Všetci vyvolaní Slovom pravdy zostávajú v súlade so Slovom, v ktorom sú posväcovaní (Jn 17:17). Pre Nevestu Slova je navždy uzavretou vecou na nebi i na zemi, že sedem hromov, ako aj všetky ostatné veci, musí zostať presne v tej súvislosti, kam patria, a že zaznejú až vtedy, keď Pán zostúpi ako Anjel Zmluvy, aby sa dal poznať Židom po dokončení služby oboch prorokov v Jeruzaleme, ako je o tom zreteľne čítame v 10. kapitole Zjavenia. Oboznámil som sa s rôznymi výrokmi brata Branhama na túto tému a rozhodol som sa tu uviesť to, čo povedal v siedmej pečati: „Ale vidíte, je to skryté tajomstvo. Nikto ho nepozná, ale … tak ako On povedal, že nikto nebude vedieť o Jeho príchode, tak nebude nikto poznať ani toto tajomstvo siedmich hromov.“ To, čo hovorilo sedem hromových hlasov, vôbec nesúvisí s Cirkvou-Nevestou, nesmelo to byť napísané, nestalo sa súčasťou prorockého Slova, takže nemôže byť zvestované. To je TAK HOVORÍ PÁN vo Svojom Slove.

Brat Branham bol vo veľkom očakávaní, že uvidí mocné veci, ktoré, ako mu bolo ukázané, sa budú diať v Cirkvi-Neveste. Svoje očakávania spojil so Zjavením 10, na ktoré sa opakovane odvolával, bez toho, aby z toho chcel urobiť nejaké učenie. Kazatelia, ktorí nie sú určení k službe Slova, prekrúcajú Slovo ku svojmu vlastnému zatrateniu. Majú tak možnosť sami pred sebou a pred svojimi poslucháčmi ospravedlniť svoje nebiblické tézy, nemajú však ani jediné biblické miesto, na ktorom by mohli stavať. Nachádzajú sa teda mimo Slova a tým v blude. Brat Branham predsa dosť často hovoril, že Cirkev-Nevesta odchádza už v kapitole 4 nahor a vracia sa až v kapitole 19 po svadobnej hostine. Rovnako poukázal na to, že Pán Nevestu zanechá na svadobnej hostine a Sám zostúpi nadol, aby sa dal poznať Svojim bratom, Židom ako Anjel Zmluvy (pozri kázanie Prvá pečať).

Obžalovávam najmä bratov z USA a Kanady, že učinili svojím zvestovaním zameraným na človeka to, čo už predtým učinili adventisti so svojou „prorokyňou“ Ellen Whiteovou, Svedkovia Jehovovi so svojím „prorokom“ Charlesom T. Russelom, mormóni so svojím „prorokom“ Josephom Smithom a aj iné skupiny v minulosti. Oni kládli dôraz na neomylnosť človeka, ktorého potrebovali ako vývesný štít, aby sami sebe dodali autoritu, namiesto toho, aby uznali, že neomylnosť prináleží jedine Bohu a Jeho Slovu. Zdanlivo „nadprirodzená“ atmosféra, ktorú sami vytvárajú, je v zhromaždeniach predstavovaná ako prítomnosť Božia. Na základe Bohom danej autority obžalovávam v tejto vážnej a neskorej hodine všetkých samozvaných pastierov a učiteľov a vyzývam ich, aby ľud Boží v mene Pána nechali vyjsť z otroctva a navrátiť sa k Slovu.

