---
type: BookChapter
work_id: '20'
book_url: https://nasa.misia.sk/books/2687
book_markdown_url: https://nasa.misia.sk/books/2687.md
language: sk
position: 19
canonical_url: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8346
markdown_url: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8346.md
markdown_source: converted
translations:
  cs: https://nasa.misia.sk/book_chapters/449.md
  ro: https://nasa.misia.sk/book_chapters/977.md
  sk: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8346.md
---

# Tradičné krestanstvo

## 18. kapitola KRST

**18. kapitola
 KRST**

Písmo sväté podáva úplné vysvetlenie aj o biblickom krste. V celom kresťanstve sa krstí, ale žiaľ, aj tu nastalo zlé odchýlenie. Preto tu musíme na základe Písma svätého vysvetliť krst tak, ako sa vykonával na počiatku novozákonnej cirkvi. Pre čitateľa to bude možno otrasné, keď sa dozvie, že tak mnohí, ktorí navonok pôsobia ako služobníci Boží, sa sami nachádzajú v omyle. Je však všeobecne známe, že náboženské skupiny a slobodné zbory sa vždy nedržia Biblie, ale príkazov a učení platiacich v ich denomináciách.

Náš Pán povedal: „*Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený…*“ (Marka 16:16) Prvý predpoklad pre krst vyžaduje Pán sám – a to, aby krstená osoba verila. Ako je povedané v liste Rimanom 10:17 – viera pochádza z kázania a kázanie zo Slova Božieho. Z toho dôvodu zaznel misijný príkaz, aby bolo zvestované evanjelium, a potom aby boli tí, ktorí uveria, pokrstení. Táto skutočnosť nám je potvrdená v prvom Petrovom kázaní a v celej apoštolskej praxi: „*A tak tí, ktorí ochotne prijali jeho slovo, dali sa pokrstiť.*“ (Skutky 2:41) Najprv je dôležité, aby ľudia počuli zvestovanie Slova a učinili osobné rozhodnutie pre Krista.

Nasledujúcim príkladom má byť zdôraznené, že osobná viera je skutočne stále platným predpokladom pre biblický krst. Evanjelista Filip bol Duchom Božím poslaný k etiópskemu komorníkovi, ktorý pri svojej spiatočnej ceste z Jeruzalema čítal na svojom voze knihu proroka Izaiáša. Filip mu zvestoval evanjelium. Potom tento muž úplne spontánne povedal: „Hľa, voda; čo mi prekáža dať sa pokrstiť?“ Muž Boží ale vedel o nevyhnutnosti viery a komorníkovi odpovedal: „*Ak veríš z celého srdca, slobodno. A odpovedal a riekol: Verím, že Ježiš Kristus je syn Boží. A rozkázal vozu, aby postál, a zišli obidvaja do vody, Filip aj eunúch, a pokrstil ho.*“ (Skutky 8:36-37) V časoch Jána Krstiteľa, nášho Pána aj apoštolov sa krstilo len ponorením. Obaja – človek, ktorý prijímal krst aj ten, ktorý krstil – zostúpili do vody. Tak to bolo aj pri krste Ježiša Krista: „*A keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody…*“ (Matúš 3:16) Krst, pri ktorom krstená osoba nevstúpi do vody, nie je pokrstená ponorením a zase z vody nevystúpi, nie je ani krstom Kristovým, ani krstom apoštolov – teda to nie je biblický spôsob krstu.

Učeníci pochopili dobre svojho Pána aj to, čo povedal: „*Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený…*“ (Marka 16:16) V Písme svätom a v prvých storočiach po Kristovi nie je žiaden záznam o tom, že by bolo pokrstené bábätko. Písmo sväté takisto nepozná krstných rodičov (kmotrov) a nie je v ňom žiadna zmienka o tom, že by bolo bábätko skrze krst oslobodené z dedičného hriechu a učinené bez svojho vedomia dieťaťom Božím. Slovo „dedičný hriech“ v Biblii ani raz nie je napísané, takisto tam nenájdeme nič o znovuzrodení skrze krst. Kto prijíma Slovo Božie ako pravdu, ten sa nechá presvedčiť Písmom svätým, ktoré je jediné smerodajné v otázkach viery.

