„Lebo vy ste nato povolaní, bratia, aby ste boli slobodní…“  (Galatským 5:13)

Kristus nás oslobodil z otroctva hriechu a uviedol do nádhernej slobody Božích detí. Duchovná sloboda, do ktorej sme presadzovaní, však prebieha v závorách Božieho Slova. Neexistuje žiadna sloboda, v ktorej by mohol každý konať, čo by chcel. Kto vyjde mimo Písma, stráca duchovnú slobodu stáva sa opäť otrokom náboženského systému. Dogmy a ustanovenia neexistujú len v kresťanských denomináciách a organizáciách, ale aj v spoločenstvách tých, ktorí vyznávajú, že veria zvesti pre tento čas. Všade, kde ľudia zavádzajú určité učenia a nariadenia (úplne jedno akého druhu), tam činia spásu závislú nielen výsostne na dokonanom diele spásy na kríži Golgoty, ale na skutkoch, ktoré oni sami konajú.

Naša viera a naše učenie, naše myšlienky a jednanie, naša celá myseľ musí byť v súlade so Slovom a nesmie vyjsť mimo neho. Boh je vo Svojom Slove a nikto si viac nemôže dovoliť veriť, myslieť, hovoriť a žiť mimo neho. Kto ostáva v Ježišovi Kristovi, ostáva v Jeho Slove. Skrze poslednú zvesť nám bolo pôsobivým a premáhajúcim spôsobom zreteľne ukázané, že celá Biblia od prvej až po poslednú kapitolu prebieha v dokonalom a absolútnom súlade. Celé Sväté Písmo je Božie Slovo. Ten istý Boh, ktorý hovoril v Starom zákone, hovoril aj v Novom zákone. Musí vziať Boh späť čo i len jednu vetu, ktorú vyslovil? Formuloval by dnes čo i len jeden verš inak?

Žiaľ, aj z úst veriacich počujeme slová: „Ach, to je predsa napísané v Starom zákone“ alebo „To povedal Boh v čase Mojžiša“, „To je predsa napísané v zákone“, „v prorokoch” alebo „v žalmoch“. Neodvolával sa sám Ježiš stále znova na Starý zákon, na Mojžiša, žalmy a prorokov? Na akom základe stálo učenie apoštolov? Čo mohol Pavol otvoriť, keď chcel čítať z Božieho Slova? Odkiaľ vzal všetky príklady, ktoré používa vo svojich listoch? Vtedy predsa Nový zákon ešte vôbec neexistoval! V 3. kapitole Rimanom píše: „Či tedy maríme zákon vierou? Nijakým činom! Ale zákon staviame v platnosť.“ (verš 31)

V liste Židom 8:10 cituje Slovo z proroka Jeremiáša 31:33b: „Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Pán: Dám Svoje zákony do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.“ Tam nestojí: „Vložím do vás Mojžišov zákon so všetkými nariadeniami“, ale: „Dám Svoje zákony do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia…“ Zákon Mojžiša obsahoval oboje, na jednej strane Boží zákon, ktorý je záväzný pre všetkých a na druhej strane zákon, ktorý bol určený pre Izrael a ich bohoslužbu. Uprostred Mojžišovho zákona sa nachádza ten duchovný, Boží zákon – to, čo malo byť zvestované ako zjavenie (Židom 3:5). To je časť, ktorá je určená pre veriacich. Keď sa brat Branham, Pavol, štyria evanjelisti a apoštoli odvolávajú na Starý zákon, tak predsa nie preto, aby na nás položili ťažké jarmo Mojžišovho zákona, ale jemné a ľahké jarmo Ježiša Krista (Matúš 11:30).

Nenapísal Pavol: „Tak tedy je zákon svätý, i prikázanie je sväté i spravodlivé i dobré“ (Rimanom 7:12)? „Lebo vieme, že zákon je duchovný…“ (verš 14) Nevyjasnil, že poznanie hriechu prichádza len skrze zákon? Každá svojvôľa musí skončiť. Prečo bol Ježiš podriadený zákonu? On neprišiel, aby ho zrušil, ale aby každú požiadavku poslušne naplnil a aby nás spod kliatby zákona vykúpil (Galaťanom 3:13). Sme oslobodení od litery, aby sme vošli do novej povahy Ducha a mohli správnym spôsobom vykonávať službu novej zmluvy (Rimanom 7:6). Všetci vykúpení dostali moc, stať sa deťmi Božími (Jána 1:12).

Od Adama stoja všetci ľudia pod kliatbou, ktorú Boh vyriekol po prvom prestúpení. V zákone bola každá neposlušnosť Božieho prikázania postavená pod trest. Ježiš, náš Pán a Vykupiteľ, však prišiel na túto zem, aby trest za hriech a smrť – večné oddelenie od Boha – vzal na Seba a zmieril nás s Bohom. Preto na kríži zvolal: „Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?“ Drahou krvou Baránka nebol zaplatený len závdavok za vykúpenie našej duše, ale plná kúpna cena. Dar Svätého Ducha je len závdavkom, zálohou, nárokom na vykúpenie našich tiel (Efežanom 1:13–14, 4:30), ale krv, v ktorej bol Boží život, obsahovala plnú a definitívnu kúpnu cenu za nás. Naše telo ešte čaká na vykúpenie a premenu, naša duša je však už spasená a dostala večný život.

