O žiadnej téme nepodáva Biblia toľko miest ako o posvätení. Napriek tomu sa zdá, že len málo ľudí pochopilo, čo Božie posvätenie skutočne je, pretože ako aj v mnohých iných veciach, aj v tejto veci mali vlastné myšlienky, podľa ktorých hľadali posvätenie. To však nemá nič spoločné s tým, čo vyžaduje Boh – je to „doma vyrobené“ posvätenie. Pán však chce pri Svojom návrate nájsť Cirkev, ktorá je Jemu ľúba a bude stáť pre Ním dokonale bezúhonná. „A On sám, Bôh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď príde náš Pán Ježiš Kristus. Verný je Ten, ktorý vás volá, ktorý aj učiní.“  (1. Tesaloničanom 5:23–24) Je nám nápadné, že v tomto biblickom texte sú oslovení veriaci, ktorí sú pri návrate Ježiša Krista na zemi.

Brat Branham vždy znova poukazoval na oblasti duše a ducha a na to, že je možné v duchu prežívať mocné požehnania a napriek tomu byť vo svojej duši stratený. Teraz však, krátko pred Ježišovým príchodom, musí povstať zástup premožiteľov, Nevesta Slova, Nevesta Ducha, ktorá je v každom úseku v dokonalom súlade s Písmom.

Náš Pán prosil za tých Svojich: „Posväť ich v Svojej pravde! Tvoje Slovo je pravda.“ (Ján 17:17) Tento výrok má ten najvyšší význam. Boh ľúbe posvätenie prebieha len v rámci Božieho Slova. Iné posvätenie, ktoré by pred Bohom platilo, neexistuje. Vlastné predstavy ani vlastné úsilie pre Ním nemôžu obstáť. Keď Ježiš povedal: „Posväť ich v Svojej pravde!“, tak tým myslel celé Slovo. Už v Starom zákone dal Boh pre osobný život človeka nariadenia, ktoré musel dodržiavať. Nasledovaním týchto nariadení sa stali ľudia, ktorí prinášali pred Boha obeť, Pánu ľúbi. V 3. Mojžišovej 11:44 stojí napísané: „Lebo Ja som Pán, váš Bôh, a preto sa posvätíte a budete svätí, lebo Ja som svätý … lebo Ja som Pán, ktorý som vás vyviedol hore z Egyptskej zeme, aby som vám bol Bohom, a preto budete svätí, lebo Ja som svätý.“

Aj v Novom zákone je tým, ktorých Boh vyviedol, prikázané: „… oddeľte sa, hovorí Pán: a nedotýkajte sa nečistého, a Ja vás prijmem a budem vám za Otca, a vy mi budete za synov a za dcéry, hovorí Pán, všemohúci. Keď tedy máme tieto zasľúbenia, milovaní, očistime sa od každého poškvrnenia tela i ducha dovršujúc tak svätosť v bázni Božej.“ (2. Korinťanom 6:17–7:1) Plné posvätenie, ktoré je nám ukázané skrze Božie Slovo, musí vychádzať z duše a prenáša sa ďalej na ducha a telo. Len ak Slovo preniklo do duše, môže Duch vykonať božské posvätenie celého človeka. Vnútorný súhlas ku každému Božiemu Slovu a ochota poslušne ho vykonávať sú podmienkami pre skutočné posvätenie.

V 3. Mojžišovej 22:17–30 dáva Pán pokyny pre prinášanie obetí. Ak veriaci Bohu priniesol bezvadnú obeť, stal sa Pánu ľúbim, ale sám musel dodržiavať Božie Slovo, aby bol skrze neho posvätený v pravde. Za nás bol prinesený bezvadný Boží Baránok ako dokonalá obeť. V Ňom sme aj my dostali Božie zaľúbenie a ako veriaci sa nechávame posvätiť skrze poslušné naplnenie pravdy. Pán hovorí: „A budete ostríhať Moje prikázania a budete ich činiť. Ja som Pán! Nepoškvrníte mena Mojej svätosti, ale budem posvätený medzi synmi Izraelovými. Ja som Pán, ktorý vás posväcujem“ (3. Mojžišova 22:31–32) Kto Božie Slovo nedodržiava, znesväcuje Pánovo meno a nemôže byť posvätený. Boh však chce, aby Jeho meno bolo v strede Jeho ľudu posvätené. V otčenáši sa modlíme: „Posväť sa Tvoje meno.“ Všetci tí, na ktorých spočíva Božie zaľúbenie a ktorí nasledujú Jeho Slovo, majú pred Jeho menom svätú ctibázeň. Pán zasa vykonáva Duchom vypôsobené posvätenie v tých, ktorí Jeho Slovo zachovávajú a podľa neho konajú.

