Len stručne by sme chceli spomenúť osobný život služobníkov Božích a prorokov. Pritom zistíme, že aj napriek tým najväčším prežitiam zostali ľuďmi. Ani oni nie sú uchránení pred problémami, ktoré tento život so sebou prináša. Teraz bližšie osvetlíme vzťah muža a ženy z biblického pohľadu. Ľudia, ktorí sú uchopení duchom času a nadšení rovnoprávnosťou, budú nad tým, čo Božie Slovo hovorí, krútiť hlavou. Či Pavol, Branham, či prorok alebo apoštol – všetci skrze toho istého Ducha hovorili a písali jednomyseľne. Kto číta listy Rimanom a Židom, v bohatej miere zistí, ako často sa v nich pisateľ odvoláva na Starý zákon. Slovo Božie nepodlieha zmene času. Služobníci Boží nepotrebovali vykonávať nejakú náboženskú cirkevnú politiku. Neorganizovali žiadne predvolebné reči, nehľadali náklonnosť žien ani mužov – mali priazeň Božiu a to im stačilo. Zanechali nám to, čo od Pána obdržali. Prišla hodina, v ktorej musia muži a ženy prijať im od Boha určené miesto. Bez toho neexistuje dokonanie Cirkvi Ježiša Krista. Každé Slovo Božie je právoplatné a záväzné. Ani civilné zákony 20. storočia nemôžu Slovo Božie zbaviť sily. Nebesia a zem pominú, ale Božie Slovo zostáva naveky.

„Lebo muž nie je zo ženy, ale žena z muža; lebo ani nie je muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža.“ (1Kor 11:8–9)

Po kázaní Manželstvo a rozvod sa niektorí domnievali, že brat Branham chcel zaviesť polygamiu. To v žiadnom prípade nie, tomu zabráň Boh. Uviedol príklady zo Slova Božieho, aby ukázal, že pozícia muža je iná ako pozícia ženy. Chceme tu zmieniť len niektoré udalosti, aby sme lepšie porozumeli a aby každý mohol o nich premýšľať v modlitbe pred Bohom. Ak posudzujeme podľa nášho vlastného tradičného porozumenia, tak sa veľkí muži Boží v niečom previnili. Ak by ešte dnes žili, už dávno by boli odsúdení a osočovaní. Bola by im odopretá služba, bolo by im zakázané kázať a ich Božie povolanie by bolo spochybnené. Pre tých skutočne duchovne zmýšľajúcich platí slovo apoštola:

„A tak my už odteraz neznáme nikoho podľa tela.“ (2Kor 5:16)

Boh aj v ich živote dopustil niektoré veci. Napriek tomu sú ich prežitia pre nás živým svedectvom nadprirodzeného pôsobenia Božieho.

Z osobného života otcov viery je nám oznámené:

„A Abrahám dal všetko, čo mal, Izákovi, ale synom ženín, ktoré mal, dal len dary…“ (1M 25:5–6, podľa nem. prekladu)

Dúfajme, že si všetci zachovali aj naďalej rešpekt pred Abrahámom aj potom, čo je niečo také o ňom oznámené. On bol prorok, muž, ktorého Boh osobne navštívil, ku ktorému On hovoril ako k Svojmu priateľovi, s ktorým jedol, ktorému dal zasľúbenie a s ktorým uzavrel zmluvu (1M 18). Muž viery a poslušnosti – bez pohany pred Bohom. S osobou Abraháma je spojená veľká časť spásnych dejín.

Z osobného života Mojžiša, najväčšieho proroka Starého zákona, s ktorým je priamo porovnávaný Kristus (5M 18:18), je nám oznámené:

„A Mária a Áron hovorili proti Mojžišovi pre jeho ženu Ethiopku, ktorú si vzal, lebo si vzal ženu Ethiopku.“ (4M 12:1)

Na základe 2. Mojžišovej 2:21 si vzal Ciporu, dcéru madiánskeho kňaza Reguela. Mojžiš 40 rokov pásol stádo svojho svokra. Potom sa mu zjavil Pán a poveril ho, aby vyviedol ľud izraelský. Počas putovania v púšti sa prehrešila Miriam, prorokyňa, a Áron, kňaz pred Bohom, pretože v súvislosti s touto vecou hovorili medzi ľudom proti Mojžišovi. Miriam bola ranená malomocenstvom a mohla byť prijatá do Cirkvi až potom, čo sa Mojžiš za ňu modlil a ona bola uzdravená. Až potom sa mohla Cirkev vydať ďalej na cestu.