Ako vyplýva z prvého Petrovho kázania a z všetkých ostatných príkladov, krstu predchádza najprv pokánie, to znamená ľútosť (Rimanom 2:4), ktoré vedie k obráteniu ku Kristovi. Bábätko ešte vôbec nevie, o čo sa jedná, nemá žiadne poznanie hriechu, ani nemôže pociťovať ľútosť. Pre správne chápanie: pokropenie alebo polievanie bábätiek nie je vôbec žiadny krst. Nasledujúca poučka, že „namiesto obriezky, ktorá bola znamením Starého zákona, je v Novom zákone zavedený krst,“ sa nezhoduje s pravdou, pretože je to výrok, ktorý vôbec nesúhlasí s Písmom.

Existujú teológovia, ktorí hľadajú „zadné vrátka“, aby mohli krst bábätiek ospravedlniť. Odvolávajú sa pritom na Skutky 16:32 a uvádzajú, že sa strážnik vo Filipách dal pokrstiť s celým svojím domom. Predpokladajú, že v ňom možno boli aj deti, čo však správa nepotvrdzuje. Predtým ako bol krst uskutočnený, bolo povedané: „A hovorili mu slovo Pánovo i všetkým, ktorí boli v jeho dome.“ Tu sa zjavne jedná o dom, v ktorom ľudia počuli Slovo skrze kázanie, uverili v Boha a nechali sa pokrstiť.

Iní sa pri krste bábätiek odvolávajú na výrok Pána: „*Nechajte dieťatká ísť ku mne…*“ (Marka 10:14) Kto číta ďalej zistí, že Pán deti nepokropil, ale vzal ich do náručia, maznal sa s nimi a žehnal im.

Potom sú aj takí, ktorí krstu neprikladajú vôbec žiadny význam. Odvolávajú sa na Pavlov výrok: „*Lebo ma Kristus neposlal krstiť, ale kázať evanjelium.*“ (1. Korintským 1:17) Tento verš ale neruší misijný príkaz, tzn. kázať evanjelium a krstiť. Ukazuje to len, že sa Pavol venoval hlavne zvestovaniu a vyučovaniu a krstenie prenechal iným bratom.

Historici v odbore dejín náboženstva si všimli, že v prvotnom kresťanstve a v prvých storočiach po Kristovi boli veriaci krstení len na meno Ježiša Krista, a nie tak, ako to zaviedlo od svojho vzniku rímsko-katolícke náboženstvo, tzn. formuláciou „v mene Otca, Syna a Ducha svätého“ (Dr. J. J. Herzog: Abriß der gesamten Kirchengeschichte/Náčrt celých cirkevných dejín/, zv. 1, str. 29; K. D. Schmidt: Grundriß der Kirchengeschichte/Základy cirkevných dejín/, str. 73 a ďalšie). Príkaz krstu z ev. Matúša 28:19: „A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha,“ apoštoli a ostatní v poapoštolskej dobe pochopili a vykonávali dobre. Kto číta pozorne, všimne si, že sa pritom nejedná a akúsi formuláciu, ale o meno. „Krstiac ich vo meno…“ Preto podľa rozkazu krstili na meno Pána Ježiša Krista.

Boh sa zjavil ako Otec, Syn a Duch Svätý. To sa stalo v novozákonnom zmluvnom mene Jahšua = Ježiš,do ktorého musia byť deti novej zmluvy krstené. Boh je náš Otec, preto sa modlíme: „Náš Otče, ktorý si v nebesiach! Nech sa posvätí tvoje meno!“, ale tu sa jedná o to meno, do ktorého máme byť krstení.

Jednoznačné svedectvo z doby apoštolov je premáhajúce a jasné. Po vyliatí Ducha svätého po prvýkrát apoštol Peter kázal a tým, ktorí boli vnútorne pohnutí, povedal: „*Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov.*“ (Skutky 2:38) Hneď pri založení prvotnej cirkvi tu bolo povedané tým, ktorí uverili, čo musia učiniť: obrátiť sa a to, ako majú byť pokrstení. Peter vedel skrze zjavenie, o aké meno sa jedná a vyslovil ho. Tým je apoštolská prax krstu od samého počiatku pevne stanovená.

