Milosťou Božou boli niekoľkí verní súrodenci vo viere tu v Krefelde pripravení počúvať kázania brata Branhama. Najprv vyzeralo všetko bezútešné, pretože všade pred nami varovali. Naše rozhodnutie však bolo pevné – boli sme pripravení i osamelí za každú cenu plne nasledovať Božie Slovo a veriť zasľúbenia pre náš čas. Plne rozhodnutí sme chceli ísť celú cestu s Pánom Ježišom a rešpektovať, čo koná v tomto čase. Milosťou Božou sme nemuseli oplácať zlé zlým ani nadávku nadávkou, ale naplnení Božím Duchom a preniknutí Jeho láskou sme sa modlili za bratov a sestry, ktorí nám od toho dňa nerozumeli.

Ako malá skupina sme sa každý druhý deň zhromažďovali, počúvali Božie Slovo, modlili sa a mocne prežívali Pána. Pán vo Svojej milosti viedol ľudí k tomu, že s radosťou prijímali Slovo. Sme mu zo srdca vďační, že sme ako zbor smeli prežiť v Jeho svätej prítomnosti nezabudnuteľné hodiny. Stále znova Pán sám staval Svoje drahé Slovo nanovo na svietnik a obšťastňoval nás svojou svätou prítomnosťou. S hlbokou vďačnosťou hľadíme späť na dlhoročnú prácu na Pánovej vinici. Zreteľne môžeme rozpoznať Božiu ruku a vedenie Jeho Svätého Ducha. Boh otvoril dvere ku zvestovaniu Svojho Slova až do končín zeme. Tisíce uverili Božiemu svedectvu v tomto čase.

Zakladanie novej denominácie alebo organizácie nie je v Božej vôli. Tu v Krefelde Boh daroval milosť, že bol založený biblický zbor. Tých málo, ktorí boli na začiatku pri tom, boli za svoju vernosť odmenení. Teraz sa pravidelných bohoslužieb zúčastňuje niekoľko stoviek bratov a sestier. Z toho všade povstali modlitebné skupinky, ktoré sa zhromažďujú pri zjavenom Slove Pána.

Necítim sa zaviazaný žiadnemu smeru viery, ale len Pánu a Jeho Slovu. Podľa toho je zjavené, či bol človek povolaný ľuďmi alebo Bohom. Tí jedni zastupujú ľudské záujmy a tí druhí Božie. Moje povolanie ku zvestovaniu Slova stojí v priamej súvislosti so službou brata Branhama, pretože to bol ten istý Boh, ktorý jeho poveril uskladniť zjavené Slovo ako pokrm, ktorý mňa povolal tento pokrm rozdávať.

Nikdy nezabudnem na 2. 4. 1962, pretože toho rána som počul Pánov hlas. Bolo to nádherné ráno. Slnko malo každú chvíľu vyjsť, keď som počul nasledujúce slová: „Môj služobník, tvoj čas pre toto mesto čoskoro skončí, pošlem ťa do iných miest zvestovať Moje Slovo.“ Po tom, čo sa to stalo, videl som sa mimo tela asi 3 m od miesta, kde som sa telesne nachádzal. Zo svojho miesta som videl, ako otváram svoje ústa a počul som, ako vyslovujem slová: „Pane, nebudú ma počúvať, pretože majú všetko v plnosti a žijú v hojnosti.“ Po okamihu ticha zaznel hlas Pánov nanovo: „Môj služobník, príde čas, v ktorom ťa budú počúvať, zaopatrite si pokrm, pretože príde veľký hlad a potom budeš stáť uprostred ľudu a rozdávať pokrm.“ Pred Bohom a ľuďmi svedčím, že sú tieto slová pravda.

Keď som počul tento hlas, bola mi nápadná autorita, ktorá v ňom bola vyjadrená. Vedel som, že to, čo bolo povedané, je absolút a má to konečnú platnosť. Hlas znel ako mocný hlas muža. Myslel som si, „keď Pán ešte raz prehovorí, celý svet sa zastaví.“ V prítomnosti Pána mi nikdy nebolo do jasania, ale uchopila ma ctibázeň a svätosť.

Boli menovite uvedené rôzne potraviny, ktoré mali byť uskladnené. Preto som najprv vychádzal z toho, že to všetko má prirodzený význam. Ale v decembri toho istého roka som bol vo vnútornej núdzi a túžil som po odpovedi od Pána. Krátko nato som letel do USA, aby som o tom hovoril s bratom Branhamom. Keď som tam docestoval, bol na neurčitý čas na cestách. Sklesnutý som šiel 2. 12. 1962 na bohoslužbu. Počas modlitby priniesol jeden brat proroctvo, v ktorom zaznelo, že som neprišiel zbytočne, ale že sa stretnem s prorokom, ktorý mi povie všetko od Pána.

