Samuel, ako mladý prorok, adresoval svoju prvú zvesť Élimu a jeho domu. Karhal jeho synov a oznámil súd. Neskôr, keď prišiel jeho čas, viedlo sa mu podobne. Nevysloviteľná bolesť ho postihla práve kvôli jeho synom.

„No, jeho synovia nechodili po jeho cestách, ale sa podali za ziskom a brali úplatok a krivili súd.“ (1Sa 8:3)

Tento stav v podstate spôsobil, že starší Izraela predstúpili pred Samuela a vyžadovali dosadenie kráľa.

„Vtedy sa zhromaždili všetci starší Izraelovi a prišli k Samuelovi do Rámy. A povedali mu: Hľa, ty si už starý a tvoji synovia nechodia po tvojich cestách; ustanov nám teraz kráľa, aby nás súdil, ako je to u všetkých národov.“ (1Sa 8:4–5)

Samuel stratil autoritu medzi ľudom a vo vlastnom dome bol stratený. Jeho synovia šli po vlastných cestách a boli pre muža Božieho nešťastím. Mladší brat alebo ktokoľvek si, zvažuj svoje slová, nenapĺňaj svoje ústa, keď napomínaš staršieho zboru, ako by to malo byť s jeho deťmi. Ešte nie je všetkým dňom koniec. Vyčkaj, až kým tvoje deti vyrastú, a potom posudzuj. Neexistuje žiadny veriaci, ktorý by nemohol byť na základe Slova Božieho napomínaný. Ako ľahko môže človek vziať Slovo a s pozdvihnutou päsťou biť to, čo už je ubité. Služobníci Boží, ktorí prechádzali hlbinami, už musia svoje bremeno niesť. Ak sa Božie Slovo používa tak, ako je to pred Bohom správne, je vždy výsledkom Duchom vypôsobený život.

„A tak nesúďte ničoho pred časom, dokiaľ nepríde Pán, ktorý aj osvieti skryté veci tmy a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy bude mať jeden každý chválu od Boha.“ (1Kor 4:5)

Dávid, muž podľa srdca Božieho, pomazaný za kráľa, dosadený podľa vôle Božej, sa dostal do veľkých ťažkostí.

Musel utiecť, bol prenasledovaný a kameňovaný, a napriek tomu bol Pán s ním. A v čase, keď prechádzal cez najväčšiu potupu, sa nechal niekto iný pri hlase trúb vyhlásiť za kráľa.

„A takým činom ukradol Absalom srdce mužov Izraelových … keď počujete zvuk trúby, poviete: Absalom kraľuje v Hebrone!“ (2Sa 15:1–10)

Pán prikázal Dávidovi, nie Absolonovi, aby šiel do Hebrona.

„Potom prišli mužovia Júdovi a pomazali tam Dávida za kráľa nad domom Júdovým.“ (2Sa 2:1–4)

Práve na mieste, na ktorom bol pomazaný za kráľa Dávid z vyvoleného kmeňa Júdovho, sa nechal vyhlásiť za kráľa Absolon. Boh však kvôli tomu Svoj vlastný plán nezmenil. Kto je ľuďmi vyvolený a dosadený, môže byť Bohom kedykoľvek zvrhnutý a zosadený. Koho vyvolil Boh, toho On nemôže nikdy zavrhnúť. Aj keď si ľudia dosadia za vodcu Saula alebo Absolona alebo kohokoľvek iného, ten môže byť Bohom kedykoľvek zosadený, dokonca aj vtedy, ak ho pomažú ako Saula.

