---
type: BookChapter
work_id: '20'
book_url: https://nasa.misia.sk/books/2687
book_markdown_url: https://nasa.misia.sk/books/2687.md
language: sk
position: 20
canonical_url: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8347
markdown_url: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8347.md
markdown_source: converted
translations:
  cs: https://nasa.misia.sk/book_chapters/450.md
  ro: https://nasa.misia.sk/book_chapters/978.md
  sk: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8347.md
---

# Tradičné krestanstvo

## 19. kapitola VEČERA PÁNOVA

**19. kapitola
 VEČERA PÁNOVA**

Sledujme najprv význam slávnosti Veľkej noci v Starom zákone. Ustanovenie Večere Pánovej nastalo počas slávnosti Pesach. Pán povedal: „Iďte do mesta k tomu a k tomu a povedzte mu: Učiteľ ti odkazuje: Môj čas je blízko; u teba budem jesť baránka (podľa nemeckého Mengeho prekladu: „sláviť budem Pesach“) so svojimi učeníkmi.“**(Matúš 26:18) Pri tomto jedle si namočil Judáš svoju ruku v rovnakej mise s rukou Pána. Preto povedal Ježiš: „Ktorý omočil so mnou ruku v mise, ten ma zradí.“ (v. 23) Evanjelista Marek podrobne opisuje tieto udalosti: „*A keď jedli, vzal Ježiš chlieb a keď bol dobrorečil, lámal a dával im a povedal: Vezmite, jedzte, toto je moje telo. Potom vzal kalich a poďakujúc dal im, a pili z neho všetci. A povedal im: Toto je moja tej novej zmluvy krv, ktorá sa vylieva za mnohých.*“ (Marka 14:22-24) Sotva existuje v celej Biblii text, ktorý by bol tak mylne pochopený a vyložený, ako tento text o Večeri Pánovej. Práve v tomto uvedenom biblickom mieste sú opisované udalosti, ktoré predchádzali uzavretiu novej zmluvy. Krv novej zmluvy nebola preliata počas tejto slávnosti Pesach alebo Večere Pánovej, ale na kríži na Golgate. Počas tejto Večere sa božská krv ešte nachádzala v Spasiteľovi, nie v kalichu. Toto miesto musíme posudzovať z hľadiska starozákonného uzavretia zmluvy, aby sme pochopili súvislosti Večere Pánovej a novozákonného uzavretia zmluvy.

Boh Pán dal Mojžišovi všetky prikázania. Ten ich spísal a povedal ich ľudu: „*Potom vzal knihu zmluvy a čítal pred ľudom. A riekli: Všetko, čo hovoril Hospodin, budeme robiť a poslúchať. Vtedy vzal Mojžiš krv a pokropil ľud a riekol: Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú učinil s vami Hospodin nad všetkými týmito slovami.*“ (2. Mojžišova 24:7-8)

Ľud starej zmluvy prežil spasenie, oslobodenie a vyvedenie z otroctva, a síce v tom okamžiku, keď bol v každom dome podľa Božieho prikázania zabitý baránok, pripravené mäso sa jedlo a krvou sa natreli veraje dverí, aby tak boli ochránení. Bolo to znamenie, ktoré anjel smrti musel rešpektovať. V dome, ktorý stál pod ochranou tejto krvi, nesmel prvorodeného usmrtiť.

O ustanovení slávnosti Pesach sa hovorí v 2. Mojžišovej 12:13: „A tá krv vám bude na znamenie na domoch, v ktorých budete, a keď uvidím krv, preskočím vás, a nebude medzi vami rany zahubiť, keď budem biť prvorodené v Egyptskej zemi.“ Všetci izraelskí prvorodení ostali ochránení. Krv baránka zaručovala istotu pred záhubou. Zmluva, ktorú Boh uzavrel so Svojím ľudom, sa stala právoplatnou. Verš 14 sa vzťahuje na Pesach: „Ten deň vám bude na pamiatku, a budete ho sláviť ako slávnosť Hospodinovu po svojich pokoleniach; večným ustanovením ho budete sláviť.“ Pamiatka na záchranu – na vyvedenie a zachovanie, ktoré Boh Svojmu ľudu daroval.