Brat Branham ma svojím autom vyzdvihol v hoteli CVJM. Dvaja bratia sedeli na zadných sedadlách a on šoféroval. Spoločne sme obedovali a potom prišli hodiny, na ktoré nikdy nezabudnem. Najprv hovoril o rôznych veciach brat Branham a potom som využil príležitosť a povedal: „Brat Branham, smiem sa ťa niečo spýtať?“ Ďalej som sa nedostal. On odpovedal: „Smiem ti ja povedať, čo ti Pán povedal?“ Často som v jeho službe prežíval dar rozoznania, ale stratil som reč, keď mi do radu, slovo po slove a vetu po vete všetko zopakoval tak, ako to ku mne hovoril Pán. Hlboko zasiahnutý nadprirodzeným darom som viac nedokázal nič povedať, ale len počúvať. Keď brat Branham zopakoval všetko, čo mi Pán povedal, pokračoval a povedal: „Brat Frank, hlad nie je pozemský a pokrm nie je prirodzený … Boh pošle hlad počuť Jeho Slovo. Pokrm, ktorý máš uskladniť, je to Bohom zjavené Slovo pre tento čas. Kázania sú zachované na páskach… Počkaj s rozdávaním pokrmu, kým nedostaneš zvyšok, ktorý k tomu patrí.“ Nikto si nedokáže predstaviť, čo také prežitie spôsobí. Ten istý Boh, ktorý počas všetkých vekov hovoril skrze Svojich služobníkov, činil teraz to isté a dal mi odpoveď na moje otázky.

Roky 1963 – 1965 boli dlhé roky čakania. Až potom som mohol začať toto poverenie nasledovať. Dostali sme všetky zvukové pásky so vzácnym pokrmom Božieho Slova a všetko sme uskladnili.

V priebehu uplynulých rokov nám Boh dával pokyny prostredníctvom videní, zjavenia a proroctiev, ktoré majú veľkú dôležitosť ako pre službu Slovom, tak aj pre budovanie zboru. Všetci tí, ktorí boli prítomní na zhromaždení na Silvestra 1965/1966 tu v Krefelde, na tieto hodiny nikdy nezabudnú. Dokázal som si predstaviť, že pre ľudí, ktorí nemali žiadne nadprirodzené prežitie s Bohom, je ťažké to pochopiť a uveriť tomu. Nemáme v úmysle nič preháňať ani hovoriť niečo, čo sa nestalo. Toho večera, keď Boh Pán ku nám hovoril a poslal do nášho stredu Svojho anjela, bolo prítomných približne 70 osôb. Počas zhromaždenia Pán hovoril mimoriadnym spôsobom skrze prorocké zjavenie. To, čo vtedy ešte ležalo v budúcnosti, sa v medzičase naplnilo. Pre nás ostávajú takéto hodiny, v ktorých Pán hovoril, nezabudnuteľnými a dokonale si na ne pamätáme. Každé zjavenie, ktoré Pán dáva, sa doslova napĺňa. To vidíme až do dnešného dňa.

Od apríla 1966 sme smeli rozdávať duchovný pokrm každým možným spôsobom. Kázania boli preložené. Bolo nám umožnené aj cestovať na zhromaždenia od mesta k mestu a z jednej krajiny do druhej. Všade sú ľudia, ktorí s radosťou prichádzajú, aby počuli Božie zjavené Slovo pre tento čas.

Bolo pre nás veľkou udalosťou počas uplynulých rokov cestovať po krajinách východnej Európy. Odvšadiaľ prišli veriaci do zhromaždení a prijímali s radosťou Bohom zjavené Slovo. To mi pripomína prežitie, ktoré som mal v Afrike. V duchu som videl, ako som z pódia pozoroval množstvo ľudí, ktorí prúdili do veľkej sály. Keď som hľadel na toto množstvo ľudu, ako sa všetci posadili, videl som, že ešte ostali prázdne stoličky. Vedel som, že aj tie musia byť obsadené. V tom okamihu sa otvorili dvere a vošiel zástup bratov a sestier a zaznel hlas: „To je Nevesta z krajín východnej Európy!“ Všetci sa posadili a sála bola obsadená do posledného miesta. O všetko bolo postarané a každý rozumel druhému. Všetci boli plní očakávania.

