Boh, Pán pôsobí vždy tým istým spôsobom. On sám rozhodne čo sa musí stať, ako, kedy a skrze koho sa to deje. Celé Sväté Písmo je Božie Slovo a objasňuje nám celkový Boží spásny plán. Boh hovoril skrze Ním posvätených mužov. Preto na tom skutočne záleží aby sme na to počúvali a verili tak ako hovorí Písmo. Starý a Nový zákon sú v dokonalej harmónii: V starom zákone Boh predpovedal všetko, čo je v Jeho spásnom pláne ustanovené, a v priebehu Novej zmluvy sa to napĺňa, až do okamihu, keď čas pominie vo večnosti.

Každý Boží muž mal zodpovednosť, ktorá na neho bola položená, prostredníctvom jeho Božského povolania. Noe mal zvláštnu zodpovednosť pre svoj čas, a navyše ako symbol pre konečný čas. Náš Pán povedal: “A ako bolo vo dňoch Noeho, tak bude aj vo dňoch Syna človeka;” (Lk 17.26). On poverenie Božie presne vykonal, tak že varoval ľud Boží pred prichádzajúcim súdom, a vo viere a poslušnosti začal stavať koráb (1M 6.22). Noe našiel u Boha milosť k tomu, aby činil Božiu vôľu. Bezbožníci prešli pomimo varovnej zvesti a korábu a zahynuli. To, že Ježiš v duchu odišiel, aby im v žalári kázal “ … v ktorom aj odíduc kázal duchom v žalári…” (1Pt 3.19-22), im nebolo nič platné, bolo neskoro. Len tí, ktorí do korábu vošli, boli zachránení.

Noe chodil s Bohom a konal všetko presne tak, ako mu bolo prikázané. Práve tak musíme i my chodiť s Bohom a činiť všetko presne podľa Slova. Najprv Boh uzavrel zmluvu s ním a potom aj s celým ľudstvom, pričom dal dokonca dúhu ako znamenie, a dal zasľúbenie, že zem už nikdy nezničí potopou. “A Boh povedal: Toto bude znamením smluvy, ktorú ja dávam medzi sebou a medzi vami a medzi každou živou dušou, ktorá je s vami, na večné pokolenia: svoju dúhu dávam na oblaku, a bude znamením smluvy medzi mnou a medzi zemou, a bude, keď zaoblačím oblakom nad zemou, že sa ukáže dúha na oblaku, a vtedy sa rozpamätám na svoju smluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami ako i medzi každou živou dušou v každom tele, a nebude viacej vôd na potopu, aby skazila každé telo.” (1M 9.12-15) S nami Boh skrze krv na kríži Golgoty uzavrel večnú zmluvu: “A povedal im: Toto je moja tej novej zmluvy krv, ktorá sa vylieva za mnohých.” (Mk 14.24) V Zjavení 10 prichádza Pán bezprostredne pred začiatkom Svojho kráľovského panovania ako Anjel zmluvy s dúhou nad Svojou hlavou a kladie Svoj nárok na Zem ako právoplatný majiteľ tak, že Svoje nohy postaví na more a zem.

Abrahám, otec viery, nehľadel na okolnosti, ale hľadel na toho Neviditeľného ako keby ho videl. Preto videl naplnenie zasľúbenia, ktoré mu Boh dal. S Abrahámom začína plán spasenia dostávať reálnu podobu. Náš Spasiteľ sa nazýva aj Syn Abrahámov (Mt 1.1), “A požehnám tých, ktorí ťa žehnajú, a tých, ktorí ti zlorečia, prekľajem, a budú požehnané v tebe všetky čeľade zeme.” (1M 12.3). Apoštol Pavol to pre nás zhrnul: “Tak ako Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť. A tedy vedzte, že tí, ktorí sú z viery, sú synmi Abrahámovými. A Písmo predvidiac, že Boh z viery ospravedlňuje pohanov, predzvestovalo Abrahámovi: Požehnané budú v tebe všetky národy.” (Gal 3.6-14) Zodpovednosť Abraháma bola príkladom pre všetkých veriacich: “ … a aby bol otcom obriezky nie len tým, ktorí sú z obriezky, ale aj tým, ktorí kráčajú v šľapajach viery, viery v neobriezke, nášho otca Abraháma.” (Rm 4.12). Boh mu nakoniec skrze Sáru daroval zasľúbeného syna. Potom v plnej poslušnosti činil, čo mu Boh prikázal, a bol dokonca pripravený obetovať Izáka ako obeť, pretože veril, že by ho Boh vzkriesil z mŕtvych. (Rm 4.17, Žd 11.19). Toto je pravá, živá viera, v priamej zodpovednosti pred Bohom. Ak aj my, tak ako Abrahám, veríme všetkým zasľúbeniam Božím, tak ich uvidíme naplnené, pretože sú v Ježiši Kristu áno a amen (2Kor 1.20).

Mojžiš mal veľkú zodpovednosť za Izrael zodpovedajúcu jeho povolaniu. Boh, ten Pán sa mu zjavil v ohnivom kre a poveril ho, aby vyviedol ľud, pričom ho uistil, že bude s ním. “A ešte riekol Boh Mojžišovi: Takto povieš synom Izraelovým: Hospodin, Boh vašich otcov, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakobov, ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky, a to je moja pamiatka z pokolenia na pokolenie.“ (2M 3.15). Mojžiš mal veľkú zodpovednosť za Izraelskú cirkev, v súvislosti s naplnením zasľúbenia, ktoré Pán dal Abrahámovi: “Vedz istotne, že tvoje semeno bude pohostínom v zemi, ktorá nebude patriť im, a budú im, ľuďom tej zeme, slúžiť, a budú ich trápiť štyristo rokov. Ale aj národ, ktorému budú slúžiť, ja budem súdiť, a potom vyjdú s veľkým majetkom.” (1M 15.13-14) On videl toto zasľúbenie naplnené a smel vyviesť ľud izraelský z otroctva. Mojžiš sa dožil toho, že videl, ako sa Izrael stal “prvorodeným synom” (2M 4.22-23), “ľudom Božím” (2M 5.1) a “cirkvou Božou” (2M 12).

“A Hospodin hovoril Mojžišovi tvárou v tvár, tak ako hovorí človek so svojím priateľom.” (2M 33.11a). A Mojžiš prosil Pána: “A tak teraz prosím, ak som našiel milosť v tvojich očiach, prosím, oznám mi svoju cestu, aby som ťa poznal, aby som našiel milosť v tvojich očiach, a vidz, že tento národ je tvojím ľudom.“ (2M 33.13). To je túžba každého pravého služobníka Božieho. Zodpovednosť Mojžiša pred Bohom spočívala v tom, učiniť všetko tak, ako mu bolo prikázané, a skladať svedectvo o tom, čo mu bolo zjavené. Tak je to napísané v Novom zákone: “A Mojžiš pravda bol verný v celom jeho dome, ako služobník, na svedectvo toho, čo malo byť hovorené…” (Žd 3.5-6).

