V Novom Zákone je 162 miest, ktoré hovoria v úplne rozličných súvislostiach o Zákone a ich povrchné skúmanie môže viesť k záveru, že si protirečia. Avšak tak to nie je: všetko je napísané tam, kde to patrí. A to sa týka aj milosti.

„Lebo zákon je daný skrze Mojžiša; milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“ (Ján 1:17)

Náš Pán povedal: „Nedomnievajte sa, že som prišiel zrušiť Zákon alebo prorokov: neprišiel som zrušiť, ale naplniť. Lebo amen vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden punktík nepominie zo Zákona, dokiaľ sa všetko nestane.“ (Matúš 5:17–18).

Pavol písal: „Lebo koniec Zákona je Kristus na spravodlivosť každému veriacemu.“ (Rim 10:4). V gréckom jazyku tu nachádzame slovo »tetos«, ktoré sa prekladá ako cieľ: Kristus ustanovil cieľ pre Zákon, konečný cieľ, totiž milosť a pravdu.

V Rimanom 3:20 je napísané: „…pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred Ním niktoré telo, lebo skrze zákon poznanie hriechu.“.

Vôbec by sme nevedeli, čo prestúpenie či hriech – ako klamstvo, smilstvo alebo vražda – znamenajú, ak by nám to Bôh nepovedal v zákone.

Preto je dané nasledovné vysvetlenie: „Čo tedy povieme? Že je zákon hriechom? To nech sa nestane! Ale hriechu som nepoznal, iba skrze zákon. Lebo ani o žiadosti by som nebol vedel, keby nehovoril zákon: Nepožiadaš!“ (Rim 7:7).

Bez zákona by nebolo prestúpenia a preto ani súdu. Bez zákona by nás Svätý Duch nemohol obviňovať z hriechu. Bez odsúdenia zákonom by milosť a Božské odpustenie nemohli nastať.

Pri našom obrátení obdržíme odpustenie úplne všetkých hriechov a všetkých prestúpení zákona. Skrze vieru v dokonané dielo Vykúpenia nám je darované plné ospravedlnenie. „Požehnaní, ktorým sú odpustené neprávosti, a ktorých hriechy sú prikryté! Požehnaný človek, ktorému Pán nepočíta hriechu.“ (Rim 4:7–8). V rovnakom čase je nám daná sila žiť podľa Slova a vôle Božej.

Nie sme len vykúpení od hriechov a prestúpení, ale taktiež od kliatby: „Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom, lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve…“ (Galatským 3:13).

Aj keď nás Kristus plne vykúpil, nikdy nám nedal povolenie robiť počas času milosti veci, ktoré sú považované za prestúpenia alebo sú dokonca pod kliatbou, naopak, jedno z desiatich prikázaní hovorí: „Nezabiješ.“. Pán Ježiš však k tomu povedal „…každý, kto sa hnevá na svojho brata bez príčiny, bude vinný, aby bol vydaný moci súdu.…a ktokoľvek by povedal: Blázon, bude vinný, aby bol uvrhnutý do ohnivého pekla.“ (Matúš 5:21–22).

Keď Pán v zákone povedal: „Nozosmilníš“ a „Nepožiadaš ženy blížneho svojho“, tak to pre čas milosti nezrušil, miesto toho to ešte viac sprísnil povediac: „…každý, kto by pozrel na ženu s myšlienkou požiadať ju, už aj scudzoložil s ňou vo svojom srdci.“ (Matúš 5:28). Podobne môžeme hovoriť o 5. Mojžišovej 24, kde je manželovi povolené dať manželke rozvodný list: „…ktokoľvek by prepustil svoju manželku okrem príčiny smilstva, vedie ju k cudzoložstvu, a ktokoľvek by si vzal za ženu prepustenú, cudzoloží.“ (Matúš 5:32).

Pavol nám oznámil konečný cieľ apoštolstva: „…skrze ktorého sme dostali milosť a apoštolstvo, cieľom poslušnosti viery medzi všetkými národmi za Jeho meno…“ (Rim 1:5). Ukázal nám aký by mal byť život pravého veriaceho:

„Lebo ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom spolu ukrižovaný som a žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus, a to, čo teraz žijem v tele, vo viere Syna Božieho žijem, ktorý si ma zamiloval a vydal sám seba za mňa. Nepohŕdam milosťou Božou. Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon, teda Kristus nadarmo zomrel.“(Galatským 2:19–21).

