---
type: BookChapter
work_id: '20'
book_url: https://nasa.misia.sk/books/2687
book_markdown_url: https://nasa.misia.sk/books/2687.md
language: sk
position: 28
canonical_url: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8355
markdown_url: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8355.md
markdown_source: converted
translations:
  cs: https://nasa.misia.sk/book_chapters/458.md
  ro: https://nasa.misia.sk/book_chapters/986.md
  sk: https://nasa.misia.sk/book_chapters/8355.md
---

# Tradičné krestanstvo

## 27. kapitola RÍMSKA SVETOVÁ RÍŠA A JEJ OSOBITNÝ VÝZNAM V POSLEDNOM ČASE

**27. kapitola RÍMSKA SVETOVÁ RÍŠA A JEJ OSOBITNÝ VÝZNAM V POSLEDNOM ČASE**

Rímska svetová ríša je nerozlučné spojená s rímskokatolíckym náboženstvom. V dňoch cisára Konštantína začalo ako náboženstvo ríše, potom sa stalo národným náboženstvom a nakoniec štátnym náboženstvom. Náboženský vývoj ovplyvnil formovanie štátu a z náboženskej inštitúcie sa vyvinul pápežský štát, ktorá existoval niekoľko storočí. Žiadna iná konfesie, počnúc východnými kultami až k veľkej anglikánskej konfesii, nemá ako náboženská inštitúcia charakter štátu. Rímskokatolícka náboženská inštitúcia je úplne oficiálne držiteľom štátneho exteritória uprostred iného štátu a je najdôležitejšou politickou mocou na svete. S viac ako 100 štátmi udržuje Vatikán diplomatické styky, tzn. výmenu veľvyslancov, ktorých Svätá stolica nazýva „nuncius“. Prečo nemajú okrem Vatikánu, Rádu maltézskych rytierov, ruskej pravoslávnej cirkvi a dalajlámovej Dharmasaly žiadne ďalšie náboženské skupiny takéto diplomatické styky? Pretože Vatikán sa chová ako politický štátny útvar s právomocou duchovne rozhodovať na území všetkých štátov o svojich veriacich.

Návštevy pápeža sú vlastne návštevami hlavy štátu, ktorá sa musí prijímať so všetkými poctami. Myslel snáď Kristus „rímsku ríšu“, ktorú pápeži vybudovali pred očami celého sveta, keď hovoril o kráľovstve Božom? Môže byť táto politická, hospodárska a náboženská veľmoc cirkvou Krista? Bolo toto vôľou Božou? Bolo to úmyslom Ježiša Krista, keď dokonal vykúpenie na Golgate?

Podľa toho, čo bolo prorokovi Danielovi ukázané vo videniach, sú až do konca terajšej civilizácie predpovedané štyri svetové ríše. Posledná je Rímska svetová ríša (Daniel 2+7). Priebeh týchto svetových ríš je historicky podložený: Babylonská ríša trvala od 606-538 pred Kristom, ríša Medsko-perzská trvala od 538-330 pred Kristom, potom nasledovala Grécka svetová ríša, počínajúc Alexandrom Veľkým, ktorá trvala od 330-30 pred Kristom. V roku 30 pred Kristom prevzala moc Rímska svetová ríša, ktorá bude trvať až do úplného konca tohto obdobia. Tieto štyri ríše sú symbolizované štyrmi zvieratami v Danielovi 7. V biblickom proroctve je zviera vždy symbolom pre mocnosti, ríše, prípadne vládcu, ktorý vykonáva moc.

Začalo to známym Nabuchodonozorom, ktorý náhle pod vplyvom fanatikov a megalomanov dal rozkaz, že každý, kto sa obráti k inému Bohu, než k tým, ktorí boli v jeho ríši uznaní, bude usmrtený. Kto nepočul o troch mužoch, ktorí boli hodení do ohnivej pece len z toho dôvodu, že vzývali jediného pravého Boha a slúžili Mu? Proti prorokovi Danielovi bolo vznesené rovnaké obvinenie, na základe ktorého bol vrhnutý k levom. Ale náhle sa objavil rukopis na stene, to „mene tekel“ a vládca obdržal z jasného neba písomne, že je jeho ríša odvážená a jej dni sú spočítané. Tak sa to stane opäť na konci tejto generácie.

V posledných dvoch tisícročiach bola moc z Ríma vykonávaná všetkými spôsobmi. Najprv politicko-pohansky, potom politicko-pohansko-„kresťansky“. Či vládol cisár alebo pápež, vždy sa jednalo o to, ako túto ríšu rozšíriť, upevniť a brániť, prípadne znovu obnoviť. Toto sa dialo podľa možností všetkými prostriedkami. Všetky ostatné ríše, až na „Britské kráľovstvo“, sa rozpadli alebo sa museli podriadiť celkovému vývoju. Aj sovietska ríša sa rozpadla a celý východný blok sa nanovo usporadúva, aby mohla vzniknúť táto jedna „svetová ríša“. Tento vývoj označujú náboženské skupiny ako svoje víťazstvo nad komunizmom, ako to bolo vyhlasované počas novembra a decembra 1991 na európskej synode v Ríme. Náhly pád svetového komunizmu znamená rozmach svetového katolicizmu.

V tejto Rímskej svetovej ríši bola od 4. storočia rímsko-katolícka trojjediná viera vyhlásená za jedinú platnú. Cisári, pápeži, kniežatá a všetci, ktorí mali vplyv, to pociťovali ako svoju povinnosť starať sa zo všetkých síl o tento nepochybný cieľ. Tí, ktorí sa obrátili k jedinému pravému Bohu, ako napríklad Židia a inak veriaci, boli bezohľadne prenasledovaní. Účel vždy znova svätil prostriedky. Konali sa križiacke výpravy a mnoho takzvaných „svätých a spravodlivých“ vojen, pretože za nimi stála „svätá a spravodlivá“ inštitúcia.

Nie je v žiadnom prípade možné, aby sme dnes mohli opísať všetko, čo sa skutočne dialo. Kto vidí mučidlá, ktoré „svätá“ inkvizícia používala, tomu príde zle. Neznášanlivosť a bezohľadnosť voči inak veriacim a slepý náboženský fanatizmus, ktorý sa zvrhol do smrteľnej nenávisti, prekonali všetky hranice. Rôzni autori sa len váhavo pokúšali osvetliť tieto temné kapitoly. Nedá sa ani dostatočne zdôrazniť, že sa všetky tieto ohavné činy vykonávali a ospravedlňovali na základe osudného postoja, že v rímskej ríši môže platiť len jedna viera, a síce rímsko-katolícka.

Pápeži a cisári si rozdeľovali moc. Dnes by sme to nazývali „spoločné partnerstvo“, „joint-venture“ (podiel spoločníkov vo firme, deľba práce a podiel na riziku) alebo „power-sharing“ (podiel na moci). Vo svojich ríšach vládli aj nevýslovnou krutosťou. Táto takzvaná „Svätá ríša rímska“ však v skutočnosti nie je svätá, pretože to nie je ríša Božia. Nesprávne, úmyselne alebo z nevedomosti je však týmto názvom len označovaná. (Ani názov „cirkev“ jej nepatrí, pretože Slovo Božie ju označuje ako neviestku a o ostatných cirkvách hovorí ako o jej dcérach.) Žiadny apoštol alebo Pánom povolaný muž Boží sa do politiky nikdy neplietol, ani nevykonával svetskú moc. Praví služobníci Boží zvestovali vo všetkých dobách kráľovstvo Božie a politiku prenechali politikom. Rímska svetová ríša, ktorá pozostáva z politickej, hospodárskej a náboženskej moci, teraz znova vyrastá pred našimi očami a rozširuje sa. Zjednotená Európa bola už dávno snom pápežov a v proroctve konečnej doby hrá najväčšiu úlohu.

