Pán Boh Sám na ceste usmerňoval Svoj ľud Izrael a taktiež Svoju Novozákonnú Cirkev v tom, čo mali a stále majú veriť a konať. V 5. Mojžišovej 6:3–9 stojí napísané:

„A tak budeš počúvať, Izraelu, a budeš ostríhať, aby si činil, aby ti bolo dobre, a aby ste sa veľmi rozmnožili, tak ako hovoril Pán, Bôh tvojich otcov tebe, v zemi, ktorá tečie mliekom a medom. Počuj, Izraelu, Pán, náš Bôh, je jeden Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou silou! A tak budú tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, na tvojom srdci. A budeš im dôrazne učiť svojich synov a budeš o nich hovoriť, keď budeš sedieť vo svojom dome i keď pôjdeš cestou i keď budeš líhať i keď budeš vstávať. Priviažeš si ich na znamenie na svoju ruku, a budú uzlíkom na upomienku medzi tvojimi očami, napíšeš si ich na podvoje svojho domu a na svoje brány.“ Toto vyznanie viery nachádzame ešte raz potvrdené v 5. Mojžišovej 11 od verša 18.

V hebrejskom texte vyznania viery sú posledné písmená prvého slova a posledné písmeno posledného slova vety napísané veľkými písmenami. Nemalo by to byť len odriekavané, ale veľmi uvedomele, úctivo a jasne vyslovované. Až do dnešného dňa sa židia modlia „S’hma Izrael“ s týmto zdôraznením.

Izrael mal pozorovať a zachovávať to, čo Pán povedal, aby sa im dobre vodilo v krajine, ktorú Boh zasľúbil ich otcom, a aby boli požehnaní.

Potom príde zdôraznenie – a Izrael mal pozorne počúvať – na fakt, že Pán Boh je Jeden, po čom nasleduje príkaz milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou silou. Slová Božie by mali prebývať v srdciach Jeho ľudu. Mali ich učiť svoje deti a vnukov vo svojich domovoch, na cestách, keď idú spať a keď vstávajú.

„Priviažeš si ich na znamenie na svoju ruku, a budú uzlíkom na upomienku medzi tvojimi očami…“ (2M 6:8). Boh Pán prikázal: „A bude ti to znamením na tvojej ruke a pamiatkou medzi tvojimi očami, aby bol zákon Pánov v tvojich ústach, lebo silnou rukou ťa vyviedol Pán z Egypta.“ (2M 13:9)

„Ale si položíte tieto moje slová na svoje srdce, a na svoju dušu a priviažete si ich na znamenie na svoju ruku, a budú uzlíkom na upomienku medzi vašimi očami.“ (5M 11:18)

Ktokoľvek vkročí do modlitebných miestností pri Múre nárekov v Jeruzaleme môže doslova vidieť, ako majú muži vyznanie viery pripásané koženými pásmi na svojich rukách a čelách. V každom dome, dokonca v každom hoteli v Izraeli sa nachádza „mesuza“ s textom vyznania viery z 5. Mojžišovej 6:3–9 upevnená v úrovni očí na pravej strane rámu dverí.

Vyznanie viery bolo a je znamením, identifikujúcim znakom Jeho ľudu Izraelského.

Teraz nazrime do Nového zákona: v ev. Marka 12:29–32 Ježiš zodpovedal otázku o tom, ktoré je prvé prikázanie: „Čuj, Izraelu, Pán, náš Bôh, je Pán jeden! – je jediný – A: milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysli a z celej svojej sily.“ Učený Písma potvrdil: „Dobre, Učiteľu, pravdu si povedal, že je len jeden Bôh, a nieto iného krome neho…“

Boh neexistuje v troch osobách, ani sa nezmenil z jednej osoby na tri večné osoby. Ani vo večnosti, ani v Starom zákone a ani v Novom zákone nenachádzame žiadnu zmienku o trojjedinom Bohu. Jediný Boh zostal jediným Bohom, aby vykonal Svoj plán Spasenia, zjavil sa ako Otec v nebi, v Jeho jednorodenom Synovi na zemi a skrze Svätého Ducha v Cirkvi: Bohnad nami, Boh s nami, Boh v nás.

