Chceli by sme nášmu Pánovi a Spasiteľovi spolu so žalmistom prevolať:

„A však som bol vždycky s tebou, lebo si ma pojal za moju pravú ruku. Vedieš ma podľa svojej rady až kým ma vezmeš do svojej slávy. Koho by som mal na nebi? Ak len mám Teba, tak sa viacej nepýtam po nebesiach ani zemi. Moje telo i moje srdce hynie, ale skalou môjho srdca a mojím dielom je Boh na veky.“ (Ž 73:23-26 podľa nem. prekladu)

To môže povedať len ten, kto úplne osobne prežil, že ho Pán drží vo Svojej pravici. Čokoľvek sa môže v našom živote stať, dôverujeme Bohu a smieme povedať: „Vedieš ma podľa Svojej rady.“ Aj keď Jeho cestám nie vždy rozumieme a tu i tam sme počúvali iných alebo sa nás chce niekedy zmocniť zúfalstvo, v najhlbšom vnútri nášho srdca znie: „Avšak navždy zostávam s tebou…“ Slovo Božie je v nás tak pevne zakotvené, že skrze nič a skrze nikoho nemôže byť z nás vytrhnuté. Po všetkom opovržení na záver bude pravdou to, čo sme čítali: „…a potom ma vezmeš do Svojej slávy.“ Naša životná cesta na zemi prechádza skrze hlbiny i výšiny, skrze chválu i pohanu, skrze uznanie aj odmietanie, ako to čítame v 2. Korinťanom 4:7-12, ale spojenie s Bohom trvá od večnosti na večnosť. Na tom okolnosti nemôžu ani len to najmenšie zmeniť.

„Ak len mám Teba…“, volá žalmista, „… tak sa viacej nepýtam po nebesiach ani zemi.“ V živote každého jedného pravého veriaceho prichádza hodina, keď pre nás to pozemské a to, čo ľudia hovoria, už viac nemá taký veľký význam ako predtým. Náhle poznáme, aké pominuteľné je to všetko a že je len jeden, ktorý môže všetko správne posúdiť. Nestojíme pred ľuďmi, ale pred Bohom. Ak už nám na zemi aj nič iné nezostane, a nášmu telu a duši bude hroziť záhuba, tak napriek tomu voláme: … skalou môjho srdca a mojím dielom je Boh na veky.“

Slová „Ak len mám Teba, tak sa viacej nepýtam po nebesiach ani zemi“ nás možno nútia k zamysleniu, pretože my by sme predsa chceli byť v nebesiach. Ale aký zmysel by mali aj tie najkrajšie nebesia, ten najkrajší raj, bez Pána? Čo by nám bolo platné, ak by sme videli nebeské zástupy, cherubínov, serafínov, anjelov a všetku slávu, ale Boha, nášho Pána, tvárou v tvár nevideli? Nie je snáď toto ten jedinečný a nezmeniteľný zmysel nebies, totiž, že tam Boh, náš Pán spočíva? Až skrze Neho všetko ostatné dostáva svoj zmysel v tom úseku, do ktorého to patrí. Aj náš život má až potom skutočný zmysel, keďKristus skrze neho je vskutku zjavený (Kol 3).

Keď bol brat Branham presadený do raja, videl milióny spasených, odetých v bielom a slávu Božiu, ale povedal: „Chcel by som vidieť Ježiša. On bol mojím celým životom a teraz by som chcel Jeho vidieť.“ Tak to bude s nami všetkými. Máme zasľúbenie, že sa už skoro stretneme s naším milovaným Pánom. „Blahoslavení sú čistého srdca, pretože oni Boha uvidia.“ To nech daruje On sám každému jednému, kto tieto riadky číta a k Nemu sa priznáva. Spoločne sa chceme modliť tak, ako je napísané v Žalme 51:12: „Stvor mi čisté srdce, ó, Bože, a obnov priameho ducha v mojom vnútri.“

Či sa jedná o Cirkev, službu, užívanie daru, modlitbu, spev, alebo akékoľvek biblické jednanie, nemá vôbec žiadnu cenu, ak Pán nie je ich stredobodom. On je to, ktorého ospevujeme, On je to, ktorého milujeme, o kom hovoríme, skrze Neho a pre Neho bolo všetko stvorené. On je hlavou Cirkvi a všetko skrze Neho povstalo (Kol 1:14-20).