Jozua mal taktiež zvláštnu zodpovednosť, totiž previesť ľud, ktorý bol vyvedený von, cez Jordán do zasľúbenej zeme. Boh Pán hovoril k Jozuemu: “Mojžiš, môj služobník zomrel; preto teraz vstaň a prejdi cez tento Jordán, ty i všetok tento ľud, do zeme, ktorú im ja dám, synom Izraelovým.” (Jozua 1.2) Potom Jozua prikázal: “A Jozua prikázal správcom ľudu a povedal: Prejdite stredom tábora a prikážte ľudu povediac: Nachystajte si potravy, lebo po troch dňoch prejdete cez tento Jordán, aby ste vošli ta a zaujali do dedičstva zem, ktorú vám dá Hospodin, váš Boh, aby ste ju tedy zaujali do dedičstva.” (Jozua 1.10-11). Prirodzený pokrm bol potrebný na posilnenie, aby ľud mohol zaujať zasľúbenú zem. My potrebujeme na posilnenie duchovný pokrm, aby sme mohli dosiahnuť vlastníctvo všetkého, čo nám Boh zasľúbil. Jozua mal taktiež veľkú zodpovednosť v súvislosti s ľudom izraelským. Pod jeho službou nastalo dokončenie diela, ktoré Boh skrze Mojžiša započal. Slovo zjavené prorokovi Mojžišovi sa nachádzalo v truhle zmluvy, ktorá bola nesená na to určenými mužmi. Múry Jericha padli a slnko ostalo na nebi stáť tak dlho, až kým ľud nedosiahol úplné víťazstvo (Jozua 10).

Eliáš mal poverenie zaviesť ľud izraelský späť k Bohu. Šiel na horu Karmel a vzal 12 kameňov symbolizujúcich 12 kmeňov izraelských, postavil oltár, položil naň obeť, vylial naň vodu a volal k Bohu, tomu Pánovi v čase suchej obete. Vypočutie nastalo okamžite, pretože Eliáš učinil všetko podľa príkazu Pánovho. Modlil sa: “Vyslyš ma, Hospodine, vyslyš ma, aby poznal tento ľud, že ty, Hospodine, si Boh, a že si to ty,ktorý si obrátil jeho srdce naspäť.” (1Kráľ 18.37) Boh odpovedal ohňom, ktorý spálil zápalnú obeť aj s oltárom. “Keď to uvidel všetok ľud, padli všetci na svoju tvár a povedali: Hospodin je Boh! Hospodin je Boh!” Toho dňa nastal koniec 400 prorokov Bálových a 400 prorokov Astartiných. Eliáš mal v tom čase najväčšiu zodpovednosť na zemi. V sile Božieho povolania poslušne činil to, čo mu Boh Pán prikázal, a Boh Pán obrátil k sebe srdcia všetkého ľudu.

Všetci proroci, ktorých Boh počas Starého zákona vyvolil a poslal, mali vždy službu podľa spôsobu Božského povolania a veľkú zodpovednosť pred Bohom, akú nemal v tom čase nikto iný. Ale so službou Jána Krstiteľa na začiatku Nového zákona bola spojená zvláštna zodpovednosť v súvislosti so spásnym plánom: On bol zasľúbený prorok, ktorý mal predstaviť Mesiáša. On bol muž, ktorého Boh poslal k svojmu ľudu so zvesťou: “ … aby všetci uverili skrze neho.” (Jn 1.6-13) Na základe rady, od večnosti učinenej Bohom, on pripravil Pánu cestu, a obrátil srdcia tých, ktorí boli vo viere starozákonných otcov, k viere detí Novej zmluvy. On bol určený k tomu účelu, aby pripravil Pánu ľúby ľud. V evanjeliu Lukáša 1.16-17 sa píše: “A mnohých zo synov Izraelových obráti k Pánovi, ich Bohu. A on sám pôjde pred ním v duchu a v moci Eliášovej obrátiť srdcia otcov na deti a neposlušných k rozumnosti spravodlivých, aby prihotovil Pánovi pripravený ľud. ”

Kto vlastne môže pochopiť zodpovednosť, ktorá prichádza s Božím poverením a Bohom zasľúbenou službou, ktorá je priamo spojená so spásnym plánom? Pán zasľúbil v Malachiášovi 3.1: “Hľa, posielam svojho anjela, a upraví cestu pred mojou tvárou.” Skrze proroka Izaiáša bolo predpovedané: “Hlas volajúceho na púšti: Upravte cestu Hospodinovu, urovnajte na pustine hradskú nášmu Bohu!” (Izaiáš 40.3) V Novom Zákone môžeme nájsť potvrdenie tejto služby na niekoľkých miestach: ev. Matúša 11.12-13, ev. Marka 1.1-4, ev. Lukáša 7.27-30, ev. Jána 1.19-28.

Náš Pán prišiel ako zasľúbený Mesiáš a Spasiteľ. Niektorí Ho prijali, iní ho odmietli. Tým, ktorí ho prijali bola daná moc stať sa synmi Božími. (Jn 1.12-13). Keď prišiel v tele, niesol tú najvyššiu zodpovednosť, ktorou bolo dokonanie diela spásy. Apoštol Pavol píše: “Aj my vám zvestujeme o tom zasľúbení, ktoré dostali otcovia, že ho Boh naplnil ich deťom, nám, vzkriesiac Ježiša z mŕtvych.” (Sk 13.32-33). Našou zodpovednosťou dnes je zvestovať dokonané dielo spásy celému ľudstvu. To je poverenie novozákonnej cirkvi od jej založenia v deň Letníc.

Apoštol Peter bol vyvolený, aby povstal spomedzi bratov, keď boli sto dvadsiati zhromaždení v hornej sieni. On bol tiež muž s poverením v priamej zodpovednosti pred Bohom. Peter bol prvý, komu Pán zveril kľúče Kráľovstva na základe Božského zjavenia Ježiša Krista, ktoré mu bolo darované (Mt 16). On konal v súlade s priamymi nariadeniami zmŕtvychvstalého Pána. Muž Boží prvej hodiny kázal prvé kázanie pod priamym vedením a inšpiráciou Svätého Ducha. Na tomto mieste musí byť viackrát zopakované, že posledné kázanie, ktoré bude kázané mužom Božím pred príchodom Ježiša Krista, bude práve také, ako bolo vtedy to prvé. Krst bude vykonávaný presne tak, ako bol vykonaný prvý krst v čase, keď bola novozákonná cirkev založená.

Biblický vzor je platný od prvého až po posledný deň času milosti. Najprv prichádza kázanie, ktoré spôsobí vieru, potom Svätý Duch vedie osobu k pokániu a následne prichádza krst každého pravého veriaceho v mene Pána Ježiša Krista.

Obrátenie a poverenie apoštola Pavla sú známe každému čitateľovi Biblie. Jeho služba prišla s jedinečnou zodpovednosťou pre novozákonnú cirkev. On zaradil všetky veci v cirkvi do ich Božského poriadku, ukázal správne spojenie služieb a darov Ducha, ktoré boli dané na vzdelávanie zboru, a zaoberal sa podrobne každou biblickou témou. Jeho poverenie bolo to najdôležitejšie pre novozákonnú cirkev. Bol to apoštol Pavol, kto vyslovil prekliatie na každého, kto by kázal iné evanjelium (Gal 1). Dnes je náboženský svet preplnený ľuďmi, ktorí kážu iného Ježiša a iné evanjelium, pretože prijali iného ducha (2Kor 11.4).