Pod pláštikom mnohých rôznych učení označovaných ako „zjavenie siedmich hromov“ je ešte stále páchaná nenapraviteľná škoda. Mnoho sa hovorí o „zjavení“, o „tajomstvách“, o „viere k vytrhnutiu“, ale v skutočnosti ani jeden z nich nemá pravé zjavenie, nepozná pravé tajomstvo a ani viera k vzatiu nie je viditeľná. Ak sa na celú vec pozrieme zblízka, je zrejmé, že diabol ľudí mätie. Zvesť konečného času sa týmto spôsobom diskredituje a nadobúda zlú povesť. Mnoho úprimne hľadajúcich sa pohoršilo, pretože veci, ktoré sa učia, nenachádzajú v Biblii, a preto ich nemôžu prijať a kvôli tomu odmietajú službu brata Branhama ako celok a títo bratia ponesú zodpovednosť za každú dušu, ktorá zišla zo správnej cesty.

Kto číta opis udalosti v Jánovi 12:20-36, zistí, že nadprirodzený hrom je totožný s hlasom Božím, a to v súvislosti so súdom, nie s vytrhnutím. Ježiš povedal: „Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka.“ Hneď potom náš Pán hovoril o sebe ako o pšeničnom zrne, ktoré keď zomrie, padne do zeme a prinesie mnohú úrodu, to znamená nový rozmnožený život vo veriacich, prichádzajúci skrze vzkriesenie. Potom v zápase Syn človeka povedal: „Otče, osláv Svoje meno! Vtedy prišiel hlas z neba: Aj som oslávil aj zase oslávim. Vtedy zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní zase hovorili: Anjel mu čosi hovoril. Ježiš odpovedal a riekol: Nie pre mňa sa stal ten hlas, ale pre vás.“ (Jn 12:28-30)

Hlas Boží, ktorý zaznel z neba, bol súčasne vnímateľný, počuteľný hrom, a hrom bol hlas Boží. V nadväznosti na to Pán povedal: „Teraz je súd tohoto sveta; teraz bude knieža tohoto sveta vyvrhnuté.“ Keď Pán zostúpi ako Anjel Zmluvy a Svoje nohy postaví na zem i more, zaznie sedem hromových hlasov a potom nastane hrozný čas súdu. Trón milosti sa stane trónom súdu. Veľmi poučné sú v tejto súvislosti aj slová z Jóba 36:33 a 37:2-5 a na iných miestach.

Z osobnej skúsenosti môžem dosvedčiť, že existuje rozdiel medzi „hlasom Božím“, ktorý znie s mocným zvukom hromu, a „hlasom Pána“.

„Hlas Pána“ som od pamätného 2. 4. 1962 počul viackrát, napríklad v roku 1972 pred piatou hodinou ráno v Marseille po tom, ako som bol večer predtým oslovený s otázkou o siedmich hromoch. ON mi dvakrát za sebou prikázal: „Môj služobník, vstaň a čítaj 2. Tim. 4!“ V tomto prežití, pri ktorom som čítal to, čo mi bolo prikázané, spočíval dôraz na vete: „Káž Slovo!“ Tam mi bolo samým Pánom ukázané a potvrdené, že kázané smie byť len to, čo stojí v napísanom Slove.

V roku 1975 ku mne Pán opäť hovoril dvakrát počas jednej hodiny mocným počuteľným hlasom: „Odriekni cestu do Indie!“ Po prvom príkaze som ešte váhal. Po druhom som to však učinil. Asi 36 hodín pred plánovaným odletom som poslal telegramy zodpovedným bratom a zrušil plánované zhromaždenia, hoci som už mal letenku a všetko bolo zorganizované. Až neskôr som sa dozvedel dôvod: lietadlo, ktorým som mal letieť z Bombaja do Madrasu, začalo priamo po štarte horieť a všetkých 96 cestujúcich zhorelo.

V tom istom roku ku mne Pán hovoril v Edmontone, práve keď som chcel vyjsť z izby a ísť na raňajky: „Môj služobník, Ja som ťa určil na základe ev. Matúša 24:45-47 k tomu, aby si rozdeľoval pokrm.“ Predchádzajúceho večera sa ma Don Bablitz pýtal na moju službu, pričom povedal, že služba brata Branhama je v Písme potvrdená, a chcel vedieť, ako je to teda s mojou službou, ktorá je rovnako vykonávaná celosvetovo. Mohol som na to iba odpovedať, že dávam ďalej len to, čo som od Pána prijal. Až do toho dňa som vôbec nevedel, čo je na tomto mieste v Písme napísané, a už vôbec nie, že sa to týka mojej služby.

