Stále znova sa ma všetci slúžiaci bratia pýtajú, ako a kedy som spoznal brata Branhama a ktoré prežitia boli pre mňa najdôležitejšie.

V zhromaždeniach letničného zboru Elim kazateľa Paula Raabeho v Hamburgu na Bachovej ulici hovoril v roku 1949 známy kazateľ David du Plessis z Južnej Afriky a muž z Los Angeles menom Hal Herman, ktorý sa modlil za chorých. Od neho som počul meno William Branham v súvislosti s mimoriadnym darom uzdravovania po prvýkrát.

V roku 1951 som sa zúčastnil na zhromaždeniach kazateľa Oskara Lardona zo slobodného letničného zboru v Hamburgu na Eimsbüttelovej ulici. Tam hovoril aj Američan nemeckého pôvodu z New Yorku Hans Waldvogel a Američan tmavej pleti Richard Ruff, ktorí taktiež zmienili Williama Branhama v súvislosti s mimoriadnym darom uzdravovania a videní. V tom čase sa všade rozšírilo celosvetové prebudenie s uzdravovaním, ktoré započalo Williamom Branhamom.

V roku 1953 som dostal od Alberta Götza, zakladateľa vydavateľstva ‹‹Viac svetla›› v Hamburgu, nemecké vydanie knihy ‹‹William Branham, muž poslaný od Boha››. Jej autorom bol Američan Gordon Lindsay z Dallasu v Texase. To, čo v nej bolo napísané, na mňa urobilo veľký dojem.

Keď som sa dozvedel, že William Branham bude mať od 12. do 19. 8. 1955 mimoriadne zhromaždenia v Karlsruhe, tak mi bolo jasné, že sa ich musím zúčastniť. Tam som bol poprvýkrát na vlastné oči a uši svedkom jeho mocnej služby. To, čo sa dialo v prorockej službe nášho Pána, sa opakovalo pred našimi očami. Tak, ako mohol Pán povedať Natanaelovi: „Prv ako ťa zavolal Filip, keď si bol pod tým fíkom, videl som ťa“ a Petrovi keď sa s ním po prvýkrát stretol: „Ty si Šimon, syn Jonášov…“ (Ján 1) alebo žene pri studni o jej živote (Ján 4) atď., tak sa to dialo v prorockej službe brata Branhama: Pri modlitbe za chorých videl brat Branham vo videní veci týkajúce sa osoby, za ktorú sa modlil a ktorú nemohol poznať. Keď povedal, čo videl, posilnila sa viera chorej osoby tak, že odtiaľ tí ľudia mohli odísť uzdravení. Pri tomto prorockom dare videnia sa odvolával na Jána 14:12: „…skutky, ktoré Ja činím, bude aj on činiť…“ a predovšetkým na Jána 5:19: „…Syn nemôže robiť nič sám od seba, iba to, čo vidí činiť Svojho Otca, lebo čokoľvek on činí, to podobne činí aj Syn.“ Syn človeka Ježiš Kristus bol zasľúbený prorok (5. Mojžišova 18:18). On videl vo videniach veci, týkajúce sa tých, ku ktorým hovoril.

Všetci sme boli premožení neobyčajným, nadprirodzeným potvrdením služby, pretože pred našimi očami slepí znova nadobudli zrak, hluchí mohli počuť a chromí chodiť. Ježiš Kristus sa zjavil tak, ako v čase, keď putoval po zemi (Židom 13:8). Od prvého zhromaždenia som vedel, že toto je muž poslaný od Boha, pretože nikto nemohol činiť skutky, ktoré sa tu diali, jedine, že by bol Boh s ním. Samozrejme, mal som túžbu tohoto Božieho muža osobne spoznať.

V pondelok 15. augusta 1955 som k tomu dostal príležitosť. Takú pokoru a srdečnosť som ešte nikdy predtým nezažil! Keď som bol v blízkosti recepcie hotela, vstúpil brat Branham, uvidel ma a s pravou rukou trochu pozdvihnutou povedal: „Ty si kazateľ evanjelia. Tvoja žena stojí tam pri vchode.“ Až potom nasledovalo podanie ruky a krátky rozhovor. Toto prežitie na mňa urobilo taký hlboký dojem, že som chcel s Božím mužom zostať v spojení.

