Z celého sveta prichádzajú veľmi zaujímavé správy, ktoré nás informujú o vývoji biblických proroctiev. Najdôležitejšie prichádzajú z Vatikánu a z „Vatikánsky štát“ s rozlohou 44 hektárov [približne 110 akrov] a 469 obyvateľmi je najmenšou krajinou na zemi, ale vykonáva moc nad kráľmi a vládcami sveta, ako sa píše v knihe Zjavenie.

Mesto postavené na siedmich kopcoch je skutočne zoskupením politickej, ekonomickej a náboženskej moci. V dennej tlači a masmédiách sa „Pontifex Maximus“ pohybuje na prvom mieste. Jeho priazeň vyhľadávajú všetci politici sveta i Blízkeho východu. Vatikánski poradcovia sa nachádzajú všade, najmä v európskych centrálach, v Bruseli a Štrasburgu. Preberajú vplyv v politike a sústreďujú svoje záujmy nezvyčajným spôsobom smerom k Izraelu a najmä k Jeruzalemu.

Všetci s postavením a menom s výnimkou tých z USA zaujali postoj proti Izraelu v prospech Arabov. Jedným z nich je francúzsky prezident Jacques Chirac. On, ktorý by nikdy nedovolil, aby sa niekto miešal do záležitostí jeho krajiny, ako žiadny iný západný politik, mal tú drzosť, že pri návšteve Izraela v októbri 1996 povedal vláde v Jeruzaleme, čo musí urobiť. Tlač informovala že Chirac dokonca kričal na Nethanyahua. Hovoril o návrate anektovaných častí a tiež o budúcej úlohe Francúzska a Európy na Blízkom východe. V rozhovore 25. októbra zopakoval to, čo povedal v libanonskom Bejrúte: „Kresťania a moslimovia musia stáť pri sebe.“ Na Izrael sa samozrejme zabudlo. Pri inaugurácii do najvyššieho štátneho úradu pobozkal prsteň parížskemu arcibiskupovi, kardinálovi Lustigerovi. Tento kardinál Lustiger sa narodil v Poľsku židovským rodičom, ktorí boli obaja zavraždení plynom v koncentračnom tábore. On sám ako 11-ročný po vojne pristál vo Francúzsku a stal sa katolíkom. V mladosti si ho pod svoju starostlivosť vzali jezuiti. Keď ho 10. januára 1983 vymenovali za kardinála, povedal: „Zostávam Židom.“ Aká zvláštna konštelácia!

Izrael, ktorý sa od roku 1948, keď sa stal štátom, snažil získať uznanie pápežského stolca, má teraz priameho protivníka z vlastných radov, na ktorého sa hľadí ako na architekta vzťahov medzi Vatikánom a Izraelom. Je ním Dr. David M. Jaeger, ktorý bol vychovaný v Tel Avive ako ortodoxný Žid. V roku 1981 konvertoval na katolicizmus, potom postúpil priamo na vyššiu úroveň a v roku 1986 sa stal súčasťou poradného zboru vo Vatikáne. 30. decembra 1993 bola na ministerstve zahraničných vecí v Jeruzaleme podpísaná základná dohoda medzi Izraelom a Vatikánom. Zdá sa však, že to nestačí. Všetko sa musí naplniť tak, aby sa Jeruzalem stal kameňom úrazu pre všetky národy naokolo [Zach 12:2-3].

Vo februári 1994 sa v Jeruzaleme stretlo na konferencii 430 židovských a kresťanských duchovných osobností a profesorov pochádzajúcich z 91 krajín. Bolo medzi nimi 5 kardinálov, tiež P. Lustiger, 4 metropoliti, 9 vysokopostavených rabínov, 103 biskupov, 54 rabínov a mnoho profesorov a duchovných lídrov. Bývalý starosta Jeruzalema, pán Teddy Kollek, bol z toho taký nadšený, že povedal: „Keby som to nevidel na vlastné oči, nikdy by som tomu neuveril. “ Vzhľadom na proces náboženského a politického zjednotenia, o ktorom hovorí prorok Daniel a ktorý ústi do "zmluvy", ako je predpovedané v kapitole 9, verš 27, možno len zvolať: „Ó, Bože Izraela, buď milostivý svojmu ľudu!“ Ak je celý svet slepý, to síce bolí, ale ak Židia nevidia, je to neznesiteľná bolesť. Ako nám však bolo povedané [2Kor 3], až keď sa Izrael obráti k Pánovi, bude im závoj odobratý.