I tak sa ale odvolával na Desatoro, napríklad keď naliehal na deti, aby poslúchali svojich rodičov: „Vy, deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo to je spravodlivé. Cti svojho otca a svoju mať - to je prvé prikázanie so zasľúbením…“ (Efezským 6:1–2). Ako Žid, ktorý bol vyučený v Písmach, vedel aj o dvanástich kliatbach zaznamenaných v 5. Mojžišovej 27, kde je okrem iného napísané: „Zlorečený, kto by si zľahčil svojho otca alebo svoju mať.“. Preto ktokoľvek zneuctí čo i len jedného zo svojich rodičov je pod kliatbou – a nezáleží na tom ako nábožne pritom hovorí o milosti.

Ohľadom prípadu zaznamenaného v 1. Korintským 5 musel Pavol, ktorý žil v milosti, povedať: „…vydať takého satanovi na záhubu tela, aby bol duch spasený v deň Pána Ježiša.“ (verš 5). Bezpochyby mal na mysli 5. Mojžišovu 27:20: „Zlorečený, kto by ležal so ženou svojho otca, pretože odkryl krídlo odevu svojho otca. A všetok ľud povie: Amen.“.

To, čo Bôh povedal v zákone, je platné rovnako aj v čase milosti: „Lebo ten, kto povedal: Nescudzoložíš! povedal i: Nezabiješ! ak tedy necudzoložíš, ale vraždíš, si priestupníkom zákona.“ (Jakuba 2:11).

Pavol Cirkev vážne napomína: „Alebo či neviete, že nespravodliví nezdedia Kráľovstva Božieho? Nemýľte sa, ani smilníci ani modlári ani cudzoložníci ani mäkci ani samcoložníci ani zlodeji ani lakomci ani opilci ani nadávači ani dráči nezdedia Kráľovstva Božieho.“(1. Korintským 6:9–10).

Milosť znamená skutočne žiť Slovo, prikázania. Našimi každodennými životmi svedčíme, či sme pod požehnaním alebo pod kliatbou. Keď niekto vpravde žije v milosti, taký človek skutočne žije celé Slovo Božie. Každá krajina na zemi má svoje vlastné zákony, ale za normálnych okolností neprichádzame počas nášho života so zákonom do konfliktu. Tak to je so skutočnými veriacimi, pravými deťmi Božími: Oni žijú v milosti a nikdy neprichádzajú do konfliktu so zákonom Božím, a už vôbec nie so súdom. Ak sa to i raz stane, máme Ježiša Krista ako Obhajcu, ktorý sa za nás prihovára (1. Jána 2:1).

On sám nám povedal, ako môžeme naplniť Zákon v jeho úplnosti: „A Ježiš mu riekol: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je to veľké a prvé prikázanie. A druhé, tomu podobné je: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba! Na týchto dvoch prikázaniach visí celý zákon i Proroci.“ (Matúš 22:37–40). Amen! Ospravedlnení to vyžívajú bez nejakej vlastnej námahy, pretože láska k Bohu a k ich bratom a sestrám je vyliata do ich sŕdc.

Pavol písal Rimanom: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem navzájom sa milovať; lebo ten, kto miluje blížneho, naplnil zákon. Lebo: Nescudzoložíš, nezabiješ, neukradneš, nepovieš falošného svedectva, nepožiadaš, a ak je aké iné prikázanie, to všetko sa zahrňuje v slove: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba. Láska nerobí blížnemu zlého, a tedy plnosťou zákona je láska.“ (Rim 13:8–10). Ktokoľvek miluje svojho blížneho, ten mu nič neberie, neubližuje mu, činí mu len dobré, a tak automaticky spĺňa všetky Božie požiadavky. Preto taktiež stojí v Galatským 5:14: „Lebo celý zákon je naplnený v jednom Slove, v tom: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba!“.

Požehnaní sú tí, v ktorých Boh našiel zaľúbenie a na ktorých sa toto vpravde vzťahuje:

„A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi, ktorí nechodia podľa tela, ale podľa Ducha. Lebo zákon Ducha života v Kristu Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu a smrti. Lebo to, čo bolo nemožné zákonu, nakoľko bol slabý skrze telo, to vykonal Bôh pošlúc Svojho Syna v podobnosti tela hriechu a príčinou hriechu a odsúdil hriech v tele, aby bolo naplnené právo zákona v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha.“ (Rim 8:1–4).