Preto som v júni 1958 využil príležitosť a zúčastnil sa na konferencii ‹‹Hlasu uzdravovania›› v Dallase v Texase. V raňajších a popoludňajších zhromaždeniach hovorili svetoznámi evanjelisti a večer bol hlavným rečníkom brat Branham. Spozoroval som rozdiel medzi nimi a pred jedným zhromaždením som brata Branhama oslovil. Chcel som vedieť, o čo sa jedná v jeho službe, ktorá sa odlišuje od všetkých ostatných. Odpovedal: „Mám zvesť, ktorú musím priniesť.“ Na konci rozhovoru povedal: „Brat Frank, ty sa s touto zvesťou vrátiš späť do Nemecka.“ Dva roky predtým som sa s mojou manželkou presťahoval do Kanady, kúpil som dom a chcel som tam naveky ostať. Ale vzal som jeho slová ako „Tak hovorí Pán“. Nasledujúceho augusta sme sa teda vrátili späť do Nemecka. Brat Branham ma prosil, aby som šiel za mužmi, ktorí nahrávali jeho kázania (Leo a Gene). Od nich som dostal 5 pások a zanechal som im moju adresu. Na začiatku kázania ‹‹Chceli by sme vidieť Ježiša›› 12. júna 1958 sa brat Branham odvoláva na náš rozhovor a hovorí: „Práve na mňa položil ruku muž z Nemecka. Práve pred chvíľou. Tam sme mali desaťtisíc obrátení za jeden večer – päťdesiattisíc za 5 večerov.“

Odvtedy mi boli na páskach posielané všetky kázania brata Branhama. Tak som mohol bez prerušenia sledovať jeho službu až do konca. V decembri 1959 som začal prekladať kázania v malom zbore v Krefelde. 28. 11. 1963 povedal brat Branham v jednom zhromaždení: „Služba zvukových pások je celosvetová. Myslím, že je to spôsob, akým Boh dáva preniknúť zvesti do pohanských krajín. Tam ich prekladajú. V Nemecku berú pásky s kázaniami do zhromaždení, kde sú prítomné stovky ľudí. Nasadia si slúchadlá a potom prehrávajú pásku. Kazateľ stojí pred stovkami ľudí a podáva ďalej vo svojom jazyku to, čo hovorím.“

Stále znova sa ma všetci slúžiaci bratia pýtajú, ako a kedy som spoznal brata Branhama a ktoré prežitia boli pre mňa najdôležitejšie.

V zhromaždeniach letničného zboru Elim kazateľa Paula Raabeho v Hamburgu na Bachovej ulici hovoril v roku 1949 známy kazateľ David du Plessis z Južnej Afriky a muž z Los Angeles menom Hal Herman, ktorý sa modlil za chorých. Od neho som počul meno William Branham v súvislosti s mimoriadnym darom uzdravovania po prvýkrát.

V roku 1951 som sa zúčastnil na zhromaždeniach kazateľa Oskara Lardona zo slobodného letničného zboru v Hamburgu na Eimsbüttelovej ulici. Tam hovoril aj Američan nemeckého pôvodu z New Yorku Hans Waldvogel a Američan tmavej pleti Richard Ruff, ktorí taktiež zmienili Williama Branhama v súvislosti s mimoriadnym darom uzdravovania a videní. V tom čase sa všade rozšírilo celosvetové prebudenie s uzdravovaním, ktoré započalo Williamom Branhamom.

V roku 1953 som dostal od Alberta Götza, zakladateľa vydavateľstva ‹‹Viac svetla›› v Hamburgu, nemecké vydanie knihy ‹‹William Branham, muž poslaný od Boha››. Jej autorom bol Američan Gordon Lindsay z Dallasu v Texase. To, čo v nej bolo napísané, na mňa urobilo veľký dojem.

