Apoštol Pavol píše: „Lebo viete, ktoré príkazy sme vám dali skrze Pána Ježiša. Lebo to je vôľa Božia – vaše posvätenie, aby ste sa zdŕžali od smilstva…“ (1. Tesaloničanom 4:2–3) Na tomto mieste použité slovo „smilstvo“ sa týka každého neprirodzeného vzťahu pohlaví s ľuďmi alebo zvieratami (3. Mojžišova 18:22–23, Rimanom 1:24–28). Má svoj pôvod v záhrade Eden, totiž v zakázanom, zvieracom styku, ktorý mala Eva s hadom. Každý neskrotený, nekontrolovaný pud je chorobný a démonický a prejavuje sa v rôznych nečistých žiadostiach, ktoré človeka vedú do záhuby. Boh najostrejšie odsúdil cudzoložstvo a smilstvo a mestá v ktorých sa dialo smilstvo neušetril, ale zničil, pretože sú mu ohavnosťou (Júdu 7). Kto by chcel skutočne zažiť posvätenie ducha, sa musí zriecť každého druhu nemravnosti, pretože je napísané: „Lebo nepovolal nás Bôh nato, aby sme žili v nečistote, ale v posvätení. Preto v tedy, kto opovrhuje, neopovrhuje človekom, ale Bohom, ktorý aj dáva Svojho Svätého Ducha do nás.“ (1. Tesaloničanom 4:7)

Kto čítal Sväté Písmo vie, že Boží muži sa ocitli v rôznych situáciách, ale neexistuje ani jeden jediný prípad, kedy by mohol byť niektorý z nich obvinený zo smilstva.

Už pred daním zákona Boží služobníci vedeli, čo je pred Bohom správne a čo nie, aj keď to ešte nebolo napísané. O Jozefovi čítame, že sa nezadlžil cudzoložstvom, keď ho chcela za každú cenu zviesť žena Putifara. Povedal: „…nieto ničoho, čo by bol vyňal spod mojej moci krome teba, preto že si ty jeho žena. A ako by som tedy vykonal túto veľkú nešľachetnosť a zhrešil proti Bohu?!“ (1. Mojžišova 39) O cudzoložstve Božie Slovo hovorí: „A človek, ktorý by sa dopustil cudzoložstva s niečou ženou, ktorý by scudzoložil so ženou svojho blížneho, istotne zomrie i cudzoložník i cudzoložnica.“ (3. Mojžišova 20:10). Brat Branham povedal: „Tento Bohom zavedený zákon platí rovnako pre veriacich i neveriacich.“ Zmienil jedného nosiča darov, ktorý mal dve deti s vydatou ženou. V takom prípade nemôže byť o žiadnom posvätení vôbec reč aj keď je pomazanie Svätého Ducha prítomné.

V 3. Mojžišovej 19:29 a na iných miestach Pán zakázal znesvätiť dcéru tým, že s nej učiníme prostitútku. Každý muž, ktorý sa dnes spustí s touto a zajtra s tamtou, pácha smilstvo. Nemôžeme všetko hádzať do jedného hrnca. Práve v našom čase dal Pán vo všetkých veciach dokonalé jasno. Niektorí by chceli podľa tela žiť v samozvolenej svätosti a mnoho si o tom namýšľať. Boh ľúbe posvätenie duše, ducha a tela sa deje len v krvou vykúpených, Duchom pokrstených dušiach Nevesty, ktoré veria Slovu.

V priebehu storočí ovplyvňovala morálne pojmy katolícka cirkev, a tie potom viac alebo menej prebrali aj ostatné organizované cirkvi. Neprávom sa pritom odvolávajú na Sväté Písmo. Ľudia, ktorí jednajú v rozpore s takými učeniami, boli v cirkvách často bezohľadnou tvrdosťou kompromitovaní a odsudzovaní. Tak sa stalo, že človeka na určitý čas vylúčili napr. z Večere Pánovej. Ešte dnes to nazývajú „cirkevnou výchovou“. Z nevedomosti sa s nimi jednalo ako s malomocnými. My sa však staviame pod výchovu Ducha, ktorá sa riadi len Slovom.

