Kvôli súvislosti je nutné vysvetliť, ako sa dostal pisateľ do Branhamovho životného príbehu.

Niekoľko rokov predtým som sa zoznámil s bratom Jackom Moorom (ktorý napísal predchádzajúcu kapitolu), keď usporadúval oživujúce zhromaždenie pre svojho svokra reverenda G. C. Louta, ktorý bol vtedy pastorom zboru v Shreveporte, Louisiana. Vtedy sme si veľmi cenili priateľstvo brata Moora. V nasledujúcich rokoch staviteľský podnik brata Moora prospieval tak, že sa stal jedným z najvyhľadávanejších v tomto obore.

Napriek tejto prosperite nebol brat Moore tak zamestnaný, aby nepocítil veľkú duchovnú núdzu tohto mesta (pri nastupujúcej kríze zbor, ktorý navštevoval, stratil svoje budovy a rozpadol sa). Už dlhší čas boli on a aj jeho spolupracovníci rozhodnutí a usilovali o začatie samostatnej práce na predmestí. Tomuto novému zboru dali ľubozvučné meno „Life Tabernacle” (Stánok života). Počas rokov, ktoré medzitým uplynuli, toto dielo veľmi vzrástlo a v ostatnom čase preň bola postavená nová krásna budova blízko stredu mesta. Táto modlitebňa nebola zasvätená nikým iným než bratom Branhamom.

Ja som sa medzitým stal pastorom v Ashlande v štáte Oregon, a to v zbore, ktorý k nášmu potešeniu rástol a rozmáhal sa v stále sa rozrastúcich zhromaždeniach. V čase, o ktorom píšem, sa konali oživujúce zhromaždenia s evanjelistom J. E. Stilesom, pri ktorých okolo päťdesiat ľudí prijalo krst Duchom Svätým. Vtedy sme boli obzvlášť naplnení pocitom, že sa Boh čoskoro zjaví cirkvi (to, kedy sa to stane, sme však nevedeli povedať) mocou v novej službe, v ktorej dôjde k mocným znameniam. A skutočne, v nasledujúcich rokoch nám to Boh ukázal aj proroctvami v Duchu.

A tak sa prozreteľnosťou Božou stalo, že práve keď končila Stilesova kampaň, dňa 24. marca 1947, sme dostali list od brata Jacka Moora, v ktorom písal toto:

Drahý brat Gordon,

Viem, že budeš prekvapený, až počuješ, že sme v Oaklande v Kalifornii, ale stalo sa to tak. Máme istého brata Branhama, z Jeffersonville v Indiane, baptistického pastora, ktorý prijal Ducha, Svätého a má obrovský úspech v prosbách za chorých, a to v takej miere, ako som nikdy predtým nevidel. Mali sme zhromaždenia v Shreveporte, aké tam doposiaľ nikdy neboli. Brat Young Brown a ja sme s ním prišli sem, aby sme splnili záväzky ktoré on prevzal. Nenašli sme dosť veľkú budovu, v ktorej by sme mohli umiestniť zástupy. Včera sme mali prvé zhromaždenie a budova bola tak naplnená, že aj všetky miesta na státie boli zaplnené. Bude tu až do dvadsiatehopiateho a potom pôjdeme na tri večery do Sacramenta. Potom budeme v tom kraji niekoľko dní a bol by som veľmi rád, keby sa s Tebou stretol a želal by som Ti, aby si videl, ako tento brat pracuje.

V hlbokej úcte

Jack Moore

Tento list sme čítali niekoľkokrát pomaly a so zmiešanými pocitmi. Nakoniec sme ho vzali a prečítali bratovi Stilesovi. Zhodli sme sa na spoločnom rozhodnutí podniknúť cestu do Sacramenta, aby sme videli neobyčajnú službu evanjelistu, o ktorej môj priateľ písal. O niekoľko dní priletel brat Moore do Ashlandu, aby nás navštívil a hneď nasledujúci deň sme šli všetci autom do Sacramenta vzdialeného asi tristo míľ. Keď sme tam prišli, našli sme miesto, na ktorom malo byť zhromaždenie, už celkom naplnené ľuďmi, hoci sa nachádzalo celkom na okraji mesta.

