„Boh dokonáva tajomným spôsobom svoje zázraky, kladie svoje stopy na more a jazdí na búrke.“ (Cooper)

V krásnej zemi Louisiane, kde sú len samé lesy a statné borovice, ktorým sa snáď nič na svete nevyrovná napísal dávny pionier, letničný evanjelista, knižku nazvanú „Príchod Ježiša Krista a súd bieleho trónu”. V tejto knižke rozpráva, ako rytmické šumenie týchto večne zelených lesov znelo tomu, kto im načúval, akoby strieborné nápevy spievaných žalmov. A jedine tí, ktorí mali tú výsadu počuť túto hudbu, plne porozumejú tomu, že mu spievajú: „On príde skoro … On príde skoro.”

Teraz tento starý bojovník, s mnohými inými svojimi súčasníkmi odložil svoje brnenie. Tých stromov už tiež väčšinou niet, ale ich spev žije ďalej. Jeho príchod je bližšie, než keď sme uverili. Iný vietor vanie zemou …

Zadul vietor milosti a moci plný, ako kedysi v stvoriteľskom zázraku chvíle,
kedy vdýchol Boh do hrudy zeme nežne, a prvý človek ožil dychom Božím.

Vietor je symbolom Ducha Svätého. Na Letnice zostúpil ako mocný a búrlivý vietor a ľudia znovu ožili vdýchnutím Božím. A práve tak boli mnohí prebudení zo spánku smrti oživením Ducha Svätého.

„Čo je človek, že naňho pamätáš?”, hovorí žalmista. Na nejakú dobu bol človek pre svoj hriech obmedzený do stavu duchovnej chudoby a bez nádeje na vykúpenie, až kým neprišiel Ježiš. Ale teraz je On nádejou svojmu ľudu a silou Izraelovou a Duchom Svätým zmocnil niektorých k tomu, aby zvláštnym spôsobom privádzali iných k poznaniu Boha. Nás to vedie k tomu, aby sme sústredili svoju pozornosť na muža veľmi milovaného, ktorý je podivuhodným nástrojom Božím, na Williama Branhama.

Prvé stretnutie Jacka Moora s br.Branhamom

Chýbajú nám slová, keď sa pozeráme naspäť, na dobu spred troch rokov, keď sme sa po prvýkrát stretli s našim drahým bratom Branhamom. Hoci sme snívali o tom, že jedného dňa uvidíme niečo také, vyzeralo to, že ešte driememe. Nevedeli sme o búrlivej biblickej dráme, ktorá sa odohrávala na sever od nás, až kým niektorí naši bratia nenavštívili zhromaždenia brata Branhama v Arkansase a priniesli neuveriteľné správy o tom, čo videli. Znelo to dobre, ale v rozprávaní nepovedali ani len polovicu. Aj nám však bolo dopriate okúsiť vzácne chvíle vo svojich životoch. Prozreteľnosť Božia nám poslala tohto evanjelistu, aby nám požehnal príkladom svojej dojemnej služby.

Vzduch bol nabitý strhujúcimi príbehmi o tomto neobvyklom malom mužovi a o jeho dare. Ako sme len tomu všetkému mali rozumieť? Jeden hovoril nadšene o dare rozoznania chorôb na ruke, ďalší o jeho výnimočnom spôsobe zvestovania evanjelia. On však vždy pripomínal, že „nie je kazateľ“. Niektorí tvrdili, že videli viac prípadov, keď rakovina zmizla určitý čas po modlitbe a iní s nadšením opisovali, ako uzdravené nemé a hluché deti hovorili do mikrofónu, ako uzdravení chromí jasali a poskakovali od radosti. Rozprávali o nekonečných modlitebných radoch, ktoré sa zmenšovali len vtedy, keď unavený evanjelista klesal vyčerpaný a museli ho odniesť od hučiaceho davu. Popisovali obrovské množstvo poslucháčov s hlavami sklonenými v úcte a v tichosti celé hodiny, okrem priduseného náreku trpiacich a vážneho hlasu evanjelistu, modliaceho sa za nich a jeho jemné nabádanie: „Ver len, ver!” a časté výbuchy chvál, keď došlo k uzdraveniu.

Jedna žena, ktorá ho sprevádzala na jeho zhromaždeniach stovky míľ, snažiac sa opísať jeho pokoru, súcit a milosrdenstvo, vyhlásila, že keď hľadela na neho, nevidela človeka, ale Ježiša.

Všetci sa zhodovali v tom, že hovorili: „Nemôže sa nezmeniť ten, kto ho uvidí”. A napriek tomu všetkému, sme predsa len neboli celkom pripravení na to, čo sa potom stalo. Nevyzeralo to všetko príliš fantastické, než aby to mohla byť pravda? Avšak bola to pravda. Ba ešte viac, ako sme sa o tom neskôr poučili.

Keď nás v jeden nedeľný večer brat Branham po prvýkrát navštívil, v našich pocitoch sa miešali údiv a prekvapenie. Prišli sme síce do nášho veľkého stanu včas, ale bol tak preplnený, že sme sa sotva dostali dovnútra. Nikdy predtým sa to pri prvom večere nejakej evanjelizácie nestalo, ale toto bola evanjelizácia Williama Branhama!

Stály prúd ľudí sa vinul po cestách arkansaských pahorkov a louisianských údolí, v bázni sledujúc cestu proroka dvadsiateho storočia, ktorého modlitby mohli spôsobiť, že boli porazené choroby, rozrušené domovy opäť stmelené, opití otcovia privedení k pokániu, márnotratní synovia pohnutí k návratu, rozvadené zbory zmierené a vlažní kresťania znovu zapálení ohňom prvej lásky. Podarilo sa nám síce získať veľkú univerzitnú poslucháreň, ale aj tak sme boli nútení vrátiť sa do stanu už po dvoch večeroch, pretože pustošivý nával zástupov napĺňal školu i v priebehu prednášok.

Mali sme tú výsadu, že sme prežili až päť slávou naplnených dní a večerov tohoto nebeského diania, ktorého výsledok trvá dodnes. Ľudia stali pokornými a miernejšími, pretože poznali, že Ježiš z Nazareta nám vstúpil do cesty v podobe jeho služobníka. Počas tejto posvätnej zastávky, akoby sme obrátili späť stránky času a pripojili sa k obdivujúcim zástupom nasledovníkov, ktorí putovali po cestách Galilee vo vernej oddanosti k prostému tesárovi, ktorý o sebe vyhlásil, že je Mesiášom Izraela. Vo svojich predstavách sme videli, ako prechádzame popri hroboch, z ktorých vyrazil nahý blázon, ktorý sprvu škrekom a syčaním vyjadroval svoj odpor k prítomnosti Kristovej, ale o chvíľu neskôr oblečený a so zdravou mysľou sedí pri Jeho nohách.

Boli sme medzi zástupom tlačiacim sa okolo Ježiša, keď sa zrazu opýtal: „Kto sa ma dotkol?”A potom videl chvejúcu sa malú ženu, ktorá sa vrhla k Jeho nohám a pred všetkým ľudom vyznala, prečo potiahla Pána za okraj Jeho rúcha a tiež to, že bola ihneď uzdravená. Potom sme šli do Jairovho domu a videli vzkriesenie jeho dcéry. Počuli sme zreteľné slová nemého a hluchého dieťaťa, keď jeho jazyk bol rozviazaný dotykom Majstra a smiali sme sa pri pohľade na chromého, ktorý skákal od radosti. Kričali sme na brehu jazera a päť tisíc iných mužov, ktorí zabudli na nákovu a kladivo, zatvorili dvere svojich dielní a išli, aby strávili deň uchvátení počúvaním zázračného učenia tohto Božieho filozofa. Plakali sme so ženami, keď sme hľadeli do Jeho krásnej tváre a poznávali žiaľ a zármutok, ktorý hovoril o zlomenom srdci a cítili sme pohnutie, teplé dojatie, keď sa nás dotkol jediným pohľadom Svojich nežných očí. Áno, znova tu boli dávne dni Biblie. Bol tu muž, ktorý praktizoval to, čo sme my len hlásali.