Apoštol Ján, ktorý bol vypovedaný na ostrov Patmos z dôvodu Slova Božieho a pre svedectvo Ježiša Krista (Zj 1.9), mal taktiež zvláštnu zodpovednosť pred Bohom. Tam, v úplnej izolácii od civilizácie, mu Pán ukázal veci, ktoré sa majú stať tesne pred koncom času. Videl Pána na Jeho tróne (Zj 4), videl tajomnú knihu zapečatenú siedmymi pečaťami (Zj 5), videl nevestu v nebesiach a počul premožiteľov spievať mocné Aleluja (Zj 19). Videl tisícročné panovanie Krista, videl prvé a druhé vzkriesenie, videl súdy pred bielym trónom (Zj 20). Videl dokonca nové nebesia a novú zem (Zj 21). Nikto iný v tom čase nemal rovnaké povolanie a s tým spojenú priamu zodpovednosť pred Bohom. Musel spísať všetko, čo videl a počul (Zj 1.11), aby sme to mali ešte aj my dnes. Amen!

Počas cirkevnej histórie sa na scéne objavili mnohí muži bez priameho poverenia a služby. Boli to muži, ktorí nadšení náboženstvom vyšli z pohanstva a obrátili sa ku kresťanstvu, ale nie k Ježišovi Kristovi. Od Nicejského koncilu v roku 325 bolo formulované úplne nebiblické vyznanie viery a v rímskom cisárstve bola založená ľudová cirkev, bez apoštolov a prorokov – čo bolo úplne v protiklade s originálnou cirkvou, ktorá bola vzbudovaná na základe apoštolov a prorokov (Ef 2.20). Po tisícročnom kraľovaní katolíckej cirkvi prišiel mocný duchovný prelom v čase reformácie. Muži ako Wycliff, Hus a iní boli osvietení Duchom Božím, pretože vzali Sväté Písmo do svojich rúk a Slovo Božie do svojich sŕdc a takto dláždili cestu reformátorom. Potom prišli Martin Luther, Philip Melanchton, Juldrych Zwingli, John Calvin a iní, ktorí usilovali o slobodné zvestovanie evanjelia. Ďalšie prebudenia nasledovali počas pôsobenia Johna Wesleyho, zakladateľa Metodistickej cirkvi, Johna Smitha, zakladateľa Baptistickej cirkvi, Menno Simonsa, zakladateľa Mennonitskej cirkvi, a až k Dwightovi Moodymu a mnohých iných. Svet taktiež vie o mocnom vyliatí Svätého Ducha a letničnom prebudení na prelome 20. storočia. Jednoduchí kazatelia boli naplnení Svätým Duchom a svedčili o Ježišovi Kristovi ako svojom osobnom Spasiteľovi a taktiež o krste Duchom Svätým a ohňom (Mt 3.11-12, Sk 11.15-16 a iné).

Po druhej svetovej vojne prišiel na scénu William Branham. Mal zvláštne povolanie a poverenie a prorockú službu. Dokonca aj jeho odporcovia musia pripustiť, že taká služba nebola na zemi prítomná od času nášho Pána. 7. máj 1946 bol veľmi zvláštny deň, ktorý si Boh vyvolil, aby poveril Svojho služobníka a oznámil mu účel spojený s jeho povolaním. S tým prichádzame k hlavnému zasľúbeniu pre náš čas, ktoré nemohlo zostať nenaplnené. Opakovane som povedal, že Boh činí všetky veci súvisiace s Jeho plánom Spásy podľa Jeho Slova, aby mohli byť kedykoľvek overené. Skúška musí byť preto vždy založená iba na Božom Slove. Každé proroctvo a zasľúbenie týkajúce sa prvého príchodu Krista bolo vtedy doslova naplnené, ale zákonníci a učení Písma to nepoznali, pretože boli duchovne zaslepení svojimi vlastnými výkladmi. Zdá sa, že dnes sa história v tomto zmysle opakuje. Biblické proroctvá nesmú byť za žiadnych podmienok vykladané (2Pt 1.20), musia byť videné a spoznané vo svojom naplnení. Výklady sú vždy dielom nepriateľa, a vlastne len prekážajú a vskutku nám zabraňujú vidieť naplnenie proroctiev skrze zjavenie.

Pre túto úplne záverečnú časť času milosti dal Boh Pán sám zasľúbenie: “Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, prv ako príde deň Hospodinov, veľký a strašný.” TO JE TAK HOVORÍ PÁN. Stále ešte žijeme v čase milosti, ktorý je taktiež nazývaný “deň spasenia” (Izaiáš 49-6-8, 2Kor 6.2). Čas milosti započal prvým príchodom Krista a pre národy skončí návratom Krista, tak ako je nám to zasľúbené v evanjeliu Jána 14.1-3. Až vtedy započne posledný a hrozný deň Pána. Naveky verný Boh bdel nad Svojim Slovom a naplnil to, čo zasľúbil. Ako inak by to aj mohlo byť? Vskutku nám poslal muža, ktorého určil za proroka, ako bol Eliáš. Ktokoľvek to nepoznáva alebo neprijíma, žije v duchovnej temnote a nie je v Kráľovstve Božom, alebo ešte nepoznal milostivé navštívenie Božie. Až potom, čo nám bolo prorocké Písmo zjavené, žiari a prináša svetlo do temnoty (2Pt 1.19).

V tejto súvislosti vyvstáva nasledovná otázka: Čo je to deň Pánov, pred ktorým mal byť poslaný muž ako Eliáš? Už sme stručne spomenuli Eliášove skutky. Teraz sa jedná o poverenie pre náš čas, a to je obrátiť srdcia Božích detí od všetkého, čo nesúhlasí so Slovom, a priviesť ich späť k Pánu. Teraz, tak ako na počiatku, musí byť zvestované pôvodné učenie dvanástich apoštolov cirkvi na konci času, aby mohla byť prinavrátená do pôvodnej harmónie a vzbudovaná na pravom základe apoštolov a prorokov, kde je sám Ježiš Kristus uhoľný kameň (Ef 2.13-22).

Čo sväté Písmo predpovedá? Na jednej strane hovorí, že povstanú mnohí falošní proroci a falošní kristovia a zvedú mnohých – ak by bolo možné i vyvolených (Mt 24). Na druhej strane je nám dané všetko obsahujúce zasľúbenie: “Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, prv ako príde deň Hospodinov, veľký a strašný.” (Mal 4.5-6)

Náš Pán v Novom Zákone opätovne potvrdil toto veľmi dôležité zasľúbenie: “Eliáš pravda príde prv a napraví všetko.” (Mt 17.11)

“A on im povedal: Eliáš pravda príde prv a napraví všetko.” (Mk 9.12). Odvolával sa taktiež na už ukončenú službu Jána Krstiteľa, ktorý prišiel v Duchu a moci Eliáša: “Ale hovorím vám, že aj Eliáš už prišiel, a urobili mu, čo chceli, ako je o ňom napísané.” (v.13)

Nasledujúce miesta z Písma ukazujú, čo sa stane, keď príde deň Pánov:

“Hľa, deň Hospodinov prichádza, ukrutný, prchlivosť a páľa hnevu, aby obrátil zem na púšť, a jej hriešnikov zahladí z nej.” (Izaiáš 13.9)

“Slnce sa obráti na tmu a mesiac na krv, prv ako príde deň Hospodinov, veľký a strašný.” (Joel 2.31)

“Lebo je blízko deň Hospodinov, ktorý príde na všetky tie národy.” (Ob 1.15)

“A hneď po súžení tých dní zatmie sa slnce, a mesiac nedá svojej žiare, a hviezdy budú padať z neba, a nebeské moci sa budú pohybovať.” (Mt 24.29)