V Novom Zákone je 162 miest, ktoré hovoria v úplne rozličných súvislostiach o Zákone a ich povrchné skúmanie môže viesť k záveru, že si protirečia. Avšak tak to nie je: všetko je napísané tam, kde to patrí. A to sa týka aj milosti.

„Lebo zákon je daný skrze Mojžiša; milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“ (Ján 1:17)

Náš Pán povedal: „Nedomnievajte sa, že som prišiel zrušiť Zákon alebo prorokov: neprišiel som zrušiť, ale naplniť. Lebo amen vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden punktík nepominie zo Zákona, dokiaľ sa všetko nestane.“ (Matúš 5:17–18).

Pavol písal: „Lebo koniec Zákona je Kristus na spravodlivosť každému veriacemu.“ (Rim 10:4). V gréckom jazyku tu nachádzame slovo »tetos«, ktoré sa prekladá ako cieľ: Kristus ustanovil cieľ pre Zákon, konečný cieľ, totiž milosť a pravdu.

V Rimanom 3:20 je napísané: „…pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred Ním niktoré telo, lebo skrze zákon poznanie hriechu.“.

Vôbec by sme nevedeli, čo prestúpenie či hriech – ako klamstvo, smilstvo alebo vražda – znamenajú, ak by nám to Bôh nepovedal v zákone.

Preto je dané nasledovné vysvetlenie: „Čo tedy povieme? Že je zákon hriechom? To nech sa nestane! Ale hriechu som nepoznal, iba skrze zákon. Lebo ani o žiadosti by som nebol vedel, keby nehovoril zákon: Nepožiadaš!“ (Rim 7:7).

Bez zákona by nebolo prestúpenia a preto ani súdu. Bez zákona by nás Svätý Duch nemohol obviňovať z hriechu. Bez odsúdenia zákonom by milosť a Božské odpustenie nemohli nastať.

Pri našom obrátení obdržíme odpustenie úplne všetkých hriechov a všetkých prestúpení zákona. Skrze vieru v dokonané dielo Vykúpenia nám je darované plné ospravedlnenie. „Požehnaní, ktorým sú odpustené neprávosti, a ktorých hriechy sú prikryté! Požehnaný človek, ktorému Pán nepočíta hriechu.“ (Rim 4:7–8). V rovnakom čase je nám daná sila žiť podľa Slova a vôle Božej.

Nie sme len vykúpení od hriechov a prestúpení, ale taktiež od kliatby: „Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom, lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve…“ (Galatským 3:13).

Aj keď nás Kristus plne vykúpil, nikdy nám nedal povolenie robiť počas času milosti veci, ktoré sú považované za prestúpenia alebo sú dokonca pod kliatbou, naopak, jedno z desiatich prikázaní hovorí: „Nezabiješ.“. Pán Ježiš však k tomu povedal „…každý, kto sa hnevá na svojho brata bez príčiny, bude vinný, aby bol vydaný moci súdu.…a ktokoľvek by povedal: Blázon, bude vinný, aby bol uvrhnutý do ohnivého pekla.“ (Matúš 5:21–22).

Keď Pán v zákone povedal: „Nozosmilníš“ a „Nepožiadaš ženy blížneho svojho“, tak to pre čas milosti nezrušil, miesto toho to ešte viac sprísnil povediac: „…každý, kto by pozrel na ženu s myšlienkou požiadať ju, už aj scudzoložil s ňou vo svojom srdci.“ (Matúš 5:28). Podobne môžeme hovoriť o 5. Mojžišovej 24, kde je manželovi povolené dať manželke rozvodný list: „…ktokoľvek by prepustil svoju manželku okrem príčiny smilstva, vedie ju k cudzoložstvu, a ktokoľvek by si vzal za ženu prepustenú, cudzoloží.“ (Matúš 5:32).

Pavol nám oznámil konečný cieľ apoštolstva: „…skrze ktorého sme dostali milosť a apoštolstvo, cieľom poslušnosti viery medzi všetkými národmi za Jeho meno…“ (Rim 1:5). Ukázal nám aký by mal byť život pravého veriaceho: 

„Lebo ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom spolu ukrižovaný som a žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus, a to, čo teraz žijem v tele, vo viere Syna Božieho žijem, ktorý si ma zamiloval a vydal sám seba za mňa. Nepohŕdam milosťou Božou. Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon, teda Kristus nadarmo zomrel.“  (Galatským 2:19–21).