Služba, ktorú sme videli, bola iste odlišná od akejkoľvek inej, ktorú sme kedy predtým poznali. Nikdy predtým sme nepoznali evanjelistu, ktorý by volal hluchomených a slepých k modlitbe a nikdy sme nevideli tých ľudí priamo na mieste vyslobodených z ich neduhu. Posledný, za koho sa v ten večer modlil a prosil, bolo malé škúliace dieťa. Videl som matku a dievčatko sedieť smutne na jednej strane, kde bolo toľko ľudí, za ktorých sa bolo treba modliť a zdalo sa, že sa evanjelista k tým dvom nikdy nedostane. Blížil sa čas, keď bolo treba ukončiť zhromaždenie a ešte tu boli niektorí, ktorí si želali, aby sa za nich modlil. Evanjelista sa pripravoval k odchodu a došiel ku schodom na pódiu, keď sa zrazu obzrel a videl to dieťa. Okamžite sa súcitne obrátil k dievčatku, vzal ho, položil svoje ruky na jej oči a krátko sa pomodlil. Keď dieťa vzhliadlo, hľa, jeho oči hľadeli dokonale priamo.

Naše prvé stretnutie

Nasledujúce ráno sme mali to potešenie stretnúť sa s bratom Branhamom. To, čo sme videli a počuli večer predtým a dojmy, ktoré sme mali zo stretnutia s ním nás presvedčili, že to je muž pokorný a skromný, ktorý dosiahol až k Bohu a prijal zmocnenie ku službe, ktorá presahovala všetko, čo sme až doposiaľ videli a prežili.

Bola to prostá viera, ktorá mala výsledky a zdalo sa, že je to práve tá, ktorú sme považovali za nutnú, aby vyvolala oživenie, o ktorom sme boli presvedčení, že ho Boh zamýšľa uskutočniť pred príchodom Krista. Pri stretnutí s bratom Branhamom sme poznali, že s ním brat Moore o mne už hovoril a že sa tešil zo stretnutia so mnou. Vskutku, keď brat Moore svedčil o neobyčajnej moci služby tohto evanjelistu, poznal význam takejto služby pre všetok Boží ľud. A skutočne, keď dal anjel bratovi Branhamovi poverenie, priamo mu povedal, že jeho služba bude pre všetkých ľudí. Pretože naše zbory boli v širšom zväzku letničných skupín, napadlo brata Branhama a brata Moora, že by som ich mohol uviesť ku pastorom týchto skupín. Tak došlo k tomu, že brat Branham ihneď ochotne uvažoval o našom pozvaní, aby šiel na sever do Oregonu a priľahlých štátov usporiadať niekoľko evanjelizačných zhromaždení. Do Ashlandu sme sa vrátili presvedčení, že Boh bol na tejto ceste s nami a že to bude služba, ktorá zasiahne veľké zástupy. Začali sme sa tešiť na možnosť usporiadať niekoľko kratších kampaní s bratom Branhamom na severozápade.

Našim najdôležitejším želaním však bolo, zúčastniť sa na niekoľkých predbežných zhromaždeniach s bratom Branhamom skôr, než sa uskutoční evanjelizácia na severozápade. Môj zbor nám dovolil, aby sme navštívili už pripravenú kampaň v Tulse, Oklahoma. Súhlas bol jednomyseľný, všetci boli v to ráno v akejsi slávnostnej nálade, akoby tušili, že už nebudem naďalej ich pastorom.

V júni 1947 sme teda odcestovali do Shreveportu, Louisiana. Brat Moore už bol pripravený a hneď ako sme prišli, vydali sme sa ešte s niekoľkými ďalšími spolupracovníkmi na sever do Tulsy.

V ten večer som mal príležitosť sledovať službu tohto muža. Veľká zborová poslucháreň bola naplnená ľuďmi až ku dverám a v ten večer sa stalo mnoho podivuhodných vecí. Prítomných bolo toľko ľudí, za ktorých sa bolo treba modliť, že služba trvala až do druhej hodiny ráno. Tak tomu bolo vždy v uplynulom roku. Pomysleli sme si, aká je to hanba, že pri miliónoch chorých je tak málo pracovníkov, ktorí by panovali nad démonmi a chorobami a že tento malý brat musí prosiť za chorých až do úplného telesného vyčerpania. Od toho času sa uskutočnilo už málo výlučne letničných zhromaždení. Rozdiely v učení a iné dôvody spôsobili, že jedna skupina začala podozrievať druhú. Aby mohol byť pravý úžitok z týchto veľkých zhromaždení bolo treba, ako sme už videli, aby boli naše kampane usporiadavané na medzidenominačnom základe, kde by všetci zúčastnení súhlasili s tým, že sa nebudú púšťať do sporov o rôzniacich sa názoroch, ale že sa spoja v jednom úsilí, aby posolstvo o oslobodení od hriechu bolo prinesené všetkým ľuďom. Dá sa to uskutočniť? Verili sme, že dá. Brat Branham bol tou myšlienkou nadšený, lebo spojenie veriacich bolo túžbou jeho srdca od toho času, čo ho navštívil anjel.