V novembri 1978 vyslovil Pán jedného sobotňajšieho dopoludnia tieto slová: „Môj služobník, skúmaj Skutky apoštolov, či bol niekedy do služby dosadený muž so svojou ženou“. Mnoho súrodencov pozná okolnosti, keď jeden manželský pár a celý zbor boli na základe falošného proroctva privedení do veľkej vnútornej núdze.

Na základe týchto prežití môžem s absolútnou istotou povedať, že „hlas Pána“ je mocný a má v sebe rozkazovací tón, niečo definitívne, avšak nie zvuk hromu. Vždy, keď som počul hlas Pána, ktorý prichádza vždy zhora sprava, som si myslel, že sa celý svet zastaví.

„Hlas Boží“ je úplne iný. Počul som ho jediný raz ako ohlušujúci hrom, ktorý zostupoval a stále viac silnel. Stalo sa to počas úsvitu 16. 6. 1979 na dánskom ostrove Fano. Keď bol hrom len niekoľko metrov nado mnou, zaznel priamo z neho hnevlivý hlas Boží, pričom každé slovo malo v sebe zvuk ako úder hromu. Veta, ktorá sa skladala presne z deviatich slov, mi prešla celým telom. Pretože hrom a potom hlas hromu prišli zhora sprava, padol som celou váhou v pravom slova zmysle na ľavú stranu. Môžem to skutočne z vlastnej skúsenosti potvrdiť a až do podrobností sa odvolať na to, čo je opísané v Biblii. Služobníci Boží sa nedomnievajú a nešpekulujú, oni majú vo svojom živote a službe rovnaké prežitia, ktoré sú opísané v Svätom Písme.

Všetci vyvolaní Slovom pravdy zostávajú v súlade so Slovom, v ktorom sú posväcovaní (Jn 17:17). Pre Nevestu Slova je navždy uzavretou vecou na nebi i na zemi, že sedem hromov, ako aj všetky ostatné veci, musí zostať presne v tej súvislosti, kam patria, a že zaznejú až vtedy, keď Pán zostúpi ako Anjel Zmluvy, aby sa dal poznať Židom po dokončení služby oboch prorokov v Jeruzaleme, ako je o tom zreteľne čítame v 10. kapitole Zjavenia. Oboznámil som sa s rôznymi výrokmi brata Branhama na túto tému a rozhodol som sa tu uviesť to, čo povedal v siedmej pečati: „Ale vidíte, je to skryté tajomstvo. Nikto ho nepozná, ale … tak ako On povedal, že nikto nebude vedieť o Jeho príchode, tak nebude nikto poznať ani toto tajomstvo siedmich hromov.“ To, čo hovorilo sedem hromových hlasov, vôbec nesúvisí s Cirkvou-Nevestou, nesmelo to byť napísané, nestalo sa súčasťou prorockého Slova, takže nemôže byť zvestované. To je TAK HOVORÍ PÁN vo Svojom Slove.

Brat Branham bol vo veľkom očakávaní, že uvidí mocné veci, ktoré, ako mu bolo ukázané, sa budú diať v Cirkvi-Neveste. Svoje očakávania spojil so Zjavením 10, na ktoré sa opakovane odvolával, bez toho, aby z toho chcel urobiť nejaké učenie. Kazatelia, ktorí nie sú určení k službe Slova, prekrúcajú Slovo ku svojmu vlastnému zatrateniu. Majú tak možnosť sami pred sebou a pred svojimi poslucháčmi ospravedlniť svoje nebiblické tézy, nemajú však ani jediné biblické miesto, na ktorom by mohli stavať. Nachádzajú sa teda mimo Slova a tým v blude. Brat Branham predsa dosť často hovoril, že Cirkev-Nevesta odchádza už v kapitole 4 nahor a vracia sa až v kapitole 19 po svadobnej hostine. Rovnako poukázal na to, že Pán Nevestu zanechá na svadobnej hostine a Sám zostúpi nadol, aby sa dal poznať Svojim bratom, Židom ako Anjel Zmluvy (pozri kázanie Prvá pečať).