„Povedali: Či len s Mojžišom hovoril Pán? Či azda nehovoril aj s nami?“ (4M 12:2)

Nehovoria a nepremýšľajú ľudia dnes rovnako? Ich pozícia pred Bohom im pripadá správna. Ale je veľký rozdiel, či Boh hovorí k ľuďom alebo či so svojím výrokom spojí priamu službu a poverenie. Kto hovorí proti služobníkovi Božiemu, vzďaľuje sa od tábora Cirkvi, ale ak náleží k vyvoleným, musí sa vrátiť. Nikto neopovrhoval Mojžišom preto, čo učinil. On bol predsa najpokornejší, najmilší muž na zemi. Boh ho nekáral.

Ako to vyzeralo v osobnom živote Jákoba?

„Jakob mal 12 synov. Synovia Leini… Synovia Ráchelini… synovia Bilhy… A synovia Zilfy…“ (1M 35:23–25)

Jákob mal niekoľko prežití s Bohom. Stal sa Izraelom, otcom dvanástich kmeňov, národov, ktoré Pán vyvolil za svoje mimoriadne vlastníctvo. Boh aniv prípade Abraháma, ani v prípade Mojžiša a ani v prípade Jákoba, ani iných nepovedal ani slovo.

Boli všetci títo mužmi, ktorí Slovo prestupovali, alebo tými, ktorí ho obdržali? Boli v spojení s Bohom? Boli to svätí, s Bohom putujúci proroci? Áno, tak to potvrdil Boh. Ak by sme o osobnom živote veľkých bojovníkov viery hovorili ďalej, každý by to považoval za nemožné.

O živote Dávida čítame v Starom aj Novom zákone. V oboch sa mu venuje mnoho miesta. Kristus je označený ako Syn Dávidov. Kto ho posudzuje ľudsky, ten by viac žiaden žalm nečítal. Je možné, že by Boh videl veci inak ako my? On Dávidovi kládol za vinu len takú vec, ktorá bola proti Jeho Slovu, tak ako nám o tom hovorí Sväté Písmo:

„…pretože Dávid činil to, čo je spravodlivé v očiach Pánových, a neuchýlil sa od ničoho z toho, čo mu prikázal, po všetky dni svojho života, okrem vo veci Uriáša Hetejského.“ (1Kral 15:5)

Dávid sa previnil cudzoložstvom a vraždou, keď vzal ženu iného. Aj v tej veci konal len Boh sám. Akú Bibliu by sme mali, ak by sme z nej vyňali všetko, čo súvisí s Dávidom? Veľa sa dozvedáme aj o osobnom živote Šalamúna. Za povšimnutie však stojí len to, že sa mu Boh zjavil a že na základe zasľúbenia, ktoré dostal Dávid, vybudoval Boží dom a predniesol pred Pánom posväcujúcu modlitbu. My by sme ho určite označili za človeka nečistých rúk a povedali by sme mu, že by mal mlčať.

„A keď sa prestal Šalamún modliť, zostúpil oheň z nebies…“ (2Kro 7:1–3)

Boh pohliadol so zaľúbením, vypočul modlitbu a nadprirodzeným spôsobom odpovedal. Koľkí dnes pozdvihujú zo svojho pohľadu sväté ruky vo viere bez toho, aby Boh odpovedal a aby padol Jeho oheň. Zjednotil sa Boh s hriechom alebo s hriešnikom? Kdeže. V žiadnom prípade nikdy nie. A so zdanlivo svätými a farizejmi už určite nie. Hriech je a zostáva hriechom, je prestúpením Slova Božieho, zákona a prikázania.

„Každý, kto robí hriech, robí aj proti zákonu, a hriech je prestúpením zákona.“ (1J 3:4)

Apoštol pokračuje ďalej a priamo podáva Duchom vypôsobené objasnenie, a to bez akéhokoľvek komentára.

„Kto robí hriech, je z diabla.“ (1J 3:8)

Nikto nemôže byť zároveň dieťaťom Božím i dieťaťom diabla. Buď sme veriaci alebo neveriaci.

„A potom známe, že sme Ho poznali, keď zachovávame Jeho prikázania.“  (1J 2:3)

Potrebujeme Božie posudzovanie a biblický rozsudok. Svätý Duch nás na základe zákona a prikázaní usvedčuje o hriechu. Poznanie hriechu prichádza skrze zákon (Rm 3:20).

