1. Keď ako chlapec vonku som sa hrával, až pokiaľ obzor nezahalil tieň,
som pobehujúc po cestičke známej, hlas matky počul, keď sa skončil deň.

Ref. Poď domov, večere je čas a kraj je celý v tme.
Poď domov, večere je čas, už všetci doma sme.

3. Však jeden deň som pri posteli kľačal a moja matka zomierala v nej,
hlas niečí z neba k večeri ju volal, tak odišla do slávy nebeskej.

4. Dnes vo videní matku svoju vídam a známy hlas mi neustále znie,
stôl k večeri je pripravený v nebi a miesta pri ňom neobsadené.