Pán pozná tých Svojich a pripravuje ich na slávny deň svadobnej hostiny Baránka. Myslíme pri tom na pieseň, ktorú tak rád spieval brat Branham: „Prichádzajú z východu i západu, prichádzajú z juhu i severu … prichádzajú k hostine v nebeskej sále…“

Milosťou Božou boli niekoľkí verní súrodenci vo viere tu v Krefelde pripravení počúvať kázania brata Branhama. Najprv vyzeralo všetko bezútešné, pretože všade pred nami varovali. Naše rozhodnutie však bolo pevné – boli sme pripravení i osamelí za každú cenu plne nasledovať Božie Slovo a veriť zasľúbenia pre náš čas. Plne rozhodnutí sme chceli ísť celú cestu s Pánom Ježišom a rešpektovať, čo koná v tomto čase. Milosťou Božou sme nemuseli oplácať zlé zlým ani nadávku nadávkou, ale naplnení Božím Duchom a preniknutí Jeho láskou sme sa modlili za bratov a sestry, ktorí nám od toho dňa nerozumeli.

Ako malá skupina sme sa každý druhý deň zhromažďovali, počúvali Božie Slovo, modlili sa a mocne prežívali Pána. Pán vo Svojej milosti viedol ľudí k tomu, že s radosťou prijímali Slovo. Sme mu zo srdca vďační, že sme ako zbor smeli prežiť v Jeho svätej prítomnosti nezabudnuteľné hodiny. Stále znova Pán sám staval Svoje drahé Slovo nanovo na svietnik a obšťastňoval nás svojou svätou prítomnosťou. S hlbokou vďačnosťou hľadíme späť na dlhoročnú prácu na Pánovej vinici. Zreteľne môžeme rozpoznať Božiu ruku a vedenie Jeho Svätého Ducha. Boh otvoril dvere ku zvestovaniu Svojho Slova až do končín zeme. Tisíce uverili Božiemu svedectvu v tomto čase.

Zakladanie novej denominácie alebo organizácie nie je v Božej vôli. Tu v Krefelde Boh daroval milosť, že bol založený biblický zbor. Tých málo, ktorí boli na začiatku pri tom, boli za svoju vernosť odmenení. Teraz sa pravidelných bohoslužieb zúčastňuje niekoľko stoviek bratov a sestier. Z toho všade povstali modlitebné skupinky, ktoré sa zhromažďujú pri zjavenom Slove Pána.

Necítim sa zaviazaný žiadnemu smeru viery, ale len Pánu a Jeho Slovu. Podľa toho je zjavené, či bol človek povolaný ľuďmi alebo Bohom. Tí jedni zastupujú ľudské záujmy a tí druhí Božie. Moje povolanie ku zvestovaniu Slova stojí v priamej súvislosti so službou brata Branhama, pretože to bol ten istý Boh, ktorý jeho poveril uskladniť zjavené Slovo ako pokrm, ktorý mňa povolal tento pokrm rozdávať.

Nikdy nezabudnem na 2. 4. 1962, pretože toho rána som počul Pánov hlas. Bolo to nádherné ráno. Slnko malo každú chvíľu vyjsť, keď som počul nasledujúce slová: „Môj služobník, tvoj čas pre toto mesto čoskoro skončí, pošlem ťa do iných miest zvestovať Moje Slovo.“ Po tom, čo sa to stalo, videl som sa mimo tela asi 3 m od miesta, kde som sa telesne nachádzal. Zo svojho miesta som videl, ako otváram svoje ústa a počul som, ako vyslovujem slová: „Pane, nebudú ma počúvať, pretože majú všetko v plnosti a žijú v hojnosti.“ Po okamihu ticha zaznel hlas Pánov nanovo: „Môj služobník, príde čas, v ktorom ťa budú počúvať, zaopatrite si pokrm, pretože príde veľký hlad a potom budeš stáť uprostred ľudu a rozdávať pokrm.“ Pred Bohom a ľuďmi svedčím, že sú tieto slová pravda.

Keď som počul tento hlas, bola mi nápadná autorita, ktorá v ňom bola vyjadrená. Vedel som, že to, čo bolo povedané, je absolút a má to konečnú platnosť. Hlas znel ako mocný hlas muža. Myslel som si, „keď Pán ešte raz prehovorí, celý svet sa zastaví.“ V prítomnosti Pána mi nikdy nebolo do jasania, ale uchopila ma ctibázeň a svätosť.

Boli menovite uvedené rôzne potraviny, ktoré mali byť uskladnené. Preto som najprv vychádzal z toho, že to všetko má prirodzený význam. Ale v decembri toho istého roka som bol vo vnútornej núdzi a túžil som po odpovedi od Pána. Krátko nato som letel do USA, aby som o tom hovoril s bratom Branhamom. Keď som tam docestoval, bol na neurčitý čas na cestách. Sklesnutý som šiel 2. 12. 1962 na bohoslužbu. Počas modlitby priniesol jeden brat proroctvo, v ktorom zaznelo, že som neprišiel zbytočne, ale že sa stretnem s prorokom, ktorý mi povie všetko od Pána.