Keď som sa dozvedel, že William Branham bude mať od 12. do 19. 8. 1955 mimoriadne zhromaždenia v Karlsruhe, tak mi bolo jasné, že sa ich musím zúčastniť. Tam som bol poprvýkrát na vlastné oči a uši svedkom jeho mocnej služby. To, čo sa dialo v prorockej službe nášho Pána, sa opakovalo pred našimi očami. Tak, ako mohol Pán povedať Natanaelovi: „Prv ako ťa zavolal Filip, keď si bol pod tým fíkom, videl som ťa“ aPetrovi keď sa s ním po prvýkrát stretol: „Ty si Šimon, syn Jonášov…“ (Ján 1) alebo žene pri studni o jej živote (Ján 4) atď., tak sa to dialo v prorockej službe brata Branhama: Pri modlitbe za chorých videl brat Branham vo videní veci týkajúce sa osoby, za ktorú sa modlil a ktorú nemohol poznať. Keď povedal, čo videl, posilnila sa viera chorej osoby tak, že odtiaľ tí ľudia mohli odísť uzdravení. Pri tomto prorockom dare videnia sa odvolával na Jána 14:12: „…skutky, ktoré Ja činím, bude aj on činiť…“ a predovšetkým na Jána 5:19: „…Syn nemôže robiť nič sám od seba, iba to, čo vidí činiť Svojho Otca, lebo čokoľvek on činí, to podobne činí aj Syn.“ Syn človeka Ježiš Kristus bol zasľúbený prorok (5. Mojžišova 18:18). On videl vo videniach veci, týkajúce sa tých, ku ktorým hovoril.

Všetci sme boli premožení neobyčajným, nadprirodzeným potvrdením služby, pretože pred našimi očami slepí znova nadobudli zrak, hluchí mohli počuť a chromí chodiť. Ježiš Kristus sa zjavil tak, ako v čase, keď putoval po zemi (Židom 13:8). Od prvého zhromaždenia som vedel, že toto je muž poslaný od Boha, pretože nikto nemohol činiť skutky, ktoré sa tu diali, jedine, že by bol Boh s ním. Samozrejme, mal som túžbu tohoto Božieho muža osobne spoznať.

V pondelok 15. augusta 1955 som k tomu dostal príležitosť. Takú pokoru a srdečnosť som ešte nikdy predtým nezažil! Keď som bol v blízkosti recepcie hotela, vstúpil brat Branham, uvidel ma a s pravou rukou trochu pozdvihnutou povedal: „Ty si kazateľ evanjelia. Tvoja žena stojí tam pri vchode.“ Až potom nasledovalo podanie ruky a krátky rozhovor. Toto prežitie na mňa urobilo taký hlboký dojem, že som chcel s Božím mužom zostať v spojení.

Preto som v júni 1958 využil príležitosť a zúčastnil sa na konferencii ‹‹Hlasu uzdravovania›› v Dallase v Texase. V raňajších a popoludňajších zhromaždeniach hovorili svetoznámi evanjelisti a večer bol hlavným rečníkom brat Branham. Spozoroval som rozdiel medzi nimi a pred jedným zhromaždením som brata Branhama oslovil. Chcel som vedieť, o čo sa jedná v jeho službe, ktorá sa odlišuje od všetkých ostatných. Odpovedal: „Mám zvesť, ktorú musím priniesť.“ Na konci rozhovoru povedal: „Brat Frank, ty sa s touto zvesťou vrátiš späť do Nemecka.“ Dva roky predtým som sa s mojou manželkou presťahoval do Kanady, kúpil som dom a chcel som tam naveky ostať. Ale vzal som jeho slová ako „Tak hovorí Pán“. Nasledujúceho augusta sme sa teda vrátili späť do Nemecka. Brat Branham ma prosil, aby som šiel za mužmi, ktorí nahrávali jeho kázania (Leo a Gene). Od nich som dostal 5 pások a zanechal som im moju adresu. Na začiatku kázania ‹‹Chceli by sme vidieť Ježiša›› 12. júna 1958 sa brat Branham odvoláva na náš rozhovor a hovorí: „Práve na mňa položil ruku muž z Nemecka. Práve pred chvíľou. Tam sme mali desaťtisíc obrátení za jeden večer – päťdesiattisíc za 5 večerov.“

Odvtedy mi boli na páskach posielané všetky kázania brata Branhama. Tak som mohol bez prerušenia sledovať jeho službu až do konca. V decembri 1959 som začal prekladať kázania v malom zbore v Krefelde. 28. 11. 1963 povedal brat Branham v jednom zhromaždení: „Služba zvukových pások je celosvetová. Myslím, že je to spôsob, akým Boh dáva preniknúť zvesti do pohanských krajín. Tam ich prekladajú. V Nemecku berú pásky s kázaniami do zhromaždení, kde sú prítomné stovky ľudí. Nasadia si slúchadlá a potom prehrávajú pásku. Kazateľ stojí pred stovkami ľudí a podáva ďalej vo svojom jazyku to, čo hovorím.“