Na učiteľskej stolici Petra

V celých dejinách novozákonnej Cirkvi sa stretávame s podobnou situáciou. Proroci a apoštolovia hovorili v moci Božieho povolania pod priamou inšpiráciou Svätého Ducha. Čo tak kázali, bolo neomylné. Boh sám skrze nich hovoril. Vždy znova sa ľudia na týchto Božích mužov odvolávali bez toho, aby mali účasť na kázaní a zjavení, a bez toho, aby mali poverenie. Ešte dnes sa rímskokatolícka cirkev odvoláva na výrok Ježiša Krista adresovaný Petrovi: „…a dám ti kľúče nebeského kráľovstva…“  (ev. Matúša 16:19). Hovorí sa otvorene o učiteľskej stolici Petra, o apoštolskom splnomocnení a prevzatí úradu. Počúvame o neomylnosti pápeža a jeho zvestovania atď.

Na učiteľskej stolici Pavla

Protestantské cirkvi sa mimoriadnym spôsobom odvolávajú na Pavla. Otázka je, či sa im stalo podielom rovnaké povolanie a duchovné porozumenie o spásnom pláne Božom. Je veľká priepasť medzi službou Pavla a tými, ktorí sa na neho odvolávajú, to vie každý čitateľ Biblie. Kým s Pavlom bol Boh mimoriadnym spôsobom, mnohí sa na neho odvolávajú bez toho, aby dostali rovnaké Božie poverenie k službe v Cirkvi. Kto sa odvoláva na Pavla, mal by veriť, učiť a praktikovať to, čo apoštol.

Na učiteľskej stolici cirkevných otcov

V celom svete poznáme vynikajúce osobnosti z cirkevných dejín, na ktoré sa mnohí odvolávajú. Koncily, na ktorých padli mimoriadne rozhodnutia, vošli do dejín. Z času reformácie sú nám dobre známi muži ako Luther, Calvin, Zwingli, Hus, Schwengfeld a iní. Na týchto mužov sa mnohí odvolávali vždy, keď sa im to hodilo. V slobodných zboroch je to podobné – všetci, metodisti, baptisti, Armáda spásy atď., majú mužov, na ktorých sa odvolávajú, bez toho, aby boli jednotlivci pripravení svoje presvedčenie a zvestovanie porovnať so Svätým Písmom. Zostali duchovne stáť a hovoria len o tom, čo muži v minulosti povedali alebo urobili, bez toho, aby prežili Bohom vypôsobený duchovný rozvoj. Cirkev Ježiša Krista bude teraz privedená späť k prakresťanstvu a k čistému biblickému učeniu.

Na učiteľskej stolici Branhama

Sú určité veci, ktoré sa dejú po každom prebudení. Je to duchovný vývoj, ktorý sa opakovane vyskytoval v novozákonnej Cirkvi od jej počiatku. Existovali muži Boží s priamym poverením a boli iní, ktorí jednali z vlastnej iniciatívy. Všetci Pánom poverení služobníci Nového zákona prorocké Slovo a naplnenie zasľúbení od počiatku až do konca správne zoradili. Je nutné, aby všetci, ktorí boli uchopení službou brata Branhama, boli schopní rozlíšiť dvojitý vývoj po tomto poslednom prebudení. Ako brat Branham sám povedal, z každého prebudenia povstanú dvojičky: tí telesní a tí duchovní. Jedni sú pravé Božie deti a budú Duchom Svätým vedení do každej pravdy. Tí druhí sú nadšení tým, čo Boh učinil, ale sami sa nepodriadia a nestanú sa účastní celkového Božieho diela. Zvestovanie Slova bratom Branhamom je nepochybne porovnateľné so zvestovaním apoštolov a prorokov. Jeho služba bola neprekonaná a Bohom samým potvrdená mocnými znameniami a divmi.

Bez preháňania môže byť porovnaný s Mojžišom. Jeho povolanie, jeho služba a zjavenie Slávy Božej v oblakovom a ohnivom stĺpe skladajú svedectvo o dôležitosti jeho úlohy. Kto jeho zhromaždenia prežil osobne, spomenie si na proroka Eliáša, ktorého mohol Pán mimoriadnym spôsobom použiť.

