to, čo Boh nadprirodzeným spôsobom na Zemi koná. Pretože sa to neodohráva v etablovaných cirkevných organizáciách a náboženstvách, vôbec sa to nedostane do spravodajstva. Pre veriacich je však všetko dostatočne dosvedčené a falošných svedkov, ktorí sa k slovu hlásia veľmi neskoro, netreba počúvať.

Ak historici píšu o sfalšovanej a zmanipulovanej viere, tak tým v žiadnom prípade nemôžu mať na mysli rannú Cirkev a skutky apoštolov, to znamená prvotné kresťanstvo a celý Nový zákon. Zmanipulované a sfalšované vyznania viery, učenia a správy sú tie, ktoré odporujú Svätému Písmu a vznikli až neskôr.


## Chapter navigation

- [Previous chapter](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8330.md)
- [Book contents](https://nasa.misia.sk/books/2687.md)
- [Next chapter](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8332.md)

## Available translations

- [Česky](https://nasa.misia.sk/book_chapters/434.md)
- [Româna](https://nasa.misia.sk/book_chapters/962.md)
- [Slovensky](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8331.md)

## Source

- [Canonical HTML page](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8331)
- [Markdown representation](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8331.md)