Ako vyplýva z biblických proroctiev, Izrael padne do pasce antikrista, ktorý sa predstaví ako „šíriteľ pokoja“ a napokon zaujme svoje miesto v chráme [2Tes 2], skôr než sa im zjaví Kristus, pravý Mesiáš, osloboditeľ a knieža pokoja.

Tam, kde sa Boh Izraela dal poznať ako »Večný« a dal to napísať v prvom prikázaní a potom ešte raz ako večné nariadenie, ktoré je záväzné naveky: „Počuj, Izrael: Večný, náš Boh, Večný je jeden!“ – tam nám bude prezentovaný trojosobný Boh, ktorý vznikol na základe helenistických filozofických myšlienok v 4. storočí, ale Písmo ho vôbec nepozná. Potom sa má Židom oficiálne predstaviť človekom vytvorená »Trojica«. Pre nich je najdôležitejším vyznaním, ktoré existuje, to pozostávajúce zo štyroch slov: „Adonaj Elohenu Adonaj Echad – Pán, náš Boh, Pán je jeden“.

Ako sa uvádza v tlačových správach, pápež vyhlásil trojročné obdobie duchovnej prípravy a vyhlásil »svätý rok 2000«. Tento čas sa začne prvou adventnou nedeľou, 1. decembra 1996. Vo svojom »apoštolskom liste« dôrazne poukazuje na 3. tisícročie. Možno sa tam dočítať: „Tri roky, 1997 až 1999, majú byť postupne jeden pre Syna, ďalší pre Ducha Svätého, tretí pre oslavu Otca. V roku 2000 sa oslava Trojice dostáva do centra katolíckych bohoslužieb v Ríme, vo Svätej zemi a v miestnych cirkvách.“. Musíme sa zamyslieť nad tým, čo celá záležitosť vlastne predstavuje. V postupnom poradí sa bude jeden rok uctievať Syn, druhý rok Duch Svätý, tretí rok Otec. Tým má byť preukázané, že existujú tri večné osoby, ktoré sú všemohúce, vševediace a všadeprítomné. Taký Boh však neexistuje. Izraelu a celému nekresťanskému svetu sa má prezentovať úplne nebiblický Boh.

V »Jubilejnom roku kresťanstva« plánuje Ján Pavol II. stretnutie so všetkými kresťanskými denomináciami a pozýva ich na „spoločnú slávnosť 2 000. návratu narodenia Krista“. Podľa návrhu Vatikánu sa na ňom majú zúčastniť všetci – pozvaní sú moslimovia, budhisti, hinduisti a všetky ostatné náboženstvá. Hinduisti a budhisti majú najstaršie trojice na svete. Preto sa to hodí do procesu zjednotenia so všetkými náboženstvami. Osobitnými miestami stretnutia kresťanských pútnikov z celého sveta budú Rím a Jeruzalem. V talianskom hlavnom meste sa očakáva najmenej 30 miliónov hostí a v Izraeli dúfajú, že sa na púť do Svätej zeme vydá 5,5 milióna ľudí.

To však nie je všetko. Ako je známe, katolícka cirkev používa od Druhého vatikánskeho koncilu slovník protestantov: „Budeme hovoriť jazykom našich oddelených bratov, aby nám rozumeli.“ Božie deti túžia počuť Božiu reč! Zvláštny titulok hovorí: „Katolíci sa chopili iniciatívy a začali »Evanjelizáciu 2000«“. Uvádza sa v ňom: „Celý svet musí byť nanovo evanjelizovaný pod emblémami katolicizmu. “  Články vysokopostavených protestantov, ktorí sa chcú vrátiť ku katolicizmu, sú veľmi významné. Hlavnou témou je: „Mal Luther v úmysle rozdeliť cirkev?“. Predstavitelia dcérskych cirkví berú veľmi jemne svoje stádo späť do lona matky, odkiaľ vyšlo. Pred nami sa teda vytvára »tajomstvo, veľký Babylon« [Zj 17] – posledná duchovná svetská mocnosť, ktorá sa vezie na pozemskej moci, ako je to veľmi jasne opísané. Ó, Bože, buď milosrdný a daj, aby bol tvoj ľud rýchlo vyvolaný [Zj 18:1-4]!