Sme za požehnanú službu proroka konečného času od srdca vďační, ale musíme dbať, aby boli do zvestovania Svätého Písma zaradené všetky veci. Musíme dávať pozor, aby sa pri nás nezopakovalo to, čo sa stalo u Židov.

Je nádherné, keď obdržíme zjavené Slovo a môžeme naplnenie biblických proroctiev správne zaradiť. Ale dnes sa jedná o to, či sme my sami Slovom uchopení a biblicky zaradení do Cirkvi Ježiša Krista, pretože len v Ňom: „…každé stavanie prístojne dovedna pojené rastie v svätý chrám v Pánovi, v ktorom sa aj vy spolu budujete v príbytok Boží v Duchu.“ (Efezským 2:21 – 22)

Pán Ježiš sa neodvolal len na Mojžiša, ale taktiež na prorokov a žalmy. On to činil, aby zvýraznil naplnenie celého prorockého Slova v tom čase. Učení Písma a farizeji naproti tomu svoje úkony a učenia spájali s osobou Mojžiša.

Aj keď sa odvolávali na Mojžiša ako ich zvláštneho proroka a posadili sa na jeho učiteľskú stolicu, nepoznali z mnohých zasľúbení ani jedno v naplnení. Nemali žiadnu účasť na tom, čo Boh v ich čase konal. Úplne inak to bolo s Ježišovými učeníkmi. V ev. Lukáša 24:27 stojí výrok nášho Pána Ježiša: „A započnúc od Mojžiša a od všetkých prorokov vykladal im, čo kde vo všetkých písmach je napísané o Ňom.“ Vo verši 44 povedal: „Toto sú Moje slová, ktoré som vám hovoril, keď som ešte bol s vami, totiž že sa musí naplniť všetko, čo je napísané o Mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch i žalmoch.“ Tak bolo aj v tomto čase celkové zvestovanie apoštolov a prorokov zhrňujúco postavené na svietnik skrze prorockú službu.

Tri časti Starého zákona obsahujú celé prorocké zjavenie spásnej rady Božej, ktoré v Novom zákone nachádzajú svoje uskutočnenie. V Novom zákone vidíme znova trojité delenie – evanjeliá, listy a Zjavenie. Aby sme mali pri zvestovaní rovnováhu a celkový prehľad o tom, čo sa káže, verí a čo Boh koná, musíme do zvestovania zahrnúť celé Sväté Písmo.

Od Boha omilostení a dosadení apoštolovia zahrnuli do zvestovania od počiatku celé prorocké Slovo a správne ho zaradili do vývoja novozákonnej Cirkvi. Neodvolávali sa len na muža, ale mali prehľad o celom Božom pláne spásy, ktorý kázali.

Marek začína svoje evanjelium poukázaním na prorocké Slovo Izaiáša a Malachiáša, ktoré sa naplnilo v službe Jána Krstiteľa, ktorý predišiel prvému príchodu Krista. Každý apoštol našiel pri zvestovaní a v listoch vždy správne prorocké Slovo a v novozákonnej Cirkvi ho učiteľsky pripojil.

Ale už v čase prakresťanstva boli muži, ktorí chceli v kráľovstve Božom niečo konať bez Božieho poverenia. Zvyčajne sú sami o sebe presvedčení, že všetkému rozumejú lepšie a vedia to robiť lepšie ako tí, ktorí boli k určitej úlohe Pánom povolaní.

Jozua sa mohol právom odvolať na Mojžiša, pretože jeho úloha bola pokračovaním toho, čo Boh začal. Ako to ale bolo s farizejmi a učenými Písma? Musíme pochopiť, že v kráľovstve Božom nemôže každý činiť, čo by sám chcel. Nie náš, ale Boží plán sa musí vykonať. V Cirkvi Ježiša Krista nie je pre ilegálnych pracovníkov žiadne miesto. Prichádzajú len, aby niektorých stiahli za sebou, a potom sa osamostatnia. Všetky údy tela Ježiša Krista rešpektujú biblický zborový poriadok a nachádzajú svoje miesto v zhromaždení svätých. Len klamári a podvodníci sa nedokážu podriadiť (Títovi 1:10).

