---
type: BookChapter
work_id: '20'
book_url: https://nasa.misia.sk/books/2687
book_markdown_url: https://nasa.misia.sk/books/2687.md
language: sk
position: 7
canonical_url: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8334
markdown_url: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8334.md
markdown_source: converted
translations:
  cs: https://nasa.misia.sk/book_chapters/437.md
  ro: https://nasa.misia.sk/book_chapters/965.md
  sk: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8334.md
---

# Tradičné krestanstvo

## 4. Kapitola NEOPODSTATNENÉ NÁROKY PÁPEŹOV

**4. Kapitola
 NEOPODSTATNENÉ NÁROKY PÁPEŹOV**

Ako už bolo vysvetlené, rímskokatolícke náboženstvo nevzniklo pred 2 000 rokmi, ale má svoj začiatok asi pred 1 600 rokmi. Preto nikoho neprekvapí, že ani jediné **učenie a prax** tejto inštitúcie nesúhlasí s prvotnou cirkvou. Pojmy ako „krst, Večera Pánova, pokánie“ a pod. v učení zostali, ale znamenajú niečo úplne iné a tiež prevedenie v praxi je úplne iné než v dobe prvotného kresťanstva.

V Písme svätom sa na žiadnom mieste nehovorí o akomsi pápežovi, práve tak tam nie je uvedený žiadny „Petrov následník“, ani „zástupca Krista“, ani „apoštolská postupnosť“ (tzn. následnícke právo). Určité miesta z Biblie boli prekrútené, aby bolo možné svojvoľné nároky ospravedlniť. Stalo sa to predovšetkým so slovami Ježiša v Matúšovi 16:18: „A ja ti tiež hovorím, že si ty Peter (petros), Skala, a na tej skale (petra) zbudujem svoju cirkev, a nepremôžu jej ani brány ríše smrti;“ Pán nepovedal Petrovi: „…na tebe vybudujem svoju cirkev“, ale „…na tej skale…“Slovo „petros“ znamená kameň, cirkev ale mala byť vybudovaná na *skale*– „petra“. Kto vynaloží tú námahu, môže si v gréckom texte Nového zákona prečítať miesta, kde sa hovorí o skale (petra). Že by Pán nebies založil Svoju cirkev na človeku, aj keby to bol sebeväčší prorok alebo apoštol, je proste nezmysel. Peter bol pohyblivým kameňom (petros), a nie nehybnou skalou (petra). Iba o päť veršov ďalej sa na neho obrátil Pán so slovami: „*Idi za mnou, satane; pohoršením si mi, lebo nemyslíš na Božie veci, ale na ľudské.*“ (Matúš 16:23) Peter práve dostal zjavenie, kto Kristus je, a na tomto **zjavení Ježiša Krista** bola cirkev založená. Verš 17 musíme čítať pred veršom 18: „A Ježiš odpovedal a riekol mu: Blahoslavený si Šimone, synu Jonášov, lebo telo a krv ti toho nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach.“ Zo súvislosti jasne vyplýva, že Peter dostal nebeské zjavenie o Ježišovi Kristovi, ktoré vo verši 16 vyslovil: „A Šimon Peter odpovedal a riekol: Ty si Kristus, Syn živého Boha!“ Pán sa pýtal: „A vy čo hovoríte, že kto som ja?“ Odpoveďou bolo Božie zjavenie a na tomto **zjavení Ježiša Krista** je cirkev založená. Aj 19. verš: „a dám ti kľúče nebeského kráľovstva…“ bol vyložený vo vlastný prospech. Jedná sa o kľúče nebeského kráľovstva. Ján Krstiteľ kázal: a hovoril: „*Čiňte pokánie! Lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.*“ (Matúš 3:2) O našom Pánovi čítame: „*Odvtedy začal Ježiš hlásať a hovoriť: Čiňte pokánie! Lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo!*“ (Matúš 4:17) Súvislosť je nám ukázaná v Lukášovi 16:16: „Zákon i proroci až po Jána: odvtedy sa zvestuje kráľovstvo Božie…“