Nehovorím to preto, aby som vyvyšoval človeka. Hovorím to preto, aby som zdôraznil, že naše hlboké ocenenie brata Branhama pramenilo zo skutočnosti, že jeho služba privádzala nášho milovaného Pána bližšie k nám a zoznamovala nás s Jeho životným dielom, s Jeho osobnosťou a Jeho božstvom plnšie, než čokoľvek iné predtým … a čo lepšie by ešte mohlo byť o človeku povedané?

Nová skúsenosť

Blahoslavili sme pocity, ktoré nás prenikli, keď sme videli zázračné víťazstvá viery a tieto pocity nás viedli ku dychtivej túžbe pomôcť hoci aj malým spôsobom. Kto kedy videl malé postihnuté dieťa, prinesené do modlitebného radu, aby zároveň nebol pohnutý k tomu, že by šiel až na koniec sveta a pomohol tým malým, ak je pomoc možná?

A tak sme odišli zo zboru, od priateľov, od milovaných, z domova, aby sme prispeli svojou troškou k tejto mocnej službe, ktorej prvým určením bolo mesto San Antonio v Texase. Konali sa tam modlitby za stovky a stovky ľudí. V priebehu týchto veľkých evanjelizácií v divadle sv. Petra boli oslobodené stovky a stovky ľudí. Veriaci boli obživení a hriešnici prišli k obráteniu. Na niektoré z tých pohnutých scén nemôžeme nikdy zabudnúť. Brat Branhám bez váhania získaval srdcia ľudí, kamkoľvek prišiel a ako sme sa neskôr poučili, mnohokrát sa opakovali dojemné scény lúčenia pred našimi zrakmi.

Nechceli by sme zabudnúť ani na študentov Medzinárodnej biblickej fakulty, ktorí so svojim vedúcim, bratom Cootom, pomáhali zodpovednému pastorovi, nášmu milovanému bratovi Striblingovi a všetci boli tak naklonení evanjelistovi. Bolo to srdcervúce vidieť, ako sa s ním lúčili. Lúčenie a rozchod je jednou z tých smutných vecí, ktorú v nebi nebudeme poznať.

Posolstvo v Duchu

Jeden nezmazateľný obraz v mojej mysli mi pripomína muža stredného veku, ktorý bol úplne slepý tridsať rokov, ktorý nahmataval svoju cestu do modlitebného radu. Počujem, ako hovorí evanjelistovi, zatiaľ čo sa k nemu približuje: „Cítim, že sa moje oči rozohrievajú.” Po modlitbe mu povedali, aby pozrel hore a po prvýkrát od svojho detstva povedal: „Vidím svetlo!” Nemôžem tiež zabudnúť na výraz jeho tváre, keď tam tak stál a hľadel počas niekoľkých minút s radostným výrazom na tvári.

Ďalšou príhodou bolo vzrušujúce posolstvo Ducha s výkladom, takmer totožné s dvoma inými, ktoré boli dané na iných miestach Branhamovych zhromaždení. Bezpečné svedectvo o pravosti tejto pomazanej služby. Bolo prinesené s takou búrlivou silou, že sa to zdalo byť nadzemské a toto bolo jadrom posolstva: Ako bol Ján Krstiteľ poslaný ako hlásateľ prvého príchodu Krista, tak Pán poslal tohoto evanjelistu a iných jemu podobných, aby pohol ľuďmi a pripravil ich na Svoj druhý príchod. O mesiace neskôr sme počuli to isté posolstvo, vyslovené uprostred veľkého zástupu ľudí zúčastnených na Branhamovom zhromaždení v Tulse v štáte Oklahoma, a to sestrou Annou Schraderovou, ktorú sme sa neskôr naučili hlboko si vážiť. Vpravde tieto slová prenikli naše srdcia.

Presun k západnému pobrežiu

Ďalšie zhromaždenie bolo vo Phoenixe, v Arizone. Tu sme sa stretli po prvýkrát s našim priateľom Johnom Sharritom, ktorý sa stal neskôr členom evanjelistovej skupiny. Zhromaždenia vo Phoenixe boli hojne navštevované a stali sa tam mnohé znamenia a zázraky v Ježišovom mene. Pri našom návrate na pobrežie sme sa opäť zastavili s našimi španielskymi bratmi vo Phoenixe, kde sa modlitebný rad zdal byť bez konca. Ó, ako len ich myseľ, ktorá bola predtým priťahovaná katolicizmom, reagovala na službu brata Branhama! Modlil sa za nich bez prestávky asi osem hodín.

Z hlavného mesta Arizony sme šli na západ do Los Angeles a do Long Beach. Služba začala v krásnej modlitebni v Monterrey Park, ktorá bola od začiatku preplnená. Odtiaľ sme prešli do mestskej posluchárne v Long Beach. Zhromaždenie ohlásili na siedmu hodinu večer, ale už popoludní, uprostred popoludňajšieho zhromaždenia začali prichádzať iné skupiny, chorí, chromí, niektorí z nich dokonca v nemocničnom oblečení. Rečník „Príchodu starodávneho oživenia” to vnímal a ako sa zdalo pisateľovi, bol rád, že to bola viera niekoho iného, ktorá bola vyzvaná a nie jeho. Mnohí boli oslobodení a spasení.

Nasledovala krátka zastávka v Oaklande a po nej malé zhromaždenie v hlavnom meste Kalifornie, Sacramente. A tu by mala začať nová kapitola tejto histórie, lebo zatiaľ čo skupina šla autami z Oaklandu do Sacramenta, ja som odletel do Ashlandu v štáte Oregon, aby som navštívil nášho dobrého priateľa, Gordona Lindsaya, s ktorým sme sa priatelili už niekoľko rokov, aby som mu porozprával, čo Boh koná.

Gordon Lindsay mal práve prebudenecké zhromaždenie vo svojom zbore v Ashlande. Ale uhádli by ste vôbec, čo urobil? Uveril pravdivosti správy, načas ukončil svoje zhromaždenia a odišiel spolu so svojou ženou, svojou evanjelizačnou skupinou a so mnou dole drsnou severnou Kaliforniou do Sacramenta, aby sa zúčastnil Branhamových zhromaždení. Hovorím bez váhania, že to bol prvý krok v procese, ktorý zmenil dokonale beh jeho života a v dôsledku toho aj životy mnohých iných, lebo sa potom stal vydavateľom Hlasu uzdravenia, časopisu, ktorý dostávajú desaťtisíce ľudí, zatiaľ čo predtým mohol zasahovať do života poslucháčov len jedného zhromaždenia.

Naša najbližšia zastávka bola v krásnom malom mestečku Santa Rosa, kde sa o nás takmer anjelsky starali. Boh žehnaj tým milým, pokorným svätým, ktorých mená sú v Knihe života.