»Pontifex« sa tiež usiluje zmieriť svoju cirkev s vedou. „Pápež akceptuje »evolučnú teóriu«“, znie titulok článku, „ak bude uznané, že vznik sveta je stvoriteľským dielom Božím“. Nové poznatky „za 13 rokov výskumu ukazujú, že »teória evolúcie« je viac ako hypotetická teória«. Pre všetky Božie deti platí po celú večnosť to, čo máme o stvorení vesmíru zaznamenané v Biblii. Boh stvoril človeka na svoj obraz a Boh stvoril všetky bytosti a všetky plodí podľa svojho druhu až dodnes. Nie je to tak? Ako je možné na jednej strane povedať: „Boh stvoril“ a na druhej strane prijať ateistickú evolučnú teóriu? Je to dokonalý Babylon v konečnom čase, kde všetci nájdu svoje miesto.

Na ekumenickom cirkevnom kongrese v roku 1991 v nemeckom Numbergu bolo ku oslave trojjediného Boha napísaných a jemu venovaných 8 článkov. Formulácia »Trojica«, »trojjediný Boh« atď. sa v Biblii nenachádza ani raz. V Starom zákone 6 700-krát nachádzame v jednotnom čísle označenie »Boh Pán«. Nespočetne mnohokrát čítame o jedinom Bohu. Apoštol Pavol na začiatku a na konci svojich listov, adresovaných rôznym miestnym zborom, napísal, čo by malo platiť dodnes a navždy: „Ďakujeme Bohu a Otcovi nášho Pána Ježiša Krista…“ [Kol 1:3] „… jedinému, múdremu Bohu skrze Ježiša Krista sláva na veky vekov. Amen.“ [Rm 16:27] . Podobne končí svoj list aj apoštol Júda: „Jedinému múdremu Bohu, nášmu Spasiteľovi, sláva a velebnosť, vláda a moc teraz i na veky vekov. Amen.“ [v. 25].

Apoštoli, najmä Peter a Pavol, vo svojich listoch chválili Boha Otca skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Necháme Písmo, aby hovorilo samo za seba: „Požehnaný Bôh a Otec našeho Pána Ježiša Krista… “  [Ef 1:3; 1Pt 1:3].

Na nebi niet Boha, ktorý by splodil a zrodil inú Božiu osobu, ako to bolo vyhlásené na rôznych cirkevných konciloch. V Biblii neexistuje ani pojem »večný Syn«, ale iba »večný Otec«. To všetko je pohanská teológia uprostred oklamaného a zvedeného kresťanstva, za ktorú bojujú až na smrť. Boh je od večnosti do večnosti jeden. Prejavuje sa, samozrejme, rôznymi spôsobmi. Ku našej spáse sa zjavil ako Otec na nebi, ako Syn na zemi a skrze Ducha Svätého.

Na charizmatických stretnutiach sa čoraz viac prikláňajú k oslavovaniu Ducha Svätého, pre ktoré v Biblii nenájdeme ani jeden príklad. Preto musíme takéto veci podrobiť skúške a porovnať to, čo sa deje, s definitívnou autoritou Božieho Slova. Meradlom nie sú historické letničné hnutia ani charizmatici – tým je Sväté Písmo, Božie Slovo, ktoré zostáva naveky.

Na medzidenominačných charizmatických stretnutiach možno počuť: „Duchu Svätý, milujem ťa. Duchu Svätý, uctievam ťa. Duchu Svätý, objímam ťa.“ atď. atď. To všetko je úplne nebiblické. Boh je jeden, a jemu patrí všetka chvála a česť. Takéto slová vychádzajú z úst nášho Pána v Novej zmluve: „Ale ide hodina a je teraz, keď praví modlitebníci budú sa modliť Otcovi v duchu a v pravde, lebo aj Otec hľadá takých modlitebníkov, ktorí by sa mu tak modlili. Bôh je duch, a tí, ktorí sa mu modlia, musia sa modliť v duchu a v pravde.“ [Jn 4:23-24]. Duch Svätý je Duch Boží. Ten istý Duch Svätý sa vznášal nad hlbinami v čase stvorenia [Gn 1]. Duch Svätý spočíval na prorokoch a pomazával ich. Ten istý Duch Svätý zostúpil na Božieho Syna po krste [Mt 3:17], čím v ňom v tejto ľudskej podobe telesne prebývala plnosť Božstva [Kol 2:9]. Ten istý Duch Svätý zostúpil ako Božia moc do Cirkvi v deň Letníc. Tým sa vo veriacich usídlil sám Boh. Tak ako sa zjavil vo Vykupiteľovi, keď sa na zemi prejavil vo viditeľnej podobe v ľudskom tele, tak sa prostredníctvom Ducha zjavuje aj vo vykúpených.