Tu sú nápadné dve veci: po prvé, že táto preliata krv učinila zmluvu pre ľud izraelský právoplatnou a zachránila život spaseným a za druhé, že bola ustanovená slávnosť, ktorá mala byť slávená na *pamiatku*spasenia a vyvedenia. Tieto dve skutočnosti vidíme tiež potvrdené pri Večeri Pánovej v Novom zákone.

Jednalo sa o to, že spasení boli ochotní nasledovať a činiť všetko, čo Božie Slovo vyžadovalo. Až potom ich Mojžiš pokropil krvou, čo bolo viditeľným znamením, že táto spasená cirkev je pod ochranou krvi. Na pamiatku toho mal Izrael sláviť Pesach.

V ev. Lukáša 22. kapitole hovorí náš Pán: „Túžobne som si žiadal jesť tohoto baránka s vami, prv ako by som bol trpel. … A vezmúc chlieb poďakoval a lámal a dával im a povedal: Toto je moje telo, ktoré sa za vás dáva, to čiňte na moju pamiatku.“ (v. 15+19) Pri Večeri Pánovej si novozákonní veriaci pripomínajú dokonané spasenie skrze krv Novej zmluvy, ktorá bola preliata za ľud Novej zmluvy. Pán symbolicky znázornil, o čo sa jednalo. Chlieb, ktorý lámal, bol pripravený pre slávnosť Pesach, a preto bol bez kvasu. Víno, ktoré Pán dal Svojim učeníkom piť z kalichu, bolo z vínnej révy. Podľa ev. Matúša Pán povedal: „*Ale hovorím vám, že odteraz nebudem nikdy piť z tohoto plodu viniča, až do toho dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca.*“ (Matúš 26:29) Ako bolo zjavné lámanie chleba, takisto bolo viditeľne telo Ježiša bité, mučené a križované. Tak ako je v kalichu s istotou víno, tak iste a nepochybne tiekla krv Baránka Božieho na odpustenie našich hriechov.

