Mimoriadne prežitie z 2. 4. 1962 týkajúce sa môjho povolania a poslania do služby je všetkým známe. Kázal som už od roku 1952, pretože som sa k tomu cítil povolaný. Ale toho dňa som počul všetko prenikajúci prikazujúci Pánov hlas vysloviť nasledujúce slová:

„Môj služobník, tvoj čas pre toto mesto čoskoro pominie. Pošlem ťa do iných miest zvestovať Moje Slovo.“

Odpovedal som: „Pane, nebudú ma počúvať. Majú všetkého plnosť a dostatok.“

Nato mi Pán odpovedal: „Môj služobník, príde čas, keď ťa budú počúvať. Zadovážte si pokrm a potraviny, pretože príde veľký hlad. Potom budeš stáť v strede ľudu a rozdávať pokrm…“ Nasledoval pokyn: „Môj služobník, nezakladaj lokálne zbory a nevydávaj spevník, pretože je to znamenie denominácie.“

Pretože boli zmienené prirodzené potraviny ako zemiaky, múka a olej, uskladnili sme v pivnici skutočné potraviny. Počítali sme s veľkou katastrofou, pretože to bol čas berlínskej krízy, kubánskej krízy a vrchol studenej vojny. V auguste 1961 bol predsa vybudovaný berlínsky múr a Nemecko a celá Európa boli v napätí, čo sa bude diať.

Ako ubiehali mesiace a žiaden hlad nevypukol, dostal som sa do takej vnútornej núdze, že som viac nechcel kázať. V novembri som zavolal bratovi Branhamovi a prosil ho neodkladne o rozhovor. Ten sa uskutočnil v pondelok 3. 12. 1962 v prítomnosti brata Freda Sothmana a Banksa Wooda. Sedel som oproti bratovi Branhamovi pri stole a poznal som, že má videnie, pričom trochu zatvoril pravé oko. Zopakoval pritom presné znenie môjho povolania. Potom mi vysvetlil, že sa nejedná o pozemský pokrm a hlad, ako som si myslel, ale o Slovo zasľúbené pre tento čas – duchovný pokrm, ktorý som mal uskladniť.

Vo svojom kázaní 1. 4. 1962 hovorí o tom, že mu bolo prikázané uskladniť v Jeffersonville pokrm. To sa udialo skrze kázania, ktoré boli zaznamenané na pásky. Preto mi bolo každé kázanie poslané. Povedal mi tiež, že mám počkať s rozdávaním pokrmu – nie s kázaním Slova – až kým neobdržím zvyšok, ktorý k tomu patrí. Na záver sa ma ešte spýtal, či by som namiesto neho mohol hovoriť v zhromaždeniach Kresťanských obchodníkov kazateľa Demosa Shakariana v Los Angeles, pretože on sa musí pripraviť na sťahovanie do Tucsonu v Arizone. Keďže bol môj spiatočný let tak či tak plánovaný cez Los Angeles, rád som súhlasil.

Že som mal s bratom Branhamom osobný kontakt, že som bol v jeho dome, jedol s ním a cestoval s ním v jednom aute pre mňa znamená veľmi veľa. Aj telefonické rozhovory a 23 listov, ktoré som od neho dostal – prvý z 11. 11. 1955 a posledný z 30. 9. 1965 – uchovávam medzi cennými spomienkami. To najdôležitejšie však bolo spojenie na duchovnej úrovni, o ktorom rozhodol Boh.

Ako aj pre všetkých, ktorí boli nablízku brata Branhama, bola i pre mňa jeho náhla smrť veľkým šokom, napriek tomu, že som ho 24. 12. 1965 videl vo videní na oblaku, ktorý ho vzal. V deň jeho pohrebu 11. 4. 1966 som smel brata Branhama v pohrebnom ústave ešte raz vidieť: Ležal v truhle s miernym úsmevom na tvári a bez viditeľného zranenia. Na cintoríne pozdravil brat, ktorý viedol pohreb, smútočné zhromaždenie slovami: „Sme tu kvôli zmŕtvychvstaniu proroka.“ S jeho zmŕtvychvstaním zhromaždení počítali vo Veľkonočnú nedeľu roku 1966. Ono však nenastalo, a tak boli jeho telesné pozostatky počas spevu piesne „Jemu len ver, Jemu len ver…“ uložené do hrobu. Cítil som sa, akoby sa celý môj duchovný svet a všetky moje nádeje, ktoré som spojil so službou brata Branhama, rozpadli na prach. Keď som sa však vrátil do hotelovej izby, naplnil ma hlboký pokoj a v mojom srdci znelo: „Teraz prišiel tvoj čas ísť od mesta k mestu a kázať zvesť.”