Z celého sveta prichádzajú veľmi zaujímavé správy, ktoré nás informujú o vývoji biblických proroctiev. Najdôležitejšie prichádzajú z Vatikánu a z „Vatikánsky štát“ s rozlohou 44 hektárov [približne 110 akrov] a 469 obyvateľmi je najmenšou krajinou na zemi, ale vykonáva moc nad kráľmi a vládcami sveta, ako sa píše v knihe Zjavenie.

Mesto postavené na siedmich kopcoch je skutočne zoskupením politickej, ekonomickej a náboženskej moci. V dennej tlači a masmédiách sa „Pontifex Maximus“ pohybuje na prvom mieste. Jeho priazeň vyhľadávajú všetci politici sveta i Blízkeho východu. Vatikánski poradcovia sa nachádzajú všade, najmä v európskych centrálach, v Bruseli a Štrasburgu. Preberajú vplyv v politike a sústreďujú svoje záujmy nezvyčajným spôsobom smerom k Izraelu a najmä k Jeruzalemu.

Všetci s postavením a menom s výnimkou tých z USA zaujali postoj proti Izraelu v prospech Arabov. Jedným z nich je francúzsky prezident Jacques Chirac. On, ktorý by nikdy nedovolil, aby sa niekto miešal do záležitostí jeho krajiny, ako žiadny iný západný politik, mal tú drzosť, že pri návšteve Izraela v októbri 1996 povedal vláde v Jeruzaleme, čo musí urobiť. Tlač informovala že Chirac dokonca kričal na Nethanyahua. Hovoril o návrate anektovaných častí a tiež o budúcej úlohe Francúzska a Európy na Blízkom východe. V rozhovore 25. októbra zopakoval to, čo povedal v libanonskom Bejrúte: „Kresťania a moslimovia musia stáť pri sebe.“ Na Izrael sa samozrejme zabudlo. Pri inaugurácii do najvyššieho štátneho úradu pobozkal prsteň parížskemu arcibiskupovi, kardinálovi Lustigerovi. Tento kardinál Lustiger sa narodil v Poľsku židovským rodičom, ktorí boli obaja zavraždení plynom v koncentračnom tábore. On sám ako 11-ročný po vojne pristál vo Francúzsku a stal sa katolíkom. V mladosti si ho pod svoju starostlivosť vzali jezuiti. Keď ho 10. januára 1983 vymenovali za kardinála, povedal: „Zostávam Židom.“ Aká zvláštna konštelácia!

Izrael, ktorý sa od roku 1948, keď sa stal štátom, snažil získať uznanie pápežského stolca, má teraz priameho protivníka z vlastných radov, na ktorého sa hľadí ako na architekta vzťahov medzi Vatikánom a Izraelom. Je ním Dr. David M. Jaeger, ktorý bol vychovaný v Tel Avive ako ortodoxný Žid. V roku 1981 konvertoval na katolicizmus, potom postúpil priamo na vyššiu úroveň a v roku 1986 sa stal súčasťou poradného zboru vo Vatikáne. 30. decembra 1993 bola na ministerstve zahraničných vecí v Jeruzaleme podpísaná základná dohoda medzi Izraelom a Vatikánom. Zdá sa však, že to nestačí. Všetko sa musí naplniť tak, aby sa Jeruzalem stal kameňom úrazu pre všetky národy naokolo [Zach 12:2-3].

Vo februári 1994 sa v Jeruzaleme stretlo na konferencii 430 židovských a kresťanských duchovných osobností a profesorov pochádzajúcich z 91 krajín. Bolo medzi nimi 5 kardinálov, tiež P. Lustiger, 4 metropoliti, 9 vysokopostavených rabínov, 103 biskupov, 54 rabínov a mnoho profesorov a duchovných lídrov. Bývalý starosta Jeruzalema, pán Teddy Kollek, bol z toho taký nadšený, že povedal: „Keby som to nevidel na vlastné oči, nikdy by som tomu neuveril. “ Vzhľadom na proces náboženského a politického zjednotenia, o ktorom hovorí prorok Daniel a ktorý ústi do "zmluvy", ako je predpovedané v kapitole 9, verš 27, možno len zvolať: „Ó, Bože Izraela, buď milostivý svojmu ľudu!“ Ak je celý svet slepý, to síce bolí, ale ak Židia nevidia, je to neznesiteľná bolesť. Ako nám však bolo povedané [2Kor 3], až keď sa Izrael obráti k Pánovi, bude im závoj odobratý.