„…pretože je jeden Bôh, ktorý ospravedlní obriezku z viery, aj neobriezku vierou…“ (Rm 3:30)

„A prostredník nie je prostredníkom jedného, ale Bôh je jeden.“  (Gal 3:20)

„A Kráľovi vekov, neporušiteľnému, neviditeľnému, jedinému, múdremu Bohu, česť a sláva na veky vekov. Amen.“ (1Tm 1:17)

Tak isto aj my máme milovať jedného a jediného Boha z celej svojej duše, z celého nášho srdca a s celou našou silou a milovať svojho blížneho, ako seba samého (Mk 12:31).

Ale už veľmi skoro sa nepriateľ vkradol do Novozákonnej Cirkvi a odvtedy ju zvádza. Oboje existuje vedľa seba: praví veriaci, ktorí ostávajú v pravom vyznaní viery Ježiša Krista a apoštolov, a aj tí, ktorí sú súčasťou odpadlého kresťanstva. Vyznania viery – jedno z Jeruzalema a druhé z Nicei – sa navzájom vylučujú.

Vyznanie viery, o ktorom svedčí Sväté Písmo, zostáva rovnaké v Starom aj Novom zákone. Pre všetky pravé deti Božie je to jediné platné vyznanie viery, učenia, krstu i Večere Pánovej. Vskutku, na každú Biblickú tému existuje len jedna Biblická odpoveď a tá nie je napísaná v žiadnom katechizme, ale len v Biblii.

Každá kresťanská denominácia má svoje vlastné vyznanie viery, ktorému verí, a ktoré učí. Ale všetky vyznávajú nicejsko-chalcedonské vyznanie viery, ktoré je pre nich všetkých záväzné. V Zjavení Jána čítame o náboženskom „znamení“, ktoré budú donútení prijať všetci ľudia. Na záver, v poslednom zjednotení s Rímom, bude vyslovené konečné nariadenie, a ktokoľvek sa mu nepodriadi, musí očakávať mučenícku smrť. So znamením – znakom poslednej celosvetovej náboženskej moci – začne byť vykonávaný tlak.

Dôrazné varovanie znie:

„Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znamenie na svoje čelo alebo na svoju ruku, bude aj on piť z vína hnevu Božieho, z nemiešaného, ktoré je naliate v poháre jeho hnevu…“ (Zj 14:9-10)

Podľa posledného stavu je v Svetovej rade cirkví zjednotených 350 protestantských cirkví a denominácií. A Vatikán úplne otvorene a zreteľne prehlásil, že všetky protestantské cirkvi sú len náboženské spoločenstvá, a tvrdí, že jedinou pravou cirkvou je katolícka, skrze ktorú a v ktorej prijmú všetci plné spasenie Božie. Plné spasenie Božie sa samozrejme nenachádza v žiadnej cirkvi, je výhradne v Ježišovi Kristovi a každý jednotlivec ho musí osobne prijať a prežiť. Takže dcérske cirkvi, ktoré neprežili plné spasenie v Ježišovi Kristovi, nemajú inú možnosť, ako vrátiť sa do lona materskej cirkvi (Zj 17).

Všetci sa odvolávajú na slová z ev. Jána 17:21 „…aby boli všetci jedno…“a nikto ich nečíta v kontexte, v ktorom sú v skutočnosti napísané a myslené: „…Ja v nich a Ty vo Mne, aby boli dokonalí v jedno, aby svet vedel, že si Ma Ty poslal, a že si ich miloval, ako si Mňa miloval.“ (verš 23) – Bohv Kristu (2Kor 5:19) a Kristus v nás (Kol 1:27).

Neustále musíme opakovať, že v prvých storočiach neboli žiadni pápeži, žiadni kardináli a žiadna organizovaná cirkev. Dokonca aj keď existovalo viac ako 100 rôznych smerov viery, vždy existovala aj Cirkev Ježiša Krista, malé stádo, ktoré nie je žiadnou organizáciou, ale organizmom vedeným Duchom Svätým – malým stádom.