Nasledujúce dva dni – 12. a 13. 4. – som zvolal bratov v Jeffersonville. Všetci ostatní zo zahraničia cestovali sklamaní po pohrebe domov – okrem Lee Vayleho, ktorý napísal knihu ‹‹Výklad siedmich cirkevných vekov››. Až dovtedy existovala v angličtine len kniha o cirkevných vekoch, 48-stranová brožúra ‹‹Laodicejské časové obdobie››, ako aj knihy ‹‹Prorok 20. storočia›› a ‹‹Prorok na návšteve Južnej Afriky››. Od brata Branhama samotného nebolo vytlačené jedno jediné kázanie a nikto nemyslel na to niečo také činiť. Navrhol som, aby za to prevzal zodpovednosť Roy Borders, ktorý bol tajomníkom brata Branhama a ktorého som tiež osobne poznal. Dohodli sme sa, že kázania, ktoré boli zaznamenané na pásky, budú vytlačené a vydávané ako brožúry, aby mohli byť prekladané do iných jazykov.

V mojej prvej vydanej anglickej brožúre „Ver len tomu ‹‹Tak hovorí Pán››“ som predstavil službu brata Branhama. Celkový náklad 85 000 exemplárov bol poslaný do všetkých krajín, kde som kázal, s uvedenou adresou do Jeffersonville. Tak si mohli všetci, ktorých to zaujímalo, nechať zaslať z USA vytlačené kázania v angličtine. V Krefelde sme začali s prekladom a vydávaním vytlačených kázaní v nemčine.

Už v rokoch 1966/67 som mal v 25 európskych mestách zhromaždenia, v ktorých brat Pearry Green na moje pozvanie skladal svedectvo o tom, čo prežil v zhromaždeniach brata Branhama. Potom začali prekladať bratia aj do iných jazykov. Tak bolo ústne rozširovanie zvesti doplnené po odchode proroka skrze rozosielanie vytlačených kázaní. Od roku 1968 som kázal v celej východnej Európe vrátane Moskvy. Potom nasledovala Káhira, Damask, Bejrút a mnoho ďalších miest na všetkých svetadieloch, kde som smel kázať biblickú zvesť. Bolo to 14 bohato požehnaných rokov pod priamym vedením Pána, ktoré v 85 krajinách priniesli mnoho ovocia pre Božie kráľovstvo.

Potom prišiel rok 1979, keď sa otvorilo celé peklo, aby skrze najhoršie ohovárania a úmyselnú vraždu povesti zničilo mňa i celé Božie dielo. Dokonca sa rúhali i Božiemu povolaniu a spochybnili ho. Môžem ďakovať len Bohu a Jeho milosti za to, že sa nepriateľovi nepodarilo Božie dielo zničiť.

Začal nový úsek, v ktorom bolo zjavené, že vzišli dve rôzne semená: Jedno zo semena Slova, druhé zo zvedenia. Oboje sa modlili ku Bohu ako Kain a Ábel, obe spievali rovnaké duchovné piesne. Rozdiel však bude zjavený: Jedni ohovárajú, tí druhí sú ohováraní, jedni nenávidia, tí druhí sú nenávidení atď.

Pod falošným vplyvom existoval zmätok a rozdelenia, takže na jednotlivých miestach dokonca vznikli viaceré takzvané „zbory zvesti“. Rozdelenie nikdy neprichádza skrze Bohom dosadené služby. Poznávacím znamením tých, ktorí stoja pod falošnou inšpiráciou a prednášajú vlastné učenia, je, že tiahnu za sebou učeníkov (Skutky 20:30). Aby ospravedlnili vlastné učenia, skrývajú sa za proroka, ktorého stále pozdvihujú. Tvrdia, že „Bibliu majú všetci, ale nikto jej neporozumel.“ A tak to, čo povedal prorok, neberú späť do Biblie a nezaraďujú, ale stavajú to nad Bibliu, aj keď prorok desiatky ráz zdôraznil slová zo Zjavenia 22: „…keby niekto pridal k tomu, na toho Bôh pridá rán, napísaných v tejto Knihe; a keby niekto odňal zo Slov Knihy tohoto proroctva, tomu odníme Bôh jeho diel z knihy života a z toho svätého mesta…“