Prikázania dal Boh v Starom zákone, ale až v Novom zákone boli v moci vykúpenia zachovávané. Apoštoli v Novom zákone posudzovali pád na základe Starého zákona. V 1. Korintským 5 chcel Pavol s plným oprávnením muža, ktorý mal vzťah so svojou nevlastnou matkou, vydať satanovi, pretože tak je to napísané:

„So svojou nevlastnou matkou nebudeš mať pohlavný styk; len tvoj otec má na ňu právo.“ (3M 18:8, podľa nem. prekladu)

V 2. Korintským 2:5–11 však v každom prípade uprednostnil, aby panovala milosť a odpustenie.

Ján Krstiteľ, o ktorom hovoria, že nevedel čítať ani písať, veľmi dobre poznal Slovo Božie. Herodesovi vyčítal:

„Nepatrí sa ti mať ženu svojho brata.“ (Mk 6:18)

Svoj výrok založil na Slove:

„So ženou svojho brata nesmieš mať pohlavný styk, len tvoj brat má na ňu právo.“ (3M 18:16, podľa nem. prekladu)

Každý človek, ktorý je skutočne vedený Duchom Božím a hovorí biblickou rečou, musí svoje vyhlásenie založiť na Slove Božom. Ľudské názory tu nemajú žiadne miesto, pretože len vyvolávajú zmätok.

Prejdime k našej téme – cudzoložstvo a nevera – a nechajme hovoriť Božie Slovo.

„Nezosmilníš! … Nepožiadaš ženy svojho blížneho …“ (2M 20:14–17)

„A človek, ktorý by sa dopustil cudzoložstva s niečou ženou, ktorý by scudzoložil so ženou svojho blížneho…“ (3M 20:10)

„Ale ja vám hovorím, že ktokoľvek by prepustil svoju manželku okrem príčiny smilstva, vedie ju k cudzoložstvu, a ktokoľvek by si vzal za ženu prepustenú, cudzoloží.“ (Mt 5:32)

„Ale ja vám hovorím, že každý, kto by na ženu žiadostivo pozrel, tým už aj scudzoložil s ňou vo svojom srdci.“ (Mt 5:28, podľa nem. prekladu)

Musíme všetko vidieť tak, ako to vidí Boh, a povedať to, čo On povedal, len tak porozumieme záverom, ku ktorým prišiel Mojžiš, Pavol alebo brat Branham.

Ak by sme mali o tejto téme hovoriť len povrchne, nesmieme o nej hovoriť vôbec. Závisí od toho viac, ako si myslíme. Či Boh nepoužíval svojich služobníkov a prorokov vždy k tomu, aby zjavil Svoju radu? Keď Pán k br. Branhamovi na hore prehovoril, tak určite nie preto, aby mu povedal to, čo sme už dávno vedeli. Náš Pán Ježiš sa v ev. Matúša 19 odvolal na počiatok a povedal:

„Mojžiš vám dovolil pre tvrdosť vášho srdca prepustiť vaše ženy, ale od počiatku nebolo tak.“ (Mt 19:7–8)

Boh nechcel rozvod, pretože to, čo On spojil, to človek nemá rozlučovať. Len z dôvodu tvrdosti srdca to bolo mužovi dovolené. V Novom zákone prikrýva láska Božia všetko, dokonca aj mnoho hriechov. V 5. Mojžišovej 22 sú uvedené tri stavy žien: po prvé vydaté (v. 22), po druhé zasnúbené (v. 23 – 27), po tretie ako panny – slobodné (v. 28–29). Napodiv nie sú na žiadnom mieste a v žiadnej súvislosti podobne uvádzané tri stavy muža. Len muž mohol dať žene prepúšťací list, ale nie naopak, ani si žiadna žena nemohla vziať druhého muža. 2. Mojžišova 21:10 a 5. Mojžišova 21:15 sa týkali len muža. Aj v Novom zákone to znie takmer jednostranne.

„Lebo vydatá žena je priviazaná k živému mužovi zákonom. Ale keby muž zomrel, bola by oprostená zákona muža.“ (Rm 7:2)

Prečo nestojí rovnaké napísané aj o mužovi? Zabudol Boh na niečo?

„Žena je viazaná zákonom, dokiaľ žije jej muž; ale keby zosnul jej muž, je slobodná a môže sa vydať…“ (1Kor 7:39)

Ani tu nie je zmienený muž. Božie Slovo znie priamočiaro od začiatku až po koniec.