V Samárii zvestoval Filip evanjelium a krstil tých, ktorí uverili, ako je aj dosvedčené: „*…boli len pokrstení v meno Pána Ježiša.*“ (Skutky 8:16) Pretože všetky skutočnosti musia byť založené na výpovedi dvoch alebo troch svedkov, chceme vidieť, akým spôsobom krstil apoštol Pavol: „*Keď to počuli, dali sa pokrstiť na meno Pána Ježiša.*“ (Skutky 19:5) Či už v Jeruzaleme, v Samárii alebo v Efeze, či sa jednalo o Petra, Filipa alebo Pavla – všetci krstili na meno Pána Ježiša Krista. Duch Svätý môže zjaviť len to isté.

Pre lepšie porozumenie uvedieme ešte nasledujúci príklad: Ak učiteľ zadá úlohu, napríklad: „Koľko je tri krát tri?“, potom žiaci predsa nemôžu odpovedať: „Tri krát tri je tri krát tri.“ Musia odpovedať, to znamená povedať výsledok. Je nepochopiteľné, že takmer celé duchovenstvo úlohu z ev. Matúša 28:19 len opakuje a používa ako zariekaciu formuláciu bez toho, aby poznalo výsledok tejto úlohy. Peter, Pavol, všetci apoštoli a mužovia Boží až do prvých kresťanských storočí poznali riešenie, výsledok – poznali meno.

Učeníci sa presne držali misijného príkazu a stopercentne ho naplnili podľa nariadenia svojho Majstra, keď krstili na meno Pána Ježiša Krista. Kto takto nekrstí, ten nekrstil na meno Otca, Syna a Ducha svätého. Domnienka, ktorú skoro všetci teologickí dogmatici obhajujú, že Otec, Syn a Duch svätý sú mená, je nesprávna. Sú to označenia zvláštnych zjavení Božích v Novom zákone. Boh sa nevolá „Otec“, On je Otec. Boh sa nevolá „Syn“, On je Syn. ON je Duch, On sa ale zjavil v tom zmluvnom mene, ktoré si Sám zvolil.

Tak ako je to časté, je aj tu tajomstvo mena skryté. Musí to byť jednoducho zjavené. Krst nie je v žiadnom prípade vedľajšou záležitosťou, pretože bol naším Pánom vyžadovaný tak, ako bol predtým na Ňom vykonaný skrze Jána a Bohom potvrdený. Musí ale byť vykonaný správnym spôsobom. V Písme svätom nie je ani jediný prípad, kedy by bol niekto pokrstený na „trojičnú“ formuláciu.

Rovnako je nepochopiteľné, prečo veľké protestantské konfesie najrozličnejšieho razenia a aj slobodné zbory prevzali katolícku prax krstu. Čo si kresťania veriaci Biblii musia uvedomiť, je skutočnosť, že všetci, ktorí boli pokrstení „na meno Otca, Syna a Ducha svätého“, sú vlastne pokrstení do rímskokatolíckeho náboženstva. Nasledujúci názor kardinála Augustina Bea nám má ukázať, aký to má význam: „Podľa Bea je pápež »Otcom všetkých veriacich« i platne pokrstených evanjelických kresťanov a je potrebné len láskyplné navrátenie k materskej inštitúcii.“ (O. Markmann: Irrtümer der katholischen Kirche/Omyly katolíckej cirkvi/, str. 22) Čo je myslené formuláciou „platne pokrstení“, nie je potrebné ďalej vysvetľovať. Biblický apoštolský krst na meno Pána Ježiša Krista je rímskokatolíckym náboženstvom zavrhovaný ako kacírstvo.

V „duchovnej nevedomosti“ sa protestanti a slobodné zbory rôzneho druhu vracajú prostredníctvom grémií Svetovej rady cirkví a ekumény späť do materského lona. Jedni kropia, ďalší polievajú, iní dokonca trikrát ponárajú za použitia známej formulácie. O Pavlovi sa v súvislosti s jeho obrátením píše: „*A hneď spadli z jeho očí ako čo by lupiny, a prezrel naskutku a vstal a dal sa pokrstiť.*“ (Skutky 9:18) V liste Rimanom nás informuje o tom, ako sa to stalo: „*Alebo či neviete, že všetci, ktorí sme pokrstení v Krista Ježiša, pokrstení sme v Jeho smrť? Pohrobení sme teda s Ním skrze krst v smrť, aby sme, ako Kristus vstal z mŕtvych slávou Otcovou, tak aj my chodili v novote života.*“ (Rimanom 6:3-4)