Bez ohľadu na formy vlády v jednotlivých krajinách, ktoré k tejto rímskej ríši patrili alebo teraz patria, platí, že štátne a vládne formy vznikali a zanikali, ale všetko prežívajúce „štátne náboženstvo“ zostalo pevne stáť. S cieľom zapáčiť sa svetovej verejnosti zahrnul Vatikán do svojich modlitieb aj všetky iné náboženské spoločenstvá a chce nad nimi prevziať patronát. Dnes sa už nepreklína a nedáva do kliatby, dnes sa vychádza všetkým v ústrety s otvorenou náručou. V rovnakom týždni prijíma pápež politika z Izraela aj šéfa Organizácie pre oslobodenie Palestíny, prichádzajú k nemu politickí a náboženskí predstavitelia zo všetkých krajín, bez ohľadu na ideológiu alebo svetonázor. Všetci už pochopili, že bez návštevy u pápeža nenájdu ani vo vlastnej krajine potrebnú pozornosť. Prezident Spojených štátov amerických George Bush poslúchol svojich poradcov, keď sa na svojej ceste po Európe v máji 1989 najprv poklonil pápežovi. Michail Gorbačov a mnohí ďalší to tiež urobili. Tam sa tiež politicky rozhodlo o zjednotení Nemecka. Po tomto úvode v novembri 1989 ďakoval spolkový kancelár Helmut Kohl z Berlína verejne pápežovi za jeho účinnú pomoc. Tak sa robí svetová politika (Zjavenie 17:2+18)

Podľa biblického proroctva bude po všetkých vojnách vyhlásený zdanlivý mier, dávni nepriatelia sa stanú priateľmi, aby sa naplnilo, čo je písané: „*Lebo keď budú hovoriť: Pokoj a bezpečnosť…*“ (1. Tesaloničanom 5:3) Celá Európa je v prevrate. Na Východe i na Západe sa teraz všetko točí okolo mieru, za ktorý ľudia demonštrovali s heslami ako „meče skovať na motyky“ alebo „dosiahnuť mier bez zbraní“. V poslednej dobe sa pri konferenciách o odzbrojení dosiahli veľké pokroky. Avšak tento politický mier nevyhlási žiaden politik, ale potom úradujúci antikrist, ktorý sa predstavuje ako strojca mieru a sprostredkovateľ. Skutočný a trvajúci mier prinesie ovšem až Kristus, pravé knieža pokoja.

Farár Markmann nám s ohľadom na konečný čas podáva nasledujúcu predpoveď jedného ruského mystika: „Krátko pred svojou smrťou v roku 1900 zverejnil ruský mystik Vladimir Solovjov svoje preslávené ,Krátke pojednanie o antikristovi‘. V ňom necháva ,človeka budúcnosti‘ vysloviť pred svetovým kongresom národov tieto slová: ,Národy zeme! Svoj pokoj vám dávam!‘ A končí takto: ,Národy zeme, zasľúbenia sú naplnené. Večný svetový mier je zaručený… Pretože odteraz existuje na zemi jedna centrálna moc, ktorá je silnejšia ako ostatné moci jednotlivo či spolu… A od teraz sa žiadna moc neodváži povedať vojna, keď ja poviem: mier. Národy zeme! Mier buď s vami!‘ “ (O. Markmann: Endzeit, Entrückung, Antichrist/ Konečný čas, vytrhnutie, antikrist/, str. 67)

Takéto slová vyjdú z úst náboženskej hlavy, ktorá rozhodne určuje politiku. Ak kresťanskí apologéti hovoria o „supermanovi“ (nadčlovekovi) konečného času a hľadajú ho v židovstve a islame, potom to svedčí o nevedomosti. Tento muž nebude ateistom, nebude to žid, moslim a ani budhista, či višnuista. Jedná sa o korunovaného muža, ktorý sa považuje za vládcu celého sveta. Ten istý muž, ktorý sa najprv ukazuje láskavo, v hodine X, až doňho vojde satan ako do Judáša a zmocní sa ho, naplní mieru hriechov a neprávostí.

Uskutočnenie biblického proroctva sa netýka v prvom rade Číny alebo Spojených štátov, ale „zjednotenej Európy“. K tomu píše farár Markmann: „Po poslednej vojne sa Vatikán dôsledne zasadzoval za novú zjednotenú Európu. Pápež Pavol VI. stále podčiarkoval myšlienku európskeho zjednotenia. Už jeho predchodcovia Pius XII. a Ján XXIII. sa vyslovili za vytvorenie európskej únie nadnárodného charakteru. Pavol VI. zdôraznil, že to bola katolícka viera, která Európu kedysi ,vybudovala‘; a tá by tiež mohla,veľkou mierou prispieť k tomu, aby se vdýchla duchovná vitalita tej základnej spoločnej kultúre, ktorá by mala oduševňovať sociálne a politicky zjednotenú Európu‘. Nutnosť, aby sa Európa zjednotila, sa stává deň čo deň naliehavejšou, vyhlásil v roku 1963.“ (O. Markmann: Endzeit, Entrückung, Antichrist/ Konečný čas, vytrhnutie, antikrist/, str. 70).

Vatikán bol pohonnou silou pri prijímaní Rímskych zmlúv. Už v roku 1970 nadviazal diplomatické styky s komisiou Európskeho spoločenstva v Bruseli. Dôjde k zjednoteniu celej Európy. Mnohými vysoko vážený a v celom svete uznávaný Michail Gorbačov znova zdôraznil pojem o „stavbe európskeho domu“, ako už bol vyjadrený pri uzavretí Rímskych zmlúv v roku 1957. Známi politici a klerici ho prevzali do svojej slovnej zásoby. V poslednej dobe všetky rozhodujúce hlasy trvajú na myšlienke zjednotenia celej Európy.

„Pápež volá po ,Európe bez hraníc‘. K budovaniu ,Európy bez hraníc‘, ktorá by nezapierala svoje kresťanské korene, vyzval pápež. Tento ,Projekt Európy bez hraníc‘ zveruje prímluve matky Božej, Márie, povedal v pondelok pred asi 6 000 ľuďmi v Covadonge v Astúrii, na poslednej zastávke svojej trojdennej cesty v Španielsku.“ (Frankfurter Allgemeine Zeitung, 22.08.1989)

Znova je to pápež, ktorého napadla správna myšlienka, aby preklenul priepasť medzi Východom a Západom. Nasledujúci citát vysvetľuje viac: „Naliehavý záujem pápeža o zjednotenú Európu na katolíckom náboženskom základe je vyjadrený aj vyhlásením svätých patrónov Európy. Už pápež Pavol VI. označoval Benedikta z Nursie za patróna Európy. Teraz vyhlásil pápež Ján Pavol II. katolíckemu svetovému náboženstvu za ďalších svätých patrónov Európy svätých bratov Konštantína a Metoda, ktorí v 9. storočí pôsobili ako apoštoli a učitelia Slovanov.“

„,Ján Pavol II. by chcel slávnostným vyhlásením svätého Konštantína a Metoda za patrónov Európy v prvom rade zkázať ich rozhodujúci príspevok k vzniku Európy. Ďalej chcel zdôrazniť, že duchovný aj kultúrny profil Európy nebol určovaný len latinsko-rímskou civilizáciou a duchovnou tradíciou Západu, ale rovnako aj klasickou gréckou kultúrou a byzantskou a byzantsko-slovanskou tradíciou.‘

Predseda Nemeckej biskupskej konferencie kardinál Josef Höffner vysvetlil v Kolíne nad Rýnom, že pôsobenie nových svätých patrónov ako ,apoštolov Slovanov‘ by sa mohol prirovnať k tomu, čo dokonal sv. Benedikt v západnej a strednej Európe. Všetci traja svätí sú teda ,duchovní budovatelia Európy, a síce celej Európy‘.