“A v tých dňoch, po tom súžení, slnce sa zatmie, a mesiac nedá svojho svetla” (Mk 13.24)

“A dám vidieť zázraky hore na nebi a znamenia dole na zemi, krv a oheň a dymovú paru. Slnce sa obráti na tmu a mesiac na krv, prv ako príde deň Pánov, veľký a slávny.” (Sk 2.19-20)

“Lebo sami dôkladne viete, že deň Pánov príde tak ako zlodej v noci.“  (1Tes 5.2)

“Ale príde deň Pánov ako zlodej v noci, v ktorý pominú nebesia s rachotom, a živly, rozpálené ohňom, sa rozplynú, a zem i diela, ktoré sú na nej, zhoria.” (2Pt 3.10)

Apoštol Ján bol v Duchu vzatý priamo do dňa Pánovho (Zj 1.10). Videl knihu zapečatenú siedmymi pečaťami v ruke Toho, ktorý sedel na tróne (Zj 5.1). Ďalej videl ako Baránok vzal knihu a otvoril pečate. Bol to brat Branham, ktorému bolo dané nadprirodzené zjavenie siedmych pečatí v marci 1963.

Prvé štyri pečate prebiehajú paralelne so siedmymi cirkevnými vekmi. Piata pečať hovorí o zavraždených Židoch a taktiež o Židoch, ktorí budú zavraždení v čase, ktorý ešte príde (Zj 6.9-11). To sa samozrejme stane až po vytrhnutí a po skončení služby dvoch prorokov (Zj 11). Otvorením šiestej pečate sa dozvedáme viac o príchode dňa Pánovho.

“A videl som, keď otvoril šiestu pečať a hľa, povstalo veľké zemetrasenie, a slnce sčernelo ako srstené vrece, a mesiac bol celý ako krv.” (Zj 6.12)

Ó, aké jasné je Slovo Božie! Boh zasľúbil, že predtým, ako sa slnko obráti na temnotu a mesiac na krv, predtým, ako všetky diela človeka zhoria v plameňoch, predtým ako nastane “vyčistenie”, nám pošle proroka. Toto je najdôležitejšie zasľúbenie, ktoré malo byť naplnené v našom čase.

Kedykoľvek príde na scénu pravý prorok, ktorého služba je potvrdená Bohom, je naša pozornosť upretá na zvesť, ktorú prináša. Teraz sme znova prišli k dôležitému bodu, totiž povolanie a poverenie, ktoré bolo dané bratovi Branhamovi, a my sa za túto Božiu voľbu nehanbíme.

Veľmi zvláštnou udalosťou bolo prežitie, ktoré mal brat Branham 11. júna 1933, pri jeho prvom krste v rieke Ohio po jeho prvej evanjelizačnej kampani. Z nadprirodzeného svetla bolo na neho tri krát zavolané, “Pozri sa hore!” Keď sa pozrel hore, videl nadprirodzené svetlo a mocný hlas Pána povedal: “Ako bol Ján Krstiteľ poslaný, aby predišiel prvému príchodu Krista, tak si ty poslaný s posolstvom, ktoré predíde druhému príchodu Krista.” V apríli 1966 som stretol niekoľkých ľudí v Jeffersonville, v americkom štáte Indiana, ktorí boli očití svedkovia tohto veľkého prežitia. S týmto nadprirodzeným poverením je spojená zodpovednosť za cirkev Ježiša Krista ako nebola ešte nikdy predtým. Dary a povolania dané Bohom sú nezmeniteľné (Rm 11.29). Toto ešte stále platí: “Lebo Pán Hospodin nečiní ničoho, krome keď zjavil svoju tajnú radu svojim služobníkom prorokom.” (Amos 3.7). Tak je to napísané, a preto tomu tak veríme. Zasľúbenie, že Boh pošle proroka na konci času milosti pred začiatkom dňa Pánovho je týmto naplnené a potvrdené. Žiadne dieťa Božie nemôže prejsť pomimo Bohom ustanovenej služby, inak by sa naplnilo nasledovné: “Vidzte, vy pohŕdači, divte sa a zmiznite, lebo ja konám dielo za vašich dní, dielo, ktorému neuveríte, keby vám niekto rozprával o ňom.” (Sk 13.41)

Boh nepotrebuje žiadať ohľadom svojho konania nikoho o radu. On sám bdie nad Svojim Slovom a nesie plnú zodpovednosť za všetko, čo sa týka plánu Spasenia a celej rady Božej. On posiela svojich služobníkov priamym poverením, a tí tak potom majú taktiež podiel na tejto zodpovednosti. V 20.storočí, či tomu ľudia veria a prijímajú alebo nie, nebol žiadny iný muž na tvári zeme, ktorý by mal priame povolanie a poverenie ako brat Branham. Tento muž konal v priamej zodpovednosti pred Bohom podľa plánu spasenia pre konečný čas.

Ešte žije väčšina evanjelistov, ešte žijú charizmatické osobnosti z nasledujúcich prebudení a každého z nich by sme sa mohli opýtať, či teda obdržali priame povolanie, či môžu hovoriť o dni, hodine a mieste, kde a kedy im bolo od Pána dané poverenie v spásnych dejinách. Aj keď ešte nikdy nebolo toľko náboženskej činnosti ako teraz, stavajú všetci viac alebo menej podľa svojich vlastných pôsobivých programov svoje kráľovstvo v kráľovstve Božom. Pozorný pozorovateľ si všimne, že je to len náboženská zábava ozdobená biblickým rozprávaním.

Opakujem to z dôvodu zodpovednosti pred Bohom ešte raz. Službou brata Branhama bolo naplnené zasľúbenie proroka Malachiáša. Cesta Božia vedie k Božiemu povereniu a nie povedľa neho. Všetci vedia, že sme prišli do konečného času, a že príchod Ježiša Krista je blízko, aj keď nikto nepozná deň ani hodinu. Ak teda bolo bratovi Branhamovi povedané, že zvesť, ktoré mu bola zverená, predíde druhému príchodu Krista, tak je to záväzné pre všetkých, ktorí by chceli byť pripravení pri príchode Ježiša Krista.

K mimoriadnym službám Boh vždy povolal len jednotlivcov, a tým im tiež dal najväčšiu zodpovednosť. Týchto mužov Boh sám poveril a poslal na základe Svojho spásneho plánu. Len kto toto uznáva, ten ich službu prijme a bude veriť to, čo im Boh zjavil a zo Svojho Slova zveril. Blahoslavení sú tí, ktorí prijímajú toho, ktorého poslal Boh a beda tým, ktorí to nečinia. To, čo Pán hovorí o tých, ktorých posiela, zostáva pravdou na veky. “Kto vás prijíma, mňa prijíma, a kto mňa prijíma, prijíma toho, ktorý ma poslal.” (Mt 10.40).

“Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda; a kto mnou pohŕda, pohŕda tým, ktorý ma poslal.” (Lk 10.16).

“Amen, amen vám hovorím, že ten, kto prijíma toho, koho by som poslal, mňa prijíma; a kto mňa prijíma, prijíma toho, ktorý mňa poslal.” (Jn 13.20).

Musíme to zdôrazniť ešte raz: Ktokoľvek prechádza pomimo služby, ktorú Boh zasľúbil a ustanovil, taká osoba prechádza s opovrhnutím okolo Boha a toho, čo On činí.