Boh nám poslal proroka, ktorý priviedol všetky veci do správneho stavu a nanovo postavil na svietnik pôvodný význam Božieho Slova. Čas nevedomosti Boh prehliadol (Skutky 17:30. Teraz však, potom, čo brat Branham na základe Božieho zjavenia z biblického pohľadu jasne a zreteľne vyložil stav muža a ženy, nemôžeme viac ako meradlo používať náboženské učenia morálky. Táto téma ešte stále nie je mnohým úplne jasná. Ešte stále sa pýtajú: „Môže brať rozvedený Večeru Pánovu? Môže sa znova oženiť? Môže kázať?“ Zdá sa, že sme si ešte vôbec nevšimli, že pojem „rozvedený“ sa v Biblii ani raz nenachádza. Ak v nej niekto nájde radu, ktorá bola daná „rozvedenému“, tak smie prísť a prečítať to. V Svätom Písme toto slovo vôbec nestojí. Sú v ňom napísané len odkazy pre rozvedenú ženu. Pre rozvedeného v Biblii neexistuje žiadny príkaz ani zákaz –nanajvýš tak v predpisoch organizovaných cirkví a v nariadeniach všetkých tých, ktorých korene sú v rímskej pôde! Pred Bohom muž nikdy a za žiadnych okolností nestojí ako rozvedený. Teraz sa jedná o to, aby sme aj posledný zvyšok rímskeho kvasu odstránili a skúsili sami seba, či skutočne vo všetkých veciach veríme len tomu, čo Boh povedal. Kto to koná i naďalej, akoby Boh nehovoril a pevne sa drží všetkých nebiblických názorov, ten si Slovo ešte vôbec nevzal k srdcu a posvätenie neprežije. Aj keď mnohí dokonca kladú nárok, že „veria len Slovu“ zastupujú v skutočnosti stovky rokov staré tradície. Kto verí len tomu, čo mu vyhovuje, ten ešte vôbec neverí, ako hovorí Písmo. Musíme konečne pochopiť, že Boh v tomto čase neposlal proroka preto, aby sa všetci naďalej držali toho, čo sa učilo v predchádzajúcich generáciách, ale jeho službu určil k tomu, aby Boží ľud navrátil späť z Babylona, zo všetkých tradícií a k absolutu Božieho Slova. Pán predsa nezostúpil v oblaku zo slávy, aby hovoril zbytočne! Slovo bolo až príliš dlho pozbavené moci – opäť sa stalo obojstranne ostrým mečom. Preniká skrz a oddeľuje. „Ja som prišiel na rozdelenie na tento svet, aby tí, ktorí nevidia, videli, a tí, ktorí vidia, boli slepí.“ (Ján 9:39, podľa nem. prekladu) Tým, ktorí si myslia, že už dávno vidia, svetlo zhasne. Slovo je však taktiež ako mocné kladivo, ktoré padá na všetky výplody Babylona, ktoré sú proti Slovu a preto antikristovské. Existuje skutočná svätosť, ktorú vypôsobuje Duch skrze Slovo a zdanlivá svätosť, ktorá nesie pápežské znaky. Všetci by mali byť umlčaní, aby bolo počuť len Božiu reč. Kto si myslí, že je pred Bohom posvätený, keď napĺňa vlastné predpisy – toto nepi, tamto nejedz a toto nerob – ten klame sám seba.

Tento deň je Pánu svätý. Teraz vykonáva On sám skrze Svoje Slovo a skrze Svojho Ducha vo Svojom ľude posvätenie. Aj keď nám v tomto okamihu niektoré veci pripadajú nové, musí sa predsa stať Božie Slovo naším jediným meradlom pre náš osobný život. Nikto nemá právo vyslovovať rozsudok nad niekým druhým. Aj v tom nám bol brat Branham príkladom. V zásade vzaté sa totiž každý tým alebo oným spôsobom pred Bohom zadĺžil.

18. 4. 1965 ordinoval brat Branham množstvo kazateľov, medzi ktorými sa nachádzali aj takí, ktorí boli podľa občianskeho práva rozvedení a znova sa oženili. Predtým, ako bola táto téma, ktorá je jedna z najťažšie pochopiteľných, zjavená, bolo niečo také nepredstaviteľné. Od toho okamihu konal prorok veci, ktoré protirečili jeho predchádzajúcim postojom. Zvesť konečného času je dynamická, duchovná revolúcia. Každé bremeno Babylona bolo zničené, sme slobodní. Započal spásny rok, ktorý skončí príchodom Pána.