Rozprávanie o zhromaždení vo Fresne by mohlo zaplniť mnoho stránok. Ako by sme vôbec mohli zabudnúť na tú scénu veľkého davu ľudí, ktorý sedel po celý deň, čakajúc na príchod brata Branhama. Mali sme tam byť len jeden večer a služby Božie oznámili už niekoľko dní vopred. Keď ohlásený deň konečne nadišiel, ľudia sa začali hrnúť do modlitebne na večerné zhromaždenie. Budova bola celkom naplnená už predpoludním a počas zhromaždenia postavili ešte dva stany. Ľudia boli všade. Človeku to pripomínalo miesta z evanjelia Marka a Lukáša, kde ľudia šliapali jeden po druhom pri tak veľkom návale. Nakoniec služba chorým skončila a domov sme prišli až o tretej hodine ráno.

Z Fresna sme cestovali na východ späť k Phoenixu do Indiánskej rezervácie. Vyslovenie slov „Indiánska rezervácia” vyvoláva u nás spomienky na dramatické scény a príbehy, ktoré sa diali pri týchto poverčivých domorodcoch, ktorých opísanie by vyplnilo celú knihu. Doprial by som svojim čitateľom, aby boli stáli v ten večer so mnou pred tým hučiacim zástupom a sledovali všeobecnú zmenu toho mora hnedých tvárí, ktorý sa od výrazu pochybujúcej zvedavosti menil na výraz zdesenia, a potom až na výraz nadšeného obdivu. Boh žehnaj ich srdciam. Nakoniec, oni sú tými pôvodnými Američanmi, ale žiaľ, boli zanedbaní a odstrčení nabok a teraz väčšina z nich upadla do chudoby, nemocí a pohanstva.

Nezabudneme ani na kráľovskú pohostinnosť tunajšej milej misionárky. V skutočnosti bola statočným vojakom vo svojom odvážnom úsilí prekonať tradičné povery démonských praktík a kmeňových kúzelníkov a ponúknuť živého, milujúceho Krista, toho veľkého lekára mnohých chorých, tomuto núdznemu ľudu. Bola to radosť pomôcť jej prostredníctvom muža, ktorého oživujúca viera v Boha spôsobila toľko zázrakov, ktoré Indiáni mohli vidieť na vlastné oči … lebo oni musia vidieť, aby verili… a presne to sa stalo.

Modlitebňa bola preplnená a mnohí stáli vonku. Evanjelista hovoril prostredníctvom tlmočníka zo schodov modlitebne k neistému poslucháčstvu. Ale skoro bol vytvorený modlitebný rad a moc Pánova bola prítomná k uzdravovaniu.

My i oni sme mali tú prednosť, že sme videli skutočné výsledky viery. Zázrak za zázrakom sa konal rovno pred našimi očami. Len niekoľko týchto zázrakov stačilo k tomu, aby Indiánov presvedčilo. V jednej chvíli sme spozorovali menší zmätok, keď sa ich zrazu celý zástup zdvihol a náhle odchádzali. O niečo neskôr sme však pochopili, keď sa opäť vracali privádzajúc so sebou iných. To, čo videli, vzbudilo vieru červených mužov, preto opustili scénu zázrakov, aby šli a priviedli svojich nemocných a invalidov, svojich milovaných, ktorí zostali v chatrčiach.

Chcem tu spomenúť staršiu ženu, ktorá za pomoci bariel, ktoré jej urobili z násad na metly, krivkala modlitebným radom. Keď prišla k evanjelistovi, vôbec nečakala na to, až sa bude môcť za ňu modliť, ale rovno mu podala svoje barle, vzpriamila sa a odchádzala. Tak prostá, priam detská viera!

V Kanade

Po niekoľkých týždňoch pobytu doma bolo naše najbližšie stretnutie v Saskatoone, kraj Saskatchewan, kde sme sa tešili z obecenstva našich kanadských bratov vzácnej viery. Cestou cez mesto Princa Alberta, kde sme sa zastavili na jednu službu, sme prešli do Edmontonu, kraj Alberta. Je to veľké mesto na južnom konci Alcanskej cesty. Boli sme tam na niekoľko dní ohlásení plagátmi na zimnom štadióne, ktorý má päť-šesť tisíc sedadiel. Až večnosť zjaví, čo sa tam všetko stalo.

Nasledovalo mesto Calgary, kam sme prišli cez Jasper Banff National Park, kde sme videli niektoré z úžasných prírodných scenérií, ktorým sa na kontinente, pokiaľ vieme, nič nevyrovná. Calgarské zhromaždenie malo veľké požehnanie od Pána. Tu sme našli všetko pripravené pre veľké zhromaždenie. Budova bola tou najväčšou v meste a pritom bola preplnená pri každom jednom zhromaždení s uzdravovaním. V mene Ježiša sa tu stali mnohé znamenia a mnohé zázraky. Spomínam si napríklad na prípad, pri ktorom sa modlitebný rad pohyboval pozdĺž evanjelistu. Všimol som si ženu, ktorá hrozne škúlila. Keď brat Branham vložil na ňu svoje ruky a prosil za ňu, tu ešte zo zatvorenými očami povedal zhromaždeniu, aby zdvihlo hlavy a pohliadlo na tú ženu, že vie, že má rovné oči, ešte skôr, než on sám na ňu pozrie. Či nepovedal Jakub, že modlitba viery uzdraví chorého? Nie teda iba modlitba, ale modlitba viery.

Na Floride

V januári 1948 sme opustili zamrznutú domovinu a putovali do zimného raja na Miami na Floride. Pohnútkou k tomu však neboli zimné prázdniny, ako je to u mnohých tých, ktorí utrácajú svoje peniaze na konských dostihoch, psích závodoch, radovánkach na pobreží a všetkej hriešnej a neviazanej zábave, ale aby sme poslúžili v núdzi, ktorá má svoj príbytok i v tak krásnom raji prírody, aký je tam.

Návštevníci prichádzali v skupinách a tvorili skutočne rozmanité poslucháčstvo z takmer všetkých štátov Únie i zahraničia. Prinášali ale niektoré z najúbohejších príkladov ľudského utrpenia, aké sme kedy videli. Nie všetci, ale mnohí z nich však boli uzdravení.

Mali sme tú prednosť, že sme sa stretli s Avakom, mladým arménskym kresťanom, ktorý bol pomazaný a povolaný vo svojej vlasti podobnou skúsenosťou ako brat Branham. V ten večer sa na nás usmialo nebo a bolo nám dopriate stretnúť sa s pastorom F. F. Bosworthom, veteránom uzdravovania zo skoršieho obdobia, o ktorom sme čítali a počuli už pred mnohými rokmi. Medzi bratom Bosworthom a bratom Branhamom ako aj nami ostatnými to bola „láska na prvý pohľad” a bolo pre nás veľkou radosťou mať ho neskôr pri sebe v našej evanjelizačnej skupine.