Nikto nie je za službu brata Branhama vďačnejší ako ja – v jeho službe bol predsa podobný službe, ktorú mal sám náš Pán. Človek William Branham bol Bohom posvätená nádoba, ktorú Pán použil. Neomylnosť a to nadprirodzené, čo sa dialo v jeho službe, môže byť pripočítané len Bohu. Preto patrí všetka česť, všetka vďaka, všetko klaňanie len Bohu samému v mene Pána Ježiša Krista. K prorockej službe však patrí aj učiteľská služba, aby bolo všetko biblicky usporiadané podľa Božieho spásneho plánu. Že ma Pán určil k tomu, aby som všetkým národom zvestoval zjavené Slovo ako poslednú zvesť, bolo Jeho rozhodnutie. Ja som to nechcel ani som sa za to nemodlil. Ale aj to musí byť ešte raz povedané: Tak ako bez zvestovateľa nie je žiadna zvesť, tak by svet bez tohoto Božieho povolania nikdy o zvesti nepočul.

Brat Branham už 50 rokov nie je na zemi a on sám už nemôže (hoci je to falošne tvrdené) predísť druhému príchodu Krista, na ktorý čakáme. Biblická zvesť, ktorú kázal, je však zvestovaná všetkým národom. Pán vzal Svojho zvestovateľa, ale zvesť bola nesená do celého sveta. Zvesť je to, čo stojí v Slove – nie výklady toho, čo povedal brat Branham.

On sám bol prirodzene až do konca vo veľkom očakávaní vecí, ktoré Boh bude konať, a my prežijeme a uvidíme naplnené všetko, čo Boh vo Svojom Slove zasľúbil. Citát: „V Cirkvi bude veľká moc, ktorá zostúpi. Svätý Duch ľud mocne pomaže. Vyslovia slovo a ono bude stvoriteľským spôsobom konať … Cirkev bude privedená do tohoto stavu, aby vošla do Cirkvi plnosť moci Svätého Ducha. Bude to trvať len krátky čas. Sledujte: Nebude to trvať dlho, ale stane sa to.“ (13. 3. 1960)

Citát: „Keď však tento čas príde – keď začne tlak, tak to, čo ste teraz videli dočasne, uvidíte zjavené v plnosti Jeho moci.“ (29. 12. 1963)

Ako mohlo byť povedané v čase Jozueho, tak to bude aj na konci: „Nepadlo nesplnené ani slovo zo všetkých tých dobrých slov, ktoré hovoril Hospodin domu Izraelovmu. Všetko sa splnilo.“ (Jozue 21:45)

Mimoriadne prežitie z 2. 4. 1962 týkajúce sa môjho povolania a poslania do služby je všetkým známe. Kázal som už od roku 1952, pretože som sa k tomu cítil povolaný. Ale toho dňa som počul všetko prenikajúci prikazujúci Pánov hlas vysloviť nasledujúce slová:

„Môj služobník, tvoj čas pre toto mesto čoskoro pominie. Pošlem ťa do iných miest zvestovať Moje Slovo.“

Odpovedal som: „Pane, nebudú ma počúvať. Majú všetkého plnosť a dostatok.“

Nato mi Pán odpovedal: „Môj služobník, príde čas, keď ťa budú počúvať. Zadovážte si pokrm a potraviny, pretože príde veľký hlad. Potom budeš stáť v strede ľudu a rozdávať pokrm…“ Nasledoval pokyn: „Môj služobník, nezakladaj lokálne zbory a nevydávaj spevník, pretože je to znamenie denominácie.“

Pretože boli zmienené prirodzené potraviny ako zemiaky, múka a olej, uskladnili sme v pivnici skutočné potraviny. Počítali sme s veľkou katastrofou, pretože to bol čas berlínskej krízy, kubánskej krízy a vrchol studenej vojny. V auguste 1961 bol predsa vybudovaný berlínsky múr a Nemecko a celá Európa boli v napätí, čo sa bude diať.

Ako ubiehali mesiace a žiaden hlad nevypukol, dostal som sa do takej vnútornej núdze, že som viac nechcel kázať. V novembri som zavolal bratovi Branhamovi a prosil ho neodkladne o rozhovor. Ten sa uskutočnil v pondelok 3. 12. 1962 v prítomnosti brata Freda Sothmana a Banksa Wooda. Sedel som oproti bratovi Branhamovi pri stole a poznal som, že má videnie, pričom trochu zatvoril pravé oko. Zopakoval pritom presné znenie môjho povolania. Potom mi vysvetlil, že sa nejedná o pozemský pokrm a hlad, ako som si myslel, ale o Slovo zasľúbené pre tento čas – duchovný pokrm, ktorý som mal uskladniť.