„A Dávid išiel hore po svahu Olivového vrchu, išiel a plakal majúc hlavu zakrytú a išiel bosý, ale i všetok ľud, ktorý išiel s ním, každý zakryli svoju hlavu a idúc pomaly hore plakali.“ (2Sa 15:30)

Kým tí, ktorí sa zhromaždili okolo Absolona, víťazne jasali, Dávid a tí, ktorí boli s ním, sa nachádzali v hlbokom žiali srdca. Kto môže pochopiť cesty Pánove a povedať Mu, ako ich má viesť? Jozef a iní veľkí Boží muži prechádzali hlbinami. Boh nám nezasľúbil, že nás bude viesť len výšinami hôr, ale povedal:

„Ja ťa nikdy neopustím a nikdy nezanechám.“ (Joz 1:5)

S Mojžišom šlo najprv všetko dobre. Po dlhšom čase sa pozdvihli niekoľkí bratia, ktorí sa obrátili proti nemu. A k tomu sa pridal ešte osobný problém. Ale aj tak stále platí:

„Lebo nijakým činom neželie Boh darov Svojej milosti a Svojho povolania.“(Rm 11:29)

Keď pozorujeme život týchto požehnaných prorokov, musíme prísť k záveru, že napriek svojmu povolaniu zostali ľuďmi. Len Boh Sám všetko správne posudzuje.

„Ktože si ty, ktorý súdiš cudzieho služobníka? Svojmu vlastnému pánovi stojí alebo padá. Ale bude stáť, pretože Boh je mocný postaviť ho, aby stál.“(Rm 14:4)

Pavol to vo svojom čase nemal ľahké. My by sme si dnes mysleli, že ho všetci rešpektovali a počúvali, čo hovorí. Ale nebolo to tak. Napriek tomu, že mal vo svojej generácii mimoriadne poverenie, stál tam jedného dňa opustený od všetkých bratov a sám. Zbory boli tu i tam roztrhané, bratia vyšli, ale nie v tom istom duchu. Prinášali medzi ľud Boží skazonosné učenia, nepokoj a zmätok. Len tam, kde pôsobí Duch Boží skrze Bohom dosadené služby, buduje Pán Svoju Cirkev. Tam, kde ľudia dosadzujú sami seba a zamieňajú si dar reči s Božím povolaním, hľadajú svoju vlastnú slávu a česť, oslavujú sami seba namiesto Pána a ničia Cirkev. Apoštol povedal:

„Mám sa teda čím chváliť v Kristu Ježišovi čo do vecí Božích. Lebo by som sa neopovážil vravieť niečo o tom, čo by nebol skrze mňa vykonal Kristus…“ (Rm 15:18)

On nepovedal: „Pane, Pane, v tvojom mene sme to a tamto učinili.“ Všetko, čo sa stalo, pripísal Bohu. To isté smiem činiť aj ja, ako ten najmenší zo všetkých služobníkov Božích. Tí, ktorí meno Pánovo len využívajú a myslia sami na seba a sami by chceli niečo konať, sa nenechajú včleniť do tela Pánovho. U apoštola sa zdalo, akoby tu a tam sám seba ospravedlňoval. Určitý vývoj medzi bratmi a v zboroch ho priviedol k určitému druhu sebaobrany. Bol si istý zodpovednosťou pred Bohom, preto nemohol tento chybný vývoj jednoducho ponechať bez toho, aby mu oponoval. Čo sa jeho služby a služby všetkých skutočných služobníkov Božích týka, tak platí Slovo:

„…a to tak, že mi to bolo vecou cti, aby som zvestoval evanjelium, nie tam, kde už bol Kristus menovaný, aby som nestaval na cudzí základ…“ (Rm 15:20)

V každom meste bol len jeden zbor. Tomu boli adresované listy apoštolov. Znamenie pravého apoštolského zvestovania spočíva v harmonickej spolupráci. Nič sa nedeje z pocitu, že niečo viem lepšie alebo že mám na niečo právo, ani na tom istom mieste alebo v meste, kde už zhromaždenie je, nezačnem nejaké nové. Boh je Bohom svojho Slova. Ó, nech Pán Svoju Cirkev buduje, zjednotí a dokoná. On pozná tých Svojich a správne ich povedie a zachová. Vlastné „ja“ je predsa každému jednotlivcovi tou najväčšou prekážkou! Každý zomieraj dennodenne svojmu vlastnému „ja“.