V 11. verši Pavol píše: „…ktorým treba zapchať ústa, ktorí prevracajú celé domy učiac, čo sa nemá, pre mrzký zisk.“ Jedná sa teda o mužov, ktorým ide o zisk, pretože nechcú pracovať.

Ten istý apoštol, ktorý napísal toto vážne napomenutie, v 1. Korintským 13 mimoriadne vyvýšil lásku, pretože s Božím povolaním je spojená aj veľká zodpovednosť. Po odchode brata Branhama sme prežili celosvetové pokračovanie diela Božieho spôsobom, ako to ešte nikdy predtým nebolo. Boh sám otváral dvere, vybudoval cesty a ako za čias Jozueho sa postaral o to, aby bol ľud Boží vedený ďalej. Nikto to nemôže zaprieť, je to Božia skutočnosť.

Ale tak, ako sa mnohí v minulosti odvolávali na Mojžiša, Pavla, Petra alebo mužov z cirkevných dejín, tak sa teraz neoprávnene odvolávajú na brata Branhama bez toho, aby dostali Božie poverenie k službe v Cirkvi Ježiša Krista. Jakob 3:1 hovorí: „Moji bratia, nebuďte mnohí učiteľmi…“ Sú to nečestní pracovníci, ktorí sa nedokážu začleniť ani podriadiť. Pavol ich nazýva klamármi a podvodníkmi. Neprednášajú svoje učenie otvorene, ako to robil Kristus a apoštolovia a ako to robil každý Boží služobník, ale chodia od domu k domu (2. Timoteovi 3). Medzi pravými veriacimi v Cirkvi Ježiša Krista sú úplne neistí. Majú strach a vedia, že práve tu nemôžu vystupovať otvorene, pretože by boli odhalení. „… skúsil si tých, ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolmi, a nie sú, a našiel a spoznal si ich, že sú lhári.“ (Zjavenie 2:2)

Druhého letničného dňa tento rok som musel so štyrmi súrodencami prežiť nezabudnuteľnú skúsenosť. V meste Arolsen v Nemecku sme chceli navštíviť zhromaždenie, ktoré zorganizoval istý brat. Na chodbe ma odmietol vpustiť do sály. Keď ma ten brat videl, tvár sa mu skrivila a zmenila farbu. Horiaci hnevom zareval: „Je podlé, že si prišiel!“ a hrozil, že ak vstúpim do sály, zruší zhromaždenie. Poukázal som na to, že podľa zákona má každý právo zúčastniť sa zhromaždení a jednoducho som vošiel do sály.

Tu sme prežili, čo to znamená, keď sa niekto posadí na učiteľskú stolicu proroka a tvrdí, že bude len to hovoriť, čo povedal prorok. Na chodbe jednal so mnou hrubo, v sále ma proti mojej vôli pred prítomnými privítal. Postavil som sa a chcel som povedať: „Prosím, povedz ľuďom, čo si mi povedal vonku na chodbe.“ Ale posadil som sa, aby som nerušil.

Ten istý muž, ktorý tvrdil, že hovorí len to, čo povedal prorok, povedal pred zhromaždeným zástupom výrok: „Budem prekladať a potom k tomu pridám moju ‘horčicu’.“ Pod „svojou ‘horčicou’“ asi rozumel svoje vlastné výklady a názory.

Muž, ktorý bol pred zhromaždením rozhnevaný, potom neskôr rozdeľoval Večeru Pánovu. Pre mňa to bolo nepochopiteľné a trápne toto všetko osobne prežiť. Mohol som len krútiť hlavou. Jediná útecha, ktorá mi ostala, je vedomie, že len malý počet do tej veci padol a nechal sa omámiť. Väčšine sa po krátkom čase otvorili oči a znova sa zorientovali. Verný Pán nech všetkým pomôže.