Boh, Pán pôsobí vždy tým istým spôsobom. On sám rozhodne čo sa musí stať, ako, kedy a skrze koho sa to deje. Celé Sväté Písmo je Božie Slovo a objasňuje nám celkový Boží spásny plán. Boh hovoril skrze Ním posvätených mužov. Preto na tom skutočne záleží aby sme na to počúvali a verili tak ako hovorí Písmo. Starý a Nový zákon sú v dokonalej harmónii: V starom zákone Boh predpovedal všetko, čo je v Jeho spásnom pláne ustanovené, a v priebehu Novej zmluvy sa to napĺňa, až do okamihu, keď čas pominie vo večnosti. 

Každý Boží muž mal zodpovednosť, ktorá na neho bola položená, prostredníctvom jeho Božského povolania. Noe mal zvláštnu zodpovednosť pre svoj čas, a navyše ako symbol pre konečný čas. Náš Pán povedal: “A ako bolo vo dňoch Noeho, tak bude aj vo dňoch Syna človeka;” (Lk 17.26). On poverenie Božie presne vykonal, tak že varoval ľud Boží pred prichádzajúcim súdom, a vo viere a poslušnosti začal stavať koráb (1M 6.22). Noe našiel u Boha milosť k tomu, aby činil Božiu vôľu. Bezbožníci prešli pomimo varovnej zvesti a korábu a zahynuli. To, že Ježiš v duchu odišiel, aby im v žalári kázal “ … v ktorom aj odíduc kázal duchom v žalári…” (1Pt 3.19-22), im nebolo nič platné, bolo neskoro. Len tí, ktorí do korábu vošli, boli zachránení. 

Noe chodil s Bohom a konal všetko presne tak, ako mu bolo prikázané. Práve tak musíme i my chodiť s Bohom a činiť všetko presne podľa Slova. Najprv Boh uzavrel zmluvu s ním a potom aj s celým ľudstvom, pričom dal dokonca dúhu ako znamenie, a dal zasľúbenie, že zem už nikdy nezničí potopou. “A Boh povedal: Toto bude znamením smluvy, ktorú ja dávam medzi sebou a medzi vami a medzi každou živou dušou, ktorá je s vami, na večné pokolenia: svoju dúhu dávam na oblaku, a bude znamením smluvy medzi mnou a medzi zemou, a bude, keď zaoblačím oblakom nad zemou, že sa ukáže dúha na oblaku, a vtedy sa rozpamätám na svoju smluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami ako i medzi každou živou dušou v každom tele, a nebude viacej vôd na potopu, aby skazila každé telo.” (1M 9.12-15) S nami Boh skrze krv na kríži Golgoty uzavrel večnú zmluvu: “A povedal im: Toto je moja tej novej zmluvy krv, ktorá sa vylieva za mnohých.” (Mk 14.24) V Zjavení 10 prichádza Pán bezprostredne pred začiatkom Svojho kráľovského panovania ako Anjel zmluvy s dúhou nad Svojou hlavou a kladie Svoj nárok na Zem ako právoplatný majiteľ tak, že Svoje nohy postaví na more a zem. 

Abrahám, otec viery, nehľadel na okolnosti, ale hľadel na toho Neviditeľného ako keby ho videl. Preto videl naplnenie zasľúbenia, ktoré mu Boh dal. S Abrahámom začína plán spasenia dostávať reálnu podobu. Náš Spasiteľ sa nazýva aj Syn Abrahámov (Mt 1.1), “A požehnám tých, ktorí ťa žehnajú, a tých, ktorí ti zlorečia, prekľajem, a budú požehnané v tebe všetky čeľade zeme.” (1M 12.3). Apoštol Pavol to pre nás zhrnul: “Tak ako Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť. A tedy vedzte, že tí, ktorí sú z viery, sú synmi Abrahámovými. A Písmo predvidiac, že Boh z viery ospravedlňuje pohanov, predzvestovalo Abrahámovi: Požehnané budú v tebe všetky národy.” (Gal 3.6-14) Zodpovednosť Abraháma bola príkladom pre všetkých veriacich: “ … a aby bol otcom obriezky nie len tým, ktorí sú z obriezky, ale aj tým, ktorí kráčajú v šľapajach viery, viery v neobriezke, nášho otca Abraháma.” (Rm 4.12). Boh mu nakoniec skrze Sáru daroval zasľúbeného syna. Potom v plnej poslušnosti činil, čo mu Boh prikázal, a bol dokonca pripravený obetovať Izáka ako obeť, pretože veril, že by ho Boh vzkriesil z mŕtvych. (Rm 4.17, Žd 11.19). Toto je pravá, živá viera, v priamej zodpovednosti pred Bohom. Ak aj my, tak ako Abrahám, veríme všetkým zasľúbeniam Božím, tak ich uvidíme naplnené, pretože sú v Ježiši Kristu áno a amen (2Kor 1.20).

Mojžiš mal veľkú zodpovednosť za Izrael zodpovedajúcu jeho povolaniu. Boh, ten Pán sa mu zjavil v ohnivom kre a poveril ho, aby vyviedol ľud, pričom ho uistil, že bude s ním. “A ešte riekol Boh Mojžišovi: Takto povieš synom Izraelovým: Hospodin, Boh vašich otcov, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakobov, ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky, a to je moja pamiatka z pokolenia na pokolenie.“ (2M 3.15). Mojžiš mal veľkú zodpovednosť za Izraelskú cirkev, v súvislosti s naplnením zasľúbenia, ktoré Pán dal Abrahámovi: “Vedz istotne, že tvoje semeno bude pohostínom v zemi, ktorá nebude patriť im, a budú im, ľuďom tej zeme, slúžiť, a budú ich trápiť štyristo rokov. Ale aj národ, ktorému budú slúžiť, ja budem súdiť, a potom vyjdú s veľkým majetkom.” (1M 15.13-14) On videl toto zasľúbenie naplnené a smel vyviesť ľud izraelský z otroctva. Mojžiš sa dožil toho, že videl, ako sa Izrael stal “prvorodeným synom” (2M 4.22-23), “ľudom Božím” (2M 5.1) a “cirkvou Božou” (2M 12).

“A Hospodin hovoril Mojžišovi tvárou v tvár, tak ako hovorí človek so svojím priateľom.” (2M 33.11a). A Mojžiš prosil Pána: “A tak teraz prosím, ak som našiel milosť v tvojich očiach, prosím, oznám mi svoju cestu, aby som ťa poznal, aby som našiel milosť v tvojich očiach, a vidz, že tento národ je tvojím ľudom.“ (2M 33.13). To je túžba každého pravého služobníka Božieho. Zodpovednosť Mojžiša pred Bohom spočívala v tom, učiniť všetko tak, ako mu bolo prikázané, a skladať svedectvo o tom, čo mu bolo zjavené. Tak je to napísané v Novom zákone: “A Mojžiš pravda bol verný v celom jeho dome, ako služobník, na svedectvo toho, čo malo byť hovorené…” (Žd 3.5-6). 