Čo vravíte napríklad na nášho milovaného brata Sidney Jacksona? 23. 8. 1964 povedal brat Branham toto:

„Prečo brat Jacksona a jeho žena pre mňa toľko znamenali? Pretože bol poľovník? Nie! Veď tam mám mnoho priateľov-poľovníkov. Prečo pre mňa toľko znamenal? Prečo? Ak by ste poznali tajomstvo, ktoré za všetkými týmito vecami stojí! Ale ľuďom nehovorím všetky tajomstvá, ktoré poznám. Nuž, prečo to tak je? V rovnakú hodinu, keď mi Pán povedal: Kontaktuj brata Sidneyho Jacksona v Južnej Afrike!, hovoril Pán k Sidneymu Jacksonovi, že má prísť sem.“

V očiach ľudí bol tento posvätený brat, ktorý bol až do konca svojho života ženatý s rozvedenou ženou, poškvrnený. Pred Bohom bol však bezúhonný a bol vyvoleným nástrojom! Kto dokáže pochopiť, ten pochop, že Pán hovoril v rovnakej hodine k bratovi Branhamovi v USA a k bratovi Jacksonovi v Južnej Afrike. Kto dokáže pochopiť, ten pochop, že 1. 4. 1962 Pán hovoril k bratovi Branhamovi o uskladnení pokrmu a 2. 4. 1962 tu v Európe o tom istom mocným, počuteľným hlasom! Chce niekto zaprieť, že bolo poverenie vykonávané v celom svete? Kde zostáva rešpekt pred Božími rozhodnutiami? Kto poznal myseľ Pánovu? Kto bol Jeho radcom? Nevíťazí Jeho milosrdenstvo nad súdom, Jeho milosť nad zákonom? Nie je sebazničenie veriaceho priamym dielom démonov? Len satan prichádza, aby ničil. Boh buduje. Kde je Boh, tam je pokoj, požehnanie a láska.

Spolu s týmto obežníkom je rozosielané kázanie „Rešpekt”. Určite osloví srdcia mnohých, ako už i predchádzajúce kázanie „Cirkev a jej stav“. Brat Branham v ňom okrem iného uvádza príklad neúcty Miriam a Árona voči ich bratovi Mojžišovi. Z ich pohľadu verili, že sú v práve, ale nepoznali, ako hovorí brat Branham, že za tým, čo Mojžiš konal, stál Boh. Nepochopili, že Božie povolanie nezávisí na okolnostiach prirodzeného života človeka. Miriam bola preto prísne potrestaná.

V kázaní „Vzhliadnite k Ježišovi“, Séria VII, číslo 1, hovorí brat Branham o udalosti, pri ktorej Pán okamžite potrestal neúctu sestry Branhamovej voči jej mužovi. Sestra Branhamová len zatvorila dvere pred svojím mužom, ktorý si o tom najprv vôbec nič nemyslel. Potom však čítame nasledovné:

„Ale Svätý Duch to nenechal tak. Keď som vyšiel von, povedal: Choď a povedz jej, že má čítať Slovo zo 4. Mojžišovej 12 … Šiel som dnu, vzal som Bibliu a čítal. Bolo to miesto, kde sa Miriam, prorokyňa, posmievala svojmu bratovi Mojžišovi, pretože sa oženil s etiópskym dievčaťom. Bohu sa jej jednanie nepáčilo. Povedal: Bolo by lepšie, ak by jej otec napľul do tváre, ako že by si toto učinila.“