Keď spomínam na ten čas, rozvíja sa predo mnou panoráma krásnych scén. Nejde však iba o krásy prírodné, z ktorých sme sa tešili v tejto malebnej prírode, ale sú to hlavne utešené hodiny, ktoré sme strávili pri cestovaní hore pobrežím a cez Tamiami Trail, v spoločnosti nášho milovaného brata Branhama, mojej manželky a mojej dcéry Anny Jeanny a jej milej priateľky Juanity. Zdalo sa nám, že ochutnávame slasti neba. Hodovali sme pri Slove, keď nám brat zvestoval z jeho bohatstva, sestry plakali, keď porovnával tajomstvá a zápasy pozemského života s nebeskou slávou, inokedy plakal on, keď ony spievali prekrásne piesne o Ježišovi a o nebi. Bol tu muž, ktorý žil na zemi a súčasne v nebi. Mal svoje poklady na onom druhom brehu a tie často odvádzali jeho myšlienky od úbohých pozemských okolností do dokonalých nebeských ríš a zdalo sa nám, že jeho slová sú schopné preniesť spolu s ním do neba tých, ktorí boli v jeho spoločnosti. Nebo nebolo nikdy bližšie, ako keď so slzami v očiach spievali:

Čaká ma radostný zajtrajšok, keď brány z perál budú otvorené dokorán,
a keď miniem to údolie smútku, budem bývať na druhom brehu.
Raz, mimo dosah smrteľnosti, raz, Boh sám vie, kedy a kde,
kolesá smrteľného života sa všetky zastavia a ja budem bývať na hore Sion.

Raz moja práca skončí a všetko mojej putovanie pominie
a všetky pretrhané zväzky zemské budú opravené a nebudem už vzdychať a plakať.

Nebolo ani možné nepocítiť plnšiu lásku Božiu, než ako keď sme za sprievodu príboja vín veľkého Atlantiku počuli v melódii:

Aj keby sme naplnili atramentom celý oceán a keby obloha bola celá z pergamenových blán
a keby každé steblo slamy bolo perom, a každý obyvateľ zeme povolaným pisárom,
nebolo by možné opísať Božiu lásku, lebo by to vysušilo more do dna,
a ešte by pergamen neobsiahol všetko, hoci by sa prestieral od mora k nebu.
Ach, láska Božia, aká bohatá a čistá, ako nemá hraníc, a aká je silná
na veky potrvá spev svätých anjelov.

Ako by sme boli mohli vedieť, že náš drahý brat bude skoro zavolaný, aby prešiel údolím tieňa smrti, neschopný uniesť bremeno, ktoré vyčerpávalo všetky jeho fyzické sily a že už len spomienka na tieto krásne dni ho bude posilňovať v dlhých mesiacoch zápasu s napätými nervami a duševnou depresiou. V ten neskorý večer, keď sme hľadeli na širokú plochu bielych slaných vĺn v posledných lúčoch zapadajúceho slnka, večerný vánok donášal jemnú harmóniu dievčenských hlasov, ktoré spievali:

Život sa zdá, že mizne, keď hľadíme na západ slnka,
tiene noci sú za mnou, aby ukončili tento deň,
tam, za tmavnúcou oblohou, nachádza cestu nádej, aby svietila
viera hľadí na západ slnka, tam, kde vychádza nový deň, večný deň …

… tu mohol cítiť, že je blízko čas, kedy dôjde jeho milým a mnohým jeho priateľom správa, že slnko jeho krátkeho života takmer zapadá. Myslím si, že to musel nejako vedieť, pretože často hovoril o smrti.

Veľké zhromaždenie v Pensacole

Na jar roku 1948 sa konalo niekoľko doteraz najväčších zhromaždení.

Jedným z nich bolo tiež oživujúce zhromaždenie v Pensacole na Floride. S radosťou spomíname na tú dobu. Akcia si vyžiadala veľkú prípravu. Pre toto evanjelizačné ťaženie sa spojilo niekoľko skupín, vrátane letničnych zborov, ktoré sme v tomto meste našli. Všetko riadil náš milý brat Welch. Na vhodnom priestranstve bol postavený obrovský stan. Z okolitých miest a štátov sa dostavilo množstvo ľudí, aj zo štátu Michigan vzdialeného viac než tisíc kilometrov. Napriek tomu, že bolo drsné počasie a búrka zhodila stan, vytvorili obrovské zástupy a podivuhodný premáhajúci duch päť nebeských dní.

Jedna zvláštna príhoda sa stala v nedeľu dopoludnia. Oznámili sme, že bude zhromaždenie pre nezachránených. Keď evanjelista dokončil rozprávanie príbehu svojho života, najmenej poldruha tisíca vyplakaných ľudí so zapáleným srdcom sa prihlásilo, že sa chcú stať kresťanmi. Azda len anjel píšuci do kníh vie, ktorý výjav by sa mohol rovnať tejto chvíli. Mnohí boli v tomto zhromaždení uzdravení, napriek tomu, že ani neprišli až k evanjelistovi. Viera rástla, dokonca ešte dlho potom, keď unaveného evanjelistu odviezli. Skupina 20-25 kazateľov, bez rozdielu dovtedajšej príslušnosti a bez predsudkov, sa modlila za nekončiaci rad tých, ktorí hľadali uzdravenie. Bol to veľký deň!

Skôr, než opustíme Pensacolu so všetkými milými spomienkami, chceme sa zmieniť o inom príbehu z toho rána, keď sme odchádzali. Prišiel ku mne muž hľadajúci pomoc pre svoju malú dcérku (nám pritom bolo už niekoľko mesiacov jasné, že bude nutné, aby brat Branham prerušil svoju činnosť a odpočinul si a nabral nových síl a bol ušetrený toho, aby vypočul každého jednotlivca). Cítili sme však, že tu ide o veľmi naliehavú pomoc a tak sme onoho muža priviedli k nášmu bratovi. Na tento príbeh nikdy nezabudnem. Muž so slzami tečúcimi po tvári rozprával, ako toto krásne dievčatko, ktoré malo teraz asi sedem rokov, prijal za vlastné ešte ako nemluvniatko, ale že jej myseľ sa nevyvinula normálne, že je duševne zaostalá. Keď som videl ten súcit a lásku otca k adoptovanému dieťaťu, musel som myslieť na inú vec. Ako sme boli adoptovaní do rodiny nebeského Otca a tiež pritom nemáme dokonalú duchovnú myseľ a aký má s nami náš nebeský Otec nekonečný súcit a pochopenie pre nás.

Po prestávke v ťažení sme sa znova zišli v Kansas City pri evanjelizácii konanej v mestskej posluchárni. Tu sme sa po prvýkrát stretli s bratom Oralom Robertsom, ktorý je teraz tiež veľmi činný ako modlitebník za chorých.

Z Kansas City sme prišli na niekoľko dní do Sedalie v štáte Missouri. Hoci sa blížilo evanjelistovo zrútenie, Boh požehnal veľkému množstvu chorých a trpiacich.

Oznámené zhromaždenia v posluchárni Masonic, v meste Elgine, v štáte Illinois, trvali niekoľko dní a priniesli v údolí rieky Fox vzrušenie ako hádam nikdy predtým. Keď sa zhromaždenia skončili, videli sme, že vypätie je príliš veľké, že je čas prestať, inak že sa evanjelista stane obeťou v boji pre Ježiša. Rozlúčili sme sa s evanjelizačnou skupinou v Elgine a obrátili sme sa k teplému pohostinnému juhu a ani sme netušili, že svojho milovaného brata neuvidíme počas viacerých mesiacov, keď jeho život a služba takmer uhasnú. Ale vďaka Bohu, dnes už môžeme povedať, že sme práve ukončili najväčšie prebudenie v našej cirkvi s bratom Branhamom, lepším, zdravším, silnejším a obdareným viac než predtým, vyznačujúcim sa vzrastajúcou vierou a pomazaním ku hlásaniu evanjelia. Nech ho Boh uchová silného a plného viery až do času, kedy jeho pozemské slnko zapadne a Slnko spravodlivosti vyjde nad jeho hlavou a nad takou Amerikou, ktorá by bola prebudená zo svojej nedotknutosti, driemoty a spánku.