Na učiteľskej stolici Petra

V celých dejinách novozákonnej Cirkvi sa stretávame s podobnou situáciou. Proroci a apoštolovia hovorili v moci Božieho povolania pod priamou inšpiráciou Svätého Ducha. Čo tak kázali, bolo neomylné. Boh sám skrze nich hovoril. Vždy znova sa ľudia na týchto Božích mužov odvolávali bez toho, aby mali účasť na kázaní a zjavení, a bez toho, aby mali poverenie. Ešte dnes sa rímskokatolícka cirkev odvoláva na výrok Ježiša Krista adresovaný Petrovi: „…a dám ti kľúče nebeského kráľovstva…“(ev. Matúša 16:19). Hovorí sa otvorene o učiteľskej stolici Petra, o apoštolskom splnomocnení a prevzatí úradu. Počúvame o neomylnosti pápeža a jeho zvestovania atď.

Na učiteľskej stolici Pavla

Protestantské cirkvi sa mimoriadnym spôsobom odvolávajú na Pavla. Otázka je, či sa im stalo podielom rovnaké povolanie a duchovné porozumenie o spásnom pláne Božom. Je veľká priepasť medzi službou Pavla a tými, ktorí sa na neho odvolávajú, to vie každý čitateľ Biblie. Kým s Pavlom bol Boh mimoriadnym spôsobom, mnohí sa na neho odvolávajú bez toho, aby dostali rovnaké Božie poverenie k službe v Cirkvi. Kto sa odvoláva na Pavla, mal by veriť, učiť a praktikovať to, čo apoštol.

Na učiteľskej stolici cirkevných otcov

V celom svete poznáme vynikajúce osobnosti z cirkevných dejín, na ktoré sa mnohí odvolávajú. Koncily, na ktorých padli mimoriadne rozhodnutia, vošli do dejín. Z času reformácie sú nám dobre známi muži ako Luther, Calvin, Zwingli, Hus, Schwengfeld a iní. Na týchto mužov sa mnohí odvolávali vždy, keď sa im to hodilo. V slobodných zboroch je to podobné – všetci, metodisti, baptisti, Armáda spásy atď., majú mužov, na ktorých sa odvolávajú, bez toho, aby boli jednotlivci pripravení svoje presvedčenie a zvestovanie porovnať so Svätým Písmom. Zostali duchovne stáť a hovoria len o tom, čo muži v minulosti povedali alebo urobili, bez toho, aby prežili Bohom vypôsobený duchovný rozvoj. Cirkev Ježiša Krista bude teraz privedená späť k prakresťanstvu a k čistému biblickému učeniu.

Na učiteľskej stolici Branhama

Sú určité veci, ktoré sa dejú po každom prebudení. Je to duchovný vývoj, ktorý sa opakovane vyskytoval v novozákonnej Cirkvi od jej počiatku. Existovali muži Boží s priamym poverením a boli iní, ktorí jednali z vlastnej iniciatívy. Všetci Pánom poverení služobníci Nového zákona prorocké Slovo a naplnenie zasľúbení od počiatku až do konca správne zoradili. Je nutné, aby všetci, ktorí boli uchopení službou brata Branhama, boli schopní rozlíšiť dvojitý vývoj po tomto poslednom prebudení. Ako brat Branham sám povedal, z každého prebudenia povstanú dvojičky: tí telesní a tí duchovní. Jedni sú pravé Božie deti a budú Duchom Svätým vedení do každej pravdy. Tí druhí sú nadšení tým, čo Boh učinil, ale sami sa nepodriadia a nestanú sa účastní celkového Božieho diela. Zvestovanie Slova bratom Branhamom je nepochybne porovnateľné so zvestovaním apoštolov a prorokov. Jeho služba bola neprekonaná a Bohom samým potvrdená mocnými znameniami a divmi.

Bez preháňania môže byť porovnaný s Mojžišom. Jeho povolanie, jeho služba a zjavenie Slávy Božej v oblakovom a ohnivom stĺpe skladajú svedectvo o dôležitosti jeho úlohy. Kto jeho zhromaždenia prežil osobne, spomenie si na proroka Eliáša, ktorého mohol Pán mimoriadnym spôsobom použiť.