„A Pán hovoril Mojžišovi a riekol: Hovor synom Izraelovým a povieš im: Nech by to bol ktorýkoľvek muž, keby sa odchýlila jeho žena a dopustila by sa proti nemu hriechu nevery…“(4M 5:11–31)

Starostlivo čítajme túto kapitolu. Prečo nebolo žene dané rovnaké právo priviesť svojho muža pred kňaza a pred Cirkev? Stojí napísané (v. 31):

„A muž bude prostý neprávosti. Ale taká žena ponesie svoju neprávosť.“

Chceme Boha obviniť z nespravodlivosti? V žiadnom prípade! Jeho Slovo je aj v tejto tak závažnej téme svetlom pre naše nohy na našej ceste.

„Blahoslavení, ktorým sú odpustené neprávosti, a ktorých hriechy sú prikryté! Blahoslavený muž, ktorému Pán nepočíta hriechu.“ (Rm 4:7–8)

To je nepochopiteľné, a predsa pravdivé blahoslavenie nášho Boha. Šťastný je každý muž, ktorý ho skrze plné vykúpenie v Ježišovi Kristovi prežil. Chceli by sme putovať hodne toho vysokého povolania. Čo sa týka rozvodu, čítame:

„Žena nech neodchádza od muža. A keby aj odišla, nech zostane nevydatá, alebo nech sa zmieri s mužom. A muž nech neopúšťa ženy.“(1Kor 7:10-11)

Aj tu je (v súvislosti so stavom po rozdelení) oslovená len žena.

Ak je jedna časť neveriaca, tak platí nasledujúce slovo:

„Ale ak neveriaci ide ta, nech ide. V takých veciach brat alebo sestra nie je otrokom, ale ku pokoju nás povolal Boh.“(1Kor 7:15)

Čo sa týka rozvodu, ktorý presadila neveriaca časť, tak sú veriaci muž a veriaca žena slobodní a nie sú otrocky viazaní ukončeným manželstvom. Len jeden pokyn všetkým spoločne, ktorí túžia po naplnení manželstva:

„Ale pre smilstvá nech má každý svoju vlastnú ženu, a každá nech má svojho vlastného muža.“ (1Kor 7:2)

Boh na všetko myslel a aj ľudsky, pozemsky sa o všetko postaral. Sú ľudia, ktorí sú určení pre manželstvo, a sú takí, ktorí k tomu nie sú určení. Prirodzené vlohy sú rozdielne.

„Lebo by som chcel, aby boli všetci ľudia ako i ja sám; ale každý má svoj vlastný dar od Boha, jeden tak a druhý inak.“ (1Kor 7:7)

Reč o mimoriadnom dare Božom uvedená v tomto spojení nám pripadá zvláštna a núti nás k zamysleniu. Určite tým nie sú mienené dary Ducha, ale úplne prirodzené, od Boha Stvoriteľa do nás vložené vlohy alebo danosti. Aj to človek musí vedieť a Božie Slovo v tejto veci rešpektovať.

„Nie všetci chápu to slovo, ale iba tí, ktorým je to dané. Lebo sú panenci, ktorí sa tak narodili z materinského života…“ (Mt 19:11–12)

Už na životoch veľkých mužov Božích môžeme vidieť rozdielne vedenia životom. Každý mal svoj od Boha daný dar v prirodzenom a svoju od Boha danú službu v duchovnom. Existujú predpisy, na ktoré musíme brať ohľad.

„…biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy…“ (1Tm 3:2)

V žiadnom prípade nesmieme toto dôležité biblické miesto prehliadať. Starší zboru, predstavený, musí byť ženatý a nesmie byť žiadny nováčik. Musí byť schopný s Božou pomocou pomôcť v manželských a rodinných problémoch.

Na záver by sme si chceli postaviť otázku, či sa nepriblížil čas, o ktorom Pavol skrze Ducha hovoril:

„Ale to hovorím, bratia, že čas je krátky, aby ostatne aj tí, ktorí majú ženy, boli, ako keby ich nemali.“ (1Kor 7:29)

Aj v tom musí byť vo všetkej vážnosti poukázané na to, že si každý jednotlivec pred Bohom musí nechať darovať jasnosť o svojej ceste. Ak sa pri zvestovaní manželstvo alebo manželské spoločenstvo zakazuje alebo sa pri rozhovoroch naň navádza, tak sa jedná o prevráteného ducha, ktorý stojí v protiklade k Slovu Božiemu.

„Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery, ktorí budú počúvať bludných duchov a učenia démonov, hovoriacich v pokrytectve lož, majúci žhavo poznačené vlastné svedomie, ktorí budú zabraňovať ženiť sa a prikazovať zdržovať sa pokrmov…“(1Tm 4:1–3)

Je veľmi dôležité nájsť vo všetkom rovnováhu, oslobodiť sa od každého náboženského fanatizmu a byť normálnym dieťaťom Božím. Apoštol Pavol písal o všetkom veľmi zreteľne.

„Neukracujte sa navzájom, iba ak čo z obapolného súhlasu na čas, aby ste stihli na pôst a na modlitbu, a zase sa vedno zíďte, aby vás nepokúšal satan pre vašu nezdržanlivosť.“ (1Kor 7:5)

Je naliehavo nutné, aby bola táto téma osvetlená zo všetkých strán a aby každý jeden sám pre seba získal istotu pred Pánom.

„…a ak o niečom inak zmýšľate, i to vám Boh zjaví.“ (Flp 3:15b)

Brat Branham na priamy pokyn Pána vyložil to, čo mu bolo zverené, v súlade s celkovým svedectvom Svätého Písma. Toto pojednanie má prispieť k lepšiemu porozumeniu. Som si istý, že Boh so všetkými sleduje zvláštny účel. Kto je vo svojom srdci správny, všetkému správne porozumie. Nech nikto neprekrúca výrok, biblické miesto ani citát k vlastnému zatrateniu. Úmyselne sme sa zriekli aj uvádzania citátov z kázania Manželstvo a rozvod. Každý si môže toto kázanie v pokoji prečítať a túto tému skúmať. Spoločne čakáme na deň milostivého navštívenia nášho Boha.

„A on sám, Boh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď príde náš Pán Ježiš Kristus. Verný je ten, ktorý vás volá, ktorý aj dokoná.“(1Tes 5:23–24)

Len stručne by sme chceli spomenúť osobný život služobníkov Božích a prorokov. Pritom zistíme, že aj napriek tým najväčším prežitiam zostali ľuďmi. Ani oni nie sú uchránení pred problémami, ktoré tento život so sebou prináša. Teraz bližšie osvetlíme vzťah muža a ženy z biblického pohľadu. Ľudia, ktorí sú uchopení duchom času a nadšení rovnoprávnosťou, budú nad tým, čo Božie Slovo hovorí, krútiť hlavou. Či Pavol, Branham, či prorok alebo apoštol – všetci skrze toho istého Ducha hovorili a písali jednomyseľne. Kto číta listy Rimanom a Židom, v bohatej miere zistí, ako často sa v nich pisateľ odvoláva na Starý zákon. Slovo Božie nepodlieha zmene času. Služobníci Boží nepotrebovali vykonávať nejakú náboženskú cirkevnú politiku. Neorganizovali žiadne predvolebné reči, nehľadali náklonnosť žien ani mužov – mali priazeň Božiu a to im stačilo. Zanechali nám to, čo od Pána obdržali. Prišla hodina, v ktorej musia muži a ženy prijať im od Boha určené miesto. Bez toho neexistuje dokonanie Cirkvi Ježiša Krista. Každé Slovo Božie je právoplatné a záväzné. Ani civilné zákony 20. storočia nemôžu Slovo Božie zbaviť sily. Nebesia a zem pominú, ale Božie Slovo zostáva naveky.

„Lebo muž nie je zo ženy, ale žena z muža; lebo ani nie je muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža.“ (1Kor 11:8–9) 

Po kázaní Manželstvo a rozvod sa niektorí domnievali, že brat Branham chcel zaviesť polygamiu. To v žiadnom prípade nie, tomu zabráň Boh. Uviedol príklady zo Slova Božieho, aby ukázal, že pozícia muža je iná ako pozícia ženy. Chceme tu zmieniť len niektoré udalosti, aby sme lepšie porozumeli a aby každý mohol o nich premýšľať v modlitbe pred Bohom. Ak posudzujeme podľa nášho vlastného tradičného porozumenia, tak sa veľkí muži Boží v niečom previnili. Ak by ešte dnes žili, už dávno by boli odsúdení a osočovaní. Bola by im odopretá služba, bolo by im zakázané kázať a ich Božie povolanie by bolo spochybnené. Pre tých skutočne duchovne zmýšľajúcich platí slovo apoštola: 

„A tak my už odteraz neznáme nikoho podľa tela.“ (2Kor 5:16)

Boh aj v ich živote dopustil niektoré veci. Napriek tomu sú ich prežitia pre nás živým svedectvom nadprirodzeného pôsobenia Božieho.