V tomto čase nachádzame medzi ľuďmi neúctu v miere, v akej to ešte nikdy nebolo. Týka sa to každej oblasti: voči vrchnostiam, voči štátu, voči Bohu a Jeho Slovu, voči rodičom, v školách, voči službám v zbore. Z tohoto dôvodu sa Cirkev nachádza v stave, ktorý brat Branham tak výstižne opísal. Nie je tam uvedené, že sa dokonca musíme vzdať i toho, na čo máme nárok, aby mohol prísť ku Svojmu právu Boh? Ako často by sme si chceli presadzovať naše právo a činíme tak iným nespravodlivosť! Nebola neúcta prorokyne Miriam a Árona v zásade vzaté neúctou voči Bohu? Nebola neúcta a vzbura Kóreho, Dátana a tých, ktorí stáli pod ich vplyvom, v zásade vzaté neúctou a vzburou voči Bohu? Kedy budeme rešpektovať Boží poriadok a necháme sa do neho zaradiť? Dokonca aj so slúžiacimi bratmi sa v tomto čase jedná takým ponižujúcim spôsobom, ako nikdy predtým. Starší, ktorí sú hodní dvojnásobnej cti, sú degradovaní na nič. Takí ľudia sa potom ešte pýtajú: „Kde je Cirkev?“ Pre nich nie je nič dosť dobré, nič nesúhlasí. Len oni sami sú v práve. Brat Branham hovorí: „Deväťkrát z desiatich sú to práve tí, ktorí výčitky prinášajú, s ktorými niečo nesúhlasí.“ Takí ľudia si budú stále znova zadovažovať nových učiteľov, ktorí sú podľa ich posúdenia správni a kážu to, čo ich uši radi počujú.

Toto Slovo, ktoré adresoval Pavol Timoteovi, nám pripomína Sudcov 17. Tam si niekto mohol dovoliť ustanoviť muža pre svoju domácu bohoslužbu. Pútnika sa spýtal: „Odkiaľ ideš?“ Odpoveď znela: „Som Levita z Betlehema Júdovho a idem pohostíniť tam, kde nájdem príhodné miesto.“ Takí ľudia existujú ešte aj dnes a nie je ich málo. Bol prijatý namiesto syna. Boží obraz už bol postavený, kňazské rúcho bolo pripravené, a tak bol tento muž postavený do služby. Ale nie Bohom! Mícha si pritom myslel: „Teraz viem, že mi Pán učiní dobre, pretože mám tohoto Levitu za kňaza.“ (verš 13) Zbožnejšie to už ani nemôže byť vyjadrené – a horší sebaklam už ani existovať nemôže. Na jednej strane chcú konať všetko biblicky, na druhej strane je to také nebiblické, ako to len môže byť. V dome sa totiž nediala žiadna bohoslužba, ale ako si to môže každý prečítať, modloslužba. Ľudia sa cítili takí šťastní, že k nim prišiel muž z Betlehema – z mesta a krajiny, odkiaľ mal prísť veľký prorok o ktorom prorokoval Mojžiš.

V tomto vážnom času bude Boží Duch určite s každým Božím dieťaťom ešte raz hovoriť, možno naposledy. Kto patrí k Božej Cirkvi, vezme si k srdcu, čo Duch zborom hovorí. Pánova Cirkev nie je tam, kde ľudia jednajú svojhlavo, ale tam, kde Boh môže dosadzovať rôzne služby. Stojí napísané: „Boh do Cirkvi ustanovil…“ a len tam, kde sa to deje je skutočná bohoslužba a budovanie Pánovej Cirkvi. Chceme rešpektovať Boží poriadok a vo všetkých veciach sa vrátiť späť k Slovu. Nech Pán všetkým daruje jasnosť, že Božie posvätenie sa deje v tých, ktorí sa nechajú preniknúť pravdou Jeho Slova.

Všetkým, ktorí hovorili, zaznieva: „Zhromaždite sa pri stánku zjavenia!“ Boh dáva dnes každému rovnakú odpoveď. Až potom prímluvná prosba pomáha. Očistenie a pokánie, ktoré mnohí nahlas vyžadovali od iných, budú musieť mlčky vykonať oni sami. Kto teraz nepozná, aké nepriateľstvo a nezmierlivosť s vražednou nenávisťou boli rozširované, sotva prežije zmierenie a odpustenie. Pre mnohých bude „príliš neskoro“.

Najdôležitejšie kázania boli zverejnené a sejba tak bola vykonaná. V každom človeku semeno vzíde a bude rásť. Sme vo veľkom očakávaní pozdného dažďa, ktorý pred žatvou určite padne. Aj keď je Pánova reč často vážna, tak je predsa stále láskyplná. Všetkých, ktorých Pán miluje, napomína a tresce. Vo Svojej veľkej láske sa stará o všetkých, ktorých vymiloval. Tak chceme všetko prijímať a byť za to vďační.