Skôr, než sme opustili Tulsu, boli pripravené konečné plány pre sériu zhromaždení, tentokrát na západe. O dva mesiace neskôr, keď sme boli na ceste do Generálnej Rady v Grand Rapids, v štáte Michigan, zastavili sme sa v Calgary v Kanade, kde mal brat Branham po sedem dní zhromaždenia. Mali sme možnosť vypomáhať v modlitebných krúžkoch, a tak sme mali bezprostredný pohľad na službu nášho brata.

Pri jednej príležitosti sme sledovali, ako hovoril k mužovi ležiacemu na nosidlách. Z počiatku nebolo možné pozorovať ani nepatrný náznak jeho rozumnej odozvy. Vysvetlenie sa nám dostalo až od jeho manželky, ktorá stála povedľa. Povedala, že jej muž nielenže umiera na rakovinu, ale je aj úplne hluchý a nepočuje, čo mu hovoria. Na to brat Branham odpovedal, že je najskôr treba zamerať sa na to, aby tento človek získal sluch, aby s ním vôbec mohol hovoriť o uzdravení z rakoviny. Nasledovala krátka chvíľa modlitieb a zrazu ten muž počul. Veľké prúdy slz stekali po lícach toho, ktorého tvár bola po celý večer taká apatická. Počúval s hlbokým záujmom, čo hovorili o oslobodení od rakoviny.

Iný prípad bolo uzdravenie hluchonemého dieťaťa. Po modlitbe bolo jasné, že dieťa počuje. Poplašený výraz v jeho tvári, keď počulo zvuk, dokazoval každému, že duch choroby bol vyhnaný. Nasledujúci večer sme videli jeho matku znovu a s veľkou radosťou nám rozprávala, že jej chlapček sa už naučil niekoľko slov. (Na inom mieste tejto knihy bude novinárska správa o zhromaždení v Calgary.)

Boží cieľ

Calgary sme opustili spolu s niekoľkými priateľmi, ktorí s nami cestovali a pokračovali sme cestou na východ. O niekoľko dní sme sa zastavili v meste Oberlin, štát Ohio v domove oberlinského internátu, ktorý založil Chales G. Finney. Tento veľký Boží muž je na cintoríne neďaleko Oberlinu aj pochovaný. Zomrel asi pred trištvrtestoročím po plodnej službe, ktorej sa v histórii hlásania evanjelia málo čo rovná.

Finney by dnes Oberlin sotva poznal. Krásne skupiny budov svedčili o hmotnej prosperite, ale sama zvesť o spasení, ktorú Finney tak horlivo hlásal pred dvomi generáciami, tu už má málo zástancov. Nákazlivá rana modernizmu a sociálne evanjelium tu dosiahli vrchol.

Nebolo by žiadnej radosti v Oberline, keby sa Finney vrátil a hovoril svoju dynamickú zvesť v posluchárňach terajšej hypermodernej univerzity. Pýtali sme sa samých seba, čo je tomu na príčine, prečo v priebehu dvoch generácií došlo k takému úpadku? Atak sme prišli až ku dňom Jozuu. Izrael slúžil Bohu ako za života Jozuu, tak aj za života tých, ktorí ho prežili, až „Kto videl všetky tie veľké skutky, ktoré konal v Izraeli… a potom povstali iné generácie po nich, ktoré nepoznali Pána ani diela, ktoré konal Izraelovi. A deti Izraelské konali zlé pred očami Pána a slúžili Bálovi.“ (Sudcov 2:17-11)

Prirovnanie ku službe Gedeonov

Tak tomu bolo aj tu. Bolo jasné, že viera v Boha sa neprenáša z generácie na generáciu bez nových prejavov moci Božej. Generácia, ktorá prišla po Jozuovi, mala ešte svojich kňazov, ktorí však už nič nevedeli o Božej moci.

Hlavným výsledkom ich bezmocnej služby bolo, že „každý konal, čo považoval za správne sám u seba.” Ale vtedy, práve tak ako dnes, sú ľudia, podobní Gedeonovi, ktorí neprijímajú diablove pravdepodobné vysvetlenia, že dni zázrakov už zmizli. Ukázal sa mu anjel a povedal mu: „Pán s tebou, muž udatný.” Ale Gedeon odpovedal: „Ak je Pán s nami, prečo prišlo na nás všetko toto? A kde sú všetky divy jeho, o ktorých rozprávali nám otcovia naši, hovoriac: Či z Egypta nevyviedol nás Pán? A teraz nás Pán opustil a vydal do rúk Madiánských.”