Pápežovo rozhodnutie je výzvou pre všetkých, aby ,celú Európu aj v rámci už učinených rozhodujúcich krokov na ceste k úplnej jednote medzi katolíckym a pravoslávnym náboženstvom zverili prímluve týchto troch veľkých svätých…‘ “ (O. Markmann: Endzeit, Entrückung, Antichrist/ Konečný čas, vytrhnutie, antikrist/, str. 72-73) (V roku 1997 bol európsky katolícky patronát rozšírený o Vojtecha Slavníkovca.)

Pri zjednocovaní Európy zohráva Vatikán hlavnú rolu prostredníctvom svojich organizácií v politickom a náboženskom smere. Bez neho by bolo proroctvo konečného času nemysliteľné. Jeho stratégia sa po druhej svetovej vojne od základov zmenila v tom zmysle, že teraz jedná, pokiaľ je to možné, bez násilia, avšak cieľ ostáva nezmenený. Znalci a tí, ktorí sú o všetkom oboznámení, hodnotia druhú svetovú vojnu ako pokus o násilné vytvorenie katolíckej Európy vojenskou mocou.

V ateistickom bolševizme videl Vatikán a celá kúria, ako aj západné vlády, veľké nebezpečenstvo pre kresťanský Západ. Mussolini sa postavil do služby náboženstva, keď v roku 1929 prenechal dnešný „štát Vatikán“ vtedajšiemu pápežovi Piovi XI. ako samostatné exteritoriálne územie. Od tej doby sa Vatikán de facto stal znova suverénnym štátom.

Vzťah rímsko-katolíckej inštitúcie k fašizmu a nacizmu až do roku 1945 preskúmali historici. Nasleduje niekoľko citátov z knihy „Abermals krähte der Hahn“ /Znova zakikiríkal kohút / Dr. Karlheinza Deschnera, kap. 67 a 68, ktorý otvorene predložil historické fakty.

„Prvá služba, ktorú ex-socialista (Mussolini) svätej stolici preukázal, bola finančná. Zachránil totiž pred bankrotom banku ,Banco di Roma‘, ktorej kúria ako aj viacero jej hodnostárov zverilo vysoké sumy, a na náklady talianskeho štátu banke vypomohol čiastkou asi asi 1,5 miliardy lír. …Kardinál Vannutelli, dekan takzvaného svätého kolégia, už vtedy o ňom vyhlásil, že je ,vyvolený pre záchranu národa a obnovenie jeho šťastia‘.“

„Pápež Pius XI. nazval 13. februára 1929 Mussoliniho ako muža, ,ktorého nám poslala prozreteľnosť ‘ …Mimochodom, po podpísaní lateránskej zmluvy aj Konrád Adenauer, vtedajší primátor Kolína nad Rýnom, uisťoval Mussoliniho v blahoprajnom telegrame, že jeho meno bude zapísané zlatými písmenami do histórie katolíckeho náboženstva‘.“

„Keď ale takmer celý svet odsudzoval fašistickú agresiu (v Etiópii), tak rímsko-katolícka inštitúcia, obzvlášť vysoký taliansky klérus, sa postavil na stranu Mussoliniho. 27. augusta 1935, keď v Taliansku prebiehali v plnom prúde vojnové prípravy, vyhlásil pápež, že obranná vojna (!) za účelom expanzie (!) kvôli nárastu populácie môže byť spravodlivá a správna. Len o niekoľko dní neskôr, štyri týždne pred napadnutím, poslalo 19 arcibiskupov a 57 biskupov Mussolinimu telegram zverejnený v ,L’ Osservatore Romano‘, kde sa uvádza: ,Katolíce Taliansko sa modlí za rastúcu veľkosť svojej milovanej vlasti, ktorá je skrze vašu vládu jednotnejšia ako kedykoľvek predtým‘. …Arcibiskup z Tarentu pri slúžení omše na jednej ponorke nazval agresiu ,svätou vojnou, krížovou výpravou‘ …Arcibiskup z Milána, kardinál Schuster, ktorý na jeseň 1935 žehnal jednotkám idúcim na front, prirovnal Mussoliniho k Cézarovi Augustovi a Konštantínovi a poučil talianskych študentov, že skrze Duceho dielo ,odpovedal Boh z neba ‘ …Ešte 12. januára 1938 privítal Mussolini 72 biskupov a 2 340 farárov v Palazzo Venezia, kde arcibiskup Nogara prosil vo svojom jazyku Boha, aby Ducemu vo všetkých bitkách pomáhal na prospech kresťanského Talianska … ,So zbožným nadšením, hlasom a srdcom národa voláme: Zdar Ducemu!‘ “

„Už v roku 1933 vyžadovali španielski biskupi v pastierskom liste a pápež v encyklike z 3. júna ,sväté krížové ťaženie za úplné obnovenie cirkevných práv‘. … Serrano Suňer, ktorý bol švagor španielskeho generála Franca, tajomník katolíckej organizácie mládeže a neskôr španielsky minister vnútra a zahraničia, bol priateľom Mussoliniho a Hitlera a bol koncom júna 1942 pápežom vyznamenaný veľkým krížom radu Pia IX. Dva mesiace predtým sa Suňer vyjadril pred dánskym novinárom, že už 15 000 Španielov bojuje na východnom fronte a ich počet sa zvýši na jeden milión, ak to bude Nemecko potrebovať. …Nemeckí biskupi zverejnili už 30. augusta 1936 na priamy príkaz kardinála, štátneho tajomníka Pacelliho pastiersky list, kde je s ohľadom na Španielsko uvedené: ,To, aká úloha tým pripadá nášmu národu a vlasti, vyplýva samé od seba. Nech sa nášmu vodcovi s Božou pomocou podarí, aby dokonal toto nesmierne ťažké dielo obrany (!) v neotrasiteľnej pevnosti a najvernejšej spolupráci všetkých spolupracovníkov rôznych národov.‘ A už 3. januára 1937 spracovávali nemeckí biskupi svojich veriacich znova s odkazom na Španielsko: ,Milovaní diecézni biskupi! Vodca a říšsky kancelár Adolf Hitler z diaľky zahliadol príchod bolševismu a uprel svoje myšlienky a starosť na to, aby toto nesmierne nebezpečenstvo odvrátil od nášho nemeckého národa a západu.‘ “

„V rovnakom roku (1933) uzavrel katolík von Papen konkordát (medzinárodnú zmluvu) medzi nacistickým Nemeckom a Vatikánom… V rokoch 1934 až 1938 pripravoval von Papen ako nemecký veľvyslanec vo Viedni nacistické prevzatie moci v Rakúsku.“

„Nemeckí biskupi sa nikdy nepostavili proti mnohým tisícom justičných vrážd svojich protivníkov, proti prenasledovaniu liberálov, demokratov a komunistov, ktoré si dokonca priamo želali… Nikdy neprotestovali proti hrozným pogromom na Židov, proti zničeniu viac než dvesto synagóg, proti potupe, odvlečeniu a zplyňovaniu Židov, ktorých ich vlastná cirkev už jeden a pol tisícročia neustále prenasledovala a usmrcovala. Nikdy neprotestovali proti systému nacionálneho socializmu ako takému. Naopak: vysokí duchovní ako kardinál Faulhaber z Mníchova, kardinál Schulte z Kolína nad Rýnom, biskup Matthias Ehrenfried z Würzburgu a iní (v roku 1935) vyslovili svoju plnú ochotu k spolupráci s nacizmom a ľutovali svoje vylúčenie.“