V Božom poverení pôsobiaci

brat Frank

Apoštol Pavol píše: „Lebo viete, ktoré príkazy sme vám dali skrze Pána Ježiša. Lebo to je vôľa Božia – vaše posvätenie, aby ste sa zdŕžali od smilstva…“ (1. Tesaloničanom 4:2–3) Na tomto mieste použité slovo „smilstvo“ sa týka každého neprirodzeného vzťahu pohlaví s ľuďmi alebo zvieratami (3. Mojžišova 18:22–23, Rimanom 1:24–28). Má svoj pôvod v záhrade Eden, totiž v zakázanom, zvieracom styku, ktorý mala Eva s hadom. Každý neskrotený, nekontrolovaný pud je chorobný a démonický a prejavuje sa v rôznych nečistých žiadostiach, ktoré človeka vedú do záhuby. Boh najostrejšie odsúdil cudzoložstvo a smilstvo a mestá v ktorých sa dialo smilstvo neušetril, ale zničil, pretože sú mu ohavnosťou (Júdu 7). Kto by chcel skutočne zažiť posvätenie ducha, sa musí zriecť každého druhu nemravnosti, pretože je napísané: „Lebo nepovolal nás Bôh nato, aby sme žili v nečistote, ale v posvätení. Preto v tedy, kto opovrhuje, neopovrhuje človekom, ale Bohom, ktorý aj dáva Svojho Svätého Ducha do nás.“ (1. Tesaloničanom 4:7)

Kto čítal Sväté Písmo vie, že Boží muži sa ocitli v rôznych situáciách, ale neexistuje ani jeden jediný prípad, kedy by mohol byť niektorý z nich obvinený zo smilstva.

Už pred daním zákona Boží služobníci vedeli, čo je pred Bohom správne a čo nie, aj keď to ešte nebolo napísané. O Jozefovi čítame, že sa nezadlžil cudzoložstvom, keď ho chcela za každú cenu zviesť žena Putifara. Povedal: „…nieto ničoho, čo by bol vyňal spod mojej moci krome teba, preto že si ty jeho žena. A ako by som tedy vykonal túto veľkú nešľachetnosť a zhrešil proti Bohu?!“ (1. Mojžišova 39) O cudzoložstve Božie Slovo hovorí: „A človek, ktorý by sa dopustil cudzoložstva s niečou ženou, ktorý by scudzoložil so ženou svojho blížneho, istotne zomrie i cudzoložník i cudzoložnica.“ (3. Mojžišova 20:10). Brat Branham povedal: „Tento Bohom zavedený zákon platí rovnako pre veriacich i neveriacich.“ Zmienil jedného nosiča darov, ktorý mal dve deti s vydatou ženou. V takom prípade nemôže byť o žiadnom posvätení vôbec reč aj keď je pomazanie Svätého Ducha prítomné.

V 3. Mojžišovej 19:29 a na iných miestach Pán zakázal znesvätiť dcéru tým, že s nej učiníme prostitútku. Každý muž, ktorý sa dnes spustí s touto a zajtra s tamtou, pácha smilstvo. Nemôžeme všetko hádzať do jedného hrnca. Práve v našom čase dal Pán vo všetkých veciach dokonalé jasno. Niektorí by chceli podľa tela žiť v samozvolenej svätosti a mnoho si o tom namýšľať. Boh ľúbe posvätenie duše, ducha a tela sa deje len v krvou vykúpených, Duchom pokrstených dušiach Nevesty, ktoré veria Slovu.

V priebehu storočí ovplyvňovala morálne pojmy katolícka cirkev, a tie potom viac alebo menej prebrali aj ostatné organizované cirkvi. Neprávom sa pritom odvolávajú na Sväté Písmo. Ľudia, ktorí jednajú v rozpore s takými učeniami, boli v cirkvách často bezohľadnou tvrdosťou kompromitovaní a odsudzovaní. Tak sa stalo, že človeka na určitý čas vylúčili napr. z Večere Pánovej. Ešte dnes to nazývajú „cirkevnou výchovou“. Z nevedomosti sa s nimi jednalo ako s malomocnými. My sa však staviame pod výchovu Ducha, ktorá sa riadi len Slovom.