Kto pozoruje tieto súvislosti trochu podrobnejšie, zistí, že sa tu nejedná len o nejaké povrchné jednanie, ale o to, aby človek najprv prežil obrátenie skrze pokánie a ľútosť, získal odpustenie svojich hriechov skrze vieru v Ježiša Krista, a potom sa nechal s Ním, ako s Kristom ukrižovaný a zomrelý, symbolicky jedným ponorením pochovať, aby od tej chvíle chodil s Ním v novom živote. Obnovenie a znovuzrodenie sa nestane skrze krst, ale ako je písané: „*Nie zo skutkov spravodlivosti, ktoré by sme asi my boli činili, ale podľa svojho milosrdenstva nás spasil kúpeľom opätného splodenia a obnovením Svätého Ducha.*“ (Títovi 3:5) Správny krst je vykonávaný len v prípade obnovených a znovuzrodených ľudí.

Kolosenským apoštol píše: „*…súc s Ním spolu pohrobení v krste, v ktorom, totiž v Kristovi, ste aj spolu vstali z mŕtvych skrze vieru pôsobenia Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych.*“ (Kolosenským 2:12) V nasledujúcej kapitole apoštol uvádza: „A tak jestli ste vstali z mŕtvych s Kristom, hľadajte veci, ktoré sú hore … Lebo ste zomreli, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu.“ (3:1-3)

Apoštol Peter označuje krst ako „zmluvu dobrého svedomia s Bohom“ a porovnáva vodu, do ktorej je krstený človek ponorený, s Noemovým korábom: „*ktorý aj nás, protiobraz zachránených v korábe, zachraňuje teraz ako krst, čo nie je zloženie špiny tela, ale dobrého svedomia pýtanie sa po Bohu, vzkriesením Ježiša Krista*“ (1. Petra 3:21)

Keď Peter kázal v dome Kornélia, povedal o Ježišovi nasledovné: „Jemu vydávajú svedectvo všetci proroci, že odpustenie hriechov dostane skrze jeho meno každý, kto verí v Neho.“ Potom je položená otázka: „*Či potom môže niekto zabrániť vode, aby títo neboli pokrstení, ktorí prijali Svätého Ducha ako aj my? A rozkázal ich pokrstiť v mene Pána Ježiša Krista.*“ (Skutky 10:43, 47-48)Odpustenie hriechov človek dostane skrze vieru v dokonané dielo spásy. Ako dôkaz toho, že Krista prijal, sa potom nechá pokrstiť v mene Pána. „*Lebo všetci sme synmi Božími skrze vieru v Kristu Ježišovi. Lebo všetci, ktorí ste pokrstení v Krista, Krista ste obliekli.*“ (Galatským 3:26-27)

Cirkvi v Efeze píše apoštol Pavol: „Jeden Pán, jedna viera, jeden krst“ (4:5) V súčasnosti existuje mnoho rôznych náboženstiev, ako aj rozličné spôsoby krstu a rozdielne poznanie o Pánovi. Jednotné a harmonické svedectvo Písma o biblickom krste nesmieme však prehliadať. Učenia vytýčené na počiatku v prvotnom kresťanstve ostávajú stále platným vzorom, dokiaľ bude cirkev živého Boha na Zemi. Trojičná prax krstu, ktorá bola zavedená pri založení štátneho náboženstva a použitá aj pri násilnom pokresťančovaní, skutočne nie je biblická. Existuje len jeden originál. Všetko ostatné sú falzifikáty, aj napriek tomu, že sa pritom používa miesto z ev. Matúša 28:19. Apoštoli misijný príkaz pochopili a vykonávali ho.

Formuláciou „v mene Otca, Syna a Ducha svätého“ sa robí mnoho zlého, napríklad zariekavanie ľudí a zvierat, ako aj vo všetkom špiritizme. Aj sľub pri vstupe do slobodomurárskej lóže sa koná vo formulácii „svätej Trojice“. Každý duchovný pastier pozná ťažkosti, do ktorých sa ľudia dostávajú cez okultizmus. Na otázky postihnutí často odpovedajú: „Veď sa to deje v mene Božom!“, bez toho aby pochopili, že to nie je nič iného ako podvod v tom najpobožnejšom rúchu. Ľudia sa tak dostávajú do pút satana bez toho, aby si to všimli. Táto nábožná nevedomosť je do neba volajúca. Pochádza z falošného pochopenia Boha – z myšlienky trojice – a s tým súvisí nepochopenie príkazu krstu.