V deň Letníc prenikli do Božieho kráľovstva prví ľudia, a tak dostali väčšiu prednosť než Ján Krstiteľ, ktorý toto kráľovstvo iba oznamoval: „*Amen vám hovorím, že nepovstal medzi splodenými zo žien väčší nad Jána Krstiteľa; ale ten, kto je menší v nebeskom kráľovstve, je väčší ako on. A odo dní Jána Krstiteľa až doteraz trpí nebeské kráľovstvo násilie, a tí, ktorí činia násilie, uchvacujú ho.*“ (Matúš 11:11–12) Peter, vybavený Božou plnou mocou, použil kľúče nebeskej ríše správnym spôsobom. Dal novozákonnej cirkvi na začiatku navždy platné nariadenia.

Symbol kľúča je ľahko pochopiteľný. Kto má kľúč od domu, môže vojsť dnu, kto má kľúč od auta, môže ním jazdiť. Kto vlastní kľúče nebeského kráľovstva, má prístup k Božej ríši, otvára veci, ktoré boli do tej doby zatvorené, a zjavuje to, čo bolo skryté. Z moci Božieho povolania a dosadenia do služby bolo v časovom období novozákonnej cirkvi všetko pevne stanovené, a to sa nesmie meniť.

Vtedajším duchovným vodcom Pán ostro vytkol: „*Beda vám, zákonníkom, že ste vzali kľúč známosti; sami ste nevošli a vchádzajúcim ste bránili.*“ (Lukáš 11:52) Je možné, že by sme sa dnes nachádzali v rovnakej situácii? Rovnako je úplne nepochopené a nesprávne používané to, čo v danej súvislosti ešte povedal Ježiš Petrovi: „*čokoľvek by si zviazal na zemi, bude zviazané aj na nebi; a čokoľvek by si rozviazal na zemi, bude rozviazané aj na nebi.*“ (Matúš 16:19) To, čo apoštol Peter prehlásil pri založení cirkvi za právoplatné, a síce pokánie, krst vodou, krst Duchom svätým, sa stalo pod vedením Ducha svätého. Preto to platí ako na nebi, tak aj na Zemi. To je pôvodný význam kľúčov.