„11. marca 1938 obsadili Hitlerove jednotky Rakúsko. Kardinál Innitzer z Viedne, ktorý v súlade s Vatikánom odporučil premiérovi Schuschniggovi vzdať sa a ktorý vyhlásil: ,Pripojenie je nevyhnutné‘, oslavoval vpád wehrmachtu vyzváňaním zvonov a vlajkami s hákovým krížom na kosteloch a poveril svojich duchovných, aby učinilo to isté. 12. marca ich zaviazal k vykonanie ďakovnej bohoslužby. Keď Hitler 15. marca prijal kardinála na audienciu a uistil ho o dodržaní cirkevných práv, vyzývali národ všetci rakúski biskupi, okrem biskupa z Linzu, aby hlasovali pre Hitlera, a ukončili svoju výzvu pozdravom: ,Heil Hitler‘.“

Vzhľadom na to, že politický cieľ katolíckej náboženskej inštitúcie ostal rovnaký, musia byť prípady z minulosti chápané ako varovanie pre budúcnosť. Takzvaná „Svätá ríša rímska národa nemeckého“ disponovala náboženskou a politickou mocou. Táto formulácia má svoje oprávnenie kvôli tomu, že Vatikán použil Nemcov osobitným spôsobom na to, aby dosiahol svoje ciele. Aj v procese zjednocovania Európy hrá Nemecko opäť hlavnú úlohu, je „lokomotívou celého vlaku“, stredom medzi Východom a Západom. Historici z dôvodu prefíkanosti alebo zo strachu pred katolicizmom túto chúlostivu náboženskú kapitolu neopísali alebo len naznačili.

Pred začiatkom II. svetovej vojny sa Vatikán sústredil na Nemecko, ktoré sa stávalo čoraz mocnejším. Začalo to v katolíckom Bavorsku, osobitne v Mníchove, kde sa Hitlerovi ešte nepodaril pokus o prevrat v roku 1923. V roku 1924 uzavrel Vatikán s Bavorskom konkordát. Už to je pozoruhodné, že neskorší pápež Pius XII. bol v týchto rokoch nunciom v Mníchove a neskôr v Berlíne.

V roku 1938 bolo už asi 40 000 politických protivníkov uväznených v nemeckých koncentračných táboroch bez toho, aby nejaký hodnostár pozdvihol hlas za týchto ponížených ľudí. Franz von Papen vyhlásil ako oddaný katolík: „…národný socializmus je kresťanská reakcia proti duchu roku 1789.“ (E. Paris: The secret history of the Jesuits/Tajné dejiny jezuitov, str. 130) Tým sa jasne odvolával na francúzsku revolúciu, ktorá viedla k tomu, že sa štát a cirkev oddelili a že sa dosiahlo ukončenie moci „Svätej ríše rímskej národa nemeckého“. Keď v zahraničí zazneli hlasy proti udalostiam v Nemecku, vyvracal ich Julius Streicher, vydavateľ časopisu „Stürmer“, slovami: „…to je anglosaská propaganda protestantov proti nám.“ Kto si zabezpečil, že mu pápež kryl chrbát, ten sa cítil silnejší nad všetkých.

Tí, ktorí sú do týchto udalostí zasvätení, vedia, že Vatikán chcel ukázať nielen boľševizmu, ako politickému nepriateľovi, ale aj odlúčenému pravoslávnemu náboženstvu, ako svojmu súperovi, kde je ich miesto, prípadne ich poraziť. Len ten, kto vie, že Hitlerova SS bola vedená a organizovaná osobitne jezuitmi v uniformách, ku ktorým okrem iného patril aj Goebbels, ten tiež pochopí, prečo pri vpáde nemeckých jednotiek do Ruska neboli v rímsko-katolíckej Ukrajine poškodené žiadne náboženské budovy, zatiaľ čo v ostatných častiach Ruska sa to dialo bezohľadne. Nasleduje ešte niekoľko citátov z knihy „Abermals krähte der Hahn“/Znova zakikiríkal kohút / Dr. Karlheinza Deschnera, kap. 67 a 68:

„Po prepadnutí Sovietskeho zväzu Nemcami v roku 1941 katolícky poľný biskup (Franz Justus Rarkowski), o ktorom aj katolícka strana priznávala, že jeho pastierske listy len ,oplývajú…nacistickou vojnovou podporou‘, adresoval katolíckym príslušníkom wehrmachtu pastierske slovo, v ktorom je okrem iného uvedené: ,Ako sa to už stalo veľakrát v histórii, Nemecko je v súčasnosti znova zachráncom a priekopníkom Európy… Mnoho európskych štátov… vie, že vojna proti Rusku je európskym krížovým ťažením… Skrze tento silný a zaväzujúci zážitok vášho nasadenia na Východe si uvedomíte, ako nevýslovne veľké je štastie, že smieme byť Nemci.‘ “

„A v memorande všetkých katolíckych biskupůov Nemecka z 10. decembra 1941 sa priznáva: ,…So zadosťučinením sledujeme boj proti moci boľševizmu, pred ktorým sme my, nemeckí biskupi, v nespočetných pastierskych listoch v rokoch 1921 až 1936 varovali katolíkov Nemecka a vyzývali k bdelosti, ako je ríšskej vláde známe.‘ “

„Veľký mierotvorný pápež teda mlčal. Mlčal tiež pri zničení skoro dvetisíc kostolov, viac ako päťsto synagóg a pri zavraždení mnohých duchovných počas vojny na Východe. Vatikán predsa teraz chcel aj v pravoslávnom Rusku rozšíriť katolicizmu, rovnako ako aj v iných oblastiach okupovaných armádami Hitlera … Generál jezuitov, gróf Ledochowski (1866-1942, generál rádu od r. 1915), viedol už v roku 1940 so zástupcami hitlerovskej výzvednej služby rozhovory o spolupráci jezuitov s SS a gestapom … Už od roku 1919, ako sa uvádza v dokumente, sa Vatikán pokúšal zvrhnúť komunistický režim… Vatikán mal v úmysle vyslať čo možno najviac kňazov do okupovaných oblastí Ruska, aby pripravili pôdu pre ďalšie plány vatikánskej politiky voči Rusku‘. 8. 11. 1941 prikázalo vrchné komando wehrmachtu všetkým vrchným veliteľom nemeckých armád na Východe, aby ,vzhľadom na zmluvu s Vatikánom… uľahčili misionársku činnosť katolíckych kňazov v obsadených oblastiach‘ …A jeden z vedúcich predstaviteľov nemeckej tajnej výzvednej služby, SS-Oberführer Schellenberg, píše v päťstranovej správe úradu zahraničných vecí o rozhovore s pápežom: ,Pápež učiní všetko, čo bude možné, aby zaistil nemecké víťazstvo. Jeho cieľom je zničenie Ruska.‘ “

„…Dr. Adenauer o 20 rokov neskôr: ,Preto stojíme proti tomuto (východnému) svetu, ktorý je vlastne naším smrteľným nepriateľom, s najväčšou bdelosťou ‘ …,Ale nejedná sa len o sovietsku zónu, ale ide o oslobodenie celej východnej Európy za železnou oponou‘ …,Nemecko sa nestane korisťou ateistického komunizmu, ale privedie ho k pádu.‘ “

Po vpáde nemeckých jednotiek do Juhoslávie ostali rímsko-katolícki Chorváti úplne ušetrení, naopak pravoslávni Srbi boli hromadne vraždení. Ustašovci, fašisticko-katolícke hnutie Chorvátska, sa dohodli s katolícky ovládaným vedením armády o okupácii. Je známe, že koordináciu prevzal arcibiskup Stepinac. On osobne mohol podať pápežovi správu, že 25 000 Srbov bolo násilne obrátených na rímsko-katolícke náboženstvo. Z vtedajšieho počtu dvoch miliónov pravoslávneho obyvateľstva bolo 600 000 zavraždených. Iní odhadujú počet zavraždených dokonca na 800 000. Nielen Židia a iné etnické skupiny, ale aj menšiny, ktoré patrili o rovnakej národnosti, boli bezohľadne vraždené len preto, že mali iné presvedčenie viery.