To, ako hlboko bola táto odovzdaná prax krstu zakorenená aj v reformátorovi Martinovi Lutherovi, sa môžeme dočítať v jeho vlastnom staršom preklade Biblie. Namiesto toho, aby pôvodný text opakoval, písal voľne podľa tradícií „… krstiac ich v mene Otca, Syna a Ducha svätého.“ V dnešných prekladoch je písané správne: „krstiac ich vo meno…“ To je obrovský rozdiel pre toho, kto ten rozdiel vidí. Ktokoľvek môže jednať v mene nejakej firmy, v mene nejakej vlády atď., ale pri krstu sa jedná o vedomé vkrstenie spasených do mena spasenia. Jedná sa o zmluvu s Bohom, ktorá bola uzavretá len v novozákonnom zmluvnom mene Ježiš. Tak ako nevesta prijíma meno ženícha, tak prijímajú všetci, ktorí patria k Neveste Kristovej, meno svojho nebeského Ženích a potvrdzujú tak zo svojej strany s Ním uzavretú zmluvu.

Peter uvádza: „*A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení.*“ (Skutky 4:12) Aké dôležité je v tejto súvislosti meno Pána, nám ukazuje skutočnosť, že Peter sa vo svojom prvom kázaní na Letnice odvoláva na starozákonné zasľúbenie proroka Joela: „*A bude, že každý, ktokoľvek bude vzývať meno Pánovo, bude spasený.*“ (Joel 2:32, Skutky 2:21) Prorok Joel myslel Jahve. Každý, kto vzýva Jahve, bude spasený. Peter mohol mať na mysli len toho istého Pána, a to Jahve, ktorý sa zjavil ako Jahšua-Záchranca. Krst v tomto, pre novú zmluvu platnom mene, má najväčší význam a je pre skutočne veriacich nevyhnutný.

Takisto nie je písané: „…na mená“, čo by bolo gramaticky správne, keby „Otec“, „Syn“ a „Duch svätý“ boli vlastné mená. Vďaka buď Bohu, že je jasne napísané v jednotnom čísle: „…krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha“, a toto meno je podľa svedectva apoštolov Pán Ježiš Kristus. Žiaľ, aj v tomto sa vytratilo biblické poznanie, takže skoro celé duchovenstvo uctieva a obhajuje nebiblické tradície. Jednou z príčin bolo to, že meno Jahšua, z ktorého jasne vyplývalo kým On bol, totiž Jahve-Záchranca, bolo pogréčtené na „Ježiš“. Tak mohlo byť neskôr jednoducho nahradené bezmennou tradíciou s tromi „vysokými“ titulmi.

Ak sa teda dnes, rovnako ako v tom letničnom dni, ľudia pýtajú, čo majú robiť, aby boli spasení, potom im musí byť daná rovnaká odpoveď: „*Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha.*“ (Skutky 2:38) Nikto nemá právo meniť evanjelium Ježiša Krista. Známi exegéti označujú biblický krst na meno Pána Ježiša Krista ako kacírstvo. Tu treba položiť otázku: Čo je bludárstvo – to správne alebo to chybné? Je na čitateľovi, aby sa sám rozhodol, či by chcel veriť Pánovi, Jeho a apoštolov nasledovať, alebo veriť duchovenstvu, ktoré nebolo Bohom ustanovené, a preto ani nebolo Bohom splnomocnené a ani sa s Ním nezhodovalo. „*Takto hovorí Hospodin: Postojte na cestách a vidzte a pýtajte sa po chodníkoch veku, ktorá je tá dobrá cesta, a iďte po nej a tak nájdite pokoj svojej duši!*“ (Jeremiáš 6:16)


## Chapter navigation

- [Previous chapter](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8345.md)
- [Book contents](https://nasa.misia.sk/books/2687.md)
- [Next chapter](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8347.md)

## Available translations

- [Česky](https://nasa.misia.sk/book_chapters/449.md)
- [Româna](https://nasa.misia.sk/book_chapters/977.md)
- [Slovensky](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8346.md)

## Source

- [Canonical HTML page](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8346)
- [Markdown representation](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8346.md)