Samuel, ako mladý prorok, adresoval svoju prvú zvesť Élimu a jeho domu. Karhal jeho synov a oznámil súd. Neskôr, keď prišiel jeho čas, viedlo sa mu podobne. Nevysloviteľná bolesť ho postihla práve kvôli jeho synom.

„No, jeho synovia nechodili po jeho cestách, ale sa podali za ziskom a brali úplatok a krivili súd.“ (1Sa 8:3) 

Tento stav v podstate spôsobil, že starší Izraela predstúpili pred Samuela a vyžadovali dosadenie kráľa.

„Vtedy sa zhromaždili všetci starší Izraelovi a prišli k Samuelovi do Rámy. A povedali mu: Hľa, ty si už starý a tvoji synovia nechodia po tvojich cestách; ustanov nám teraz kráľa, aby nás súdil, ako je to u všetkých národov.“ (1Sa 8:4–5) 

Samuel stratil autoritu medzi ľudom a vo vlastnom dome bol stratený. Jeho synovia šli po vlastných cestách a boli pre muža Božieho nešťastím. Mladší brat alebo ktokoľvek si, zvažuj svoje slová, nenapĺňaj svoje ústa, keď napomínaš staršieho zboru, ako by to malo byť s jeho deťmi. Ešte nie je všetkým dňom koniec. Vyčkaj, až kým tvoje deti vyrastú, a potom posudzuj. Neexistuje žiadny veriaci, ktorý by nemohol byť na základe Slova Božieho napomínaný. Ako ľahko môže človek vziať Slovo a s pozdvihnutou päsťou biť to, čo už je ubité. Služobníci Boží, ktorí prechádzali hlbinami, už musia svoje bremeno niesť. Ak sa Božie Slovo používa tak, ako je to pred Bohom správne, je vždy výsledkom Duchom vypôsobený život.

„A tak nesúďte ničoho pred časom, dokiaľ nepríde Pán, ktorý aj osvieti skryté veci tmy a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy bude mať jeden každý chválu od Boha.“ (1Kor 4:5) 

Dávid, muž podľa srdca Božieho, pomazaný za kráľa, dosadený podľa vôle Božej, sa dostal do veľkých ťažkostí.

Musel utiecť, bol prenasledovaný a kameňovaný, a napriek tomu bol Pán s ním. A v čase, keď prechádzal cez najväčšiu potupu, sa nechal niekto iný pri hlase trúb vyhlásiť za kráľa.

„A takým činom ukradol Absalom srdce mužov Izraelových … keď počujete zvuk trúby, poviete: Absalom kraľuje v Hebrone!“ (2Sa 15:1–10) 

Pán prikázal Dávidovi, nie Absolonovi, aby šiel do Hebrona.

„Potom prišli mužovia Júdovi a pomazali tam Dávida za kráľa nad domom Júdovým.“ (2Sa 2:1–4) 

Práve na mieste, na ktorom bol pomazaný za kráľa Dávid z vyvoleného kmeňa Júdovho, sa nechal vyhlásiť za kráľa Absolon. Boh však kvôli tomu Svoj vlastný plán nezmenil. Kto je ľuďmi vyvolený a dosadený, môže byť Bohom kedykoľvek zvrhnutý a zosadený. Koho vyvolil Boh, toho On nemôže nikdy zavrhnúť. Aj keď si ľudia dosadia za vodcu Saula alebo Absolona alebo kohokoľvek iného, ten môže byť Bohom kedykoľvek zosadený, dokonca aj vtedy, ak ho pomažú ako Saula.