„Lebo ako posväcujúci, tak i posväcovaní, všetci sú z jedného Otca…“ (Židom 2:11, podľa nem. prekladu) Ako Boží synovia a dcéry pochádzame z pôvodného semena a preto sme dostali účasť na Božej prirodzenosti. V 1. liste Petra 1:15–16 sa apoštol odvoláva na predtým citované Slovo Písma z 3. Mojžišovej a píše: „…ale podľa toho Svätého, ktorý vás povolal, aj sami buďte svätí, v každom obcovaní. Pretože je napísané: Buďte svätí, lebo Ja som svätý!“

Jedná sa o Bohu ľúbe posvätenie, bez ktorého nikto Pána neuvidí. Samozvolená zbožnosť vedie k samospravodlivosti a spôsobuje, že človek hľadí na ostatných zhora. Taký človek sa vydá do Božieho chrámu a hovorí: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, dráči, nespravodliví, cudzoložníci alebo aj ako tento publikán.“  (Lukáš 18:11) Našou otázkou však musí byť: „Pane, som ja taký, akého by si ma Ty chcel mať? Ako pred Tebou stojím?“ Proti ľuďom, ktorí sú vo svojich očiach mimoriadne duchovní, obhajuje Pavol pravých veriacich slovami: „Nech vás nikto nepripraví o víťazné chcúc to docieliť samozvolenou pokorou a náboženstvom anjelov dávajúc sa do toho, čoho nevidel, súc darmo nadúvaný mysľou svojho tela a nedržiac sa hlavy, odkiaľ celé telo skrze poje a zväzky zaopatrované výživou a spolu viazané, rastie vzrastom Božím.“ (Kološanom 2:18–19)

Tento text nás núti k premýšľaniu. Každý sa môže skutočne sám sebe páčiť, byť požehnaný, užívať dary, vidieť videnia a napriek tomu zmýšľať telesne a ľudsky. Tak sme to čítali. My by sme si mysleli, že takí ľudia sú už jednou nohou v nebi. Apoštol však túto vec svojím jasným prorockým zrakom prehliadol a objasnil, že veriaci, ktorý sa nenechajú podriadiť a zaradiť do Pánovho tela, nemá vôbec žiadnu účasť na duchovnou budovaní a vzraste. Sú nadutí, nič viac. Mnohé Slová, ktoré sú adresované Cirkvi, šlapú nohami. Ako by potom mohli byť v nich posvätení? Všetky dary a požehnania skončia, ale Božie Slovo a tí, ktorí sa v ňom v poslušnosti viery nechajú posvätiť, ostávajú na veky.

Kto sa nepodriadi každému Slovu, ktoré je adresované Cirkvi, žije ešte vo vzbure voči Bohu, ktorý hovoril. Nech sa Božiemu Duchu zdarí každému jednému objasniť, ako skutočne prebieha božské posvätenie, skrze ktoré sa stávame Bohu ľúbymi.

O žiadnej téme nepodáva Biblia toľko miest ako o posvätení. Napriek tomu sa zdá, že len málo ľudí pochopilo, čo Božie posvätenie skutočne je, pretože ako aj v mnohých iných veciach, aj v tejto veci mali vlastné myšlienky, podľa ktorých hľadali posvätenie. To však nemá nič spoločné s tým, čo vyžaduje Boh – je to „doma vyrobené“ posvätenie. Pán však chce pri Svojom návrate nájsť Cirkev, ktorá je Jemu ľúba a bude stáť pre Ním dokonale bezúhonná. „A On sám, Bôh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď príde náš Pán Ježiš Kristus. Verný je Ten, ktorý vás volá, ktorý aj učiní.“ (1. Tesaloničanom 5:23–24) Je nám nápadné, že v tomto biblickom texte sú oslovení veriaci, ktorí sú pri návrate Ježiša Krista na zemi.

Brat Branham vždy znova poukazoval na oblasti duše a ducha a na to, že je možné v duchu prežívať mocné požehnania a napriek tomu byť vo svojej duši stratený. Teraz však, krátko pred Ježišovým príchodom, musí povstať zástup premožiteľov, Nevesta Slova, Nevesta Ducha, ktorá je v každom úseku v dokonalom súlade s Písmom.

Náš Pán prosil za tých Svojich: „Posväť ich v Svojej pravde! Tvoje Slovo je pravda.“ (Ján 17:17) Tento výrok má ten najvyšší význam. Boh ľúbe posvätenie prebieha len v rámci Božieho Slova. Iné posvätenie, ktoré by pred Bohom platilo, neexistuje. Vlastné predstavy ani vlastné úsilie pre Ním nemôžu obstáť. Keď Ježiš povedal: „Posväť ich v Svojej pravde!“, tak tým myslel celé Slovo. Už v Starom zákone dal Boh pre osobný život človeka nariadenia, ktoré musel dodržiavať. Nasledovaním týchto nariadení sa stali ľudia, ktorí prinášali pred Boha obeť, Pánu ľúbi. V 3. Mojžišovej 11:44 stojí napísané: „Lebo Ja som Pán, váš Bôh, a preto sa posvätíte a budete svätí, lebo Ja som svätý … lebo Ja som Pán, ktorý som vás vyviedol hore z Egyptskej zeme, aby som vám bol Bohom, a preto budete svätí, lebo Ja som svätý.“