Toto Božie splnomocnenie ale nebolo obmedzené iba na Petra, ktorý hovoril v hodine zrodu novozákonnej cirkvi a musel zvestovať usporiadanie učenia, ale toto splnomocnenie bolo prenesené na celú cirkev. Jednoznačne to vyplýva z Matúša 18:18, kde nájdeme rovnaké slová v množnom čísle: „Amen **vám** hovorím: Všetko, čo by ste **zviazali** na zemi, bude zviazané aj na nebi; a všetko, čo by ste **rozviazali** na zemi, bude rozviazané aj na nebi.“ Vidíme teda, že rovnaká plná moc, ktorú dostal muž prvej hodiny k záväznému stanoveniu učenia, bola daná aj cirkvi, lebo ona musí zvestovať rovnaké učenie. Zo súvislosti vyplýva, že to platí aj pre posúdenie záležitosti týkajúcej sa veriaceho osobne. Ak však dotyčný človek neuposlúchol uznesenie cirkvi na základe Slova, bol zaradený medzi neveriacich. Táto Božia plná moc teda nie je viazaná na jedného jediného človeka, ale je prenesená na celú cirkev. Nesmie byť však používaná svojvoľne, avšak iba v súlade so Slovom Božím. Potom sa naplní to, čo je písané hneď v ďalšom verši: „*A zase vám hovorím, že keď sa dvaja z vás zhodnú na zemi o akejkoľvek veci, za ktorú by prosili, stane sa im od môjho Otca, ktorý je v nebesiach.*“ (Matúš 18:19) Správne objasnené musí byť aj miesto v evanjeliu Jána 20:21–23. Tam povedal Pán apoštolom: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás. A keď to povedal, dýchnul na nich a povedal im: Prijmite Svätého Ducha! Keby ste odpustili hriechy niektorých ľudí, sú im odpustené, a keby ste zadržali hriechy niektorých ľudí, sú im zadržané.“ Toto miesto z Písma je tiež úplne zle chápané a rímskokatolíckou inštitúciou vykladané celkom nebiblicky. Žiadny človek nemá s odpúšťaním hriechov nič spoločné, tie nám odpúšťa Boh. Počas kázania získajú ľudia skrze vieru v Krista a Ním dokonaného diela spásy istotu, že im Boh odpustil. Je jasné, že žiadny človek nemôže sebe ani iným odpustiť hriechy, lebo Písmo sväté veľakrát dôrazne hovorí: „*…a musí byť kázané v jeho mene pokánie a odpustenie hriechov medzi všetkými národmi…*“ (Lukáš 24:47) „I vás, ktorí ste boli mŕtvi v hriechoch a v  neobrezanosti svojho tela, spolu oživil s ním darujúc vám z milosti všetky hriechy,“ Čo v skutočnosti znamená nasledujúci výrok vyjadrený v množnom čísle: „Keby ste odpustili hriechy niektorých ľudí, sú im odpustené…“? Komu bol adresovaný a v akej súvislosti bol vyslovený? Po vzkriesení nášho Pána bol jednoznačne určený apoštolom, a síce v súvislosti s ich poslaním. Tu sa jedná o hriech, ktorý bol spáchaný na splnomocnenom zvestovateľovi evanjelia. Keď náš Pán vykonával svoju službu, mnohí sa na Ňom prehrešili tým, že Ho označovali za Belzebuba a všetko možné. On ale povedal: „*Preto vám hovorím, že každý hriech a každé rúhanie bude odpustené ľuďom, ale rúhanie sa proti Duchu nebude odpustené ľuďom. A kto by povedal slovo proti Synovi človeka, bude mu odpustené; ale kto by povedal proti Svätému Duchu, nebude mu odpustené ani v tomto veku ani v budúcom.*“ (Matúš 12:31–32) Týka sa to teda mužov, ktorí vykonávajú od doby vyliatia Svätého Ducha v deň Letníc splnomocnenú službu v moci božského povolania. Ak sa niekto rúha Bohom poslanému služobníkovi, prenasleduje a kameňuje ho, môže mu dotyčný služobník tento hriech odpustiť. Ježiš sám nám dal príklad, keď povedal: „*Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!*“ (Lukáš 23:34) Keď bol Štefan kameňovaný, zvolal v modlitbe: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha! …Pane, nepočítaj im tohoto hriechu!“ (Skutky apoštolov 7:58–60) Ak sa však niekto rúha pôsobeniu Ducha, darom Ducha, ktoré pôsobia prostredníctvom Božieho posla, potom sa jedná o hriech, ktorý zostane neodpustený. Muž Boží môže odpustiť len tomu, kto sa previnil len voči nemu. Je to vyjadrené aj v modlitbe „Otče náš“: „*…a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom,*“ (Matúš 6:12) „*A keď stojíte na modlitbe, odpúšťajte, ak máte niečo proti niekomu, aby aj váš Otec, ktorý je v nebesiach, vám odpustil vaše poklesky.*“ (Marek 11:25) Ak by sa previnil jeden voči druhému, aj keby to bolo až sedemkrát sedemdesiat, všetci si musia navzájom odpúšťať. (Matúš 18:21–35)

Ak sa teda niekto rúha pravému služobníkovi Božiemu, môže mu byť odpustené. Ak ale pôsobí skrze človeka Duch svätý a niekto sa rúha tomu, čo sa skrze toto pôsobenie Ducha deje, potom sa to už netýka človeka, ktorého Boh používa, ale je to namierené priamo proti Duchu svätému. Tým sa rúhajúci človek previnil voči Bohu a spáchal hriech proti Duchu svätému, ktorý nemôže byť odpustený a zostane neodpustený. Je to „hriech na smrť“ – na večné odlúčenie od Boha. Inak je však každý človek pred Bohom hriešnik a získa odpustenie svojich hriechov a vín od Neho, ktorý ako jediný môže hriechy odpúšťať. „*…ktorý ti odpúšťa všetky tvoje neprávosti,*“ (Žalm 103:3) „*Blahoslavení, ktorým sú odpustené neprávosti, a ktorých hriechy sú prikryté!*“ (Rimanom 4:7) Mierne vyjadrené: prax rímskokatolíckeho kostola je nebiblická. Od narodenia až po smrť sa tam blahoslavia a po celý život sa odpúšťajú hriechy. Po smrti sa však pozostalým slávnostne oznámi, že zomrelý, zaopatrený všetkými sviatosťami, vrátane posledného pomazania, sa nachádza v očistci. Od tých hriechov, ktoré mu boli behom života stále opakovane odpúšťané(!), má byť očistený až teraz tam. Aký paradox! Len tak mimochodom, aj očistec je, práve tak ako ostatné učenia a dogmy, iba výmysel.