Sme za požehnanú službu proroka konečného času od srdca vďační, ale musíme dbať, aby boli do zvestovania Svätého Písma zaradené všetky veci. Musíme dávať pozor, aby sa pri nás nezopakovalo to, čo sa stalo u Židov.

Je nádherné, keď obdržíme zjavené Slovo a môžeme naplnenie biblických proroctiev správne zaradiť. Ale dnes sa jedná o to, či sme my sami Slovom uchopení a biblicky zaradení do Cirkvi Ježiša Krista, pretože len v Ňom: „…každé stavanie prístojne dovedna pojené rastie v svätý chrám v Pánovi, v ktorom sa aj vy spolu budujete v príbytok Boží v Duchu.“ (Efezským 2:21 – 22)

Pán Ježiš sa neodvolal len na Mojžiša, ale taktiež na prorokov a žalmy. On to činil, aby zvýraznil naplnenie celého prorockého Slova v tom čase. Učení Písma a farizeji naproti tomu svoje úkony a učenia spájali s osobou Mojžiša.

Aj keď sa odvolávali na Mojžiša ako ich zvláštneho proroka a posadili sa na jeho učiteľskú stolicu, nepoznali z mnohých zasľúbení ani jedno v naplnení. Nemali žiadnu účasť na tom, čo Boh v ich čase konal. Úplne inak to bolo s Ježišovými učeníkmi. V ev. Lukáša 24:27 stojí výrok nášho Pána Ježiša: „A započnúc od Mojžiša a od všetkých prorokov vykladal im, čo kde vo všetkých písmach je napísané o Ňom.“ Vo verši 44 povedal: „Toto sú Moje slová, ktoré som vám hovoril, keď som ešte bol s vami, totiž že sa musí naplniť všetko, čo je napísané o Mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch i žalmoch.“ Tak bolo aj v tomto čase celkové zvestovanie apoštolov a prorokov zhrňujúco postavené na svietnik skrze prorockú službu.

Tri časti Starého zákona obsahujú celé prorocké zjavenie spásnej rady Božej, ktoré v Novom zákone nachádzajú svoje uskutočnenie. V Novom zákone vidíme znova trojité delenie – evanjeliá, listy a Zjavenie. Aby sme mali pri zvestovaní rovnováhu a celkový prehľad o tom, čo sa káže, verí a čo Boh koná, musíme do zvestovania zahrnúť celé Sväté Písmo.

Od Boha omilostení a dosadení apoštolovia zahrnuli do zvestovania od počiatku celé prorocké Slovo a správne ho zaradili do vývoja novozákonnej Cirkvi. Neodvolávali sa len na muža, ale mali prehľad o celom Božom pláne spásy, ktorý kázali.

Marek začína svoje evanjelium poukázaním na prorocké Slovo Izaiáša a Malachiáša, ktoré sa naplnilo v službe Jána Krstiteľa, ktorý predišiel prvému príchodu Krista. Každý apoštol našiel pri zvestovaní a v listoch vždy správne prorocké Slovo a v novozákonnej Cirkvi ho učiteľsky pripojil.

Ale už v čase prakresťanstva boli muži, ktorí chceli v kráľovstve Božom niečo konať bez Božieho poverenia. Zvyčajne sú sami o sebe presvedčení, že všetkému rozumejú lepšie a vedia to robiť lepšie ako tí, ktorí boli k určitej úlohe Pánom povolaní.

Jozua sa mohol právom odvolať na Mojžiša, pretože jeho úloha bola pokračovaním toho, čo Boh začal. Ako to ale bolo s farizejmi a učenými Písma? Musíme pochopiť, že v kráľovstve Božom nemôže každý činiť, čo by sám chcel. Nie náš, ale Boží plán sa musí vykonať. V Cirkvi Ježiša Krista nie je pre ilegálnych pracovníkov žiadne miesto. Prichádzajú len, aby niektorých stiahli za sebou, a potom sa osamostatnia. Všetky údy tela Ježiša Krista rešpektujú biblický zborový poriadok a nachádzajú svoje miesto v zhromaždení svätých. Len klamári a podvodníci sa nedokážu podriadiť (Títovi 1:10).

