Cirkev potrebuje prítomnú, do budúcnosti ukazujúcu orientáciu. Ak chceme kráčať vpred, tak nie je možné hľadieť dozadu. Z toho, čo Boh skrze jedinečnú službu brata Branhama učinil, musíme poznať budúce dielo Svätého Ducha. Vo zvesti konečného času, ktorou je Božie zjavené Slovo pre tento čas, nachádzame všetko, čo musíme vedieť. Ale len pod vedením Svätého Ducha nám bude ukázaný duchovný vývoj v súvislostiach. Ján zreteľne počul volanie:

„Vystúp sem hore, a ukážem ti, čo sa musí stať potom.“ (Zj 4:1)

Božie volanie neprichádza zo severu alebo z juhu, ale prichádza zhora a tiahne nás hore. Amen. Len ten, kto môže rozlíšiť Boží hlas od tých ľudských, tomu budú skrze Ducha zjavené budúce veci a bude schopný správne usporiadať to, čo sa deje v súčasnosti. Pretože je napísané:

„Ale keď príde on, ten Duch pravdy, uvedie vás do každej pravdy; lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť všetko, čokoľvek počuje, aj budúce veci vám bude zvestovať.“ (Jn 16:13)

Aj keď je každá zvesť adresovaná anjelovi Cirkvi alebo zboru, stojí na konci každého listu:

„Kto má ucho, ten počuj, čo Duch hovorí zborom.“

Môžeme dňom i nocou hovoriť o anjelovi zvestovateľovi bez toho, aby sme porozumeli, čo Duch zborom hovorí. Je rozdiel medzi rozumovým prijatím litery a prijatím celkovej zvesti, ktorá sa stane Duchom a životom. Keď v kráľovstve Božom jeden časový úsek končí, druhý začína.

Jozue mal na základe prorockej zvesti Mojžiša Božie zasľúbenie odkazujúce na budúcnosť a mal poverenie založené na tomto základe. Elizeus volal Boha Eliášovho. On zasľúbenie, ktoré vlastnil, uchopil, vzal prorokov plášť a vo viere jednal. Tam, kde Eliáš skončil, začal svoju službu Elizeus. Keď končil so svojím poverením Ján Krstiteľ, začal náš Pán Ježiš. A potom, ako sa naplnilo každé Slovo a každé zasľúbenie, ktoré sa na Neho vzťahovalo, pripadlo veľké poverenie Cirkvi. V kráľovstve Božom bolo vždy pokračovanie. Tam, kde skončilo prebudenie z časov Lutherovej reformácie, začalo milostivé navštívenie skrze Wesleyho. Tam, kde skončila služba brata Branhama, musí začať pokračovanie. Nemôže to zostať pri duchovnom nadšení, ale musí to preniknúť do hĺbky a musia prísť prenikajúce skutky Ducha. Musí sa vrátiť Božia bázeň. Boží dom nesmie viac ležať v sutinách, ale musí sa stať miestom klaňania. Je možné, že tak ako na počiatku, tak aj na konci sa v Cirkvi stane oboje – súd aj milosť. V prakresťanstve mohli hovoriť o mnohom – o Pilátovi, o Judášovej zrade, o Petrovom zapretí Pána a aj o tom, čo všetko diabol vykonal. Ale v momente, keď bol vyliaty Svätý Duch, zvestovali veľké skutky Božie. To sa aj teraz môže stať len skrze vyliatie Ducha. V prvom kázaní, ktoré Peter kázal, sa odvolal na Duchom inšpirovaného Dávida a povedal:

„A teda súc prorokom … a vidiac to vopred hovoril o zmŕtvychvstaní Kristovom“ (Sk 2:30–31)

Ak by Peter posudzoval ľudsky, mohol Dávida označiť za všetko možné, ale plný Ducha videl všetko z Božieho pohľadu. Amen. Pán nech k nám v milosti obráti Svoju tvár, je Svojmu ľudu milosrdný a nech nás na záver privedie späť k počiatku.