Švajčiarsky reformátor Huldrych Zwingli k tomu povedal toto: „A pretože očistec – tak sa totiž nazýva onen klamlivý ohnivý trest – nemôže byť zo Slova Božieho dokázaný, ako je možné, že sme takí hlúpi, že veríme takému mdlému a podozrivému táraniu? Vidíme predsa, že tie isté osoby, ktoré očistec obhajujú a učia nás, ako ho musíme hasiť, sa zároveň ponúkajú ako hasiace prístroje. Hovoria: Musíš dať peniaze, tým sa oheň najrýchlejšie utlmí, ak totiž ten, ktorý tie peniaze berie, poslušne slúži omše, modlí sa a spieva žalmy, preto vysluhujú omše a zároveň naťahujú ruku po peniazoch…“ (Zwingli Hauptschriften, Der Theologe/Zwingliho Základné učenie, Teológ/, II. časť, str. 193–194)

Od vzniku tejto univerzálnej náboženskej inštitúcie bolo zavedených, učených a vyhlásených za dogmy toľko vecí, ktoré nemajú s pôvodným kresťanstvom absolútne nič spoločné. Prví kresťania nepoznali voskové sviečky, ani kadidlo a svätenú vodu. To isté sa týka beatifikácie a kanonizácie, teda vyhlasovania niektorých zomrelých katolíkov za blahoslavených, alebo takzvaného svätorečenia – povyšovania blahoslavených na svätých a ich uctievania. Neexistovalo každodenné vysluhovanie Večere Pánovej pri omši, vzývanie matky Božej a kláštory. Predo mnou leží zoznam rôznych vyhlásení, o ktorých bude ešte zmienka, vrátane prehlásenia o neomylnosti pápeža z roku 1870, ktoré bolo odhlasované aj napriek silnému odporu z vlastných radov (len v Nemecku bolo 79 teológov proti a iba 25 za), a dogmy vyhlásenej v roku 1950, že Mária vstúpila telom i dušou na nebesia. Všetkým týmto veciam a prehláseniam chýba akýkoľvek biblický základ, lebo v Biblii je napísané: „*A****nikto****nevstúpil hore do neba, iba ten, ktorý zostúpil z neba - Syn človeka, ktorý je v nebi.*“ (Ján 3:13) Toto slávnostné vyhlásenie pápeža Pia XII. musí byť zaradené medzi antikristovské, pretože sa úplne prieči prehláseniu Krista. Mária bola prehlásená za „rodičku Božiu“ až v roku 431 po Kristovi na koncile v Efeze. Potom jej začali dávať rôzne tituly ako „matka Božia“, „kráľovná nebies“, „sprostredkovateľka“, „pomocnica“, „prímluvkyňa“ , „matka všetkých milostí“, „matka cirkvi“, ale tiež „ničiteľka hada“ (ktorá rozdrvila hada). Mnoho z týchto označení bolo prenesených z Krista na Máriu, a preto sú antikristovské. On je kráľ, On je prostredník, On je prímluvca, On rozdrvil hadovi hlavu. Ak to všetko mala urobiť Mária a byť tým všetkým, čo potom činil Kristus a kto On vlastne je?