Len pomaly vznikali v Rímskej ríši národné kresťanské cirkvi, koptická, chaldejská, sýrska, egyptská, ortodoxná a rímsko-katolícka. Všetky tieto cirkvi však boli a sú štátne cirkvi a národné cirkvi, nie vykúpená Cirkev Ježiša Krista.

Od koncilu v Nicei v roku 325 n. l. a Chalcedóne v roku 381 n. l. existuještandardizované trojičné nicejsko-chalcedonské vyznanie viery, ktoré stojí na niekoľkých učeniach viery. Všetky cirkvi a denominácie, ktoré vznikli od reformácie, ho tiež prijali. A toto vyznanie viery, že Boh existuje v troch večných osobách, ktoré nazývajú „apoštolské“, ale v skutočnosti apoštolské nie je, bude vnútené všetkým v kresťanstve, ktorí ho ešte neprijali.

Tak ako Boh vyžadoval od Svojho ľudu izraelského nosenie vyznania viery na rukách a čelách, tak bude antikrist od všetkých vyžadovať, aby nosili na čelách a rukách jeho vyznanie viery: v Biblickej reči symbolov znamená „čelo” prijatie, „ruka“ znamená dodržiavanie a konanie podľa toho.

„A pôsobí to, aby všetkým, malým i veľkým, bohatým i chudobným, slobodným i sluhom dali ryté znamenie na ich pravú ruku alebo na ich čelo, a aby nikto nemohol ani kúpiť ani predať iba ten, kto má znamenie alebo meno šelmy alebo počet jej mena. Tu je múdrosť. Kto má um, nech spočíta číslo šelmy, lebo je to číslo človeka. A jej číslo je šesťsto šesťdesiatšesť.“ (Zj 13:16-18)

Teraz sa touto témou nebudeme bližšie zaoberať, ale na strane 20 prinášame zaujímavý článok Ludwiga Schneidera, svetoznámeho izraelského novinára z Jeruzalema, ktorý sa zamýšľal na číslom 666.

Pán Boh Sám na ceste usmerňoval Svoj ľud Izrael a taktiež Svoju Novozákonnú Cirkev v tom, čo mali a stále majú veriť a konať. V 5. Mojžišovej 6:3–9 stojí napísané:

„A tak budeš počúvať, Izraelu, a budeš ostríhať, aby si činil, aby ti bolo dobre, a aby ste sa veľmi rozmnožili, tak ako hovoril Pán, Bôh tvojich otcov tebe, v zemi, ktorá tečie mliekom a medom. Počuj, Izraelu, Pán, náš Bôh, je jeden Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom acelou svojou dušou a celou svojou silou! A tak budú tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, na tvojom srdci. A budeš im dôrazne učiť svojich synov a budeš o nich hovoriť, keď budeš sedieť vo svojom dome i keď pôjdeš cestou i keď budeš líhať i keď budeš vstávať. Priviažeš si ich na znamenie na svoju ruku, a budú uzlíkom na upomienku medzi tvojimi očami, napíšeš si ich na podvoje svojho domu a na svoje brány.“ Toto vyznanie viery nachádzame ešte raz potvrdené v 5. Mojžišovej 11 od verša 18.

V hebrejskom texte vyznania viery sú posledné písmená prvého slova a posledné písmeno posledného slova vety napísané veľkými písmenami. Nemalo by to byť len odriekavané, ale veľmi uvedomele, úctivo a jasne vyslovované. Až do dnešného dňa sa židia modlia „S’hma Izrael“ s týmto zdôraznením.

Izrael mal pozorovať a zachovávať to, čo Pán povedal, aby sa im dobre vodilo v krajine, ktorú Boh zasľúbil ich otcom, a aby boli požehnaní.

Potom príde zdôraznenie – a Izrael mal pozorne počúvať – na fakt, že Pán Boh je Jeden, po čom nasleduje príkaz milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou silou. Slová Božie by mali prebývať v srdciach Jeho ľudu. Mali ich učiť svoje deti a vnukov vo svojich domovoch, na cestách, keď idú spať a keď vstávajú.