Vo svojom kázaní 1. 4. 1962 hovorí o tom, že mu bolo prikázané uskladniť v Jeffersonville pokrm. To sa udialo skrze kázania, ktoré boli zaznamenané na pásky. Preto mi bolo každé kázanie poslané. Povedal mi tiež, že mám počkať s rozdávaním pokrmu – nie s kázaním Slova – až kým neobdržím zvyšok, ktorý k tomu patrí. Na záver sa ma ešte spýtal, či by som namiesto neho mohol hovoriť v zhromaždeniach Kresťanských obchodníkov kazateľa Demosa Shakariana v Los Angeles, pretože on sa musí pripraviť na sťahovanie do Tucsonu v Arizone. Keďže bol môj spiatočný let tak či tak plánovaný cez Los Angeles, rád som súhlasil.

Že som mal s bratom Branhamom osobný kontakt, že som bol v jeho dome, jedol s ním a cestoval s ním v jednom aute pre mňa znamená veľmi veľa. Aj telefonické rozhovory a 23 listov, ktoré som od neho dostal – prvý z 11. 11. 1955 a posledný z 30. 9. 1965 – uchovávam medzi cennými spomienkami. To najdôležitejšie však bolo spojenie na duchovnej úrovni, o ktorom rozhodol Boh.

Ako aj pre všetkých, ktorí boli nablízku brata Branhama, bola i pre mňa jeho náhla smrť veľkým šokom, napriek tomu, že som ho 24. 12. 1965 videl vo videní na oblaku, ktorý ho vzal. V deň jeho pohrebu 11. 4. 1966 som smel brata Branhama v pohrebnom ústave ešte raz vidieť: Ležal v truhle s miernym úsmevom na tvári a bez viditeľného zranenia. Na cintoríne pozdravil brat, ktorý viedol pohreb, smútočné zhromaždenie slovami: „Sme tu kvôli zmŕtvychvstaniu proroka.“ S jeho zmŕtvychvstaním zhromaždení počítali vo Veľkonočnú nedeľu roku 1966. Ono však nenastalo, a tak boli jeho telesné pozostatky počas spevu piesne „Jemu len ver, Jemu len ver…“ uložené do hrobu. Cítil som sa, akoby sa celý môj duchovný svet a všetky moje nádeje, ktoré som spojil so službou brata Branhama, rozpadli na prach. Keď som sa však vrátil do hotelovej izby, naplnil ma hlboký pokoj a v mojom srdci znelo: „Teraz prišiel tvoj čas ísť od mesta k mestu a kázať zvesť.”

Nasledujúce dva dni – 12. a 13. 4. – som zvolal bratov v Jeffersonville. Všetci ostatní zo zahraničia cestovali sklamaní po pohrebe domov – okrem Lee Vayleho, ktorý napísal knihu ‹‹Výklad siedmich cirkevných vekov››. Až dovtedy existovala v angličtine len kniha o cirkevných vekoch, 48-stranová brožúra ‹‹Laodicejské časové obdobie››, ako aj knihy ‹‹Prorok 20. storočia›› a ‹‹Prorok na návšteve Južnej Afriky››. Od brata Branhama samotného nebolo vytlačené jedno jediné kázanie a nikto nemyslel na to niečo také činiť. Navrhol som, aby za to prevzal zodpovednosť Roy Borders, ktorý bol tajomníkom brata Branhama a ktorého som tiež osobne poznal. Dohodli sme sa, že kázania, ktoré boli zaznamenané na pásky, budú vytlačené a vydávané ako brožúry, aby mohli byť prekladané do iných jazykov.

V mojej prvej vydanej anglickej brožúre „Ver len tomu ‹‹Tak hovorí Pán››“ som predstavil službu brata Branhama. Celkový náklad 85 000 exemplárov bol poslaný do všetkých krajín, kde som kázal, s uvedenou adresou do Jeffersonville. Tak si mohli všetci, ktorých to zaujímalo, nechať zaslať z USA vytlačené kázania v angličtine. V Krefelde sme začali s prekladom a vydávaním vytlačených kázaní v nemčine.

Už v rokoch 1966/67 som mal v 25 európskych mestách zhromaždenia, v ktorých brat Pearry Green na moje pozvanie skladal svedectvo o tom, čo prežil v zhromaždeniach brata Branhama. Potom začali prekladať bratia aj do iných jazykov. Tak bolo ústne rozširovanie zvesti doplnené po odchode proroka skrze rozosielanie vytlačených kázaní. Od roku 1968 som kázal v celej východnej Európe vrátane Moskvy. Potom nasledovala Káhira, Damask, Bejrút a mnoho ďalších miest na všetkých svetadieloch, kde som smel kázať biblickú zvesť. Bolo to 14 bohato požehnaných rokov pod priamym vedením Pána, ktoré v 85 krajinách priniesli mnoho ovocia pre Božie kráľovstvo.