Gedeon nebol ako cirkevníci dneška, ktorí sa dokonale uspokojujú evanjeliom bez zázrakov a dôvtipne vysvetľujú chýbanie zázrakov vo svoje službe tvrdením, že „dni zázrakov pominuli” a že je teraz vôľa Božia, aby kresťania boli stíhaní chorobami. Gedeon sa nechcel nechať klamať a postavil sa tvárou v tvár skutočnosti. „Ak je Boh s nami, kde sú zázraky?”, želal si vedieť. Všimnite si, že anjel nepovedal: „Gedeon, si rozčúlený, dni zázrakov už pominuli.” Poctil Gedeonovú vieru vykonaním zázraku práve na tom mieste. Keď sa dotkol palicou obeti, ktorú Gedeon pripravil, „vystúpil oheň zo skaly tej a spálil to mäso i chleby nekvasené. “ (Sudcov 6:21).

Vskutku, anjel prikázal Gedeonovi: „Choď v tejto svojej sile a vyslobodíš Izraela z rúk Madiánských. Či som ťa neposlal?” (Sudcov 6:14). Keď Duch Boží prišiel na tohoto muža viery, stal sa iným mužom a celý Izrael bol krátko nato svedkom mocného vyslobodenia, spôsobeného nadprirodzenou mocou.

Je zaujímavé si povšimnúť, že hoci Gedeon veril, že ak je Boh v ich strede, potom dni zázrakov nepominuli, predsa však bol ešte vyľakaný, keď ho anjel poveril, aby bol nabudúce vodcom Izraela. Nemohol pochopiť, že by to bola múdra voľba. Nielenže jeho rodina bola chudobná, ale on bol posledným v dome svojho otca. I tak sa zdá, že je často Božou cestou to, že prví budú poslední a poslední prví. Aj keď Boh požehnal Gedeonovi tým, že mu dal víťazstvo, Gedeon zostal pokorným a odmietol ponuku stať sa vladárom Izraela. Odpovedal: „Boh bude panovať nad vami.“ (Sudcov 8:23). Obnovil súlad medzi žiarlivými bratmi a po mnohé roky, ktoré nasledovali, bol pokoj a mier v zemi.

Niečo podobné ako Gedeonovi sa prihodilo i Williamovi Branhamovi. Obidvaja sa narodili vo veľmi chudobných rodinách a nikdy nemali snahu stať sa slávnymi. Obaja prijali návštevu a poverenie od anjela Pánovho. Obaja verili, že ak je Boh so Svojim ľudom, potom dni zázrakov nemohli skončiť. Obaja prijali zvláštne zmocnenie Ducha Božieho. Obaja pohrdli funkciou vladára nad dedičstvom Božím, obaja usilovali o to, aby bola dosiahnutá jednota medzi ľudom Božím. Boh dal Gedeonovi víťazstvo nad davmi nepriateľov, a to s maličkým vojskom. Bez prípravy a prispenia ľudskej organizácie a s nepatrnými vlohami poslúchol William Branham volanie, aby slúžil darom, ktorý mu Boh zveril a davy sa zhromažďovali, aby ho počuli a boli vyslobodené od súženia nepriateľa.

Gedeon trpel opozíciou žiarlivých bratov a tých, ktorí telesne zmýšľali. Práve tak sa darilo aj bratovi Branhamovi. Obidvaja odpovedali tým, ktorí hovorili proti nim znášanlivo a trpezlivo a Boh ospravedlnil oboch v pravý čas. Objavujú sa tu súbežné podmienky, aké boli v čase Gedeonovom. V predchádzajúcej generácii povstalo hnutie plného evanjelia (letničné hnutie), sprevádzané mnohými zázrakmi a znameniami. Ale teraz povstala nová generácia a mnohí mladí ľudia, hoci počuli o skutkoch, vykonaných v predchádzajúcej dobe, nikdy sami neprežili zázrak. V mnohých cirkvách bola snaha hľadať náhradu za Božiu moc a prikláňajú sa k čisto ľudskému chápaniu bohoslužby.

Keď sme sa vracali do Oregonu, zmocnilo sa nás silné presvedčenie, že zjavenie sa moci Božej bolo jedinou možnou odpoveďou na otázku: „Ako možno zasiahnuť túto generáciu posolstvom evanjelia v krátkom čase, ktorý zostáva do príchodu Krista?””