Chceli by sme nášmu Pánovi a Spasiteľovi spolu so žalmistom prevolať: 

„A však som bol vždycky s tebou, lebo si ma pojal za moju pravú ruku. Vedieš ma podľa svojej rady až kým ma vezmeš do svojej slávy. Koho by som mal na nebi? Ak len mám Teba, tak sa viacej nepýtam po nebesiach ani zemi. Moje telo i moje srdce hynie, ale skalou môjho srdca a mojím dielom je Boh na veky.“ (Ž 73:23-26 podľa nem. prekladu)

To môže povedať len ten, kto úplne osobne prežil, že ho Pán drží vo Svojej pravici. Čokoľvek sa môže v našom živote stať, dôverujeme Bohu a smieme povedať: „Vedieš ma podľa Svojej rady.“ Aj keď Jeho cestám nie vždy rozumieme a tu i tam sme počúvali iných alebo sa nás chce niekedy zmocniť zúfalstvo, v najhlbšom vnútri nášho srdca znie: „Avšak navždy zostávam s tebou…“ Slovo Božie je v nás tak pevne zakotvené, že skrze nič a skrze nikoho nemôže byť z nás vytrhnuté. Po všetkom opovržení na záver bude pravdou to, čo sme čítali: „…a potom ma vezmeš do Svojej slávy.“ Naša životná cesta na zemi prechádza skrze hlbiny i výšiny, skrze chválu i pohanu, skrze uznanie aj odmietanie, ako to čítame v 2. Korinťanom 4:7-12, ale spojenie s Bohom trvá od večnosti na večnosť. Na tom okolnosti nemôžu ani len to najmenšie zmeniť. 

„Ak len mám Teba…“, volá žalmista, „… tak sa viacej nepýtam po nebesiach ani zemi.“ V živote každého jedného pravého veriaceho prichádza hodina, keď pre nás to pozemské a to, čo ľudia hovoria, už viac nemá taký veľký význam ako predtým. Náhle poznáme, aké pominuteľné je to všetko a že je len jeden, ktorý môže všetko správne posúdiť. Nestojíme pred ľuďmi, ale pred Bohom. Ak už nám na zemi aj nič iné nezostane, a nášmu telu a duši bude hroziť záhuba, tak napriek tomu voláme: … skalou môjho srdca a mojím dielom je Boh na veky.“

 Slová „Ak len mám Teba, tak sa viacej nepýtam po nebesiach ani zemi“ nás možno nútia k zamysleniu, pretože my by sme predsa chceli byť v nebesiach. Ale aký zmysel by mali aj tie najkrajšie nebesia, ten najkrajší raj, bez Pána? Čo by nám bolo platné, ak by sme videli nebeské zástupy, cherubínov, serafínov, anjelov a všetku slávu, ale Boha, nášho Pána, tvárou v tvár nevideli? Nie je snáď toto ten jedinečný a nezmeniteľný zmysel nebies, totiž, že tam Boh, náš Pán spočíva? Až skrze Neho všetko ostatné dostáva svoj zmysel v tom úseku, do ktorého to patrí. Aj náš život má až potom skutočný zmysel, keď  Kristus skrze neho je vskutku zjavený (Kol 3).

Keď bol brat Branham presadený do raja, videl milióny spasených, odetých v bielom a slávu Božiu, ale povedal: „Chcel by som vidieť Ježiša. On bol mojím celým životom a teraz by som chcel Jeho vidieť.“ Tak to bude s nami všetkými. Máme zasľúbenie, že sa už skoro stretneme s naším milovaným Pánom. „Blahoslavení sú čistého srdca, pretože oni Boha uvidia.“ To nech daruje On sám každému jednému, kto tieto riadky číta a k Nemu sa priznáva. Spoločne sa chceme modliť tak, ako je napísané v Žalme 51:12: „Stvor mi čisté srdce, ó, Bože, a obnov priameho ducha v mojom vnútri.“ 

Či sa jedná o Cirkev, službu, užívanie daru, modlitbu, spev, alebo akékoľvek biblické jednanie, nemá vôbec žiadnu cenu, ak Pán nie je ich stredobodom. On je to, ktorého ospevujeme, On je to, ktorého milujeme, o kom hovoríme, skrze Neho a pre Neho bolo všetko stvorené. On je hlavou Cirkvi a všetko skrze Neho povstalo (Kol 1:14-20).