Jozua mal taktiež zvláštnu zodpovednosť, totiž previesť ľud, ktorý bol vyvedený von, cez Jordán do zasľúbenej zeme. Boh Pán hovoril k Jozuemu: “Mojžiš, môj služobník zomrel; preto teraz vstaň a prejdi cez tento Jordán, ty i všetok tento ľud, do zeme, ktorú im ja dám, synom Izraelovým.” (Jozua 1.2) Potom Jozua prikázal: “A Jozua prikázal správcom ľudu a povedal: Prejdite stredom tábora a prikážte ľudu povediac: Nachystajte si potravy, lebo po troch dňoch prejdete cez tento Jordán, aby ste vošli ta a zaujali do dedičstva zem, ktorú vám dá Hospodin, váš Boh, aby ste ju tedy zaujali do dedičstva.” (Jozua 1.10-11). Prirodzený pokrm bol potrebný na posilnenie, aby ľud mohol zaujať zasľúbenú zem. My potrebujeme na posilnenie duchovný pokrm, aby sme mohli dosiahnuť vlastníctvo všetkého, čo nám Boh zasľúbil. Jozua mal taktiež veľkú zodpovednosť v súvislosti s ľudom izraelským. Pod jeho službou nastalo dokončenie diela, ktoré Boh skrze Mojžiša započal. Slovo zjavené prorokovi Mojžišovi sa nachádzalo v truhle zmluvy, ktorá bola nesená na to určenými mužmi. Múry Jericha padli a slnko ostalo na nebi stáť tak dlho, až kým ľud nedosiahol úplné víťazstvo (Jozua 10).

Eliáš mal poverenie zaviesť ľud izraelský späť k Bohu. Šiel na horu Karmel a vzal 12 kameňov symbolizujúcich 12 kmeňov izraelských, postavil oltár, položil naň obeť, vylial naň vodu a volal k Bohu, tomu Pánovi v čase suchej obete. Vypočutie nastalo okamžite, pretože Eliáš učinil všetko podľa príkazu Pánovho. Modlil sa: “Vyslyš ma, Hospodine, vyslyš ma, aby poznal tento ľud, že ty, Hospodine, si Boh, a že si to ty,ktorý si obrátil jeho srdce naspäť.” (1Kráľ 18.37) Boh odpovedal ohňom, ktorý spálil zápalnú obeť aj s oltárom. “Keď to uvidel všetok ľud, padli všetci na svoju tvár a povedali: Hospodin je Boh! Hospodin je Boh!” Toho dňa nastal koniec 400 prorokov Bálových a 400 prorokov Astartiných. Eliáš mal v tom čase najväčšiu zodpovednosť na zemi. V sile Božieho povolania poslušne činil to, čo mu Boh Pán prikázal, a Boh Pán obrátil k sebe srdcia všetkého ľudu.

Všetci proroci, ktorých Boh počas Starého zákona vyvolil a poslal, mali vždy službu podľa spôsobu Božského povolania a veľkú zodpovednosť pred Bohom, akú nemal v tom čase nikto iný. Ale so službou Jána Krstiteľa na začiatku Nového zákona bola spojená zvláštna zodpovednosť v súvislosti so spásnym plánom: On bol zasľúbený prorok, ktorý mal predstaviť Mesiáša. On bol muž, ktorého Boh poslal k svojmu ľudu so zvesťou: “ … aby všetci uverili skrze neho.” (Jn 1.6-13) Na základe rady, od večnosti učinenej Bohom, on pripravil Pánu cestu, a obrátil srdcia tých, ktorí boli vo viere starozákonných otcov, k viere detí Novej zmluvy. On bol určený k tomu účelu, aby pripravil Pánu ľúby ľud. V evanjeliu Lukáša 1.16-17 sa píše: “A mnohých zo synov Izraelových obráti k Pánovi, ich Bohu. A on sám pôjde pred ním v duchu a v moci Eliášovej obrátiť srdcia otcov na deti a neposlušných k rozumnosti spravodlivých, aby prihotovil Pánovi pripravený ľud. ”

Kto vlastne môže pochopiť zodpovednosť, ktorá prichádza s Božím poverením a Bohom zasľúbenou službou, ktorá je priamo spojená so spásnym plánom? Pán zasľúbil v Malachiášovi 3.1: “Hľa, posielam svojho anjela, a upraví cestu pred mojou tvárou.” Skrze proroka Izaiáša bolo predpovedané: “Hlas volajúceho na púšti: Upravte cestu Hospodinovu, urovnajte na pustine hradskú nášmu Bohu!” (Izaiáš 40.3) V Novom Zákone môžeme nájsť potvrdenie tejto služby na niekoľkých miestach: ev. Matúša 11.12-13, ev. Marka 1.1-4, ev. Lukáša 7.27-30, ev. Jána 1.19-28.

Náš Pán prišiel ako zasľúbený Mesiáš a Spasiteľ. Niektorí Ho prijali, iní ho odmietli. Tým, ktorí ho prijali bola daná moc stať sa synmi Božími. (Jn 1.12-13). Keď prišiel v tele, niesol tú najvyššiu zodpovednosť, ktorou bolo dokonanie diela spásy. Apoštol Pavol píše: “Aj my vám zvestujeme o tom zasľúbení, ktoré dostali otcovia, že ho Boh naplnil ich deťom, nám, vzkriesiac Ježiša z mŕtvych.” (Sk 13.32-33). Našou zodpovednosťou dnes je zvestovať dokonané dielo spásy celému ľudstvu. To je poverenie novozákonnej cirkvi od jej založenia v deň Letníc.

Apoštol Peter bol vyvolený, aby povstal spomedzi bratov, keď boli sto dvadsiati zhromaždení v hornej sieni. On bol tiež muž s poverením v priamej zodpovednosti pred Bohom. Peter bol prvý, komu Pán zveril kľúče Kráľovstva na základe Božského zjavenia Ježiša Krista, ktoré mu bolo darované (Mt 16). On konal v súlade s priamymi nariadeniami zmŕtvychvstalého Pána. Muž Boží prvej hodiny kázal prvé kázanie pod priamym vedením a inšpiráciou Svätého Ducha. Na tomto mieste musí byť viackrát zopakované, že posledné kázanie, ktoré bude kázané mužom Božím pred príchodom Ježiša Krista, bude práve také, ako bolo vtedy to prvé. Krst bude vykonávaný presne tak, ako bol vykonaný prvý krst v čase, keď bola novozákonná cirkev založená.

Biblický vzor je platný od prvého až po posledný deň času milosti. Najprv prichádza kázanie, ktoré spôsobí vieru, potom Svätý Duch vedie osobu k pokániu a následne prichádza krst každého pravého veriaceho v mene Pána Ježiša Krista.

Obrátenie a poverenie apoštola Pavla sú známe každému čitateľovi Biblie. Jeho služba prišla s jedinečnou zodpovednosťou pre novozákonnú cirkev. On zaradil všetky veci v cirkvi do ich Božského poriadku, ukázal správne spojenie služieb a darov Ducha, ktoré boli dané na vzdelávanie zboru, a zaoberal sa podrobne každou biblickou témou. Jeho poverenie bolo to najdôležitejšie pre novozákonnú cirkev. Bol to apoštol Pavol, kto vyslovil prekliatie na každého, kto by kázal iné evanjelium (Gal 1). Dnes je náboženský svet preplnený ľuďmi, ktorí kážu iného Ježiša a iné evanjelium, pretože prijali iného ducha (2Kor 11.4).