Kvôli súvislosti je nutné vysvetliť, ako sa dostal pisateľ do Branhamovho životného príbehu.

Niekoľko rokov predtým som sa zoznámil s bratom Jackom Moorom (ktorý napísal predchádzajúcu kapitolu), keď usporadúval oživujúce zhromaždenie pre svojho svokra reverenda G. C. Louta, ktorý bol vtedy pastorom zboru v Shreveporte, Louisiana. Vtedy sme si veľmi cenili priateľstvo brata Moora. V nasledujúcich rokoch staviteľský podnik brata Moora prospieval tak, že sa stal jedným z najvyhľadávanejších v tomto obore.

Napriek tejto prosperite nebol brat Moore tak zamestnaný, aby nepocítil veľkú duchovnú núdzu tohto mesta (pri nastupujúcej kríze zbor, ktorý navštevoval, stratil svoje budovy a rozpadol sa). Už dlhší čas boli on a aj jeho spolupracovníci rozhodnutí a usilovali o začatie samostatnej práce na predmestí. Tomuto novému zboru dali ľubozvučné meno „Life Tabernacle” (Stánok života). Počas rokov, ktoré medzitým uplynuli, toto dielo veľmi vzrástlo a v ostatnom čase preň bola postavená nová krásna budova blízko stredu mesta. Táto modlitebňa nebola zasvätená nikým iným než bratom Branhamom.

Ja som sa medzitým stal pastorom v Ashlande v štáte Oregon, a to v zbore, ktorý k nášmu potešeniu rástol a rozmáhal sa v stále sa rozrastúcich zhromaždeniach. V čase, o ktorom píšem, sa konali oživujúce zhromaždenia s evanjelistom J. E. Stilesom, pri ktorých okolo päťdesiat ľudí prijalo krst Duchom Svätým. Vtedy sme boli obzvlášť naplnení pocitom, že sa Boh čoskoro zjaví cirkvi (to, kedy sa to stane, sme však nevedeli povedať) mocou v novej službe, v ktorej dôjde k mocným znameniam. A skutočne, v nasledujúcich rokoch nám to Boh ukázal aj proroctvami v Duchu.

A tak sa prozreteľnosťou Božou stalo, že práve keď končila Stilesova kampaň, dňa 24. marca 1947, sme dostali list od brata Jacka Moora, v ktorom písal toto:

Drahý brat Gordon,

Viem, že budeš prekvapený, až počuješ, že sme v Oaklande v Kalifornii, ale stalo sa to tak. Máme istého brata Branhama, z Jeffersonville v Indiane, baptistického pastora, ktorý prijal Ducha, Svätého a má obrovský úspech v prosbách za chorých, a to v takej miere, ako som nikdy predtým nevidel. Mali sme zhromaždenia v Shreveporte, aké tam doposiaľ nikdy neboli. Brat Young Brown a ja sme s ním prišli sem, aby sme splnili záväzky ktoré on prevzal. Nenašli sme dosť veľkú budovu, v ktorej by sme mohli umiestniť zástupy. Včera sme mali prvé zhromaždenie a budova bola tak naplnená, že aj všetky miesta na státie boli zaplnené. Bude tu až do dvadsiatehopiateho a potom pôjdeme na tri večery do Sacramenta. Potom budeme v tom kraji niekoľko dní a bol by som veľmi rád, keby sa s Tebou stretol a želal by som Ti, aby si videl, ako tento brat pracuje.

V hlbokej úcte

Jack Moore

Tento list sme čítali niekoľkokrát pomaly a so zmiešanými pocitmi. Nakoniec sme ho vzali a prečítali bratovi Stilesovi. Zhodli sme sa na spoločnom rozhodnutí podniknúť cestu do Sacramenta, aby sme videli neobyčajnú službu evanjelistu, o ktorej môj priateľ písal. O niekoľko dní priletel brat Moore do Ashlandu, aby nás navštívil a hneď nasledujúci deň sme šli všetci autom do Sacramenta vzdialeného asi tristo míľ. Keď sme tam prišli, našli sme miesto, na ktorom malo byť zhromaždenie, už celkom naplnené ľuďmi, hoci sa nachádzalo celkom na okraji mesta.