Pri vpáde nemeckých jednotiek do Poľska sa uskutočnil masaket nemeckých protestantov. Takzvané „krvipreliatie v Bromergu“ sa stalo známym pojmom. Vtedy bola reč o tom , že bolo zavraždených viac ako 40 000 ľudí, hlavne mužov, v oblastiach pod poľskou správou. Podľa svedectva bolo k tomu vyzývané aj z kazateľníc. Najnovšie tvrdenia udávajú oveľa nižší počet mŕtvych.

Nie je ťažké uhádnuť, čo myslel Hitler výrokom: „Ja však potrebujem k výstavbe veľkého politického hnutia bavorských katolíkov a rovnako aj pruských protestantov. To ďalšie príde neskôr.“ (K. Deschner: Ein Jahrhundert der Heilsgeschichte/ Storočia spásnych dejín /, zv. I, str. 360) Protikladom Vyznávajúcej cirkvi (oddelila sa od luteránov — hlboko veriaci ľudia, ktorí sa otvorene postavili proti nacizmu; hlavným hovorcom bol pastor Dietrich Bonhoeffer) boli evanjelickí teológovia, ktorí potom tiež spolupracovali s nacistami. Namiesto toho, aby boli požehnaní večným požehnaním Božím, sú tak zaťažení historickým prekliatím. To ďalšie, čo malo prísť neskôr, by sme zažili v prípade Hitlerovho víťazstva. Za očisťovaním od Židov, etnických menšín a politických protivníkov by totiž nasledovalo ďalšie, a to vyhladenie protestantov.

Ešte 9. apríla 1945, teda mesiac pred koncom vojny, bol po dvojročnom väzení vo väznici Flössenberg na osobný rozkaz katolíka Himmlera popravený pastor Dietrich Bonhoeffer. Všetky protestantské mládežnícke skupiny boli v čase „Tretej ríše“ zakázané. Ako prví by to pocítili hovorcovia Vyznávajúcej cirkvi, ktorí sa otvorene postavili proti nacistickej diktatúre, a potom všetci veriaci v slobodných zboroch a spoločenstvách. Samozrejmosť presvedčenia rímsko-katolíckej náboženskej inštitúcie a jej oddaných vládcov, že okrem nej nemá žiadna iná viera právo na existenciu, znamenalo pre všetkých ostatných smrť. Avšak s rešpektom je potrebné povedať, že aj medzi katolíkmi bolo burcované svedomie a že aj katolícki jednotlivci pozdvihli svoj hlas proti neprávostiam.

Na základe týchto faktov sa môžeme spýtať, či by dnes ešte vôbec existovala nejaká protestantská konfesia a slobodné zbory v Európe pod hitlerovsko-nemeckou nadvládou. Zvlášť angažovaní jezuiti a ich organizácie chceli konečne pápežovi prezentovať „jedinú, svätú, katolícku a apoštolskú inštitúciu“, ako je to formulované v katolíckom vyznaní viery. „Pápež Benedikt XV. označil r. 1915 (!) uprostred hradného mieru (dočasného zastavenia sporov medzi konfesiami) vyznavačov ,evanjelickej sekty‘ za ,vyslancov satana‘, ktorí zriaďujú ,kazateľne moru‘, a jej duchovných hodnostárov za ,lupičov a zlodejov‘.“ (O. Markmann: „Irrtümer der katholischen Kirche/Omyly katolíckej cirkvi, str. 22) Nepochopiteľným je pre každého nasledujúci citát: „Jezuita Mayrhofer z Ingolstadtu učil vo svojom ,Zrkadle kazateľov‘: ,Nebudeme súdení za to, ak vyžadujeme usmrtenie protestantov; presne tak ako by sme neboli súdení, ak vyžadujeme trest smrti pre zlodejov, vrahov, podvodníkov a revolucionárov.‘ “ (E. Paris: The secret history of the Jesuits/Tajné dejiny jezuitov, str. 35)

Postoj a správanie katolíckej inštitúcie za II. svetovej vojny sa dá zistiť z mnohých dokumentov, vrátane nasledujúceho citátu. 3. mája 1945 pri príležitosti Hitlerovej smrti nechal Vatikán prostredníctvom generála Franca v španielskej tlači v Madride zverejniť nasledujúce vyhlásenie, ktoré hovorí za všetko: „Adolf Hitler, syn katolíckej viery, zomrel pri obrane kresťanstva. Je preto pochopiteľné, že nenachádzame žiadne slová, aby sme oplakali jeho smrť, pretože nachádzame tak veľa na oslavu jeho života. Nad jeho telesnými pozostatkami stojí jeho víťazná morálna postava. S palmou mučeníkov nech Boh dá Hitlerovi vavríny jeho víťazstva.“ (E. Paris: The secret history of the Jesuits/Tajné dejiny jezuitov, str. 163)

Mnohí, ktorí kričali ,Heil Hitler!‘, skutočne nevedeli, čo činili. Nemali to však vtedy vedieť tí hodnostári? No napriek tomu predpažili svoju ruku a pozdravom ,Heil Hitler!‘ dosvedčili, že by teraz mala prichádzať spása od Hitlera, namiesto od Boha. Ako ročník 1933 som to ešte osobne zažil. Dosť často som pozoroval prehliadky pochodujúceho vojska. Znelo to tak mohutne, keď davy volali: „Nech žije víťazstvo! Nech žije víťazstvo!“ („Sieg Heil!“)

Najneskôr pri páde Hitlerovej diktatúry si mnohí uvedomili, že patria k zvedenej, úmyselne oklamanej a podvedenej vojnovej generácii. Po zverejnení ohavností a odhalení holokaustu (systematického vyvražďovania Židov nacistami) mnohí stratili slová. Ešte dnes existujú ľudia, ktorí to zapierajú jednoducho preto, lebo nedokážu zaradiť a pochopiť tieto ukrutnosti, vrátane vraždenia nevinných mužov, žien a detí v plyne. V mene Božom a nemeckého národa boli v 20. storočí spáchané tie najhroznejšie zločiny. Ešte dnes znejú mnohým v ušiach slová propagandy z čias nacistov. Niektorí si tiež pamätajú, ako sa s nadšením vyhlasovalo: „… a jedna viera celému svetu…“ Na pracke opasku mali vojaci napísané: „Boh s nami!“ Aké rúhanie!

