1. Keď ako chlapec vonku som sa hrával, až pokiaľ obzor nezahalil tieň,som pobehujúc po cestičke známej, hlas matky počul, keď sa skončil deň.
Ref. Poď domov, večere je čas a kraj je celý v tme. Poď domov, večere je čas, už všetci doma sme.
2. Však jeden deň som pri posteli kľačal a moja matka zomierala v nej, hlas niečí z neba k večeri ju volal, tak odišla do slávy nebeskej.
3. Dnes vo videní matku svoju vídam a známy hlas mi neustále znie,stôl k večeri je pripravený v nebi a miesta pri ňom neobsadené.