Obežník December 1983

Všetci služobníci Boží boli vedení zvláštnym spôsobom. Každý žil v inej dobe a mal vykonať iné poverenie; služba jedného každého prebiehala podľa Božieho spásneho plánu. Žiaden z nich nemal právo zasahovať do Božích rozhodnutí. Každý jednotlivý bol povolaný, poverený a poslaný a musel konať, čo mu Pán prikázal. Bez toho, aby sa ho niekto na niečo pýtal, bol Jozef vrhnutý do jamy, predaný do Egypta, vrhnutý do väzenia a musel všetkým prejsť len preto, že Boh chcel zachovať potomkov Abraháma, Izáka a Jákoba v dobe hladu nažive.

Boh sa Jóba nepýtal, či súhlasí s tým, že Satan zničí celý jeho dom a spustoší všetok jeho majetok. 24 kapitol pojednáva o príbehu muža, ktorý sa vôbec ničoho nedopustil a napriek tomu bol vydaný zúrivosti Satana.

Mojžiš si nemohol vybrať, či by chcel prevziať ťažkú úlohu vyviesť národ izraelský. Jeho celoživotná cesta bola predurčená. Jána Krstiteľa sa taktiež nikto nepýtal, či chce byť prorokom podľa Izaiáša 40:3 a Malachiáša 3:1. Božská voľba ho určila, aby túto službu vykonal. Tiež sa ho nikto nepýtal, či je ochotný položiť svoju hlavu len preto, že jedna dáma tancovala. Kritici by sa mohli právom pýtať: „Ján, kde bol tvoj Boh, ktorého si obhajoval? Kde bol ten Pán, ktorému si pripravil cestu, keď si sa dostal do žalára?“ Ani Pavel nemal žiadnu voľbu. Pán sa s ním stretol, dal mu príkaz, lebo on Mu mal byť vyvoleným nástrojom, aby niesol Jeho meno pohanom atď.

Ani brata Branhama sa nikto nepýtal, či chce prevziať najväčšie poverenie všetkých čias. Pán sa mu zjavil a povolal ho, aby sa skrze jeho službu naplnili zasľúbenia, ktoré boli určené pre tento čas.

Práve tak málo som mohol ja ovplyvniť, že mi bolo dané poverenie zvestovať Slovo a rozdeľovať duchovný pokrm. Preto nemôžem inak, než kázať to isté evanjelium a zvestovať celú radu Božiu, ako to činil Pavel a brat Branham, lebo i ja sa budem musieť ako i oni zodpovedať pred všetkými, ktorým som kázal. Spoločne chceme v onom dni taktiež pred Pánom obstáť. Zo zjaveného Slova nemôžeme vyberať, čo sa nám zachce, ani nesmie byť svojvoľne vykladané. Znovunapravenie je od tejto poslednej služby závislé. Kto sa v každom smerenepodriaďuje Božiemu Slovu, stojí mimo záverečného spásneho diela. O takých ľuďoch Pán hovorí, že ho vzývajú nadarmo a nachádzajú sa preto v blude, pretože neznajú Písmo ani moc Božiu.

Teraz na konci ide o všetko, čo Boh vyslovil skrze ústa Svojich svätých prorokov a apoštolov. To je božská zvesť tohto času, ktorú Boží ľud musí počuť. Preto Pán 28. decembra 1982 prikázal: „Zhromaždi mi Môj ľud, s ktorým som uzavrel zmluvu pri obeti!“ Neschádzame sa, aby sme počuli nejakého brata, ale aby sme počuli Slovo všemohúceho Boha. Prial by som si, aby každý z vás raz počul ten prikazujúci hlas Pána, aby zistil, čo je tým v človeku spôsobené!

Nikto nemôže zmerať vďačnosť, ktorú cítim vo svojom srdci za tú veľkú prednosť, že som poznal brata Branhama a spoluprežiI jeho službu počas desiatich rokov pred jeho odchodom domov. Od okamihu, keď som ho prvýkrát počul a pozdravil, povstala vo mne hlboká túžba dozvedieť sa o jeho zvestovaní viac. Od roku 1958 mi boli pravidelne zasielané všetky kázania, ktoré kázal v Jeffersonville. Tým som mal, ako nikto iný, možnosť, aby som spoluprežil Božie pôsobenie a duchovný vývoj jeho služby. Každé kázanie som počul najmenej trikrát, mnohé z nich som preložil a odvažujem sa tvrdiť, že neexistuje nikto, komu by bola skrze božské zjavenie zvesť zverená tak dôkladne a obsiahle. V priebehu rokov mal som s bratom Branhamom i písomný kontakt. Celkom mám od neho odložených 25 listov. Ten prvý pochádza z 11. 11. 1958, posledný z 30. 9. 1965.

Len prednedávnom mi napadlo, že sčasti sme mali tie isté prežitia. 1. 1. 1981 som videl, ako všetci viete, veľký zástup, ktorý bol vzatý nahor vo vytrhnutí. Všetci boli mladí a oblečení v bielom. Váhal som však zmieniť sa, že každý z nich mal svoju prirodzenú farbu vlasov. Keď som teraz znovu čítal knihu „Pečate“ zistil som, že brat Branham pri opise svojho prežitia hovorí na str. 245 to isté.

Tie isté slová, ktorými Pán prikázal bratovi Branhamovi, aby uskladnil pokrm, použil Pán aj vtedy, keď tým poveril mňa. Moje prežitie bolo publikované v marci 1963 v časopise „Mehr Licht Verlag“ (Vydavateľstvo Viac svetla) ročník 37, číslo 6. V tom čase ešte bola možnosť sa na to brata Branhama spýtať.

Keď mi Pán v Marseille dvakrát za sebou prikázal „Vstaň a čítaj 2. Timoteovi 4!“ nebol som si vedomý toho, že bratovi Branhamovi boli pri kladení základného kameňa pre modlitebňu povedané tie isté slová. Vo veršoch 1 – 5 je veľmi zreteľne opísaný dnešný stav. Na základe počuteľného hlasu Pána a z Písma Svätého príkaz znie: „Káž Slovo!“ Kto je skutočne z Boha, počuje Slovo Božie. Všetky výklady pominú, Božie Slovo však ostáva na veky.