Viac ako 55 miliónov ľudí bolo počas druhej svetovej vojny spálených, ale samotné pôvodcovia ostali ušetrení. „Kardinál Frings z Kolína nad Rýnom, ktorý už v rozhlasovom prejave 16. decembra 1945 požadoval, aby západné krajiny boli výlučne kresťanského rázu, to znamená samozrejme rímsko-katolíckeho, ako prvý verejne žiadal na zjazde katolíkov v nemeckom Bonne 23. júna 1950 znovuozbrojenie Nemcov a mier spočívajúci na ,Božom poriadku‘! …Rovnako zastával biskup Muench, ako aj Pius XII., v roku 1945 vo svojom pastierskom liste ,zhovievavosť voči nemeckým vojnovým zločincom. V r. 1951 obdržal od nemeckého spolkového prezidenta „Veľký spolkový kríž za zásluhy“ a bol pápežom Jánem XXIII. menovaný za kardinála.“ (K. Deschner: Abermals krähte der Hahn/Znova zakikiríkal kohút, str. 647-650)

Nasledujúci citát je obzvlášť poučný: „Po zrútení katolíckeho režimu se stali, aké príznačné, útočiskom masových vrahov práve zahraničné františkánske kláštory v rakúskom Klagenfurte, v talianskej Modene, ale aj vo Francúzsku.“ (K. Deschner: Abermals krähte der Hahn/Znova zakikiríkal kohút, str. 625) Bolo očividné, že sa veľmi dobre vyznali a vedeli, kde nájdu nielen otvorené dvere, ale aj otvorené náruče. Dokonca aj Paul Touvier, francúzsky pomocník masového vraha Klausa Barbieho, zabijaka z Lyonu, bol v máji 1989 zatknutý v katolíckom kláštore, kde se mal dobre veľa rokov.

Po porážke nemeckého vojska pri Stalingrade sa pápež pokúšal na svoju stranu získať Spojené štáty, aby bojovali proti boľševizmu. Jedinou podmienkou, ktorú kládol prezident Roosevelt, bolo, že Hitler musí odstúpiť. Pápež Hitlera úpenlivo prosil, aby kvôli tejto záležitosti odstúpil. Ale tentokrát narazil na diktátora posadlého túžbou po moci, ktorý bol pre túto záležitosť hluchý. Katolícki biskupi, ktorí v marci 1933 na konferencii vo Fulde uisťovali Adolfa Hitlera o svojej solidarite, hovorili v roku 1945 niečo úplne iné a začali úplne novú stratégiu pre dosiahnutie vytýčeného cieľa: nábožensky a politicky zjednotenej Európy.

Čo sa nepodarilo vojnovým násilím, to sa stane čoskoro skutočnosťou diplomatickou cestou. Zatiaľ čo milióny ľudí, utečenci, vojnoví zajatci, ľudia zavlečení do pracovných táborov ešte museli trpieť následkami vojny, vôbec to neprekážalo kléru, aby sa otočil a prevrátil kabát. Nevinní trpeli a vinníci boli v bezpečí a s veľkou dôstojnosťou hrali svoju rolu ďalej.

Od II. vatikánskeho koncilu konaného v rokoch 1962-1965 je určený nový smer cesty. Protestantské konfesie už nie sú preklínané a označované za odpadlíkov, ale sú vítané s otvorenou náručou ako odlúčení bratia. Protireformácia je ukončená. Zvláštne na tom je, že nebolo odvolané ani jedno z tých mnohých prekliatí, ktoré boli proti protestantom vyslovené obzvlášť na koncile v Tridente.

Pre vládcov Ríma nemal život druhých nikdy žiadnu cenu. Kto stál v ceste požiadavkom moci, či už dospelý alebo dieťa, či politický alebo náboženský protivník, ten bol odstránený. Nero, Dioklecián, Konštantín a ďalší to začali. Tento smer pokračoval neskôr aj u rímskych pápežov. Kto sa nepodriadil, ten bol prenasledovaná a zavraždený, bez ohľadu na to, či sa jednalo o pohanov, Židov, moslimov alebo inak veriacich kresťanov, ktorých jediný zločin spočíval v tom, že sa nepriznávali k rímsko-katolíckemu náboženstvu.

Pôvodným zakladateľom tejto rímskej „ríšskej inštitúcie“ a jej bezohľadného vykonávania moci je cisár Konštantín. Videl vraj ohnivý kríž na nebi a vedľa neho napísané slová: „V tomto znamení zvíťazíš.“ Tento vrah, ktorý nechal vo svojej rodine zavraždiť dvoch švagrov Licinia a Basania, svojho synovca, Licinovho syna, svojho svokra Maximiliána, svojho syna Crispa a svoju manželku Faustu, bol zároveň veľmi obratným politikom. Pre neho bolo náboženstvo prostriedkom moci, ktorý aj využil. Najprv však ponechával voľnosť aj pohano. Od tej doby sa vytváralo v spojení s prenasledovaním a vraždením pohansko-kresťanské ríšske náboženstvo. Už po 70 rokoch mních Augustín oslavoval štátne náboženstvo spolupracujúce s ríšou ako „Boží štát“. Podľa neho bol satan spútaný. Pritom sa jednalo o pravý opak: on bol práve poriadne vypustený.

Deň narodenia boha slnka bol vyhlásený za deň narodenia Syna Božieho. Jupiter, Diana a ostatní bohovia a bohyne boli zosadení, Peter, Mária a ostatní boli vyhlásení za svätých a vyvýšení. Vo vznikajúcom kresťanstve došlo k úplnému prebratiu gréckeho a rímskeho kultového systému a k jeho pokračovaniu. Pohanskí bohovia boli len vymenení a nahradení svätými a ochrannými patrónmi. Všetci ľudia boli násilím nútení podriadiť sa tejto politicko-náboženskej moci. Kto nechcel alebo z dôvodu svedomia nemohol, ten bol odstránený. Spolupráca medzi štátom a týmto náboženstvom nenechala inak veriacim žiadnu šancu. Či už v obchode, zamestnaní, remeslách – všade bol bojkot a prenasledovanie na dennom poriadku.

Až keď sa pápež a rímska inštitúcia ospravedlní za smrť miliónov ľudí, ktorí boli ich zásluhou odstránení zo sveta, tak až potom budú mať právo hovoriť o „ochrane nenarodeného života“. Nenarodený život má byť chránený, no s narodeným životom sa zaobchádzalo a stále zaobchádza ako so štvaným zvieraťom. Či nevyzývali pápeži na krížové výpravy a nežehnali žoldnierom, ktorých životy pre nich vôbec nič neznamenali? Bral sa v týchto krížových výpravách alebo náboženských vojnách ohľad na tehotné ženy, deti a vôbec na ľudský život? Aké hrozné je, keď sú v blízkosti kláštorov stále znova nachádzané detské kostry!

V „Katolíckom katechizme pre dospelých“ na str. 256 sa katolícka náboženská inštitúcia vyhlasuje za sviatosť. To, že existuje v katolíckom náboženstve sedem sviatosti, je všeobecne známe, ale že by samotne táto inštitúcia mala byť sviatosťou, je novinka. Citát: „Katolícky kostol ako sviatosť Ducha. Na otázku, kde je miesto Ducha svätého, odpovedá katolícke vyznanie viery slovami: ,Verím v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú cirkev.‘ Rímsko-katolícky kostol teda priznáva, že v ňom a skrze neho Duch Ježiša Krista v dejinách naďalej pôsobí. Verí, že je miestem, áno svätosťou, tzn. znamením a nástrojem pôsobenia svätého Ducha.“