„Boh dokonáva tajomným spôsobom svoje zázraky, kladie svoje stopy na more a jazdí na búrke.“ (Cooper)

V krásnej zemi Louisiane, kde sú len samé lesy a statné borovice, ktorým sa snáď nič na svete nevyrovná napísal dávny pionier, letničný evanjelista, knižku nazvanú „Príchod Ježiša Krista a súd bieleho trónu”. Vtejto knižke rozpráva, ako rytmické šumenie týchto večne zelených lesov znelo tomu, kto im načúval, akoby strieborné nápevy spievaných žalmov. A jedine tí, ktorí mali tú výsadu počuť túto hudbu, plne porozumejú tomu, že mu spievajú: „On príde skoro … On príde skoro.”

Teraz tento starý bojovník, s mnohými inými svojimi súčasníkmi odložil svoje brnenie. Tých stromov už tiež väčšinou niet, ale ich spev žije ďalej. Jeho príchod je bližšie, než keď sme uverili. Iný vietor vanie zemou …

Zadul vietor milosti a moci plný, ako kedysi v stvoriteľskom zázraku chvíle,
kedy vdýchol Boh do hrudy zeme nežne, a prvý človek ožil dychom Božím.

Vietor je symbolom Ducha Svätého. Na Letnice zostúpil ako mocný a búrlivý vietor a ľudia znovu ožili vdýchnutím Božím. A práve tak boli mnohí prebudení zo spánku smrti oživením Ducha Svätého.

„Čo je človek, že naňho pamätáš?”, hovorí žalmista. Na nejakú dobu bol človek pre svoj hriech obmedzený do stavu duchovnej chudoby a bez nádeje na vykúpenie, až kým neprišiel Ježiš. Ale teraz je On nádejou svojmu ľudu a silou Izraelovou a Duchom Svätým zmocnil niektorých k tomu, aby zvláštnym spôsobom privádzali iných k poznaniu Boha. Nás to vedie k tomu, aby sme sústredili svoju pozornosť na muža veľmi milovaného, ktorý je podivuhodným nástrojom Božím, na Williama Branhama.

Prvé stretnutie Jacka Moora s br.Branhamom

Chýbajú nám slová, keď sa pozeráme naspäť, na dobu spred troch rokov, keď sme sa po prvýkrát stretli s našim drahým bratom Branhamom. Hoci sme snívali o tom, že jedného dňa uvidíme niečo také, vyzeralo to, že ešte driememe. Nevedeli sme o búrlivej biblickej dráme, ktorá sa odohrávala na sever od nás, až kým niektorí naši bratia nenavštívili zhromaždenia brata Branhama v Arkansase a priniesli neuveriteľné správy o tom, čo videli. Znelo to dobre, ale v rozprávaní nepovedali ani len polovicu. Aj nám však bolo dopriate okúsiť vzácne chvíle vo svojich životoch. Prozreteľnosť Božia nám poslala tohto evanjelistu, aby nám požehnal príkladom svojej dojemnej služby.

Vzduch bol nabitý strhujúcimi príbehmi o tomto neobvyklom malom mužovi a o jeho dare. Ako sme len tomu všetkému mali rozumieť? Jeden hovoril nadšene o dare rozoznania chorôb na ruke, ďalší o jeho výnimočnom spôsobe zvestovania evanjelia. On však vždy pripomínal, že „nie je kazateľ“. Niektorí tvrdili, že videli viac prípadov, keď rakovina zmizla určitý čas po modlitbe a iní s nadšením opisovali, ako uzdravené nemé a hluché deti hovorili do mikrofónu, ako uzdravení chromí jasali a poskakovali od radosti. Rozprávali o nekonečných modlitebných radoch, ktoré sa zmenšovali len vtedy, keď unavený evanjelista klesal vyčerpaný a museli ho odniesť od hučiaceho davu. Popisovali obrovské množstvo poslucháčov s hlavami sklonenými v úcte a v tichosti celé hodiny, okrem priduseného náreku trpiacich a vážneho hlasu evanjelistu, modliaceho sa za nich a jeho jemné nabádanie: „Ver len, ver!” a časté výbuchy chvál, keď došlo k uzdraveniu.

Jedna žena, ktorá ho sprevádzala na jeho zhromaždeniach stovky míľ, snažiac sa opísať jeho pokoru, súcit a milosrdenstvo, vyhlásila, že keď hľadela na neho, nevidela človeka, ale Ježiša.

Všetci sa zhodovali v tom, že hovorili: „Nemôže sa nezmeniť ten, kto ho uvidí”. A napriek tomu všetkému, sme predsa len neboli celkom pripravení na to, čo sa potom stalo. Nevyzeralo to všetko príliš fantastické, než aby to mohla byť pravda? Avšak bola to pravda. Ba ešte viac, ako sme sa o tom neskôr poučili.

Keď nás v jeden nedeľný večer brat Branham po prvýkrát navštívil, v našich pocitoch sa miešali údiv a prekvapenie. Prišli sme síce do nášho veľkého stanu včas, ale bol tak preplnený, že sme sa sotva dostali dovnútra. Nikdy predtým sa to pri prvom večere nejakej evanjelizácie nestalo, ale toto bola evanjelizácia Williama Branhama!

Stály prúd ľudí sa vinul po cestách arkansaských pahorkov a louisianských údolí, v bázni sledujúc cestu proroka dvadsiateho storočia, ktorého modlitby mohli spôsobiť, že boli porazené choroby, rozrušené domovy opäť stmelené, opití otcovia privedení k pokániu, márnotratní synovia pohnutí k návratu, rozvadené zbory zmierené a vlažní kresťania znovu zapálení ohňom prvej lásky. Podarilo sa nám síce získať veľkú univerzitnú poslucháreň, ale aj tak sme boli nútení vrátiť sa do stanu už po dvoch večeroch, pretože pustošivý nával zástupov napĺňal školu i v priebehu prednášok.

Mali sme tú výsadu, že sme prežili až päť slávou naplnených dní a večerov tohoto nebeského diania, ktorého výsledok trvá dodnes. Ľudia stali pokornými a miernejšími, pretože poznali, že Ježiš z Nazareta nám vstúpil do cesty v podobe jeho služobníka. Počas tejto posvätnej zastávky, akoby sme obrátili späť stránky času a pripojili sa k obdivujúcim zástupom nasledovníkov, ktorí putovali po cestách Galilee vo vernej oddanosti k prostému tesárovi, ktorý o sebe vyhlásil, že je Mesiášom Izraela. Vo svojich predstavách sme videli, ako prechádzame popri hroboch, z ktorých vyrazil nahý blázon, ktorý sprvu škrekom a syčaním vyjadroval svoj odpor k prítomnosti Kristovej, ale o chvíľu neskôr oblečený a so zdravou mysľou sedí pri Jeho nohách.

Boli sme medzi zástupom tlačiacim sa okolo Ježiša, keď sa zrazu opýtal: „Kto sa ma dotkol?”A potom videl chvejúcu sa malú ženu, ktorá sa vrhla k Jeho nohám a pred všetkým ľudom vyznala, prečo potiahla Pána za okraj Jeho rúcha a tiež to, že bola ihneď uzdravená. Potom sme šli do Jairovho domu a videli vzkriesenie jeho dcéry. Počuli sme zreteľné slová nemého a hluchého dieťaťa, keď jeho jazyk bol rozviazaný dotykom Majstra a smiali sme sa pri pohľade na chromého, ktorý skákal od radosti. Kričali sme na brehu jazera a päť tisíc iných mužov, ktorí zabudli na nákovu a kladivo, zatvorili dvere svojich dielní a išli, aby strávili deň uchvátení počúvaním zázračného učenia tohto Božieho filozofa. Plakali sme so ženami, keď sme hľadeli do Jeho krásnej tváre a poznávali žiaľ a zármutok, ktorý hovoril o zlomenom srdci a cítili sme pohnutie, teplé dojatie, keď sa nás dotkol jediným pohľadom Svojich nežných očí. Áno, znova tu boli dávne dni Biblie. Bol tu muž, ktorý praktizoval to, čo sme my len hlásali.