Boh nám poslal proroka, ktorý priviedol všetky veci do správneho stavu a nanovo postavil na svietnik pôvodný význam Božieho Slova. Čas nevedomosti Boh prehliadol (Skutky 17:30. Teraz však, potom, čo brat Branham na základe Božieho zjavenia z biblického pohľadu jasne a zreteľne vyložil stav muža a ženy, nemôžeme viac ako meradlo používať náboženské učenia morálky. Táto téma ešte stále nie je mnohým úplne jasná. Ešte stále sa pýtajú: „Môže brať rozvedený Večeru Pánovu? Môže sa znova oženiť? Môže kázať?“ Zdá sa, že sme si ešte vôbec nevšimli, že pojem „rozvedený“ sa v Biblii ani raz nenachádza. Ak v nej niekto nájde radu, ktorá bola daná „rozvedenému“, tak smie prísť a prečítať to. V Svätom Písme toto slovo vôbec nestojí. Sú v ňom napísané len odkazy pre rozvedenú ženu. Pre rozvedeného v Biblii neexistuje žiadny príkaz ani zákaz –nanajvýš tak v predpisoch organizovaných cirkví a v nariadeniach všetkých tých, ktorých korene sú v rímskej pôde! Pred Bohom muž nikdy a za žiadnych okolností nestojí ako rozvedený. Teraz sa jedná o to, aby sme aj posledný zvyšok rímskeho kvasu odstránili a skúsili sami seba, či skutočne vo všetkých veciach veríme len tomu, čo Boh povedal. Kto to koná i naďalej, akoby Boh nehovoril a pevne sa drží všetkých nebiblických názorov, ten si Slovo ešte vôbec nevzal k srdcu a posvätenie neprežije. Aj keď mnohí dokonca kladú nárok, že „veria len Slovu“ zastupujú v skutočnosti stovky rokov staré tradície. Kto verí len tomu, čo mu vyhovuje, ten ešte vôbec neverí, ako hovorí Písmo. Musíme konečne pochopiť, že Boh v tomto čase neposlal proroka preto, aby sa všetci naďalej držali toho, čo sa učilo v predchádzajúcich generáciách, ale jeho službu určil k tomu, aby Boží ľud navrátil späť z Babylona, zo všetkých tradícií a k absolutu Božieho Slova. Pán predsa nezostúpil v oblaku zo slávy, aby hovoril zbytočne! Slovo bolo až príliš dlho pozbavené moci – opäť sa stalo obojstranne ostrým mečom. Preniká skrz a oddeľuje. „Ja som prišiel na rozdelenie na tento svet, aby tí, ktorí nevidia, videli, a tí, ktorí vidia, boli slepí.“ (Ján 9:39, podľa nem. prekladu) Tým, ktorí si myslia, že už dávno vidia, svetlo zhasne. Slovo je však taktiež ako mocné kladivo, ktoré padá na všetky výplody Babylona, ktoré sú proti Slovu a preto antikristovské. Existuje skutočná svätosť, ktorú vypôsobuje Duch skrze Slovo a zdanlivá svätosť, ktorá nesie pápežské znaky. Všetci by mali byť umlčaní, aby bolo počuť len Božiu reč. Kto si myslí, že je pred Bohom posvätený, keď napĺňa vlastné predpisy – toto nepi, tamto nejedz a toto nerob – ten klame sám seba.

Tento deň je Pánu svätý. Teraz vykonáva On sám skrze Svoje Slovo a skrze Svojho Ducha vo Svojom ľude posvätenie. Aj keď nám v tomto okamihu niektoré veci pripadajú nové, musí sa predsa stať Božie Slovo naším jediným meradlom pre náš osobný život. Nikto nemá právo vyslovovať rozsudok nad niekým druhým. Aj v tom nám bol brat Branham príkladom. V zásade vzaté sa totiž každý tým alebo oným spôsobom pred Bohom zadĺžil.

1. 4. 1965 ordinoval brat Branham množstvo kazateľov, medzi ktorými sa nachádzali aj takí, ktorí boli podľa občianskeho práva rozvedení a znova sa oženili. Predtým, ako bola táto téma, ktorá je jedna z najťažšie pochopiteľných, zjavená, bolo niečo také nepredstaviteľné. Od toho okamihu konal prorok veci, ktoré protirečili jeho predchádzajúcim postojom. Zvesť konečného času je dynamická, duchovná revolúcia. Každé bremeno Babylona bolo zničené, sme slobodní. Započal spásny rok, ktorý skončí príchodom Pána.