Služba, ktorú sme videli, bola iste odlišná od akejkoľvek inej, ktorú sme kedy predtým poznali. Nikdy predtým sme nepoznali evanjelistu, ktorý by volal hluchomených a slepých k modlitbe a nikdy sme nevideli tých ľudí priamo na mieste vyslobodených z ich neduhu. Posledný, za koho sa v ten večer modlil a prosil, bolo malé škúliace dieťa. Videl som matku a dievčatko sedieť smutne na jednej strane, kde bolo toľko ľudí, za ktorých sa bolo treba modliť a zdalo sa, že sa evanjelista k tým dvom nikdy nedostane. Blížil sa čas, keď bolo treba ukončiť zhromaždenie a ešte tu boli niektorí, ktorí si želali, aby sa za nich modlil. Evanjelista sa pripravoval k odchodu a došiel ku schodom na pódiu, keď sa zrazu obzrel a videl to dieťa. Okamžite sa súcitne obrátil k dievčatku, vzal ho, položil svoje ruky na jej oči a krátko sa pomodlil. Keď dieťa vzhliadlo, hľa, jeho oči hľadeli dokonale priamo.

Naše prvé stretnutie

Nasledujúce ráno sme mali to potešenie stretnúť sa s bratom Branhamom. To, čo sme videli a počuli večer predtým a dojmy, ktoré sme mali zo stretnutia s ním nás presvedčili, že to je muž pokorný a skromný, ktorý dosiahol až k Bohu a prijal zmocnenie ku službe, ktorá presahovala všetko, čo sme až doposiaľ videli a prežili.

Bola to prostá viera, ktorá mala výsledky a zdalo sa, že je to práve tá, ktorú sme považovali za nutnú, aby vyvolala oživenie, o ktorom sme boli presvedčení, že ho Boh zamýšľa uskutočniť pred príchodom Krista. Pri stretnutí s bratom Branhamom sme poznali, že s ním brat Moore o mne už hovoril a že sa tešil zo stretnutia so mnou. Vskutku, keď brat Moore svedčil o neobyčajnej moci služby tohto evanjelistu, poznal význam takejto služby pre všetok Boží ľud. A skutočne, keď dal anjel bratovi Branhamovi poverenie, priamo mu povedal, že jeho služba bude pre všetkých ľudí. Pretože naše zbory boli v širšom zväzku letničných skupín, napadlo brata Branhama a brata Moora, že by som ich mohol uviesť ku pastorom týchto skupín. Tak došlo k tomu, že brat Branham ihneď ochotne uvažoval o našom pozvaní, aby šiel na sever do Oregonu a priľahlých štátov usporiadať niekoľko evanjelizačných zhromaždení. Do Ashlandu sme sa vrátili presvedčení, že Boh bol na tejto ceste s nami a že to bude služba, ktorá zasiahne veľké zástupy. Začali sme sa tešiť na možnosť usporiadať niekoľko kratších kampaní s bratom Branhamom na severozápade.

Našim najdôležitejším želaním však bolo, zúčastniť sa na niekoľkých predbežných zhromaždeniach s bratom Branhamom skôr, než sa uskutoční evanjelizácia na severozápade. Môj zbor nám dovolil, aby sme navštívili už pripravenú kampaň v Tulse, Oklahoma. Súhlas bol jednomyseľný, všetci boli v to ráno v akejsi slávnostnej nálade, akoby tušili, že už nebudem naďalej ich pastorom.

V júni 1947 sme teda odcestovali do Shreveportu, Louisiana. Brat Moore už bol pripravený a hneď ako sme prišli, vydali sme sa ešte s niekoľkými ďalšími spolupracovníkmi na sever do Tulsy.

V ten večer som mal príležitosť sledovať službu tohto muža. Veľká zborová poslucháreň bola naplnená ľuďmi až ku dverám a v ten večer sa stalo mnoho podivuhodných vecí. Prítomných bolo toľko ľudí, za ktorých sa bolo treba modliť, že služba trvala až do druhej hodiny ráno. Tak tomu bolo vždy v uplynulom roku. Pomysleli sme si, aká je to hanba, že pri miliónoch chorých je tak málo pracovníkov, ktorí by panovali nad démonmi a chorobami a že tento malý brat musí prosiť za chorých až do úplného telesného vyčerpania. Od toho času sa uskutočnilo už málo výlučne letničných zhromaždení. Rozdiely v učení a iné dôvody spôsobili, že jedna skupina začala podozrievať druhú. Aby mohol byť pravý úžitok z týchto veľkých zhromaždení bolo treba, ako sme už videli, aby boli naše kampane usporiadavané na medzidenominačnom základe, kde by všetci zúčastnení súhlasili s tým, že sa nebudú púšťať do sporov o rôzniacich sa názoroch, ale že sa spoja v jednom úsilí, aby posolstvo o oslobodení od hriechu bolo prinesené všetkým ľuďom. Dá sa to uskutočniť? Verili sme, že dá. Brat Branham bol tou myšlienkou nadšený, lebo spojenie veriacich bolo túžbou jeho srdca od toho času, čo ho navštívil anjel.