Nehovorím to preto, aby som vyvyšoval človeka. Hovorím to preto, aby som zdôraznil, že naše hlboké ocenenie brata Branhama pramenilo zo skutočnosti, že jeho služba privádzala nášho milovaného Pána bližšie k nám a zoznamovala nás s Jeho životným dielom, s Jeho osobnosťou a Jeho božstvom plnšie, než čokoľvek iné predtým … a čo lepšie by ešte mohlo byť o človeku povedané?

Nová skúsenosť

Blahoslavili sme pocity, ktoré nás prenikli, keď sme videli zázračné víťazstvá viery a tieto pocity nás viedli ku dychtivej túžbe pomôcť hoci aj malým spôsobom. Kto kedy videl malé postihnuté dieťa, prinesené do modlitebného radu, aby zároveň nebol pohnutý k tomu, že by šiel až na koniec sveta a pomohol tým malým, ak je pomoc možná?

A tak sme odišli zo zboru, od priateľov, od milovaných, z domova, aby sme prispeli svojou troškou k tejto mocnej službe, ktorej prvým určením bolo mesto San Antonio v Texase. Konali sa tam modlitby za stovky a stovky ľudí. V priebehu týchto veľkých evanjelizácií v divadle sv. Petra boli oslobodené stovky a stovky ľudí. Veriaci boli obživení a hriešnici prišli k obráteniu. Na niektoré z tých pohnutých scén nemôžeme nikdy zabudnúť. Brat Branhám bez váhania získaval srdcia ľudí, kamkoľvek prišiel a ako sme sa neskôr poučili, mnohokrát sa opakovali dojemné scény lúčenia pred našimi zrakmi.

Nechceli by sme zabudnúť ani na študentov Medzinárodnej biblickej fakulty, ktorí so svojim vedúcim, bratom Cootom, pomáhali zodpovednému pastorovi, nášmu milovanému bratovi Striblingovi a všetci boli tak naklonení evanjelistovi. Bolo to srdcervúce vidieť, ako sa s ním lúčili. Lúčenie a rozchod je jednou z tých smutných vecí, ktorú v nebi nebudeme poznať.

Posolstvo v Duchu

Jeden nezmazateľný obraz v mojej mysli mi pripomína muža stredného veku, ktorý bol úplne slepý tridsať rokov, ktorý nahmataval svoju cestu do modlitebného radu. Počujem, ako hovorí evanjelistovi, zatiaľ čo sa k nemu približuje: „Cítim, že sa moje oči rozohrievajú.” Po modlitbe mu povedali, aby pozrel hore a po prvýkrát od svojho detstva povedal: „Vidím svetlo!” Nemôžem tiež zabudnúť na výraz jeho tváre, keď tam tak stál a hľadel počas niekoľkých minút s radostným výrazom na tvári.

Ďalšou príhodou bolo vzrušujúce posolstvo Ducha s výkladom, takmer totožné s dvoma inými, ktoré boli dané na iných miestach Branhamovych zhromaždení. Bezpečné svedectvo o pravosti tejto pomazanej služby. Bolo prinesené s takou búrlivou silou, že sa to zdalo byť nadzemské a toto bolo jadrom posolstva: Ako bol Ján Krstiteľ poslaný ako hlásateľ prvého príchodu Krista, tak Pán poslal tohoto evanjelistu a iných jemu podobných, aby pohol ľuďmi a pripravil ich na Svoj druhý príchod. O mesiace neskôr sme počuli to isté posolstvo, vyslovené uprostred veľkého zástupu ľudí zúčastnených na Branhamovom zhromaždení v Tulse v štáte Oklahoma, a to sestrou Annou Schraderovou, ktorú sme sa neskôr naučili hlboko si vážiť. Vpravde tieto slová prenikli naše srdcia.

Presun k západnému pobrežiu

Ďalšie zhromaždenie bolo vo Phoenixe, v Arizone. Tu sme sa stretli po prvýkrát s našim priateľom Johnom Sharritom, ktorý sa stal neskôr členom evanjelistovej skupiny. Zhromaždenia vo Phoenixe boli hojne navštevované a stali sa tam mnohé znamenia a zázraky v Ježišovom mene. Pri našom návrate na pobrežie sme sa opäť zastavili s našimi španielskymi bratmi vo Phoenixe, kde sa modlitebný rad zdal byť bez konca. Ó, ako len ich myseľ, ktorá bola predtým priťahovaná katolicizmom, reagovala na službu brata Branhama! Modlil sa za nich bez prestávky asi osem hodín. 

Z hlavného mesta Arizony sme šli na západ do Los Angeles a do Long Beach. Služba začala v krásnej modlitebni v Monterrey Park, ktorá bola od začiatku preplnená. Odtiaľ sme prešli do mestskej posluchárne v Long Beach. Zhromaždenie ohlásili na siedmu hodinu večer, ale už popoludní, uprostred popoludňajšieho zhromaždenia začali prichádzať iné skupiny, chorí, chromí, niektorí z nich dokonca v nemocničnom oblečení. Rečník „Príchodu starodávneho oživenia” to vnímal a ako sa zdalo pisateľovi, bol rád, že to bola viera niekoho iného, ktorá bola vyzvaná a nie jeho. Mnohí boli oslobodení a spasení.

Nasledovala krátka zastávka v Oaklande a po nej malé zhromaždenie v hlavnom meste Kalifornie, Sacramente. A tu by mala začať nová kapitola tejto histórie, lebo zatiaľ čo skupina šla autami z Oaklandu do Sacramenta, ja som odletel do Ashlandu v štáte Oregon, aby som navštívil nášho dobrého priateľa, Gordona Lindsaya, s ktorým sme sa priatelili už niekoľko rokov, aby som mu porozprával, čo Boh koná.

Gordon Lindsay mal práve prebudenecké zhromaždenie vo svojom zbore v Ashlande. Ale uhádli by ste vôbec, čo urobil? Uveril pravdivosti správy, načas ukončil svoje zhromaždenia a odišiel spolu so svojou ženou, svojou evanjelizačnou skupinou a so mnou dole drsnou severnou Kaliforniou do Sacramenta, aby sa zúčastnil Branhamových zhromaždení. Hovorím bez váhania, že to bol prvý krok v procese, ktorý zmenil dokonale beh jeho života a v dôsledku toho aj životy mnohých iných, lebo sa potom stal vydavateľom Hlasu uzdravenia, časopisu, ktorý dostávajú desaťtisíce ľudí, zatiaľ čo predtým mohol zasahovať do života poslucháčov len jedného zhromaždenia.

Naša najbližšia zastávka bola v krásnom malom mestečku Santa Rosa, kde sa o nás takmer anjelsky starali. Boh žehnaj tým milým, pokorným svätým, ktorých mená sú v Knihe života.