„Priviažeš si ich na znamenie na svoju ruku, a budú uzlíkom na upomienku medzi tvojimi očami…“ (2M 6:8). Boh Pán prikázal: „A bude ti to znamením na tvojej ruke a pamiatkou medzi tvojimi očami, aby bol zákon Pánov v tvojich ústach, lebo silnou rukou ťa vyviedol Pán z Egypta.“ (2M 13:9)

„Ale si položíte tieto moje slová na svoje srdce, a na svoju dušu a priviažete si ich na znamenie na svoju ruku, a budú uzlíkom na upomienku medzi vašimi očami.“ (5M 11:18)

Ktokoľvek vkročí do modlitebných miestností pri Múre nárekov v Jeruzaleme môže doslova vidieť, ako majú muži vyznanie viery pripásané koženými pásmi na svojich rukách a čelách. V každom dome, dokonca v každom hoteli v Izraeli sa nachádza „mesuza“ s textom vyznania viery z 5. Mojžišovej 6:3–9 upevnená v úrovni očí na pravej strane rámu dverí.

Vyznanie viery bolo a je znamením, identifikujúcim znakom Jeho ľudu Izraelského.

Teraz nazrime do Nového zákona: v ev. Marka 12:29–32 Ježiš zodpovedal otázku o tom, ktoré je prvé prikázanie: „Čuj, Izraelu, Pán, náš Bôh, je Pán jeden! – je jediný – A: milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysli a z celej svojej sily.“ Učený Písma potvrdil: „Dobre, Učiteľu, pravdu si povedal, že je len jeden Bôh, a nieto iného krome neho…“

Boh neexistuje v troch osobách, ani sa nezmenil z jednej osoby na tri večné osoby. Ani vo večnosti, ani v Starom zákone a ani v Novom zákone nenachádzame žiadnu zmienku o trojjedinom Bohu. Jediný Boh zostal jediným Bohom, aby vykonal Svoj plán Spasenia, zjavil sa ako Otec v nebi, v Jeho jednorodenom Synovi na zemi a skrze Svätého Ducha v Cirkvi: Boh nad nami, Boh s nami, Boh v nás.

„…pretože je jeden Bôh, ktorý ospravedlní obriezku z viery, aj neobriezku vierou…“ (Rm 3:30)

„A prostredník nie je prostredníkom jedného, ale Bôh je jeden.“ (Gal 3:20)

„A Kráľovi vekov, neporušiteľnému, neviditeľnému, jedinému, múdremu Bohu, česť a sláva na veky vekov. Amen.“ (1Tm 1:17)

Tak isto aj my máme milovať jedného a jediného Boha z celej svojej duše, z celého nášho srdca a s celou našou silou a milovať svojho blížneho, ako seba samého (Mk 12:31).

Ale už veľmi skoro sa nepriateľ vkradol do Novozákonnej Cirkvi a odvtedy ju zvádza. Oboje existuje vedľa seba: praví veriaci, ktorí ostávajú v pravom vyznaní viery Ježiša Krista a apoštolov, a aj tí, ktorí sú súčasťou odpadlého kresťanstva. Vyznania viery – jedno z Jeruzalema a druhé z Nicei – sa navzájom vylučujú.

Vyznanie viery, o ktorom svedčí Sväté Písmo, zostáva rovnaké v Starom aj Novom zákone. Pre všetky pravé deti Božie je to jediné platné vyznanie viery, učenia, krstu i Večere Pánovej. Vskutku, na každú Biblickú tému existuje len jedna Biblická odpoveď a tá nie je napísaná v žiadnom katechizme, ale len v Biblii.

Každá kresťanská denominácia má svoje vlastné vyznanie viery, ktorému verí, a ktoré učí. Ale všetky vyznávajú nicejsko-chalcedonské vyznanie viery, ktoré je pre nich všetkých záväzné. V Zjavení Jána čítame o náboženskom „znamení“, ktoré budú donútení prijať všetci ľudia. Na záver, v poslednom zjednotení s Rímom, bude vyslovené konečné nariadenie, a ktokoľvek sa mu nepodriadi, musí očakávať mučenícku smrť. So znamením – znakom poslednej celosvetovej náboženskej moci – začne byť vykonávaný tlak.