Apoštol Ján, ktorý bol vypovedaný na ostrov Patmos z dôvodu Slova Božieho a pre svedectvo Ježiša Krista (Zj 1.9), mal taktiež zvláštnu zodpovednosť pred Bohom. Tam, v úplnej izolácii od civilizácie, mu Pán ukázal veci, ktoré sa majú stať tesne pred koncom času. Videl Pána na Jeho tróne (Zj 4), videl tajomnú knihu zapečatenú siedmymi pečaťami (Zj 5), videl nevestu v nebesiach a počul premožiteľov spievať mocné Aleluja (Zj 19). Videl tisícročné panovanie Krista, videl prvé a druhé vzkriesenie, videl súdy pred bielym trónom (Zj 20). Videl dokonca nové nebesia a novú zem (Zj 21). Nikto iný v tom čase nemal rovnaké povolanie a s tým spojenú priamu zodpovednosť pred Bohom. Musel spísať všetko, čo videl a počul (Zj 1.11), aby sme to mali ešte aj my dnes. Amen!

Počas cirkevnej histórie sa na scéne objavili mnohí muži bez priameho poverenia a služby. Boli to muži, ktorí nadšení náboženstvom vyšli z pohanstva a obrátili sa ku kresťanstvu, ale nie k Ježišovi Kristovi. Od Nicejského koncilu v roku 325 bolo formulované úplne nebiblické vyznanie viery a v rímskom cisárstve bola založená ľudová cirkev, bez apoštolov a prorokov – čo bolo úplne v protiklade s originálnou cirkvou, ktorá bola vzbudovaná na základe apoštolov a prorokov (Ef 2.20). Po tisícročnom kraľovaní katolíckej cirkvi prišiel mocný duchovný prelom v čase reformácie. Muži ako Wycliff, Hus a iní boli osvietení Duchom Božím, pretože vzali Sväté Písmo do svojich rúk a Slovo Božie do svojich sŕdc a takto dláždili cestu reformátorom. Potom prišli Martin Luther, Philip Melanchton, Juldrych Zwingli, John Calvin a iní, ktorí usilovali o slobodné zvestovanie evanjelia. Ďalšie prebudenia nasledovali počas pôsobenia Johna Wesleyho, zakladateľa Metodistickej cirkvi, Johna Smitha, zakladateľa Baptistickej cirkvi, Menno Simonsa, zakladateľa Mennonitskej cirkvi, a až k Dwightovi Moodymu a mnohých iných. Svet taktiež vie o mocnom vyliatí Svätého Ducha a letničnom prebudení na prelome 20. storočia. Jednoduchí kazatelia boli naplnení Svätým Duchom a svedčili o Ježišovi Kristovi ako svojom osobnom Spasiteľovi a taktiež o krste Duchom Svätým a ohňom (Mt 3.11-12, Sk 11.15-16 a iné).

Po druhej svetovej vojne prišiel na scénu William Branham. Mal zvláštne povolanie a poverenie a prorockú službu. Dokonca aj jeho odporcovia musia pripustiť, že taká služba nebola na zemi prítomná od času nášho Pána. 7. máj 1946 bol veľmi zvláštny deň, ktorý si Boh vyvolil, aby poveril Svojho služobníka a oznámil mu účel spojený s jeho povolaním. S tým prichádzame k hlavnému zasľúbeniu pre náš čas, ktoré nemohlo zostať nenaplnené. Opakovane som povedal, že Boh činí všetky veci súvisiace s Jeho plánom Spásy podľa Jeho Slova, aby mohli byť kedykoľvek overené. Skúška musí byť preto vždy založená iba na Božom Slove. Každé proroctvo a zasľúbenie týkajúce sa prvého príchodu Krista bolo vtedy doslova naplnené, ale zákonníci a učení Písma to nepoznali, pretože boli duchovne zaslepení svojimi vlastnými výkladmi. Zdá sa, že dnes sa história v tomto zmysle opakuje. Biblické proroctvá nesmú byť za žiadnych podmienok vykladané (2Pt 1.20), musia byť videné a spoznané vo svojom naplnení. Výklady sú vždy dielom nepriateľa, a vlastne len prekážajú a vskutku nám zabraňujú vidieť naplnenie proroctiev skrze zjavenie.

Pre túto úplne záverečnú časť času milosti dal Boh Pán sám zasľúbenie: “Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, prv ako príde deň Hospodinov, veľký a strašný.” TO JE TAK HOVORÍ PÁN. Stále ešte žijeme v čase milosti, ktorý je taktiež nazývaný “deň spasenia” (Izaiáš 49-6-8, 2Kor 6.2). Čas milosti započal prvým príchodom Krista a pre národy skončí návratom Krista, tak ako je nám to zasľúbené v evanjeliu Jána 14.1-3. Až vtedy započne posledný a hrozný deň Pána. Naveky verný Boh bdel nad Svojim Slovom a naplnil to, čo zasľúbil. Ako inak by to aj mohlo byť? Vskutku nám poslal muža, ktorého určil za proroka, ako bol Eliáš. Ktokoľvek to nepoznáva alebo neprijíma, žije v duchovnej temnote a nie je v Kráľovstve Božom, alebo ešte nepoznal milostivé navštívenie Božie. Až potom, čo nám bolo prorocké Písmo zjavené, žiari a prináša svetlo do temnoty (2Pt 1.19).

V tejto súvislosti vyvstáva nasledovná otázka: Čo je to deň Pánov, pred ktorým mal byť poslaný muž ako Eliáš? Už sme stručne spomenuli Eliášove skutky. Teraz sa jedná o poverenie pre náš čas, a to je obrátiť srdcia Božích detí od všetkého, čo nesúhlasí so Slovom, a priviesť ich späť k Pánu. Teraz, tak ako na počiatku, musí byť zvestované pôvodné učenie dvanástich apoštolov cirkvi na konci času, aby mohla byť prinavrátená do pôvodnej harmónie a vzbudovaná na pravom základe apoštolov a prorokov, kde je sám Ježiš Kristus uhoľný kameň (Ef 2.13-22).

Čo sväté Písmo predpovedá? Na jednej strane hovorí, že povstanú mnohí falošní proroci a falošní kristovia a zvedú mnohých – ak by bolo možné i vyvolených (Mt 24). Na druhej strane je nám dané všetko obsahujúce zasľúbenie: “Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, prv ako príde deň Hospodinov, veľký a strašný.” (Mal 4.5-6)

Náš Pán v Novom Zákone opätovne potvrdil toto veľmi dôležité zasľúbenie: “Eliáš pravda príde prv anapraví všetko.” (Mt 17.11)

“A on im povedal: Eliáš pravda príde prv anapraví všetko.” (Mk 9.12). Odvolával sa taktiež na už ukončenú službu Jána Krstiteľa, ktorý prišiel v Duchu a moci Eliáša: “Ale hovorím vám, že aj Eliáš už prišiel, a urobili mu, čo chceli, ako je o ňom napísané.” (v.13)

Nasledujúce miesta z Písma ukazujú, čo sa stane, keď príde deň Pánov:

“Hľa, deň Hospodinov prichádza, ukrutný, prchlivosť a páľa hnevu, aby obrátil zem na púšť, a jej hriešnikov zahladí z nej.” (Izaiáš 13.9)

“Slnce sa obráti na tmu a mesiac na krv, prv ako príde deň Hospodinov, veľký a strašný.” (Joel 2.31)

“Lebo je blízko deň Hospodinov, ktorý príde na všetky tie národy.” (Ob 1.15)

“A hneď po súžení tých dní zatmie sa slnce, a mesiac nedá svojej žiare, a hviezdy budú padať z neba, a nebeské moci sa budú pohybovať.” (Mt 24.29)