Obžalovávam najmä bratov z USA a Kanady, že učinili svojím zvestovaním zameraným na človeka to, čo už predtým učinili adventisti so svojou „prorokyňou“ Ellen Whiteovou, Svedkovia Jehovovi so svojím „prorokom“ Charlesom T. Russelom, mormóni so svojím „prorokom“ Josephom Smithom a aj iné skupiny v minulosti. Oni kládli dôraz na neomylnosť človeka, ktorého potrebovali ako vývesný štít, aby sami sebe dodali autoritu, namiesto toho, aby uznali, že neomylnosť prináleží jedine Bohu a Jeho Slovu. Zdanlivo „nadprirodzená“ atmosféra, ktorú sami vytvárajú, je v zhromaždeniach predstavovaná ako prítomnosť Božia. Na základe Bohom danej autority obžalovávam v tejto vážnej a neskorej hodine všetkých samozvaných pastierov a učiteľov a vyzývam ich, aby ľud Boží v mene Pána nechali vyjsť z otroctva a navrátiť sa k Slovu.

Pod pláštikom mnohých rôznych učení označovaných ako „zjavenie siedmich hromov“ je ešte stále páchaná nenapraviteľná škoda. Mnoho sa hovorí o „zjavení“, o „tajomstvách“, o „viere k vytrhnutiu“, ale v skutočnosti ani jeden z nich nemá pravé zjavenie, nepozná pravé tajomstvo a ani viera k vzatiu nie je viditeľná. Ak sa na celú vec pozrieme zblízka, je zrejmé, že diabol ľudí mätie. Zvesť konečného času sa týmto spôsobom diskredituje a nadobúda zlú povesť. Mnoho úprimne hľadajúcich sa pohoršilo, pretože veci, ktoré sa učia, nenachádzajú v Biblii, a preto ich nemôžu prijať a kvôli tomu odmietajú službu brata Branhama ako celok a títo bratia ponesú zodpovednosť za každú dušu, ktorá zišla zo správnej cesty.

Kto číta opis udalosti v Jánovi 12:20-36, zistí, že nadprirodzený hrom je totožný s hlasom Božím, a to v súvislosti so súdom, nie s vytrhnutím. Ježiš povedal: „Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka.“ Hneď potom náš Pán hovoril o sebe ako o pšeničnom zrne, ktoré keď zomrie, padne do zeme a prinesie mnohú úrodu, to znamená nový rozmnožený život vo veriacich, prichádzajúci skrze vzkriesenie. Potom v zápase Syn človeka povedal: „Otče, osláv Svoje meno! Vtedy prišiel hlas z neba: Aj som oslávil aj zase oslávim. Vtedy zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní zase hovorili: Anjel mu čosi hovoril. Ježiš odpovedal a riekol: Nie pre mňa sa stal ten hlas, ale pre vás.“ (Jn 12:28-30)

Hlas Boží, ktorý zaznel z neba, bol súčasne vnímateľný, počuteľný hrom, a hrom bol hlas Boží. V nadväznosti na to Pán povedal: „Teraz je súd tohoto sveta; teraz bude knieža tohoto sveta vyvrhnuté.“ Keď Pán zostúpi ako Anjel Zmluvy a Svoje nohy postaví na zem i more, zaznie sedem hromových hlasov a potom nastane hrozný čas súdu. Trón milosti sa stane trónom súdu. Veľmi poučné sú v tejto súvislosti aj slová z Jóba 36:33 a 37:2-5 a na iných miestach.