Skôr, než sme opustili Tulsu, boli pripravené konečné plány pre sériu zhromaždení, tentokrát na západe. O dva mesiace neskôr, keď sme boli na ceste do Generálnej Rady v Grand Rapids, v štáte Michigan, zastavili sme sa v Calgary v Kanade, kde mal brat Branham po sedem dní zhromaždenia. Mali sme možnosť vypomáhať v modlitebných krúžkoch, a tak sme mali bezprostredný pohľad na službu nášho brata.

Pri jednej príležitosti sme sledovali, ako hovoril k mužovi ležiacemu na nosidlách. Z počiatku nebolo možné pozorovať ani nepatrný náznak jeho rozumnej odozvy. Vysvetlenie sa nám dostalo až od jeho manželky, ktorá stála povedľa. Povedala, že jej muž nielenže umiera na rakovinu, ale je aj úplne hluchý a nepočuje, čo mu hovoria. Na to brat Branham odpovedal, že je najskôr treba zamerať sa na to, aby tento človek získal sluch, aby s ním vôbec mohol hovoriť o uzdravení z rakoviny. Nasledovala krátka chvíľa modlitieb a zrazu ten muž počul. Veľké prúdy slz stekali po lícach toho, ktorého tvár bola po celý večer taká apatická. Počúval s hlbokým záujmom, čo hovorili o oslobodení od rakoviny.

Iný prípad bolo uzdravenie hluchonemého dieťaťa. Po modlitbe bolo jasné, že dieťa počuje. Poplašený výraz v jeho tvári, keď počulo zvuk, dokazoval každému, že duch choroby bol vyhnaný. Nasledujúci večer sme videli jeho matku znovu a s veľkou radosťou nám rozprávala, že jej chlapček sa už naučil niekoľko slov. (Na inom mieste tejto knihy bude novinárska správa o zhromaždení v Calgary.)

Boží cieľ

Calgary sme opustili spolu s niekoľkými priateľmi, ktorí s nami cestovali a pokračovali sme cestou na východ. O niekoľko dní sme sa zastavili v meste Oberlin, štát Ohio v domove oberlinského internátu, ktorý založil Chales G. Finney. Tento veľký Boží muž je na cintoríne neďaleko Oberlinu aj pochovaný. Zomrel asi pred trištvrtestoročím po plodnej službe, ktorej sa v histórii hlásania evanjelia málo čo rovná.

Finney by dnes Oberlin sotva poznal. Krásne skupiny budov svedčili o hmotnej prosperite, ale sama zvesť o spasení, ktorú Finney tak horlivo hlásal pred dvomi generáciami, tu už má málo zástancov. Nákazlivá rana modernizmu a sociálne evanjelium tu dosiahli vrchol.

Nebolo by žiadnej radosti v Oberline, keby sa Finney vrátil a hovoril svoju dynamickú zvesť v posluchárňach terajšej hypermodernej univerzity. Pýtali sme sa samých seba, čo je tomu na príčine, prečo v priebehu dvoch generácií došlo k takému úpadku? Atak sme prišli až ku dňom Jozuu. Izrael slúžil Bohu ako za života Jozuu, tak aj za života tých, ktorí ho prežili, až „Kto videl všetky tie veľké skutky, ktoré konal v Izraeli… a potom povstali iné generácie po nich, ktoré nepoznali Pána ani diela, ktoré konal Izraelovi. A deti Izraelské konali zlé pred očami Pána a slúžili Bálovi.“ (Sudcov 2:17-11)

Prirovnanie ku službe Gedeonov

Tak tomu bolo aj tu. Bolo jasné, že viera v Boha sa neprenáša z generácie na generáciu bez nových prejavov moci Božej. Generácia, ktorá prišla po Jozuovi, mala ešte svojich kňazov, ktorí však už nič nevedeli o Božej moci.

Hlavným výsledkom ich bezmocnej služby bolo, že „každý konal, čo považoval za správne sám u seba.” Ale vtedy, práve tak ako dnes, sú ľudia, podobní Gedeonovi, ktorí neprijímajú diablove pravdepodobné vysvetlenia, že dni zázrakov už zmizli. Ukázal sa mu anjel a povedal mu: „Pán s tebou, muž udatný.” Ale Gedeon odpovedal: „Ak je Pán s nami, prečo prišlo na nás všetko toto? A kde sú všetky divy jeho, o ktorých rozprávali nám otcovia naši, hovoriac: Či z Egypta nevyviedol nás Pán? A teraz nás Pán opustil a vydal do rúk Madiánských.”