„Lebo vy ste nato povolaní, bratia, aby ste boli slobodní…“ (Galatským 5:13)

Kristus nás oslobodil z otroctva hriechu a uviedol do nádhernej slobody Božích detí. Duchovná sloboda, do ktorej sme presadzovaní, však prebieha v závorách Božieho Slova. Neexistuje žiadna sloboda, v ktorej by mohol každý konať, čo by chcel. Kto vyjde mimo Písma, stráca duchovnú slobodu stáva sa opäť otrokom náboženského systému. Dogmy a ustanovenia neexistujú len v kresťanských denomináciách a organizáciách, ale aj v spoločenstvách tých, ktorí vyznávajú, že veria zvesti pre tento čas. Všade, kde ľudia zavádzajú určité učenia a nariadenia (úplne jedno akého druhu), tam činia spásu závislú nielen výsostne na dokonanom diele spásy na kríži Golgoty, ale na skutkoch, ktoré oni sami konajú.

Naša viera a naše učenie, naše myšlienky a jednanie, naša celá myseľ musí byť v súlade so Slovom a nesmie vyjsť mimo neho. Boh je vo Svojom Slove a nikto si viac nemôže dovoliť veriť, myslieť, hovoriť a žiť mimo neho. Kto ostáva v Ježišovi Kristovi, ostáva v Jeho Slove. Skrze poslednú zvesť nám bolo pôsobivým a premáhajúcim spôsobom zreteľne ukázané, že celá Biblia od prvej až po poslednú kapitolu prebieha v dokonalom a absolútnom súlade. Celé Sväté Písmo je Božie Slovo. Ten istý Boh, ktorý hovoril v Starom zákone, hovoril aj v Novom zákone. Musí vziať Boh späť čo i len jednu vetu, ktorú vyslovil? Formuloval by dnes čo i len jeden verš inak?

Žiaľ, aj z úst veriacich počujeme slová: „Ach, to je predsa napísané v Starom zákone“ alebo „To povedal Boh v čase Mojžiša“, „To je predsa napísané v zákone“, „v prorokoch” alebo „v žalmoch“. Neodvolával sa sám Ježiš stále znova na Starý zákon, na Mojžiša, žalmy a prorokov? Na akom základe stálo učenie apoštolov? Čo mohol Pavol otvoriť, keď chcel čítať z Božieho Slova? Odkiaľ vzal všetky príklady, ktoré používa vo svojich listoch? Vtedy predsa Nový zákon ešte vôbec neexistoval! V 3. kapitole Rimanom píše: „Či tedy maríme zákon vierou? Nijakým činom! Ale zákon staviame v platnosť.“ (verš 31)

V liste Židom 8:10 cituje Slovo z proroka Jeremiáša 31:33b: „Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Pán: Dám Svoje zákony do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.“ Tam nestojí: „Vložím do vás Mojžišov zákon so všetkými nariadeniami“, ale: „Dám Svoje zákony do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia…“ Zákon Mojžiša obsahoval oboje, na jednej strane Boží zákon, ktorý je záväzný pre všetkých a na druhej strane zákon, ktorý bol určený pre Izrael a ich bohoslužbu. Uprostred Mojžišovho zákona sa nachádza ten duchovný, Boží zákon – to, čo malo byť zvestované ako zjavenie (Židom 3:5). To je časť, ktorá je určená pre veriacich. Keď sa brat Branham, Pavol, štyria evanjelisti a apoštoli odvolávajú na Starý zákon, tak predsa nie preto, aby na nás položili ťažké jarmo Mojžišovho zákona, ale jemné a ľahké jarmo Ježiša Krista (Matúš 11:30).

Nenapísal Pavol: „Tak tedy je zákon svätý, i prikázanie je sväté i spravodlivé i dobré“ (Rimanom 7:12)? „Lebo vieme, že zákon je duchovný…“ (verš 14) Nevyjasnil, že poznanie hriechu prichádza len skrze zákon? Každá svojvôľa musí skončiť. Prečo bol Ježiš podriadený zákonu? On neprišiel, aby ho zrušil, ale aby každú požiadavku poslušne naplnil a aby nás spod kliatby zákona vykúpil (Galaťanom 3:13). Sme oslobodení od litery, aby sme vošli do novej povahy Ducha a mohli správnym spôsobom vykonávať službu novej zmluvy (Rimanom 7:6). Všetci vykúpení dostali moc, stať sa deťmi Božími (Jána 1:12).

Od Adama stoja všetci ľudia pod kliatbou, ktorú Boh vyriekol po prvom prestúpení. V zákone bola každá neposlušnosť Božieho prikázania postavená pod trest. Ježiš, náš Pán a Vykupiteľ, však prišiel na túto zem, aby trest za hriech a smrť – večné oddelenie od Boha – vzal na Seba a zmieril nás s Bohom. Preto na kríži zvolal: „Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?“ Drahou krvou Baránka nebol zaplatený len závdavok za vykúpenie našej duše, ale plná kúpna cena. Dar Svätého Ducha je len závdavkom, zálohou, nárokom na vykúpenie našich tiel (Efežanom 1:13–14, 4:30), ale krv, v ktorej bol Boží život, obsahovala plnú a definitívnu kúpnu cenu za nás. Naše telo ešte čaká na vykúpenie a premenu, naša duša je však už spasená a dostala večný život.