Z osobnej skúsenosti môžem dosvedčiť, že existuje rozdiel medzi „hlasom Božím“, ktorý znie s mocným zvukom hromu, a „hlasom Pána“.

„Hlas Pána“ som od pamätného 2. 4. 1962 počul viackrát, napríklad v roku 1972 pred piatou hodinou ráno v Marseille po tom, ako som bol večer predtým oslovený s otázkou o siedmich hromoch. ON mi dvakrát za sebou prikázal: „Môj služobník, vstaň a čítaj 2. Tim. 4!“ V tomto prežití, pri ktorom som čítal to, čo mi bolo prikázané, spočíval dôraz na vete: „Káž Slovo!“ Tam mi bolo samým Pánom ukázané a potvrdené, že kázané smie byť len to, čo stojí v napísanom Slove.

V roku 1975 ku mne Pán opäť hovoril dvakrát počas jednej hodiny mocným počuteľným hlasom: „Odriekni cestu do Indie!“ Po prvom príkaze som ešte váhal. Po druhom som to však učinil. Asi 36 hodín pred plánovaným odletom som poslal telegramy zodpovedným bratom a zrušil plánované zhromaždenia, hoci som už mal letenku a všetko bolo zorganizované. Až neskôr som sa dozvedel dôvod: lietadlo, ktorým som mal letieť z Bombaja do Madrasu, začalo priamo po štarte horieť a všetkých 96 cestujúcich zhorelo.

V tom istom roku ku mne Pán hovoril v Edmontone, práve keď som chcel vyjsť z izby a ísť na raňajky: „Môj služobník, Ja som ťa určil na základe ev. Matúša 24:45-47 k tomu, aby si rozdeľoval pokrm.“ Predchádzajúceho večera sa ma Don Bablitz pýtal na moju službu, pričom povedal, že služba brata Branhama je v Písme potvrdená, a chcel vedieť, ako je to teda s mojou službou, ktorá je rovnako vykonávaná celosvetovo. Mohol som na to iba odpovedať, že dávam ďalej len to, čo som od Pána prijal. Až do toho dňa som vôbec nevedel, čo je na tomto mieste v Písme napísané, a už vôbec nie, že sa to týka mojej služby.

V novembri 1978 vyslovil Pán jedného sobotňajšieho dopoludnia tieto slová: „Môj služobník, skúmaj Skutky apoštolov, či bol niekedy do služby dosadený muž so svojou ženou“. Mnoho súrodencov pozná okolnosti, keď jeden manželský pár a celý zbor boli na základe falošného proroctva privedení do veľkej vnútornej núdze.

Na základe týchto prežití môžem s absolútnou istotou povedať, že „hlas Pána“ je mocný a má v sebe rozkazovací tón, niečo definitívne, avšak nie zvuk hromu. Vždy, keď som počul hlas Pána, ktorý prichádza vždy zhora sprava, som si myslel, že sa celý svet zastaví.

„Hlas Boží“ je úplne iný. Počul som ho jediný raz ako ohlušujúci hrom, ktorý zostupoval a stále viac silnel. Stalo sa to počas úsvitu 16. 6. 1979 na dánskom ostrove Fano. Keď bol hrom len niekoľko metrov nado mnou, zaznel priamo z neho hnevlivý hlas Boží, pričom každé slovo malo v sebe zvuk ako úder hromu. Veta, ktorá sa skladala presne z deviatich slov, mi prešla celým telom. Pretože hrom a potom hlas hromu prišli zhora sprava, padol som celou váhou v pravom slova zmysle na ľavú stranu. Môžem to skutočne z vlastnej skúsenosti potvrdiť a až do podrobností sa odvolať na to, čo je opísané v Biblii. Služobníci Boží sa nedomnievajú a nešpekulujú, oni majú vo svojom živote a službe rovnaké prežitia, ktoré sú opísané v Svätom Písme.