„A Dávid išiel hore po svahu Olivového vrchu, išiel a plakal majúc hlavu zakrytú a išiel bosý, ale i všetok ľud, ktorý išiel s ním, každý zakryli svoju hlavu a idúc pomaly hore plakali.“ (2Sa 15:30) 

Kým tí, ktorí sa zhromaždili okolo Absolona, víťazne jasali, Dávid a tí, ktorí boli s ním, sa nachádzali v hlbokom žiali srdca. Kto môže pochopiť cesty Pánove a povedať Mu, ako ich má viesť? Jozef a iní veľkí Boží muži prechádzali hlbinami. Boh nám nezasľúbil, že nás bude viesť len výšinami hôr, ale povedal: 

„Ja ťa nikdy neopustím a nikdy nezanechám.“ (Joz 1:5)

S Mojžišom šlo najprv všetko dobre. Po dlhšom čase sa pozdvihli niekoľkí bratia, ktorí sa obrátili proti nemu. A k tomu sa pridal ešte osobný problém. Ale aj tak stále platí:

„Lebo nijakým činom neželie Boh darov Svojej milosti a Svojho povolania.“ (Rm 11:29) 

Keď pozorujeme život týchto požehnaných prorokov, musíme prísť k záveru, že napriek svojmu povolaniu zostali ľuďmi. Len Boh Sám všetko správne posudzuje.

„Ktože si ty, ktorý súdiš cudzieho služobníka? Svojmu vlastnému pánovi stojí alebo padá. Ale bude stáť, pretože Boh je mocný postaviť ho, aby stál.“ (Rm 14:4) 

Pavol to vo svojom čase nemal ľahké. My by sme si dnes mysleli, že ho všetci rešpektovali a počúvali, čo hovorí. Ale nebolo to tak. Napriek tomu, že mal vo svojej generácii mimoriadne poverenie, stál tam jedného dňa opustený od všetkých bratov a sám. Zbory boli tu i tam roztrhané, bratia vyšli, ale nie v tom istom duchu. Prinášali medzi ľud Boží skazonosné učenia, nepokoj a zmätok. Len tam, kde pôsobí Duch Boží skrze Bohom dosadené služby, buduje Pán Svoju Cirkev. Tam, kde ľudia dosadzujú sami seba a zamieňajú si dar reči s Božím povolaním, hľadajú svoju vlastnú slávu a česť, oslavujú sami seba namiesto Pána a ničia Cirkev. Apoštol povedal:

„Mám sa teda čím chváliť v Kristu Ježišovi čo do vecí Božích. Lebo by som sa neopovážil vravieť niečo o tom, čo by nebol skrze mňa vykonal Kristus…“ (Rm 15:18)

On nepovedal: „Pane, Pane, v tvojom mene sme to a tamto učinili.“ Všetko, čo sa stalo, pripísal Bohu. To isté smiem činiť aj ja, ako ten najmenší zo všetkých služobníkov Božích. Tí, ktorí meno Pánovo len využívajú a myslia sami na seba a sami by chceli niečo konať, sa nenechajú včleniť do tela Pánovho. U apoštola sa zdalo, akoby tu a tam sám seba ospravedlňoval. Určitý vývoj medzi bratmi a v zboroch ho priviedol k určitému druhu sebaobrany. Bol si istý zodpovednosťou pred Bohom, preto nemohol tento chybný vývoj jednoducho ponechať bez toho, aby mu oponoval. Čo sa jeho služby a služby všetkých skutočných služobníkov Božích týka, tak platí Slovo:

„…a to tak, že mi to bolo vecou cti, aby som zvestoval evanjelium, nie tam, kde už bol Kristus menovaný, aby som nestaval na cudzí základ…“ (Rm 15:20) 

V každom meste bol len jeden zbor. Tomu boli adresované listy apoštolov. Znamenie pravého apoštolského zvestovania spočíva v harmonickej spolupráci. Nič sa nedeje z pocitu, že niečo viem lepšie alebo že mám na niečo právo, ani na tom istom mieste alebo v meste, kde už zhromaždenie je, nezačnem nejaké nové. Boh je Bohom svojho Slova. Ó, nech Pán Svoju Cirkev buduje, zjednotí a dokoná. On pozná tých Svojich a správne ich povedie a zachová. Vlastné „ja“ je predsa každému jednotlivcovi tou najväčšou prekážkou! Každý zomieraj dennodenne svojmu vlastnému „ja“.