I tak sa ale odvolával na Desatoro, napríklad keď naliehal na deti, aby poslúchali svojich rodičov: „Vy, deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo to je spravodlivé. Cti svojho otca a svoju mať - to je prvé prikázanie so zasľúbením…“ (Efezským 6:1–2). Ako Žid, ktorý bol vyučený v Písmach, vedel aj o dvanástich kliatbach zaznamenaných v 5. Mojžišovej 27, kde je okrem iného napísané: „Zlorečený, kto by si zľahčil svojho otca alebo svoju mať.“. Preto ktokoľvek zneuctí čo i len jedného zo svojich rodičov je pod kliatbou – a nezáleží na tom ako nábožne pritom hovorí o milosti.

Ohľadom prípadu zaznamenaného v 1. Korintským 5 musel Pavol, ktorý žil v milosti, povedať: „…vydať takého satanovi na záhubu tela, aby bol duch spasený v deň Pána Ježiša.“ (verš 5). Bezpochyby mal na mysli 5. Mojžišovu 27:20: „Zlorečený, kto by ležal so ženou svojho otca, pretože odkryl krídlo odevu svojho otca. A všetok ľud povie: Amen.“.

To, čo Bôh povedal v zákone, je platné rovnako aj v čase milosti: „Lebo ten, kto povedal: Nescudzoložíš! povedal i: Nezabiješ! ak tedy necudzoložíš, ale vraždíš, si priestupníkom zákona.“ (Jakuba 2:11).

Pavol Cirkev vážne napomína: „Alebo či neviete, že nespravodliví nezdedia Kráľovstva Božieho? Nemýľte sa, ani smilníci ani modlári ani cudzoložníci ani mäkci ani samcoložníci ani zlodeji ani lakomci ani opilci ani nadávači ani dráči nezdedia Kráľovstva Božieho.“ (1. Korintským 6:9–10).

Milosť znamená skutočne žiť Slovo, prikázania. Našimi každodennými životmi svedčíme, či sme pod požehnaním alebo pod kliatbou. Keď niekto vpravde žije v milosti, taký človek skutočne žije celé Slovo Božie. Každá krajina na zemi má svoje vlastné zákony, ale za normálnych okolností neprichádzame počas nášho života so zákonom do konfliktu. Tak to je so skutočnými veriacimi, pravými deťmi Božími: Oni žijú v milosti a nikdy neprichádzajú do konfliktu so zákonom Božím, a už vôbec nie so súdom. Ak sa to i raz stane, máme Ježiša Krista ako Obhajcu, ktorý sa za nás prihovára (1. Jána 2:1).

On sám nám povedal, ako môžeme naplniť Zákon v jeho úplnosti: „A Ježiš mu riekol: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je to veľké a prvé prikázanie. A druhé, tomu podobné je: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba! Na týchto dvoch prikázaniach visí celý zákon i Proroci.“ (Matúš 22:37–40). Amen! Ospravedlnení to vyžívajú bez nejakej vlastnej námahy, pretože láska k Bohu a k ich bratom a sestrám je vyliata do ich sŕdc.

Pavol písal Rimanom: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem navzájom sa milovať; lebo ten, kto miluje blížneho, naplnil zákon. Lebo: Nescudzoložíš, nezabiješ, neukradneš, nepovieš falošného svedectva, nepožiadaš, a ak je aké iné prikázanie, to všetko sa zahrňuje v slove: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba. Láska nerobí blížnemu zlého, a tedy plnosťou zákona je láska.“ (Rim 13:8–10). Ktokoľvek miluje svojho blížneho, ten mu nič neberie, neubližuje mu, činí mu len dobré, a tak automaticky spĺňa všetky Božie požiadavky. Preto taktiež stojí v Galatským 5:14: „Lebo celý zákon je naplnený v jednom Slove, v tom: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba!“.

Požehnaní sú tí, v ktorých Boh našiel zaľúbenie a na ktorých sa toto vpravde vzťahuje: 

„A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi, ktorí nechodia podľa tela, ale podľa Ducha. Lebo zákon Ducha života v Kristu Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu a smrti. Lebo to, čo bolo nemožné zákonu, nakoľko bol slabý skrze telo, to vykonal Bôh pošlúc Svojho Syna v podobnosti tela hriechu a príčinou hriechu a odsúdil hriech v tele, aby bolo naplnené právo zákona v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha.“ (Rim 8:1–4).