Dôrazné varovanie znie:

„Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znamenie na svoje čelo alebo na svoju ruku, bude aj on piť z vína hnevu Božieho, z nemiešaného, ktoré je naliate v poháre jeho hnevu…“ (Zj 14:9-10)

Podľa posledného stavu je v Svetovej rade cirkví zjednotených 350 protestantských cirkví a denominácií. A Vatikán úplne otvorene a zreteľne prehlásil, že všetky protestantské cirkvi sú len náboženské spoločenstvá, a tvrdí, že jedinou pravou cirkvou je katolícka, skrze ktorú a v ktorej prijmú všetci plné spasenie Božie. Plné spasenie Božie sa samozrejme nenachádza v žiadnej cirkvi, je výhradne v Ježišovi Kristovi a každý jednotlivec ho musí osobne prijať a prežiť. Takže dcérske cirkvi, ktoré neprežili plné spasenie v Ježišovi Kristovi, nemajú inú možnosť, ako vrátiť sa do lona materskej cirkvi (Zj 17).

Všetci sa odvolávajú na slová z ev. Jána 17:21 „…aby boli všetci jedno…“  a nikto ich nečíta v kontexte, v ktorom sú v skutočnosti napísané a myslené: „…Ja v nich a Ty vo Mne, aby boli dokonalí v jedno, aby svet vedel, že si Ma Ty poslal, a že si ich miloval, ako si Mňa miloval.“ (verš 23) – Boh v Kristu (2Kor 5:19) a Kristus v nás (Kol 1:27).

Neustále musíme opakovať, že v prvých storočiach neboli žiadni pápeži, žiadni kardináli a žiadna organizovaná cirkev. Dokonca aj keď existovalo viac ako 100 rôznych smerov viery, vždy existovala aj Cirkev Ježiša Krista, malé stádo, ktoré nie je žiadnou organizáciou, ale organizmom vedeným Duchom Svätým – malým stádom.

Len pomaly vznikali v Rímskej ríši národné kresťanské cirkvi, koptická, chaldejská, sýrska, egyptská, ortodoxná a rímsko-katolícka. Všetky tieto cirkvi však boli a sú štátne cirkvi a národné cirkvi, nie vykúpená Cirkev Ježiša Krista.

Od koncilu v Nicei v roku 325 n. l. a Chalcedóne v roku 381 n. l. existuje  štandardizované trojičné nicejsko-chalcedonské vyznanie viery, ktoré stojí na niekoľkých učeniach viery. Všetky cirkvi a denominácie, ktoré vznikli od reformácie, ho tiež prijali. A toto vyznanie viery, že Boh existuje v troch večných osobách, ktoré nazývajú „apoštolské“, ale v skutočnosti apoštolské nie je, bude vnútené všetkým v kresťanstve, ktorí ho ešte neprijali.

Tak ako Boh vyžadoval od Svojho ľudu izraelského nosenie vyznania viery na rukách a čelách, tak bude antikrist od všetkých vyžadovať, aby nosili na čelách a rukách jeho vyznanie viery: v Biblickej reči symbolov znamená „čelo” prijatie, „ruka“ znamená dodržiavanie a konanie podľa toho.

„A pôsobí to, aby všetkým, malým i veľkým, bohatým i chudobným, slobodným i sluhom dali ryté znamenie na ich pravú ruku alebo na ich čelo, a aby nikto nemohol ani kúpiť ani predať iba ten, kto má znamenie alebo meno šelmy alebo počet jej mena. Tu je múdrosť. Kto má um, nech spočíta číslo šelmy, lebo je to číslo človeka. A jej číslo je šesťsto šesťdesiatšesť.“(Zj 13:16-18)

Teraz sa touto témou nebudeme bližšie zaoberať, ale na strane 20 prinášame zaujímavý článok Ludwiga Schneidera, svetoznámeho izraelského novinára z Jeruzalema, ktorý sa zamýšľal na číslom 666.