“A v tých dňoch, po tom súžení, slnce sa zatmie, a mesiac nedá svojho svetla” (Mk 13.24)

“A dám vidieť zázraky hore na nebi a znamenia dole na zemi, krv a oheň a dymovú paru. Slnce sa obráti na tmu a mesiac na krv, prv ako príde deň Pánov, veľký a slávny.” (Sk 2.19-20)

“Lebo sami dôkladne viete, že deň Pánov príde tak ako zlodej v noci.“ (1Tes 5.2)

“Ale príde deň Pánov ako zlodej v noci, v ktorý pominú nebesia s rachotom, a živly, rozpálené ohňom, sa rozplynú, a zem i diela, ktoré sú na nej, zhoria.” (2Pt 3.10)

Apoštol Ján bol v Duchu vzatý priamo do dňa Pánovho (Zj 1.10). Videl knihu zapečatenú siedmymi pečaťami v ruke Toho, ktorý sedel na tróne (Zj 5.1). Ďalej videl ako Baránok vzal knihu a otvoril pečate. Bol to brat Branham, ktorému bolo dané nadprirodzené zjavenie siedmych pečatí v marci 1963.

Prvé štyri pečate prebiehajú paralelne so siedmymi cirkevnými vekmi. Piata pečať hovorí o zavraždených Židoch a taktiež o Židoch, ktorí budú zavraždení v čase, ktorý ešte príde (Zj 6.9-11). To sa samozrejme stane až po vytrhnutí a po skončení služby dvoch prorokov (Zj 11). Otvorením šiestej pečate sa dozvedáme viac o príchode dňa Pánovho.

“A videl som, keď otvoril šiestu pečať a hľa, povstalo veľké zemetrasenie, aslnce sčernelo ako srstené vrece, a mesiac bol celý ako krv.” (Zj 6.12)

Ó, aké jasné je Slovo Božie! Boh zasľúbil, že predtým, ako sa slnko obráti na temnotu a mesiac na krv, predtým, ako všetky diela človeka zhoria v plameňoch, predtým ako nastane “vyčistenie”, nám pošle proroka. Toto je najdôležitejšie zasľúbenie, ktoré malo byť naplnené v našom čase.

Kedykoľvek príde na scénu pravý prorok, ktorého služba je potvrdená Bohom, je naša pozornosť upretá na zvesť, ktorú prináša. Teraz sme znova prišli k dôležitému bodu, totiž povolanie a poverenie, ktoré bolo dané bratovi Branhamovi, a my sa za túto Božiu voľbu nehanbíme.

Veľmi zvláštnou udalosťou bolo prežitie, ktoré mal brat Branham 11. júna 1933, pri jeho prvom krste v rieke Ohio po jeho prvej evanjelizačnej kampani. Z nadprirodzeného svetla bolo na neho tri krát zavolané, “Pozri sa hore!” Keď sa pozrel hore, videl nadprirodzené svetlo a mocný hlas Pána povedal: “Ako bol Ján Krstiteľ poslaný, aby predišiel prvému príchodu Krista, tak si ty poslaný s posolstvom, ktoré predíde druhému príchodu Krista.” V apríli 1966 som stretol niekoľkých ľudí v Jeffersonville, v americkom štáte Indiana, ktorí boli očití svedkovia tohto veľkého prežitia. S týmto nadprirodzeným poverením je spojená zodpovednosť za cirkev Ježiša Krista ako nebola ešte nikdy predtým. Dary a povolania dané Bohom sú nezmeniteľné (Rm 11.29). Toto ešte stále platí: “Lebo Pán Hospodin nečiní ničoho, krome keď zjavil svoju tajnú radu svojim služobníkom prorokom.” (Amos 3.7). Tak je to napísané, a preto tomu tak veríme. Zasľúbenie, že Boh pošle proroka na konci času milosti pred začiatkom dňa Pánovho je týmto naplnené a potvrdené. Žiadne dieťa Božie nemôže prejsť pomimo Bohom ustanovenej služby, inak by sa naplnilo nasledovné: “Vidzte, vy pohŕdači, divte sa a zmiznite, lebo ja konám dielo za vašich dní, dielo, ktorému neuveríte, keby vám niekto rozprával o ňom.” (Sk 13.41)

Boh nepotrebuje žiadať ohľadom svojho konania nikoho o radu. On sám bdie nad Svojim Slovom a nesie plnú zodpovednosť za všetko, čo sa týka plánu Spasenia a celej rady Božej. On posiela svojich služobníkov priamym poverením, a tí tak potom majú taktiež podiel na tejto zodpovednosti. V 20.storočí, či tomu ľudia veria a prijímajú alebo nie, nebol žiadny iný muž na tvári zeme, ktorý by mal priame povolanie a poverenie ako brat Branham. Tento muž konal v priamej zodpovednosti pred Bohom podľa plánu spasenia pre konečný čas.

Ešte žije väčšina evanjelistov, ešte žijú charizmatické osobnosti z nasledujúcich prebudení a každého z nich by sme sa mohli opýtať, či teda obdržali priame povolanie, či môžu hovoriť o dni, hodine a mieste, kde a kedy im bolo od Pána dané poverenie v spásnych dejinách. Aj keď ešte nikdy nebolo toľko náboženskej činnosti ako teraz, stavajú všetci viac alebo menej podľa svojich vlastných pôsobivých programov svoje kráľovstvo v kráľovstve Božom. Pozorný pozorovateľ si všimne, že je to len náboženská zábava ozdobená biblickým rozprávaním.

Opakujem to z dôvodu zodpovednosti pred Bohom ešte raz. Službou brata Branhama bolo naplnené zasľúbenie proroka Malachiáša. Cesta Božia vedie k Božiemu povereniu a nie povedľa neho. Všetci vedia, že sme prišli do konečného času, a že príchod Ježiša Krista je blízko, aj keď nikto nepozná deň ani hodinu. Ak teda bolo bratovi Branhamovi povedané, že zvesť, ktoré mu bola zverená, predíde druhému príchodu Krista, tak je to záväzné pre všetkých, ktorí by chceli byť pripravení pri príchode Ježiša Krista.

K mimoriadnym službám Boh vždy povolal len jednotlivcov, a tým im tiež dal najväčšiu zodpovednosť. Týchto mužov Boh sám poveril a poslal na základe Svojho spásneho plánu. Len kto toto uznáva, ten ich službu prijme a bude veriť to, čo im Boh zjavil a zo Svojho Slova zveril. Blahoslavení sú tí, ktorí prijímajú toho, ktorého poslal Boh a beda tým, ktorí to nečinia. To, čo Pán hovorí o tých, ktorých posiela, zostáva pravdou na veky. “Kto vás prijíma, mňa prijíma, a kto mňa prijíma, prijíma toho, ktorý ma poslal.” (Mt 10.40).

“Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda; a kto mnou pohŕda, pohŕda tým, ktorý ma poslal.” (Lk 10.16).

“Amen, amen vám hovorím, že ten, kto prijíma toho, koho by som poslal, mňa prijíma; a kto mňa prijíma, prijíma toho, ktorý mňa poslal.” (Jn 13.20).

Musíme to zdôrazniť ešte raz: Ktokoľvek prechádza pomimo služby, ktorú Boh zasľúbil a ustanovil, taká osoba prechádza s opovrhnutím okolo Boha a toho, čo On činí.