Ako vyplýva z biblických proroctiev, Izrael padne do pasce antikrista, ktorý sa predstaví ako „šíriteľ pokoja“ a napokon zaujme svoje miesto v chráme [2Tes 2], skôr než sa im zjaví Kristus, pravý Mesiáš, osloboditeľ a knieža pokoja.

Tam, kde sa Boh Izraela dal poznať ako »Večný« a dal to napísať v prvom prikázaní a potom ešte raz ako večné nariadenie, ktoré je záväzné naveky: „Počuj, Izrael: Večný, náš Boh, Večný je jeden!“ – tam nám bude prezentovaný trojosobný Boh, ktorý vznikol na základe helenistických filozofických myšlienok v 4. storočí, ale Písmo ho vôbec nepozná. Potom sa má Židom oficiálne predstaviť človekom vytvorená »Trojica«. Pre nich je najdôležitejším vyznaním, ktoré existuje, to pozostávajúce zo štyroch slov: „Adonaj Elohenu Adonaj Echad – Pán, náš Boh, Pán je jeden“.

Ako sa uvádza v tlačových správach, pápež vyhlásil trojročné obdobie duchovnej prípravy a vyhlásil »svätý rok 2000«. Tento čas sa začne prvou adventnou nedeľou, 1. decembra 1996. Vo svojom »apoštolskom liste« dôrazne poukazuje na 3. tisícročie. Možno sa tam dočítať: „Tri roky, 1997 až 1999, majú byť postupne jeden pre Syna, ďalší pre Ducha Svätého, tretí pre oslavu Otca. V roku 2000 sa oslava Trojice dostáva do centra katolíckych bohoslužieb v Ríme, vo Svätej zemi a v miestnych cirkvách.“. Musíme sa zamyslieť nad tým, čo celá záležitosť vlastne predstavuje. V postupnom poradí sa bude jeden rok uctievať Syn, druhý rok Duch Svätý, tretí rok Otec. Tým má byť preukázané, že existujú tri večné osoby, ktoré sú všemohúce, vševediace a všadeprítomné. Taký Boh však neexistuje. Izraelu a celému nekresťanskému svetu sa má prezentovať úplne nebiblický Boh.

V »Jubilejnom roku kresťanstva« plánuje Ján Pavol II. stretnutie so všetkými kresťanskými denomináciami a pozýva ich na „spoločnú slávnosť 2 000. návratu narodenia Krista“. Podľa návrhu Vatikánu sa na ňom majú zúčastniť všetci – pozvaní sú moslimovia, budhisti, hinduisti a všetky ostatné náboženstvá. Hinduisti a budhisti majú najstaršie trojice na svete. Preto sa to hodí do procesu zjednotenia so všetkými náboženstvami. Osobitnými miestami stretnutia kresťanských pútnikov z celého sveta budú Rím a Jeruzalem. V talianskom hlavnom meste sa očakáva najmenej 30 miliónov hostí a v Izraeli dúfajú, že sa na púť do Svätej zeme vydá 5,5 milióna ľudí.

To však nie je všetko. Ako je známe, katolícka cirkev používa od Druhého vatikánskeho koncilu slovník protestantov: „Budeme hovoriť jazykom našich oddelených bratov, aby nám rozumeli.“ Božie deti túžia počuť Božiu reč! Zvláštny titulok hovorí: „Katolíci sa chopili iniciatívy a začali »Evanjelizáciu 2000«“. Uvádza sa v ňom: „Celý svet musí byť nanovo evanjelizovaný pod emblémami katolicizmu. “  Články vysokopostavených protestantov, ktorí sa chcú vrátiť ku katolicizmu, sú veľmi významné. Hlavnou témou je: „Mal Luther v úmysle rozdeliť cirkev?“. Predstavitelia dcérskych cirkví berú veľmi jemne svoje stádo späť do lona matky, odkiaľ vyšlo. Pred nami sa teda vytvára »tajomstvo, veľký Babylon« [Zj 17] – posledná duchovná svetská mocnosť, ktorá sa vezie na pozemskej moci, ako je to veľmi jasne opísané. Ó, Bože, buď milosrdný a daj, aby bol tvoj ľud rýchlo vyvolaný [Zj 18:1-4]!