Čo vravíte napríklad na nášho milovaného brata Sidney Jacksona? 23. 8. 1964 povedal brat Branham toto:

„Prečo brat Jacksona a jeho žena pre mňa toľko znamenali? Pretože bol poľovník? Nie! Veď tam mám mnoho priateľov-poľovníkov. Prečo pre mňa toľko znamenal? Prečo? Ak by ste poznali tajomstvo, ktoré za všetkými týmito vecami stojí! Ale ľuďom nehovorím všetky tajomstvá, ktoré poznám. Nuž, prečo to tak je? V rovnakú hodinu, keď mi Pán povedal: Kontaktuj brata Sidneyho Jacksona v Južnej Afrike!, hovoril Pán k Sidneymu Jacksonovi, že má prísť sem.“

V očiach ľudí bol tento posvätený brat, ktorý bol až do konca svojho života ženatý s rozvedenou ženou, poškvrnený. Pred Bohom bol však bezúhonný a bol vyvoleným nástrojom! Kto dokáže pochopiť, ten pochop, že Pán hovoril v rovnakej hodine k bratovi Branhamovi v USA a k bratovi Jacksonovi v Južnej Afrike. Kto dokáže pochopiť, ten pochop, že 1. 4. 1962 Pán hovoril k bratovi Branhamovi o uskladnení pokrmu a 2. 4. 1962 tu v Európe o tom istom mocným, počuteľným hlasom! Chce niekto zaprieť, že bolo poverenie vykonávané v celom svete? Kde zostáva rešpekt pred Božími rozhodnutiami? Kto poznal myseľ Pánovu? Kto bol Jeho radcom? Nevíťazí Jeho milosrdenstvo nad súdom, Jeho milosť nad zákonom? Nie je sebazničenie veriaceho priamym dielom démonov? Len satan prichádza, aby ničil. Boh buduje. Kde je Boh, tam je pokoj, požehnanie a láska.

Spolu s týmto obežníkom je rozosielané kázanie „Rešpekt”. Určite osloví srdcia mnohých, ako už i predchádzajúce kázanie „Cirkev a jej stav“. Brat Branham v ňom okrem iného uvádza príklad neúcty Miriam a Árona voči ich bratovi Mojžišovi. Z ich pohľadu verili, že sú v práve, ale nepoznali, ako hovorí brat Branham, že za tým, čo Mojžiš konal, stál Boh. Nepochopili, že Božie povolanie nezávisí na okolnostiach prirodzeného života človeka. Miriam bola preto prísne potrestaná.

V kázaní „Vzhliadnite k Ježišovi“, Séria VII, číslo 1, hovorí brat Branham o udalosti, pri ktorej Pán okamžite potrestal neúctu sestry Branhamovej voči jej mužovi. Sestra Branhamová len zatvorila dvere pred svojím mužom, ktorý si o tom najprv vôbec nič nemyslel. Potom však čítame nasledovné:

„Ale Svätý Duch to nenechal tak. Keď som vyšiel von, povedal: Choď a povedz jej, že má čítať Slovo zo 4. Mojžišovej 12 … Šiel som dnu, vzal som Bibliu a čítal. Bolo to miesto, kde sa Miriam, prorokyňa, posmievala svojmu bratovi Mojžišovi, pretože sa oženil s etiópskym dievčaťom. Bohu sa jej jednanie nepáčilo. Povedal: Bolo by lepšie, ak by jej otec napľul do tváre, ako že by si toto učinila.“