Medzi vyznaním ústami a skutočnosťou je nesmierny rozdiel. To nebol Duch Kristov, ktorý v dejinách náboženstva pôsobil s takou krutosťou. Pretože je ale aj v tejto inštitúcii známe, čo všetko sa na jej podnet stalo, bolo potrebné na tej istej strane „Katolíckeho katechizmu pre dospelých“ zaujať k tomu nasledujúce stanovisko: „Sotva iné vyznanie viery vzbudzuje toľko nepochopenia, odporu, áno i nepriateľstva ako toto. I mnohí praktizujúcí katolícki kresťania majú potiaže s katolíckym náboženstvom. Nie je málo tých, ktorí hovoria: ,Ježiš áno — kostol nie!‘ Hlavná námietka proti katolíckej inštitúcii znie, že vo svojej histórii zradila pôvodnú zvesť Ježiša. Namieta sa, že Ježiš bol chudobný a zastával sa chudobných, ale táto inštitúcia je v protiklade k tomu bohatá, spolčuje sa s bohatými a mocnými a v sociálnej oblasti zlyhala. Ježiš kázal lásku vrátane lásky k nepriateľom, no v protiklade k tomu je katolícka inštitúcia netolerantná a prenasleduje svojich protivníkov so surovou krutosťou, ako to ukazuje predovšetkým inkvizícia. …Čo má povedať katolícky kresťan na tento ,register hriechov ‘? On nepotrebuje nič zastierať alebo zakrývať. Práve inštitúcia, ktorá zvestuje odpustenie hriechov, môže v dôvere v Božie odpustenie priznať svoju vlastnú vinu ako pápež Hadrián VI. na ríšskom sneme v Norimbergu (1522/1523) alebo pápež Pavol VI. počas II. vatikánskeho koncilu (1962-1965). Kresťan teda nemusí tienisté stránky katolíckych dejín zapierať.“

Tak jednoducho, ako je to napísané v katolíckom katechizme, to u Boha určite nepôjde. Odpustenie môže nastať len tam, kde prichádza skutočná ľútosť. ON tieto ohavnosti neodpustí, ale nevinne preliatu krv pomstí (Zjavenie 6:9-10; kap.18:7-8), pretože sa to stalo úmyselne. Keby nečakalo veriacich kresťanov ešte jedno prenasledovanie, mohli by sme túto kapitolu považovať za uzavretú. Ale podľa apokalyptického proroctva dôjde teraz k nábožensko-politickému zjednoteniu a potom k bojkotu a prenasledovaniu: „*… aby nikto nemohol ani kúpiť ani predať…*“ (Zjavenie 13:17) Tak ako sa viedlo Židom za Tretej ríše a v rôznych obdobiach už predtým, tak sa povedie biblicky veriacim kresťanom v krátkej dobe prenasledovania. Ich previnenie bude spočívať v tom, že nepatria k žiadnej uznanej kresťanskej denominácii, a tým pádom tiež nie do Svetovej rady cirkví alebo k rímskej inštitúcii. Bude sa na nich hľadieť ako na kacírov a na spoločensky neprijateľných. Keď musí byť v žiadosti o prácu uvádzané vyznanie, môže byť napríklad predsa hneď rozhodnuté, či niekto určité miesto dostane alebo nie. Podarí sa politikom ešte aj potom chrábiť dôstojnosť a život najmä inak zmýšľajúcich a inak veriacich ľudí?

Aby bolo potvrdené slovo z Biblie, dostala táto ríša, ktorá je v Biblii nazvaná „šelma“, úder, ranu mečom (Zjavenie 13:14). Meč Ducha je Slovo Božie a Slovom Božím zasadili reformátori tejto moci smrteľnú ranu. Preto museli byť všetci pokladaní za služebníkov satana, pretože pre túto svetovú veľmoc znamenali narušenie, ba dokonca ohrozenie. Ako je v biblickom proroctve oznámené, napriek tomu sa táto smrteľná rana uzdraví, čomu sa bude celý svet čudovať (Zjavenie 13:12). Tento proces uzdravenia už značne pokročil.

Všetky protestantské konfesie a slobodné zbory kládli vo svojich počiatkoch najväčší dôraz na zvestovanie evanjelia. Dnes sa však pri väčšine z nich v skutočnosti jedná len o nesenie tradície. Vodcovia jednotlivých denominácií sú duchovne krátkozrakí a vôbec nevidia, kam vedie cesta, ktorou sa vybrali. Aj tí, ktorí sa radia k fundamentalistom, nemajú jasný pohľad na to, aby vo svetle zjaveného Slova zaradili teraz sa napĺňajúce biblické proroctvo. Jedni padli za obeť „demýtologizácii“, ďalší „liberálnej teórii oslobodenia“. Tak ostalo aj na protestantskej strane len kresťanstvo národa a mena, kresťanstvo rodných a sobášnych listov. Len mizivý počet ľudí má prežitie s Kristom a môžu byť označení ako biblicky veriaci.

V predkolách II. vatikánskeho koncilu založil v roku 1960 pápež Ján XXIII. sekretariát pre ekumenické otázky, ktorý viedol kardinál Augustin Bey. V tomto smere bola vykonaná dokonalá práca, formulácie sú na každú odlúčenú konfesiu tak zladené, že všetci v nich bez všetkého počujú svoju vlastnú reč, a tak prehliadnu i neprekonateľné rozdiely. V „Lexikóne pre teológiu a cirkev“ („Lexikon für Theologie und Kirche“ zv. 13, str. 12-26) píše Herder o II. vatikánskom koncile o téme „ekumenizmus a jednota“ veľmi poučne pre všetkých, ktorí by to chceli vziať na vedomie:

„Sekretariát je komunikačný kanál vytvorený mocou pápežskej autority a prostriedok, ktorý spolunapomáha uskutočniť jednotu vo všetkých mysliteľných formách spolupráce… Z takéhoto pochopenia vychádzal aj Pavol VI., keď hovoril ešte ako kardinál pri smútočnej spomienke na Jána XXIII. v chráme v Miláne 7. 6. 1963 o ,univerzalite katolíckej viery ‘ a o ,ekumenizme rímsko-katolíckeho kostola‘. …Pre neho znamenala ,vnútorná ekuménia katolíctva‘ jednotu v rozmanitosti s veľkými možnosťami rozvinutia v novom úseku histórie katolicizmu.“

„S ohľadom na iné kresťanské spoločenstvá sa tu jedná o skutočné uznanie kresťanského dedičstva odlúčených bratov. To znamená pravé prihliadnutie na všetky ,stopy‘ alebo ,prvky‘ rímsko-katolíckej náboženskej inštitúcie, ktoré ešte skrze milosť Božiu u odlúčených bratov existujú a sú živé, čím sa sa stane to, že títo — i keď v rôznych stupňoch — už v skutočnosti, i keď neúplne a nedokonale, patia ku katolíckemu vyznaniu.“

„V nasledujúcom (§7) sa hovorí o odlukách a rozkoloch. Z ,ľudskej slabosti‘ došlo k rozporom, k vzájomnej neznalosti a k odcudzeniu vo vnútri stáda Ježiša Krista, takže sa časti katolíckej inštitúcie odlúčili a vznikli z nich nezávislé skupiny. Tým je Kristova katolícka inštitúcia kruto znetvorená. Pretože ale môže byť len jedna katolícka inštitúcia, neexistuje popri inštitúcii ovládanej Petrovým následníkom, žiadna iná, ktorú by bolo možné uznávať za jedinú a pravú‘. Žiadne spoločenstvo odlúčené od Petrovej stolice takisto nepatrí súčasne k tomu istému zároveň viditeľnému a nebeskému katolíckemu náboženstvu. — V §8 je zdôraznené, že nevyhnutná jednota s hlavou nevylučuje mnohotvárnosť vo vnútri tela. Príliš veľká jednotvárnosť by kazila krásu tela. Preto ten význam vlastných tradícií, obzvlášť u úctyhodného pravoslávia. Ale čím viac priestoru je daného rozdielom, tým viac je potrebná jediná autorita.“

„Kto žije v dobrej viere v jednom z odlúčených spoločenstiev, nebude považovaný pravou katolíckou inštitúciou za cudzinca (§9). Chýbajú mu však mnohé prostriedky ku spaseniu, obzvlášť vedenie skrze učiteľský úrad, ktorý pomáha k tomu, aby viera a morálka boli úplne zachované. Rozluka je na škodu vnútorného i vonkajšieho rastu rodiny Kristovej. Preto je prianím koncilu, aby sa všetci ,disidenti‘ starali o dokonalú jednotu stáda Kristovho a aby sa zišli v jednom stáde (§10). Pritom je však potrebné stále dbať na spoločné dedičstvo a na ešte trvajúce duchovné spojenie: ,Zostali sme bratmi.‘ “