Brat Branham ma svojím autom vyzdvihol v hoteli CVJM. Dvaja bratia sedeli na zadných sedadlách a on šoféroval. Spoločne sme obedovali a potom prišli hodiny, na ktoré nikdy nezabudnem. Najprv hovoril o rôznych veciach brat Branham a potom som využil príležitosť a povedal: „Brat Branham, smiem sa ťa niečo spýtať?“ Ďalej som sa nedostal. On odpovedal: „Smiem ti ja povedať, čo ti Pán povedal?“ Často som v jeho službe prežíval dar rozoznania, ale stratil som reč, keď mi do radu, slovo po slove a vetu po vete všetko zopakoval tak, ako to ku mne hovoril Pán. Hlboko zasiahnutý nadprirodzeným darom som viac nedokázal nič povedať, ale len počúvať. Keď brat Branham zopakoval všetko, čo mi Pán povedal, pokračoval a povedal: „Brat Frank, hlad nie je pozemský a pokrm nie je prirodzený … Boh pošle hlad počuť Jeho Slovo. Pokrm, ktorý máš uskladniť, je to Bohom zjavené Slovo pre tento čas. Kázania sú zachované na páskach… Počkaj s rozdávaním pokrmu, kým nedostaneš zvyšok, ktorý k tomu patrí.“ Nikto si nedokáže predstaviť, čo také prežitie spôsobí. Ten istý Boh, ktorý počas všetkých vekov hovoril skrze Svojich služobníkov, činil teraz to isté a dal mi odpoveď na moje otázky.

Roky 1963 – 1965 boli dlhé roky čakania. Až potom som mohol začať toto poverenie nasledovať. Dostali sme všetky zvukové pásky so vzácnym pokrmom Božieho Slova a všetko sme uskladnili.

V priebehu uplynulých rokov nám Boh dával pokyny prostredníctvom videní, zjavenia a proroctiev, ktoré majú veľkú dôležitosť ako pre službu Slovom, tak aj pre budovanie zboru. Všetci tí, ktorí boli prítomní na zhromaždení na Silvestra 1965/1966 tu v Krefelde, na tieto hodiny nikdy nezabudnú. Dokázal som si predstaviť, že pre ľudí, ktorí nemali žiadne nadprirodzené prežitie s Bohom, je ťažké to pochopiť a uveriť tomu. Nemáme v úmysle nič preháňať ani hovoriť niečo, čo sa nestalo. Toho večera, keď Boh Pán ku nám hovoril a poslal do nášho stredu Svojho anjela, bolo prítomných približne 70 osôb. Počas zhromaždenia Pán hovoril mimoriadnym spôsobom skrze prorocké zjavenie. To, čo vtedy ešte ležalo v budúcnosti, sa v medzičase naplnilo. Pre nás ostávajú takéto hodiny, v ktorých Pán hovoril, nezabudnuteľnými a dokonale si na ne pamätáme. Každé zjavenie, ktoré Pán dáva, sa doslova napĺňa. To vidíme až do dnešného dňa.

Od apríla 1966 sme smeli rozdávať duchovný pokrm každým možným spôsobom. Kázania boli preložené. Bolo nám umožnené aj cestovať na zhromaždenia od mesta k mestu a z jednej krajiny do druhej. Všade sú ľudia, ktorí s radosťou prichádzajú, aby počuli Božie zjavené Slovo pre tento čas.

Bolo pre nás veľkou udalosťou počas uplynulých rokov cestovať po krajinách východnej Európy. Odvšadiaľ prišli veriaci do zhromaždení a prijímali s radosťou Bohom zjavené Slovo. To mi pripomína prežitie, ktoré som mal v Afrike. V duchu som videl, ako som z pódia pozoroval množstvo ľudí, ktorí prúdili do veľkej sály. Keď som hľadel na toto množstvo ľudu, ako sa všetci posadili, videl som, že ešte ostali prázdne stoličky. Vedel som, že aj tie musia byť obsadené. V tom okamihu sa otvorili dvere a vošiel zástup bratov a sestier a zaznel hlas: „To je Nevesta z krajín východnej Európy!“ Všetci sa posadili a sála bola obsadená do posledného miesta. O všetko bolo postarané a každý rozumel druhému. Všetci boli plní očakávania.

Pán pozná tých Svojich a pripravuje ich na slávny deň svadobnej hostiny Baránka. Myslíme pri tom na pieseň, ktorú tak rád spieval brat Branham: „Prichádzajú z východu i západu, prichádzajú z juhu i severu … prichádzajú k hostine v nebeskej sále…“