Gedeon nebol ako cirkevníci dneška, ktorí sa dokonale uspokojujú evanjeliom bez zázrakov a dôvtipne vysvetľujú chýbanie zázrakov vo svoje službe tvrdením, že „dni zázrakov pominuli” a že je teraz vôľa Božia, aby kresťania boli stíhaní chorobami. Gedeon sa nechcel nechať klamať a postavil sa tvárou v tvár skutočnosti. „Ak je Boh s nami, kde sú zázraky?”, želal si vedieť. Všimnite si, že anjel nepovedal: „Gedeon, si rozčúlený, dni zázrakov už pominuli.” Poctil Gedeonovú vieru vykonaním zázraku práve na tom mieste. Keď sa dotkol palicou obeti, ktorú Gedeon pripravil, „vystúpil oheň zo skaly tej a spálil to mäso i chleby nekvasené. “ (Sudcov 6:21).

Vskutku, anjel prikázal Gedeonovi: „Choď v tejto svojej sile a vyslobodíš Izraela z rúk Madiánských. Či som ťa neposlal?” (Sudcov 6:14). Keď Duch Boží prišiel na tohoto muža viery, stal sa iným mužom a celý Izrael bol krátko nato svedkom mocného vyslobodenia, spôsobeného nadprirodzenou mocou.

Je zaujímavé si povšimnúť, že hoci Gedeon veril, že ak je Boh v ich strede, potom dni zázrakov nepominuli, predsa však bol ešte vyľakaný, keď ho anjel poveril, aby bol nabudúce vodcom Izraela. Nemohol pochopiť, že by to bola múdra voľba. Nielenže jeho rodina bola chudobná, ale on bol posledným v dome svojho otca. I tak sa zdá, že je často Božou cestou to, že prví budú poslední a poslední prví. Aj keď Boh požehnal Gedeonovi tým, že mu dal víťazstvo, Gedeon zostal pokorným a odmietol ponuku stať sa vladárom Izraela. Odpovedal: „Boh bude panovať nad vami.“ (Sudcov 8:23). Obnovil súlad medzi žiarlivými bratmi a po mnohé roky, ktoré nasledovali, bol pokoj a mier v zemi.

Niečo podobné ako Gedeonovi sa prihodilo i Williamovi Branhamovi. Obidvaja sa narodili vo veľmi chudobných rodinách a nikdy nemali snahu stať sa slávnymi. Obaja prijali návštevu a poverenie od anjela Pánovho. Obaja verili, že ak je Boh so Svojim ľudom, potom dni zázrakov nemohli skončiť. Obaja prijali zvláštne zmocnenie Ducha Božieho. Obaja pohrdli funkciou vladára nad dedičstvom Božím, obaja usilovali o to, aby bola dosiahnutá jednota medzi ľudom Božím. Boh dal Gedeonovi víťazstvo nad davmi nepriateľov, a to s maličkým vojskom. Bez prípravy a prispenia ľudskej organizácie a s nepatrnými vlohami poslúchol William Branham volanie, aby slúžil darom, ktorý mu Boh zveril a davy sa zhromažďovali, aby ho počuli a boli vyslobodené od súženia nepriateľa.

Gedeon trpel opozíciou žiarlivých bratov a tých, ktorí telesne zmýšľali. Práve tak sa darilo aj bratovi Branhamovi. Obidvaja odpovedali tým, ktorí hovorili proti nim znášanlivo a trpezlivo a Boh ospravedlnil oboch v pravý čas. Objavujú sa tu súbežné podmienky, aké boli v čase Gedeonovom. V predchádzajúcej generácii povstalo hnutie plného evanjelia (letničné hnutie), sprevádzané mnohými zázrakmi a znameniami. Ale teraz povstala nová generácia a mnohí mladí ľudia, hoci počuli o skutkoch, vykonaných v predchádzajúcej dobe, nikdy sami neprežili zázrak. V mnohých cirkvách bola snaha hľadať náhradu za Božiu moc a prikláňajú sa k čisto ľudskému chápaniu bohoslužby.

Keď sme sa vracali do Oregonu, zmocnilo sa nás silné presvedčenie, že zjavenie sa moci Božej bolo jedinou možnou odpoveďou na otázku: „Ako možno zasiahnuť túto generáciu posolstvom evanjelia v krátkom čase, ktorý zostáva do príchodu Krista?””