V 11. verši Pavol píše: „…ktorým treba zapchať ústa, ktorí prevracajú celé domy učiac, čo sa nemá, pre mrzký zisk.“ Jedná sa teda o mužov, ktorým ide o zisk, pretože nechcú pracovať.

Ten istý apoštol, ktorý napísal toto vážne napomenutie, v 1. Korintským 13 mimoriadne vyvýšil lásku, pretože s Božím povolaním je spojená aj veľká zodpovednosť. Po odchode brata Branhama sme prežili celosvetové pokračovanie diela Božieho spôsobom, ako to ešte nikdy predtým nebolo. Boh sám otváral dvere, vybudoval cesty a ako za čias Jozueho sa postaral o to, aby bol ľud Boží vedený ďalej. Nikto to nemôže zaprieť, je to Božia skutočnosť.

Ale tak, ako sa mnohí v minulosti odvolávali na Mojžiša, Pavla, Petra alebo mužov z cirkevných dejín, tak sa teraz neoprávnene odvolávajú na brata Branhama bez toho, aby dostali Božie poverenie k službe v Cirkvi Ježiša Krista. Jakob 3:1 hovorí: „Moji bratia, nebuďte mnohí učiteľmi…“ Sú to nečestní pracovníci, ktorí sa nedokážu začleniť ani podriadiť. Pavol ich nazýva klamármi a podvodníkmi. Neprednášajú svoje učenie otvorene, ako to robil Kristus a apoštolovia a ako to robil každý Boží služobník, ale chodia od domu k domu (2. Timoteovi 3). Medzi pravými veriacimi v Cirkvi Ježiša Krista sú úplne neistí. Majú strach a vedia, že práve tu nemôžu vystupovať otvorene, pretože by boli odhalení. „… skúsil si tých, ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolmi, a nie sú, a našiel a spoznal si ich, že sú lhári.“ (Zjavenie 2:2)

Druhého letničného dňa tento rok som musel so štyrmi súrodencami prežiť nezabudnuteľnú skúsenosť. V meste Arolsen v Nemecku sme chceli navštíviť zhromaždenie, ktoré zorganizoval istý brat. Na chodbe ma odmietol vpustiť do sály. Keď ma ten brat videl, tvár sa mu skrivila a zmenila farbu. Horiaci hnevom zareval: „Je podlé, že si prišiel!“ a hrozil, že ak vstúpim do sály, zruší zhromaždenie. Poukázal som na to, že podľa zákona má každý právo zúčastniť sa zhromaždení a jednoducho som vošiel do sály.

Tu sme prežili, čo to znamená, keď sa niekto posadí na učiteľskú stolicu proroka a tvrdí, že bude len to hovoriť, čo povedal prorok. Na chodbe jednal so mnou hrubo, v sále ma proti mojej vôli pred prítomnými privítal. Postavil som sa a chcel som povedať: „Prosím, povedz ľuďom, čo si mi povedal vonku na chodbe.“ Ale posadil som sa, aby som nerušil.

Ten istý muž, ktorý tvrdil, že hovorí len to, čo povedal prorok, povedal pred zhromaždeným zástupom výrok: „Budem prekladať a potom k tomu pridám moju ‘horčicu’.“ Pod „svojou ‘horčicou’“ asi rozumel svoje vlastné výklady a názory.

Muž, ktorý bol pred zhromaždením rozhnevaný, potom neskôr rozdeľoval Večeru Pánovu. Pre mňa to bolo nepochopiteľné a trápne toto všetko osobne prežiť. Mohol som len krútiť hlavou. Jediná útecha, ktorá mi ostala, je vedomie, že len malý počet do tej veci padol a nechal sa omámiť. Väčšine sa po krátkom čase otvorili oči a znova sa zorientovali. Verný Pán nech všetkým pomôže.