Rozprávanie o zhromaždení vo Fresne by mohlo zaplniť mnoho stránok. Ako by sme vôbec mohli zabudnúť na tú scénu veľkého davu ľudí, ktorý sedel po celý deň, čakajúc na príchod brata Branhama. Mali sme tam byť len jeden večer a služby Božie oznámili už niekoľko dní vopred. Keď ohlásený deň konečne nadišiel, ľudia sa začali hrnúť do modlitebne na večerné zhromaždenie. Budova bola celkom naplnená už predpoludním a počas zhromaždenia postavili ešte dva stany. Ľudia boli všade. Človeku to pripomínalo miesta z evanjelia Marka a Lukáša, kde ľudia šliapali jeden po druhom pri tak veľkom návale. Nakoniec služba chorým skončila a domov sme prišli až o tretej hodine ráno.

Z Fresna sme cestovali na východ späť k Phoenixu do Indiánskej rezervácie. Vyslovenie slov „Indiánska rezervácia” vyvoláva u nás spomienky na dramatické scény a príbehy, ktoré sa diali pri týchto poverčivých domorodcoch, ktorých opísanie by vyplnilo celú knihu. Doprial by som svojim čitateľom, aby boli stáli v ten večer so mnou pred tým hučiacim zástupom a sledovali všeobecnú zmenu toho mora hnedých tvárí, ktorý sa od výrazu pochybujúcej zvedavosti menil na výraz zdesenia, a potom až na výraz nadšeného obdivu. Boh žehnaj ich srdciam. Nakoniec, oni sú tými pôvodnými Američanmi, ale žiaľ, boli zanedbaní a odstrčení nabok a teraz väčšina z nich upadla do chudoby, nemocí a pohanstva.

Nezabudneme ani na kráľovskú pohostinnosť tunajšej milej misionárky. V skutočnosti bola statočným vojakom vo svojom odvážnom úsilí prekonať tradičné povery démonských praktík a kmeňových kúzelníkov a ponúknuť živého, milujúceho Krista, toho veľkého lekára mnohých chorých, tomuto núdznemu ľudu. Bola to radosť pomôcť jej prostredníctvom muža, ktorého oživujúca viera v Boha spôsobila toľko zázrakov, ktoré Indiáni mohli vidieť na vlastné oči … lebo oni musia vidieť, aby verili… a presne to sa stalo. 

Modlitebňa bola preplnená a mnohí stáli vonku. Evanjelista hovoril prostredníctvom tlmočníka zo schodov modlitebne k neistému poslucháčstvu. Ale skoro bol vytvorený modlitebný rad a moc Pánova bola prítomná k uzdravovaniu.

My i oni sme mali tú prednosť, že sme videli skutočné výsledky viery. Zázrak za zázrakom sa konal rovno pred našimi očami. Len niekoľko týchto zázrakov stačilo k tomu, aby Indiánov presvedčilo. V jednej chvíli sme spozorovali menší zmätok, keď sa ich zrazu celý zástup zdvihol a náhle odchádzali. O niečo neskôr sme však pochopili, keď sa opäť vracali privádzajúc so sebou iných. To, čo videli, vzbudilo vieru červených mužov, preto opustili scénu zázrakov, aby šli a priviedli svojich nemocných a invalidov, svojich milovaných, ktorí zostali v chatrčiach.

Chcem tu spomenúť staršiu ženu, ktorá za pomoci bariel, ktoré jej urobili z násad na metly, krivkala modlitebným radom. Keď prišla k evanjelistovi, vôbec nečakala na to, až sa bude môcť za ňu modliť, ale rovno mu podala svoje barle, vzpriamila sa a odchádzala. Tak prostá, priam detská viera!

V Kanade

Po niekoľkých týždňoch pobytu doma bolo naše najbližšie stretnutie v Saskatoone, kraj Saskatchewan, kde sme sa tešili z obecenstva našich kanadských bratov vzácnej viery. Cestou cez mesto Princa Alberta, kde sme sa zastavili na jednu službu, sme prešli do Edmontonu, kraj Alberta. Je to veľké mesto na južnom konci Alcanskej cesty. Boli sme tam na niekoľko dní ohlásení plagátmi na zimnom štadióne, ktorý má päť-šesť tisíc sedadiel. Až večnosť zjaví, čo sa tam všetko stalo.

Nasledovalo mesto Calgary, kam sme prišli cez Jasper Banff National Park, kde sme videli niektoré z úžasných prírodných scenérií, ktorým sa na kontinente, pokiaľ vieme, nič nevyrovná. Calgarské zhromaždenie malo veľké požehnanie od Pána. Tu sme našli všetko pripravené pre veľké zhromaždenie. Budova bola tou najväčšou v meste a pritom bola preplnená pri každom jednom zhromaždení s uzdravovaním. V mene Ježiša sa tu stali mnohé znamenia a mnohé zázraky. Spomínam si napríklad na prípad, pri ktorom sa modlitebný rad pohyboval pozdĺž evanjelistu. Všimol som si ženu, ktorá hrozne škúlila. Keď brat Branham vložil na ňu svoje ruky a prosil za ňu, tu ešte zo zatvorenými očami povedal zhromaždeniu, aby zdvihlo hlavy a pohliadlo na tú ženu, že vie, že má rovné oči, ešte skôr, než on sám na ňu pozrie. Či nepovedal Jakub, že modlitba viery uzdraví chorého? Nie teda iba modlitba, ale modlitba viery.

Na Floride

V januári 1948 sme opustili zamrznutú domovinu a putovali do zimného raja na Miami na Floride. Pohnútkou k tomu však neboli zimné prázdniny, ako je to u mnohých tých, ktorí utrácajú svoje peniaze na konských dostihoch, psích závodoch, radovánkach na pobreží a všetkej hriešnej a neviazanej zábave, ale aby sme poslúžili v núdzi, ktorá má svoj príbytok i v tak krásnom raji prírody, aký je tam.

Návštevníci prichádzali v skupinách a tvorili skutočne rozmanité poslucháčstvo z takmer všetkých štátov Únie i zahraničia. Prinášali ale niektoré z najúbohejších príkladov ľudského utrpenia, aké sme kedy videli. Nie všetci, ale mnohí z nich však boli uzdravení.

Mali sme tú prednosť, že sme sa stretli s Avakom, mladým arménskym kresťanom, ktorý bol pomazaný a povolaný vo svojej vlasti podobnou skúsenosťou ako brat Branham. V ten večer sa na nás usmialo nebo a bolo nám dopriate stretnúť sa s pastorom F. F. Bosworthom, veteránom uzdravovania zo skoršieho obdobia, o ktorom sme čítali a počuli už pred mnohými rokmi. Medzi bratom Bosworthom a bratom Branhamom ako aj nami ostatnými to bola „láska na prvý pohľad” a bolo pre nás veľkou radosťou mať ho neskôr pri sebe v našej evanjelizačnej skupine.