Veľmi výstižne vyjadril svoju mienku o koncilových uzneseniach a pápežských prehláseniach reformátor Martin Luther. Jeho slová, ktoré predniesol 18. apríla 1521 na ríšskom sneme vo Wormse, vošli do dejín. „Pretože neverím ani pápežom ani koncilom, pretože je skutočnosťou, že sa často mýlili a sami sebe odporovali, preto som ja, ak nebudem premožený svedectvami Písma a jasnými dôvodmi, premožený mnou uvedenými svedectvami Písma a zajatý v Slove Božom. Odvolať nemôžem a nechcem, pretože konanie proti svedomiu neprináša istotu ani spasenie. Boh mi pomáhaj, Amen!“ (F. Hauss: Väter der Christenheit/Otcovia kresťanstva/, str. 147) Dejiny dokazujú, akí boli pápeži omylní: „Až do konca tridsaťročnej vojny bolo 245 pápežov, medzi nimi 24 vzdoropápežov a – podľa povesti dlho považovanej za historickú pravdu – aj jedna ,pápežka’. 19 pápežov opustilo Rím, 35 vládlo v zahraničí. 8 pápežov vládlo viac ako 1 mesiac, 40 iba 1 rok, 22 z nich bolo pri moci 2 roky, 54 – 5 rokov, 57 – 10, 51 – 15, 18 – 20 rokov a iba 10 pápežov vládlo viac ako 20 rokov. Z týchto 245 pápežov bolo 31 prehlásených za uzurpátorov (samozvanci, ktorí sa násilím ujali vlády) a kacírov, zatiaľ čo 64 zo všetkých legitímnych pápežov zomrelo násilnou smrťou, 18 pápežov bolo otrávených, 4 uškrtení, 13 ďalších zomrelo rôznym spôsobom.“ (E. Rosenov: Wider die Pfaffenherrschaft/Proti vláde kňazov/, zv. I., str. 42)

Rím, lepšie povedané Vatikán, si privlastnil univerzálnu autoritu, ktorá ale v žiadnom prípade nie je uznávaná Slovom. Je to svetská moc pod rúškom zbožnosti. Legenda, že bol Peter v Ríme a že tam dokonca pôsobil dvadsať rokov ako biskup, je len kŕčovitým pokusom o ospravedlnenie vymysleného, ale pre rímskokatolícke náboženstvo zvrchovane dôležitého tvrdenia. Historici hovoria iba o akomsi Šimonovi Mágovi, ktorý svojimi kúzelníckymi trikmi urobil veľký dojem na rímsky senát. Mimochodom Pavlove, rovnako ako Petrove misijné cesty sú tak jasne popísané, že o tom nemôžu byť žiadne pochybnosti. Keby bol Peter podnikol cestu do Ríma, bola by to tak neobvyklá udalosť, ba priamo senzácia, že by sme o tom určite našli nejaký záznam.

Podľa listu Galaťanom 2:9 sa Peter, Jakub a Ján podaním ruky dohodli s Pavlom a Barnabášom, že Pavol a Barnabáš budú pôsobiť medzi pohanmi a Peter, Jakub a Ján medzi Židmi. Pavol, ktorý písal zboru v Ríme, zdraví na konci menovite dvadsaťsedem osôb, medzi ktorými ale nie je žiadna zmienka o Petrovi. Tiež v mnohých ďalších listoch, ktoré písal jednotlivcom a zborom v Ríme, nie je Peter ani jeden krát uvedený.

Ak presne sledujeme Slovo Božie a náboženský vývoj, je zrejmé, že žiadne učenie zavedené rímskymi katolíkmi neobstojí v skúške Písmom svätým. Samozrejmosť pápežskej autority je úplne neopodstatnená. V celých dejinách náboženstva nie je ani jedna zmienka o tom, že by niektorý pápež prežil božské povolanie. Naopak, je všeobecne známe, že pápeži sú volení prostredníctvom konkláve. (Doslova – „v uzamknutí“, skupina najmenej 120 kardinálov mladších ako 75 rokov, ktorá je po dobu volieb pápeža o chlebe a vode zamurovaná v priestoroch Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne na neobmedzene dlhú dobu, pokiaľ sa nezhodne na osobe nového pápeža.)


## Chapter navigation

- [Previous chapter](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8333.md)
- [Book contents](https://nasa.misia.sk/books/2687.md)
- [Next chapter](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8335.md)

## Available translations

- [Česky](https://nasa.misia.sk/book_chapters/437.md)
- [Româna](https://nasa.misia.sk/book_chapters/965.md)
- [Slovensky](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8334.md)

## Source

- [Canonical HTML page](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8334)
- [Markdown representation](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8334.md)