Chlieb, ktorý bol lámaný a jedený, netrpel, ale trpel náš Pán, ktorý vo Svojom ľudskom tele vzal všetko na Seba a trpel za celé ľudstvo. Víno nebolo ani premenené, ani preliate, prítomní ho vypili počas Večere Pánovej. Preliata bola svätá krv nášho Spasiteľa, s ktorou On sám vošiel ako veľkňaz „*raz navždy do svätyne vynajdúc večné vykúpenie*“ (Židom 9:12b). Ďalej je povedané: „o koľko viacej krv Kristova, ktorý skrze večného Ducha obetoval sám seba bezvadného Bohu, očistí vaše svedomie od mŕtvych skutkov, aby ste svätoslúžili živému Bohu.“ (v. 14) O premene chleba a vína nie je nič napísané. Ak Pán držiac chlieb v rukách hovorí: „Toto je moje telo…“, potom už nie je potrebná ceremónia so zvonením zvončekov k premene. Ak Pán hovorí: „Toto je moja krv…“, potom tiež nie je potrebná premena. Pretože však tým Svojim nedal do slova a do písmena mäso a krv zo Svojho pozemského tela a krvi, tak jasne vyplýva, že sa tu jedná o symbolické zobrazenie. Sväté Písmo tiež neuvádza nič o tom, že by sa Kristus pri Večeri Pánovej zakaždým znova obetoval za žijúcich, či dokonca za mŕtvych, a že by sa do hostie vtelil sám „Pán Boh“, ktorého potom ľudia zjedia (aká príšerná myšlienka!). To je v priamom rozpore s učením Kristovým, ktoré o Ňom hovorí: „Ale on donesúc **jednu** bitnú obeť za hriechy… Lebo jednou obeťou zdokonalil navždy tých, ktorí sa posväcujú. … Toto je zmluva, ktorú uzavriem s nimi po tých dňoch, hovorí Pán: Dám svoje zákony na ich srdcia a napíšem ich na ich mysle a na ich hriechy a na ich neprávosti viacej nikdy nespomeniem. A kde je toho odpustenie, tam **viacej netreba**obeti za hriech.“**(Židom 10:12-18) Kto pokračuje v čítaní tejto kapitoly, nájde v nej vyjadrenú spasiteľnú myšlienku, že totiž krvou Ježiša bola uvoľnená nová a živá cesta do nebeskej svätyne. To, čo sa stalo na Golgate, sa stalo raz a navždy a je právoplatné pre všetkých, ktorí dostanú skrze vieru v Ježiša Krista odpustenie hriechov a večný život. Biblia hovorí: „*A ako je uložené ľuďom raz zomrieť, a potom súd, tak i Kristus, raz obetovaný tým cieľom, aby vyniesol hriechy mnohých na kríž, po druhé sa ukáže bez hriechu tým, ktorí ho očakávajú, na spasenie.*“ (Židom 9:27-28) Kristus sa predsa neobetuje denne miliónkrát. To je nemožné a úplne nebiblické. Katolícke pojmy „premena“ a „sviatosť oltárna“ [6] majú vyjadrovať, že chlieb a víno sa premieňajú na skutočné telo a krv Krista, zakaždým sa znova obetuje a potom sa prijíma, teda je a pije. Keby sa to naozaj dialo, bolo by to hrozné. A to nielen pre vegetariánov! Toto sa však nedeje, nie je to ani zasľúbené, ani žiadna taká povera v prvotnom kresťanstve a v prvých storočiach neexistovala. Prekvapujúcu sa vo svätostánku (schránke na hostiu) nachádza len hostia, ktorú kňaz potom kladie účastníkom na jazyk. Víno však pije za všetkých sám. (Teraz sa už väčšinou podáva hostia namočená do vína účastníkom na dlaň, alebo ojedinele priamo do úst.) Oltárne zvončeky, kadidlo, volanie „sanctus, sanctus, sanctus“ (svätý, svätý, svätý), ako aj pokľaknutie pred svätostánkom a pred ním vykonávané adorácie – to všetko je pravej cirkvi Ježiša Krista úplne cudzie.

[6] Pre objasnenie tohto katolíckeho pojmu: „Ježišovi Kristovi hovoríme sviatosť oltárna. Sviatosť preto, že jeho telo a krv sú najvyšším znamením Božej lásky k nám, oltárna preto, že sa koná pri oltári pri najsvätejšej Obeti.“ (Katolický katechismus „Život z víry“, str. 102)