„Na základe omylov minulosti, ktorých sa dopustili obe strany, rozišli sa bratia jedného kresťanského národa na rôzne strany, ich cesty sa rozdelili. V duchu pokánia a zmierenia zo strany všetkých kresťanov sa stane to, že sa všetci spoja v jednom otcovskom dome (§31).“

„Kresťania by mali tvoriť spoločný front proti vnikajúcemu ateizmu a komunizmu (§35).“

„Všetky rovnocenné časti katolíckeho vyznania by mali zrásť pod jednou hlavou, ktorá nie je ani východná ani západná, ale otcom všetkých (§47).“

„Následne sú uvedené konkrétne predpoklady k znovuzjednoteniu a je popísaná cesta k nemu. Pravoslávni majú vedieť: Ak sa chcú pripojiť a znova zaujať svoje miesto, nemá se od tých navracajúcich sa domov vyžadovať viac, než je potrebné, aby sa stali členmi katolíckeho náboženstva (§48). Jednoduchým spôsobom majú zložiť vyznanie viery, v ktorom je obsiahnuté vyznanie k jednote společenstva, bez odrieknutia sa omylov. Pravoslávnym obciam je uznané právo, aby si udržali vlastnú disciplínu (§50). Ich posvätenia sú platné a môžu byť naďalej vykonávané (§51).“

„Hovorme teda s našimi bratmi týmto evanjelizačným jazykom, ktorému rozumejú a ktorý sa ich dotýka. Povedzme im, že vedúce postavenie Petra je najprv diakonia, pastoračné úlohy, služba, ktorú vedúci apoštolov obdržal od Krista nie na to, aby vykonával moc alebo panoval, ale aby pásol stádo Kristovo, pretože koniec koncov je predsa právna moc nasmerovaná na jeho pastoračné poslanie. …To je pravý obraz suverénneho pastiera v spoločenstve, ktoré zvláštnym spôsobom pôsobí príťažlivo na oddelených bratov, ktorí sú len skrze lásku vedení silnou rukou k jedinému útulku Kristovmu, ktorým je katolícka obec.“

„Je potrebné, aby sa tomu dnes Bohom vnuknutému želaniu po jednote v oddelených spoločenstvách ukázal pravý cieľ: katolicizmus ako jediný uzdravujúci ústav pre všetkých.“

„Ďaľší úsek (§50) apeluje na každého jednotlivého kresťana, aby nasledoval pozvanie materskej katolíckej obce. Existencia prvkov katolíckej inštitúciu je u nich videná len ako výzva k tomu, aby pristúpili k jednote katolíckeho systému. To platí obzvlášť pre Písmo sväté a sviatosti, ktoré patria systému Kristovmu a sú prostriedkom k jednote. Na kresťanov sa pritom nehľadí len ako na jednotlivcov, ale i ako na ,zjednotených vo svojich spoločenstvách‘.“

„Napriek tomu musí ten, kto chce z celého srdca uposlúchnuť vôľu Kristovu a rásť na úrovni ekuménie, stále viac pristupovať pod vedením Ducha Kristovho k onej inštitúcii, ktorá je domom Božím s rôznymi príbytkami, v jednote viery, pod vedením a v  spoločenstve zástupcu Kristovho, rímskeho pápeža.“

„Všetci pokrstení už teraz tvoria spoločenstvo v Kristu. I katolíci majú priznať svoju vinu na rozkoloch a prosiť Boha, aby svojím spôsobom navrátil svoj rozdelený národ k dokonalej jednote.“

„Potreba príslušnosti k pravému a jedinému vyznaniu nech je vyjadrená v I. kapitole o katolíckom ekumenizme ako základný princíp a vysvetlená takým spôsobom, ktorý by premohol všetky potiaže a starosti odlúčených bratov.“

„Ekumenické hnutie má však len ,pripraviť‘ cesty, ktoré by konečne viedli k obnoveniu jednoty všetkých kresťanov v stáde Kristovom.“

Je veľmi zaujímavé prečítať dokumenty a vyhlásenie celého II. vatikánskeho koncilu v už uvedenom diele Herdera. Na strane 747 je potom na konci napísané: „V Ríme u svätého Petra, dňa 7. decembra 1965. Ja Pavol, biskup katolíckeho kostola — nasledujú podpisy“ Všetko je tak perfektne prispôsobené, že sú odlúčeným spoločenstvám otvorené dvere i brány a široko rozprestretá náruč materského katolicizmu. Všetci, ktorí boli pokrstení trojjedinou formuláciou, sú katolíckou inštitúciou uznaní ako platne pokrstení. Tak to ešte pred niekoľkými rokmi nebolo.

Prišla hodina rozhodnutia, blízko je chvíľa, keď už nebude možný žiaden návrat. Posledné vážne varovanie z neba znie: „*…Vyjdite z neho, môj ľude, aby ste sa nezúčastnili jeho hriechov a aby ste nedostali z jeho rán.*“ (Zjavenie 18:4) Kto v dobe úplného náboženského zjednotenia bude vo veľkej „spoločnej cirkvi“, nemôže patriť k Cirkvi Ježiša Krista. To sa týka aj všetkých, ktorí sú členmi slobodných zborov a protestantských konfesií, ktorých denominácie sa vracajú prostredníctvom Svetovej rady cirkví do lona katolicizmu. Každá denominácia nesie automaticky znamenie – poznávacie znamenie „materského spoločenstva“. Kto uznáva rímsko-katolícke učenie trojjedinosti a kto bol pokrstený nebiblickou formuláciou, patrí podľa názoru katolicizmu do jeho skupiny i bez toho, aby do nej bol vstúpil.

Moderná myšlienka jednoty spočíva v nedorozumení: vo veľkňazskej modlitbe prosil Spasiteľ o jednotu spasených. ON tým ale myslel tých Svojich, nie jednotu rôznych náboženstiev v rímskom katolicizme pod vedením pápeža. Tak znejú slová Jeho modlitby: „*…aby boli jedno, jako sme my jedno, ja v nich a ty vo mne, aby boli dokonalí v jedno, aby svet vedel, že si ma ty poslal, a že si ich miloval ako si mňa miloval.*“ (Ján 17:22-23) Len ten, kto bol skutočne znovuzrodený, môže byť zahrnutý do tejto Božej jednoty. Na jednej strane sa jedná o biblickú jednotu Krista a Jeho cirkvi, na druhej strane o nebiblickú jednotu v rímsko-katolíckom náboženstve. Každý nech sa rozhodne sám, kam by chcel patriť.

Túto vetu som upravila, aby dávala zmysel v nadväznosti na predošlú.

Originál v cz bol:

Proč nemají mimo Vatikánu, Řádu maltézských rytířů, Ruské pravoslavné církve a dalajlámovy Dharmasaly žádné další náboženské skupiny takové diplomatické styky? Protože se chovají jako politický státní útvar s pravomocí duchovně rozhodovat na území všech států o svých věřících.


## Chapter navigation

- [Previous chapter](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8354.md)
- [Book contents](https://nasa.misia.sk/books/2687.md)
- [Next chapter](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8356.md)

## Available translations

- [Česky](https://nasa.misia.sk/book_chapters/458.md)
- [Româna](https://nasa.misia.sk/book_chapters/986.md)
- [Slovensky](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8355.md)

## Source

- [Canonical HTML page](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8355)
- [Markdown representation](https://nasa.misia.sk/book_chapters/8355.md)