V tomto čase nachádzame medzi ľuďmi neúctu v miere, v akej to ešte nikdy nebolo. Týka sa to každej oblasti: voči vrchnostiam, voči štátu, voči Bohu a Jeho Slovu, voči rodičom, v školách, voči službám v zbore. Z tohoto dôvodu sa Cirkev nachádza v stave, ktorý brat Branham tak výstižne opísal. Nie je tam uvedené, že sa dokonca musíme vzdať i toho, na čo máme nárok, aby mohol prísť ku Svojmu právu Boh? Ako často by sme si chceli presadzovať naše právo a činíme tak iným nespravodlivosť! Nebola neúcta prorokyne Miriam a Árona v zásade vzaté neúctou voči Bohu? Nebola neúcta a vzbura Kóreho, Dátana a tých, ktorí stáli pod ich vplyvom, v zásade vzaté neúctou a vzburou voči Bohu? Kedy budeme rešpektovať Boží poriadok a necháme sa do neho zaradiť? Dokonca aj so slúžiacimi bratmi sa v tomto čase jedná takým ponižujúcim spôsobom, ako nikdy predtým. Starší, ktorí sú hodní dvojnásobnej cti, sú degradovaní na nič. Takí ľudia sa potom ešte pýtajú: „Kde je Cirkev?“ Pre nich nie je nič dosť dobré, nič nesúhlasí. Len oni sami sú v práve. Brat Branham hovorí: „Deväťkrát z desiatich sú to práve tí, ktorí výčitky prinášajú, s ktorými niečo nesúhlasí.“ Takí ľudia si budú stále znova zadovažovať nových učiteľov, ktorí sú podľa ich posúdenia správni a kážu to, čo ich uši radi počujú.

Toto Slovo, ktoré adresoval Pavol Timoteovi, nám pripomína Sudcov 17. Tam si niekto mohol dovoliť ustanoviť muža pre svoju domácu bohoslužbu. Pútnika sa spýtal: „Odkiaľ ideš?“ Odpoveď znela: „Som Levita z Betlehema Júdovho a idem pohostíniť tam, kde nájdem príhodné miesto.“ Takí ľudia existujú ešte aj dnes a nie je ich málo. Bol prijatý namiesto syna. Boží obraz už bol postavený, kňazské rúcho bolo pripravené, a tak bol tento muž postavený do služby. Ale nie Bohom! Mícha si pritom myslel: „Teraz viem, že mi Pán učiní dobre, pretože mám tohoto Levitu za kňaza.“ (verš 13) Zbožnejšie to už ani nemôže byť vyjadrené – a horší sebaklam už ani existovať nemôže. Na jednej strane chcú konať všetko biblicky, na druhej strane je to také nebiblické, ako to len môže byť. V dome sa totiž nediala žiadna bohoslužba, ale ako si to môže každý prečítať, modloslužba. Ľudia sa cítili takí šťastní, že k nim prišiel muž z Betlehema – z mesta a krajiny, odkiaľ mal prísť veľký prorok o ktorom prorokoval Mojžiš.

V tomto vážnom času bude Boží Duch určite s každým Božím dieťaťom ešte raz hovoriť, možno naposledy. Kto patrí k Božej Cirkvi, vezme si k srdcu, čo Duch zborom hovorí. Pánova Cirkev nie je tam, kde ľudia jednajú svojhlavo, ale tam, kde Boh môže dosadzovať rôzne služby. Stojí napísané: „Boh do Cirkvi ustanovil…“ a len tam, kde sa to deje je skutočná bohoslužba a budovanie Pánovej Cirkvi. Chceme rešpektovať Boží poriadok a vo všetkých veciach sa vrátiť späť k Slovu. Nech Pán všetkým daruje jasnosť, že Božie posvätenie sa deje v tých, ktorí sa nechajú preniknúť pravdou Jeho Slova.

Všetkým, ktorí hovorili, zaznieva: „Zhromaždite sa pri stánku zjavenia!“ Boh dáva dnes každému rovnakú odpoveď. Až potom prímluvná prosba pomáha. Očistenie a pokánie, ktoré mnohí nahlas vyžadovali od iných, budú musieť mlčky vykonať oni sami. Kto teraz nepozná, aké nepriateľstvo a nezmierlivosť s vražednou nenávisťou boli rozširované, sotva prežije zmierenie a odpustenie. Pre mnohých bude „príliš neskoro“.

Najdôležitejšie kázania boli zverejnené a sejba tak bola vykonaná. V každom človeku semeno vzíde a bude rásť. Sme vo veľkom očakávaní pozdného dažďa, ktorý pred žatvou určite padne. Aj keď je Pánova reč často vážna, tak je predsa stále láskyplná. Všetkých, ktorých Pán miluje, napomína a tresce. Vo Svojej veľkej láske sa stará o všetkých, ktorých vymiloval. Tak chceme všetko prijímať a byť za to vďační.

V Božom poverení pôsobiaci

brat Frank