Prvotná cirkev slávila Večeru Pánovu najjednoduchším spôsobom. Nazývali to „lámanie chleba“, ktoré sa konalo tu a tam po domoch. „*A zotrvávali v učení apoštolov a v  spoločnom bratskom obcovaní a pri lámaní chleba a na modlitbách.*“ (Skutky 2:42) Veľmi dôležitý je výklad apoštola Pavla v 1. Korintským 10. a 11. kapitole: „Ako rozumným hovorím. Vy sami posúďte, čo vravím. Kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, či nie je **účasťou** na krvi Kristovej? A chlieb, ktorý lámeme, či nie je **účasťou** na tele Kristovom? Lebo jeden chlieb, jedno telo sme my mnohí. Lebo všetci máme svoj podiel z toho jedného chleba.“ (1. Korintským 10:15-17) Aké jasné svedectvo! Ešte dnes slávi biblická cirkev Večeru Pánovu tak, ako bola ustanovená a vykonávaná v prvotnej cirkvi. Upečie sa chlieb z pšeničnej múky, samozrejme bez kvasu, ktorého veľkosť či množstvo zodpovedá počtu účastníkov. Pastier miestneho zboru pozdvihne chlieb, ďakuje zaňho Bohu a požehná ho v mene Pánovom. Potom sa chlieb rozláme na kúsky a staršími cirkvi je všetkým podávaný. Každý si vezme kúsok nalámaného chleba, pretože celá cirkev sa skladá z mnohých údov a tvorí telo Kristovo. Chlieb má znázorňovať jednotu tela, tzn. cirkvi, a rozlámanie na malé kúsky zobrazuje jednotlivé údy tak, ako je to vyjadrené v 17. verši. Počas Večere Pánovej majú skutočne veriaci, ktorí patria k telu Kristovmu, v hlbokej bázni výnimočné spoločenstvo medzi sebou a Pánom, ktorý ako Baránok Boží za nás zomrel. Vzápätí po podávaní chleba sa pozdvihne a žehná kalich. Po vďakyvzdaní za kalich je ten rovnako všetkým podávaný. Ako to vyjadril apoštol, je to kalich požehnania a spoločenstva veriacich, tých vykúpených krvou, ktorí boli s Kristom ukrižovaní a ktorí s Ním vstali z mŕtvych.

V 1. Korintským 11:23-24 Pavol zdôrazňuje, že nám dáva to, čo dostal od Pána: „… Pán Ježiš v noci, v ktorej bol zradený, vzal chlieb a poďakujúc lámal a povedal: Vezmite, jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás láme. To čiňte na moju pamiatku.“ (Podľa nem. Mengeho prekladu: … toto je moje telo za vás, to čiňte na moju pamiatku.) Veľmi dôležité tu je, že nie je napísané len „Toto je moje telo“, ale „Toto je moje telo za vás.“ ON vstal predsa z mŕtvych vo Svojom skutočnom tele a vstúpil na nebesia. Aby sme mali jasno, musíme k tomu vyhľadať čo možno najviac biblických miest, ktoré sa týkajú tej istej témy. Jedná sa o božský život, ktorý bol v božskej krvi tu na Zemi. „*V ňom bol život, a ten život bol svetlom ľudí.*“ (Ján 1:4) „*nám Boh dal večný život, a ten život je v jeho Synovi. Ten, kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá života.*“ (1. Jána 5:11-12) „*Lebo duša tela je v krvi, a ja som vám ju dal na oltár pokryť ňou hriech na vašich dušiach, lebo práve krv pokrýva hriech na duši. Preto som povedal synom Izraelovým: Niktorá duša z vás nebude jesť krvi, ani pohostín, ktorý pohostíni medzi vami, nebude jesť krvi.*“ (3. Mojžišova 17:11-12) Nie krv ako chemické zloženie, ale v nej obsiahnutý život Boží mal teraz vojsť do tých spasených, ktorí boli skrze túto krv zmierení. V prenesenom slova zmysle by to malo byť videné takto: Kto má podiel na preliatej krvi, ten do seba prijíma v nej obsiahnutý život. Pretože v Kristu bol život Boží, jedná sa tu o večný život. To je hlavná myšlienka, ktorá je nesená v Svätom Písme, vo zvestovaní aj vo Večeri Pánovej.

V 12. verši je požívanie krvi výslovne zakázané, neskôr aj v Skutkoch 15:29. Ak by sa víno v kalichu naozaj premenilo na krv, potom by veriaci jednali vedome proti nariadeniu Božiemu. Aj tu je potrebné duchovné porozumenie. Pri Večeri Pánovej sa nejedná o premenu hmoty, ktorá len ako viditeľný symbol vyjadruje božský účel a zmysel, ale je tu naopak jasne ukázané, že skrze vieru v dokonané zmierenie a spasenie prijímame do seba život Kristov.