Aj v Novom zákone je tým, ktorých Boh vyviedol, prikázané: „… oddeľte sa, hovorí Pán: a nedotýkajte sa nečistého, a Ja vás prijmem a budem vám za Otca, a vy mi budete za synov a za dcéry, hovorí Pán, všemohúci. Keď tedy máme tieto zasľúbenia, milovaní, očistime sa od každého poškvrnenia tela i ducha dovršujúc tak svätosť v bázni Božej.“ (2. Korinťanom 6:17–7:1) Plné posvätenie, ktoré je nám ukázané skrze Božie Slovo, musí vychádzať z duše a prenáša sa ďalej na ducha a telo. Len ak Slovo preniklo do duše, môže Duch vykonať božské posvätenie celého človeka. Vnútorný súhlas ku každému Božiemu Slovu a ochota poslušne ho vykonávať sú podmienkami pre skutočné posvätenie.

V 3. Mojžišovej 22:17–30 dáva Pán pokyny pre prinášanie obetí. Ak veriaci Bohu priniesol bezvadnú obeť, stal sa Pánu ľúbim, ale sám musel dodržiavať Božie Slovo, aby bol skrze neho posvätený v pravde. Za nás bol prinesený bezvadný Boží Baránok ako dokonalá obeť. V Ňom sme aj my dostali Božie zaľúbenie a ako veriaci sa nechávame posvätiť skrze poslušné naplnenie pravdy. Pán hovorí: „A budete ostríhať Moje prikázania a budete ich činiť. Ja som Pán! Nepoškvrníte mena Mojej svätosti, ale budem posvätený medzi synmi Izraelovými. Ja som Pán, ktorý vás posväcujem“ (3. Mojžišova 22:31–32) Kto Božie Slovo nedodržiava, znesväcuje Pánovo meno a nemôže byť posvätený. Boh však chce, aby Jeho meno bolo v strede Jeho ľudu posvätené. V otčenáši sa modlíme: „Posväť sa Tvoje meno.“ Všetci tí, na ktorých spočíva Božie zaľúbenie a ktorí nasledujú Jeho Slovo, majú pred Jeho menom svätú ctibázeň. Pán zasa vykonáva Duchom vypôsobené posvätenie v tých, ktorí Jeho Slovo zachovávajú a podľa neho konajú.

„Lebo ako posväcujúci, tak i posväcovaní, všetci sú z jedného Otca…“ (Židom 2:11, podľa nem. prekladu) Ako Boží synovia a dcéry pochádzame z pôvodného semena a preto sme dostali účasť na Božej prirodzenosti. V 1. liste Petra 1:15–16 sa apoštol odvoláva na predtým citované Slovo Písma z 3. Mojžišovej a píše: „…ale podľa toho Svätého, ktorý vás povolal, aj sami buďte svätí, v každom obcovaní. Pretože je napísané: Buďte svätí, lebo Ja som svätý!“

Jedná sa o Bohu ľúbe posvätenie, bez ktorého nikto Pána neuvidí. Samozvolená zbožnosť vedie k samospravodlivosti a spôsobuje, že človek hľadí na ostatných zhora. Taký človek sa vydá do Božieho chrámu a hovorí: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, dráči, nespravodliví, cudzoložníci alebo aj ako tento publikán.“ (Lukáš 18:11) Našou otázkou však musí byť: „Pane, som ja taký, akého by si ma Ty chcel mať? Ako pred Tebou stojím?“ Proti ľuďom, ktorí sú vo svojich očiach mimoriadne duchovní, obhajuje Pavol pravých veriacich slovami: „Nech vás nikto nepripraví o víťazné chcúc to docieliť samozvolenou pokorou a náboženstvom anjelov dávajúc sa do toho, čoho nevidel, súc darmo nadúvaný mysľou svojho tela a nedržiac sa hlavy, odkiaľ celé telo skrze poje a zväzky zaopatrované výživou a spolu viazané, rastie vzrastom Božím.“ (Kološanom 2:18–19)

Tento text nás núti k premýšľaniu. Každý sa môže skutočne sám sebe páčiť, byť požehnaný, užívať dary, vidieť videnia a napriek tomu zmýšľať telesne a ľudsky. Tak sme to čítali. My by sme si mysleli, že takí ľudia sú už jednou nohou v nebi. Apoštol však túto vec svojím jasným prorockým zrakom prehliadol a objasnil, že veriaci, ktorý sa nenechajú podriadiť a zaradiť do Pánovho tela, nemá vôbec žiadnu účasť na duchovnou budovaní a vzraste. Sú nadutí, nič viac. Mnohé Slová, ktoré sú adresované Cirkvi, šlapú nohami. Ako by potom mohli byť v nich posvätení? Všetky dary a požehnania skončia, ale Božie Slovo a tí, ktorí sa v ňom v poslušnosti viery nechajú posvätiť, ostávajú na veky.

Kto sa nepodriadi každému Slovu, ktoré je adresované Cirkvi, žije ešte vo vzbure voči Bohu, ktorý hovoril. Nech sa Božiemu Duchu zdarí každému jednému objasniť, ako skutočne prebieha božské posvätenie, skrze ktoré sa stávame Bohu ľúbymi.