Potom prišiel rok 1979, keď sa otvorilo celé peklo, aby skrze najhoršie ohovárania a úmyselnú vraždu povesti zničilo mňa i celé Božie dielo. Dokonca sa rúhali i Božiemu povolaniu a spochybnili ho. Môžem ďakovať len Bohu a Jeho milosti za to, že sa nepriateľovi nepodarilo Božie dielo zničiť.

Začal nový úsek, v ktorom bolo zjavené, že vzišli dve rôzne semená: Jedno zo semena Slova, druhé zo zvedenia. Oboje sa modlili ku Bohu ako Kain a Ábel, obe spievali rovnaké duchovné piesne. Rozdiel však bude zjavený: Jedni ohovárajú, tí druhí sú ohováraní, jedni nenávidia, tí druhí sú nenávidení atď.

Pod falošným vplyvom existoval zmätok a rozdelenia, takže na jednotlivých miestach dokonca vznikli viaceré takzvané „zbory zvesti“. Rozdelenie nikdy neprichádza skrze Bohom dosadené služby. Poznávacím znamením tých, ktorí stoja pod falošnou inšpiráciou a prednášajú vlastné učenia, je, že tiahnu za sebou učeníkov (Skutky 20:30). Aby ospravedlnili vlastné učenia, skrývajú sa za proroka, ktorého stále pozdvihujú. Tvrdia, že „Bibliu majú všetci, ale nikto jej neporozumel.“ A tak to, čo povedal prorok, neberú späť do Biblie a nezaraďujú, ale stavajú to nad Bibliu, aj keď prorok desiatky ráz zdôraznil slová zo Zjavenia 22: „…keby niekto pridal k tomu, na toho Bôh pridá rán, napísaných v tejto Knihe; a keby niekto odňal zo Slov Knihy tohoto proroctva, tomu odníme Bôh jeho diel z knihy života a z toho svätého mesta…“

Nikto nie je za službu brata Branhama vďačnejší ako ja – v jeho službe bol predsa podobný službe, ktorú mal sám náš Pán. Človek William Branham bol Bohom posvätená nádoba, ktorú Pán použil. Neomylnosť a to nadprirodzené, čo sa dialo v jeho službe, môže byť pripočítané len Bohu. Preto patrí všetka česť, všetka vďaka, všetko klaňanie len Bohu samému v mene Pána Ježiša Krista. K prorockej službe však patrí aj učiteľská služba, aby bolo všetko biblicky usporiadané podľa Božieho spásneho plánu. Že ma Pán určil k tomu, aby som všetkým národom zvestoval zjavené Slovo ako poslednú zvesť, bolo Jeho rozhodnutie. Ja som to nechcel ani som sa za to nemodlil. Ale aj to musí byť ešte raz povedané: Tak ako bez zvestovateľa nie je žiadna zvesť, tak by svet bez tohoto Božieho povolania nikdy o zvesti nepočul.

Brat Branham už 50 rokov nie je na zemi a on sám už nemôže (hoci je to falošne tvrdené) predísť druhému príchodu Krista, na ktorý čakáme. Biblická zvesť, ktorú kázal, je však zvestovaná všetkým národom. Pán vzal Svojho zvestovateľa, ale zvesť bola nesená do celého sveta. Zvesť je to, čo stojí v Slove – nie výklady toho, čo povedal brat Branham.

On sám bol prirodzene až do konca vo veľkom očakávaní vecí, ktoré Boh bude konať, a my prežijeme a uvidíme naplnené všetko, čo Boh vo Svojom Slove zasľúbil. Citát: „V Cirkvi bude veľká moc, ktorá zostúpi. Svätý Duch ľud mocne pomaže. Vyslovia slovo a ono bude stvoriteľským spôsobom konať … Cirkev bude privedená do tohoto stavu, aby vošla do Cirkvi plnosť moci Svätého Ducha. Bude to trvať len krátky čas. Sledujte: Nebude to trvať dlho, ale stane sa to.“ (13. 3. 1960)

Citát: „Keď však tento čas príde – keď začne tlak, tak to, čo ste teraz videli dočasne, uvidíte zjavené v plnosti Jeho moci.“  (29. 12. 1963)

Ako mohlo byť povedané v čase Jozueho, tak to bude aj na konci: „Nepadlo nesplnené ani slovo zo všetkých tých dobrých slov, ktoré hovoril Hospodin domu Izraelovmu. Všetko sa splnilo.“ (Jozue 21:45)