»Pontifex« sa tiež usiluje zmieriť svoju cirkev s vedou. „Pápež akceptuje »evolučnú teóriu«“, znie titulok článku, „ak bude uznané, že vznik sveta je stvoriteľským dielom Božím“. Nové poznatky „za 13 rokov výskumu ukazujú, že »teória evolúcie« je viac ako hypotetická teória«. Pre všetky Božie deti platí po celú večnosť to, čo máme o stvorení vesmíru zaznamenané v Biblii. Boh stvoril človeka na svoj obraz a Boh stvoril všetky bytosti a všetky plodí podľa svojho druhu až dodnes. Nie je to tak? Ako je možné na jednej strane povedať: „Boh stvoril“ a na druhej strane prijať ateistickú evolučnú teóriu? Je to dokonalý Babylon v konečnom čase, kde všetci nájdu svoje miesto.

Na ekumenickom cirkevnom kongrese v roku 1991 v nemeckom Numbergu bolo ku oslave trojjediného Boha napísaných a jemu venovaných 8 článkov. Formulácia »Trojica«, »trojjediný Boh« atď. sa v Biblii nenachádza ani raz. V Starom zákone 6 700-krát nachádzame v jednotnom čísle označenie »Boh Pán«. Nespočetne mnohokrát čítame o jedinom Bohu. Apoštol Pavol na začiatku a na konci svojich listov, adresovaných rôznym miestnym zborom, napísal, čo by malo platiť dodnes a navždy: „Ďakujeme Bohu a Otcovi nášho Pána Ježiša Krista…“ [Kol 1:3] „… jedinému, múdremu Bohu skrze Ježiša Krista sláva na veky vekov. Amen.“ [Rm 16:27] . Podobne končí svoj list aj apoštol Júda: „Jedinému múdremu Bohu, nášmu Spasiteľovi, sláva a velebnosť, vláda a moc teraz i na veky vekov. Amen.“ [v. 25]. 

Apoštoli, najmä Peter a Pavol, vo svojich listoch chválili Boha Otca skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Necháme Písmo, aby hovorilo samo za seba: „Požehnaný Bôh a Otec našeho Pána Ježiša Krista… “ [Ef 1:3; 1Pt 1:3].

Na nebi niet Boha, ktorý by splodil a zrodil inú Božiu osobu, ako to bolo vyhlásené na rôznych cirkevných konciloch. V Biblii neexistuje ani pojem »večný Syn«, ale iba »večný Otec«. To všetko je pohanská teológia uprostred oklamaného a zvedeného kresťanstva, za ktorú bojujú až na smrť. Boh je od večnosti do večnosti jeden. Prejavuje sa, samozrejme, rôznymi spôsobmi. Ku našej spáse sa zjavil ako Otec na nebi, ako Syn na zemi a skrze Ducha Svätého.

Na charizmatických stretnutiach sa čoraz viac prikláňajú k oslavovaniu Ducha Svätého, pre ktoré v Biblii nenájdeme ani jeden príklad. Preto musíme takéto veci podrobiť skúške a porovnať to, čo sa deje, s definitívnou autoritou Božieho Slova. Meradlom nie sú historické letničné hnutia ani charizmatici – tým je Sväté Písmo, Božie Slovo, ktoré zostáva naveky.

Na medzidenominačných charizmatických stretnutiach možno počuť: „Duchu Svätý, milujem ťa. Duchu Svätý, uctievam ťa. Duchu Svätý, objímam ťa.“ atď. atď. To všetko je úplne nebiblické. Boh je jeden, a jemu patrí všetka chvála a česť. Takéto slová vychádzajú z úst nášho Pána v Novej zmluve: „Ale ide hodina a je teraz, keď praví modlitebníci budú sa modliť Otcovi v duchu a v pravde, lebo aj Otec hľadá takých modlitebníkov, ktorí by sa mu tak modlili. Bôh je duch, a tí, ktorí sa mu modlia, musia sa modliť v duchu a v pravde.“ [Jn 4:23-24]. Duch Svätý je Duch Boží. Ten istý Duch Svätý sa vznášal nad hlbinami v čase stvorenia [Gn 1]. Duch Svätý spočíval na prorokoch a pomazával ich. Ten istý Duch Svätý zostúpil na Božieho Syna po krste [Mt 3:17], čím v ňom v tejto ľudskej podobe telesne prebývala plnosť Božstva [Kol 2:9]. Ten istý Duch Svätý zostúpil ako Božia moc do Cirkvi v deň Letníc. Tým sa vo veriacich usídlil sám Boh. Tak ako sa zjavil vo Vykupiteľovi, keď sa na zemi prejavil vo viditeľnej podobe v ľudskom tele, tak sa prostredníctvom Ducha zjavuje aj vo vykúpených.