Cirkev potrebuje prítomnú, do budúcnosti ukazujúcu orientáciu. Ak chceme kráčať vpred, tak nie je možné hľadieť dozadu. Z toho, čo Boh skrze jedinečnú službu brata Branhama učinil, musíme poznať budúce dielo Svätého Ducha. Vo zvesti konečného času, ktorou je Božie zjavené Slovo pre tento čas, nachádzame všetko, čo musíme vedieť. Ale len pod vedením Svätého Ducha nám bude ukázaný duchovný vývoj v súvislostiach. Ján zreteľne počul volanie:

„Vystúp sem hore, a ukážem ti, čo sa musí stať potom.“ (Zj 4:1) 

Božie volanie neprichádza zo severu alebo z juhu, ale prichádza zhora a tiahne nás hore. Amen. Len ten, kto môže rozlíšiť Boží hlas od tých ľudských, tomu budú skrze Ducha zjavené budúce veci a bude schopný správne usporiadať to, čo sa deje v súčasnosti. Pretože je napísané:

„Ale keď príde on, ten Duch pravdy, uvedie vás do každej pravdy; lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť všetko, čokoľvek počuje, aj budúce veci vám bude zvestovať.“ (Jn 16:13) 

Aj keď je každá zvesť adresovaná anjelovi Cirkvi alebo zboru, stojí na konci každého listu: 

„Kto má ucho, ten počuj, čo Duch hovorí zborom.“

Môžeme dňom i nocou hovoriť o anjelovi zvestovateľovi bez toho, aby sme porozumeli, čo Duch zborom hovorí. Je rozdiel medzi rozumovým prijatím litery a prijatím celkovej zvesti, ktorá sa stane Duchom a životom. Keď v kráľovstve Božom jeden časový úsek končí, druhý začína.

Jozue mal na základe prorockej zvesti Mojžiša Božie zasľúbenie odkazujúce na budúcnosť a mal poverenie založené na tomto základe. Elizeus volal Boha Eliášovho. On zasľúbenie, ktoré vlastnil, uchopil, vzal prorokov plášť a vo viere jednal. Tam, kde Eliáš skončil, začal svoju službu Elizeus. Keď končil so svojím poverením Ján Krstiteľ, začal náš Pán Ježiš. A potom, ako sa naplnilo každé Slovo a každé zasľúbenie, ktoré sa na Neho vzťahovalo, pripadlo veľké poverenie Cirkvi. V kráľovstve Božom bolo vždy pokračovanie. Tam, kde skončilo prebudenie z časov Lutherovej reformácie, začalo milostivé navštívenie skrze Wesleyho. Tam, kde skončila služba brata Branhama, musí začať pokračovanie. Nemôže to zostať pri duchovnom nadšení, ale musí to preniknúť do hĺbky a musia prísť prenikajúce skutky Ducha. Musí sa vrátiť Božia bázeň. Boží dom nesmie viac ležať v sutinách, ale musí sa stať miestom klaňania. Je možné, že tak ako na počiatku, tak aj na konci sa v Cirkvi stane oboje – súd aj milosť. V prakresťanstve mohli hovoriť o mnohom – o Pilátovi, o Judášovej zrade, o Petrovom zapretí Pána a aj o tom, čo všetko diabol vykonal. Ale v momente, keď bol vyliaty Svätý Duch, zvestovali veľké skutky Božie. To sa aj teraz môže stať len skrze vyliatie Ducha. V prvom kázaní, ktoré Peter kázal, sa odvolal na Duchom inšpirovaného Dávida a povedal:

„A teda súc prorokom … a vidiac to vopred hovoril o zmŕtvychvstaní Kristovom“ (Sk 2:30–31) 

Ak by Peter posudzoval ľudsky, mohol Dávida označiť za všetko možné, ale plný Ducha videl všetko z Božieho pohľadu. Amen. Pán nech k nám v milosti obráti Svoju tvár, je Svojmu ľudu milosrdný a nech nás na záver privedie späť k počiatku.