Keď spomínam na ten čas, rozvíja sa predo mnou panoráma krásnych scén. Nejde však iba o krásy prírodné, z ktorých sme sa tešili v tejto malebnej prírode, ale sú to hlavne utešené hodiny, ktoré sme strávili pri cestovaní hore pobrežím a cez Tamiami Trail, v spoločnosti nášho milovaného brata Branhama, mojej manželky a mojej dcéry Anny Jeanny a jej milej priateľky Juanity. Zdalo sa nám, že ochutnávame slasti neba. Hodovali sme pri Slove, keď nám brat zvestoval z jeho bohatstva, sestry plakali, keď porovnával tajomstvá a zápasy pozemského života s nebeskou slávou, inokedy plakal on, keď ony spievali prekrásne piesne o Ježišovi a o nebi. Bol tu muž, ktorý žil na zemi a súčasne v nebi. Mal svoje poklady na onom druhom brehu a tie často odvádzali jeho myšlienky od úbohých pozemských okolností do dokonalých nebeských ríš a zdalo sa nám, že jeho slová sú schopné preniesť spolu s ním do neba tých, ktorí boli v jeho spoločnosti. Nebo nebolo nikdy bližšie, ako keď so slzami v očiach spievali:

Čaká ma radostný zajtrajšok, keď brány z perál budú otvorené dokorán,
a keď miniem to údolie smútku, budem bývať na druhom brehu.
Raz, mimo dosah smrteľnosti, raz, Boh sám vie, kedy a kde,
kolesá smrteľného života sa všetky zastavia a ja budem bývať na hore Sion.

Raz moja práca skončí a všetko mojej putovanie pominie
a všetky pretrhané zväzky zemské budú opravené a nebudem už vzdychať a plakať.

Nebolo ani možné nepocítiť plnšiu lásku Božiu, než ako keď sme za sprievodu príboja vín veľkého Atlantiku počuli v melódii:

Aj keby sme naplnili atramentom celý oceán a keby obloha bola celá z pergamenových blán
a keby každé steblo slamy bolo perom, a každý obyvateľ zeme povolaným pisárom,
nebolo by možné opísať Božiu lásku, lebo by to vysušilo more do dna,
a ešte by pergamen neobsiahol všetko, hoci by sa prestieral od mora k nebu.
Ach, láska Božia, aká bohatá a čistá, ako nemá hraníc, a aká je silná
na veky potrvá spev svätých anjelov.

Ako by sme boli mohli vedieť, že náš drahý brat bude skoro zavolaný, aby prešiel údolím tieňa smrti, neschopný uniesť bremeno, ktoré vyčerpávalo všetky jeho fyzické sily a že už len spomienka na tieto krásne dni ho bude posilňovať v dlhých mesiacoch zápasu s napätými nervami a duševnou depresiou. V ten neskorý večer, keď sme hľadeli na širokú plochu bielych slaných vĺn v posledných lúčoch zapadajúceho slnka, večerný vánok donášal jemnú harmóniu dievčenských hlasov, ktoré spievali:

Život sa zdá, že mizne, keď hľadíme na západ slnka,
tiene noci sú za mnou, aby ukončili tento deň,
tam, za tmavnúcou oblohou, nachádza cestu nádej, aby svietila
viera hľadí na západ slnka, tam, kde vychádza nový deň, večný deň …

… tu mohol cítiť, že je blízko čas, kedy dôjde jeho milým a mnohým jeho priateľom správa, že slnko jeho krátkeho života takmer zapadá. Myslím si, že to musel nejako vedieť, pretože často hovoril o smrti.

Veľké zhromaždenie v Pensacole

Na jar roku 1948 sa konalo niekoľko doteraz najväčších zhromaždení.

Jedným z nich bolo tiež oživujúce zhromaždenie v Pensacole na Floride. S radosťou spomíname na tú dobu. Akcia si vyžiadala veľkú prípravu. Pre toto evanjelizačné ťaženie sa spojilo niekoľko skupín, vrátane letničnych zborov, ktoré sme v tomto meste našli. Všetko riadil náš milý brat Welch. Na vhodnom priestranstve bol postavený obrovský stan. Z okolitých miest a štátov sa dostavilo množstvo ľudí, aj zo štátu Michigan vzdialeného viac než tisíc kilometrov. Napriek tomu, že bolo drsné počasie a búrka zhodila stan, vytvorili obrovské zástupy a podivuhodný premáhajúci duch päť nebeských dní.

Jedna zvláštna príhoda sa stala v nedeľu dopoludnia. Oznámili sme, že bude zhromaždenie pre nezachránených. Keď evanjelista dokončil rozprávanie príbehu svojho života, najmenej poldruha tisíca vyplakaných ľudí so zapáleným srdcom sa prihlásilo, že sa chcú stať kresťanmi. Azda len anjel píšuci do kníh vie, ktorý výjav by sa mohol rovnať tejto chvíli. Mnohí boli v tomto zhromaždení uzdravení, napriek tomu, že ani neprišli až k evanjelistovi. Viera rástla, dokonca ešte dlho potom, keď unaveného evanjelistu odviezli. Skupina 20-25 kazateľov, bez rozdielu dovtedajšej príslušnosti a bez predsudkov, sa modlila za nekončiaci rad tých, ktorí hľadali uzdravenie. Bol to veľký deň!

Skôr, než opustíme Pensacolu so všetkými milými spomienkami, chceme sa zmieniť o inom príbehu z toho rána, keď sme odchádzali. Prišiel ku mne muž hľadajúci pomoc pre svoju malú dcérku (nám pritom bolo už niekoľko mesiacov jasné, že bude nutné, aby brat Branham prerušil svoju činnosť a odpočinul si a nabral nových síl a bol ušetrený toho, aby vypočul každého jednotlivca). Cítili sme však, že tu ide o veľmi naliehavú pomoc a tak sme onoho muža priviedli k nášmu bratovi. Na tento príbeh nikdy nezabudnem. Muž so slzami tečúcimi po tvári rozprával, ako toto krásne dievčatko, ktoré malo teraz asi sedem rokov, prijal za vlastné ešte ako nemluvniatko, ale že jej myseľ sa nevyvinula normálne, že je duševne zaostalá. Keď som videl ten súcit a lásku otca k adoptovanému dieťaťu, musel som myslieť na inú vec. Ako sme boli adoptovaní do rodiny nebeského Otca a tiež pritom nemáme dokonalú duchovnú myseľ a aký má s nami náš nebeský Otec nekonečný súcit a pochopenie pre nás.

Po prestávke v ťažení sme sa znova zišli v Kansas City pri evanjelizácii konanej v mestskej posluchárni. Tu sme sa po prvýkrát stretli s bratom Oralom Robertsom, ktorý je teraz tiež veľmi činný ako modlitebník za chorých. 

Z Kansas City sme prišli na niekoľko dní do Sedalie v štáte Missouri. Hoci sa blížilo evanjelistovo zrútenie, Boh požehnal veľkému množstvu chorých a trpiacich.

Oznámené zhromaždenia v posluchárni Masonic, v meste Elgine, v štáte Illinois, trvali niekoľko dní a priniesli v údolí rieky Fox vzrušenie ako hádam nikdy predtým. Keď sa zhromaždenia skončili, videli sme, že vypätie je príliš veľké, že je čas prestať, inak že sa evanjelista stane obeťou v boji pre Ježiša. Rozlúčili sme sa s evanjelizačnou skupinou v Elgine a obrátili sme sa k teplému pohostinnému juhu a ani sme netušili, že svojho milovaného brata neuvidíme počas viacerých mesiacov, keď jeho život a služba takmer uhasnú. Ale vďaka Bohu, dnes už môžeme povedať, že sme práve ukončili najväčšie prebudenie v našej cirkvi s bratom Branhamom, lepším, zdravším, silnejším a obdareným viac než predtým, vyznačujúcim sa vzrastajúcou vierou a pomazaním ku hlásaniu evanjelia. Nech ho Boh uchová silného a plného viery až do času, kedy jeho pozemské slnko zapadne a Slnko spravodlivosti vyjde nad jeho hlavou a nad takou Amerikou, ktorá by bola prebudená zo svojej nedotknutosti, driemoty a spánku.