Spasiteľ povedal: „*Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Keby niekto jedol z tohoto chleba, bude žiť na veky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré ja dám za život sveta. … Ako mňa poslal ten živý Otec, a ako ja žijem skrze Otca, tak i ten, kto mňa je, bude žiť skrze mňa.*“ (Ján 6:51+57)

Čo sa týka takzvanej premeny, bolo by dobré, keby si každý prečítal správu o prvom zázraku, ktorý učinil Ježiš v Káne Galilejskej. ON premenil vodu na víno a nad jeho vynikajúcou kvalitou žasol starejší svadby (Ján 2). Víno, ktoré vzniklo z vody, bolo lepšie ako to, ktoré bolo podávané predtým. Ľudia snáď nepili vodu a pritom si mysleli, že pijú víno. Naopak: oni pili skutočné víno. Pri jedení hostie až do dnešného dňa nikto nepostrehol, že by sa premenila na mäso. To isté je i s vínom. Nie je to len tajuplný kult?

Na jednej strane chlieb symbolizuje telo Kristovo, ktoré bolo obetované, a na druhej strane Jeho telo reprezentuje cirkev, ako to jasne vyplýva z 1. Korintským 10:15-17. Dôraz pri prijímaní chleba spočíva v tom „**To čiňte na moju pamiatku**. Tak tiež i kalich, keď bolo po večeri, hovoriac: Tento kalich je tá nová zmluva v mojej krvi; **to čiňte**, koľkokoľvek ráz by ste pili, **na moju pamiatku**.“ (1. Korintským 11:24-25) Kto je chlieb, cíti chuť chleba, kto pije víno, cíti chuť vína. To je čistá pravda. Pán vstal z mŕtvych vo Svojom tele a vstúpil do neba. Nikto tu na Zemi nepremieňa pečivo na Jeho telo. O to sa vôbec nejedná, ale ide tu o život Boží, ktorý musíme do seba prijať. „*Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno.*“ (Ján 1:12) Jasnejšie a zreteľnejšie to už nemôže byť povedané.

Kalich zobrazuje novú zmluvu, ktorá sa stala právoplatnou skrze krv obetovaného Baránka. Ani chlieb, ani víno nie je potrebné premieňať a vytvárať z nich Krista, ale starý človek musí byť pretvorený a premenený spasiteľnou mocou skrze Slovo, krv a Ducha Pánovho na nového človeka. Kto Boha takto biblicky prežil, môže sa potom správnym spôsobom zúčastniť na Večeri Pánovej. Táto Večera na pamiatku je určená k tomu, aby sme mali tento spasiteľný čin vo svojej pamäti až do konca času milosti. „*Lebo koľkokoľvek ráz by ste jedli tento chlieb a pili tento kalich, zvestujete smrť Pánovu, až dokiaľ neprijde.*“ (1. Korintským 11:26) Nezabudnite: nie je napísané „koľkokoľvek ráz by ste jedli toto mäso“, ale „koľkokoľvek ráz by ste jedli tento chlieb a pili tento kalich“. Len to, čo sa do kalicha naleje, sa môže z neho piť. Prax rímskokatolíckeho náboženstva sa nachádza mimo vôle a Slova Božieho. Dohady o pojmoch „to znamená“ a „to je“ neboli vôbec potrebné. Filozofovanie tu nie je namieste. Aj táto téma musí byť vnímaná, prejednávaná a chápaná z božského hľadiska.


## Chapter navigation

- [Previous chapter](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8346.md)
- [Book contents](https://nasa.misia.sk/books/2687.md)
- [Next chapter](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8348.md)

## Available translations

- [Česky](https://nasa.misia.sk/book_chapters/450.md)
- [Româna](https://nasa.misia.sk/book_chapters/978.md)
- [Slovensky](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8347.md)

## Source

- [Canonical HTML page](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8347)
- [Markdown representation](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8347.md)