Z osobného života otcov viery je nám oznámené:

„A Abrahám dal všetko, čo mal, Izákovi, ale synom ženín, ktoré mal, dal len dary…“ (1M 25:5–6, podľa nem. prekladu) 

Dúfajme, že si všetci zachovali aj naďalej rešpekt pred Abrahámom aj potom, čo je niečo také o ňom oznámené. On bol prorok, muž, ktorého Boh osobne navštívil, ku ktorému On hovoril ako k Svojmu priateľovi, s ktorým jedol, ktorému dal zasľúbenie a s ktorým uzavrel zmluvu (1M 18). Muž viery a poslušnosti – bez pohany pred Bohom. S osobou Abraháma je spojená veľká časť spásnych dejín.

Z osobného života Mojžiša, najväčšieho proroka Starého zákona, s ktorým je priamo porovnávaný Kristus (5M 18:18), je nám oznámené:

„A Mária a Áron hovorili proti Mojžišovi pre jeho ženu Ethiopku, ktorú si vzal, lebo si vzal ženu Ethiopku.“ (4M 12:1) 

Na základe 2. Mojžišovej 2:21 si vzal Ciporu, dcéru madiánskeho kňaza Reguela. Mojžiš 40 rokov pásol stádo svojho svokra. Potom sa mu zjavil Pán a poveril ho, aby vyviedol ľud izraelský. Počas putovania v púšti sa prehrešila Miriam, prorokyňa, a Áron, kňaz pred Bohom, pretože v súvislosti s touto vecou hovorili medzi ľudom proti Mojžišovi. Miriam bola ranená malomocenstvom a mohla byť prijatá do Cirkvi až potom, čo sa Mojžiš za ňu modlil a ona bola uzdravená. Až potom sa mohla Cirkev vydať ďalej na cestu.

„Povedali: Či len s Mojžišom hovoril Pán? Či azda nehovoril aj s nami?“ (4M 12:2) 

Nehovoria a nepremýšľajú ľudia dnes rovnako? Ich pozícia pred Bohom im pripadá správna. Ale je veľký rozdiel, či Boh hovorí k ľuďom alebo či so svojím výrokom spojí priamu službu a poverenie. Kto hovorí proti služobníkovi Božiemu, vzďaľuje sa od tábora Cirkvi, ale ak náleží k vyvoleným, musí sa vrátiť. Nikto neopovrhoval Mojžišom preto, čo učinil. On bol predsa najpokornejší, najmilší muž na zemi. Boh ho nekáral.

Ako to vyzeralo v osobnom živote Jákoba? 

„Jakob mal 12 synov. Synovia Leini… Synovia Ráchelini… synovia Bilhy… A synovia Zilfy…“ (1M 35:23–25) 

Jákob mal niekoľko prežití s Bohom. Stal sa Izraelom, otcom dvanástich kmeňov, národov, ktoré Pán vyvolil za svoje mimoriadne vlastníctvo. Boh ani  v prípade Abraháma, ani v prípade Mojžiša a ani v prípade Jákoba, ani iných nepovedal ani slovo.

Boli všetci títo mužmi, ktorí Slovo prestupovali, alebo tými, ktorí ho obdržali? Boli v spojení s Bohom? Boli to svätí, s Bohom putujúci proroci? Áno, tak to potvrdil Boh. Ak by sme o osobnom živote veľkých bojovníkov viery hovorili ďalej, každý by to považoval za nemožné. 

O živote Dávida čítame v Starom aj Novom zákone. V oboch sa mu venuje mnoho miesta. Kristus je označený ako Syn Dávidov. Kto ho posudzuje ľudsky, ten by viac žiaden žalm nečítal. Je možné, že by Boh videl veci inak ako my? On Dávidovi kládol za vinu len takú vec, ktorá bola proti Jeho Slovu, tak ako nám o tom hovorí Sväté Písmo:

„…pretože Dávid činil to, čo je spravodlivé v očiach Pánových, a neuchýlil sa od ničoho z toho, čo mu prikázal, po všetky dni svojho života, okrem vo veci Uriáša Hetejského.“ (1Kral 15:5) 

Dávid sa previnil cudzoložstvom a vraždou, keď vzal ženu iného. Aj v tej veci konal len Boh sám. Akú Bibliu by sme mali, ak by sme z nej vyňali všetko, čo súvisí s Dávidom? Veľa sa dozvedáme aj o osobnom živote Šalamúna. Za povšimnutie však stojí len to, že sa mu Boh zjavil a že na základe zasľúbenia, ktoré dostal Dávid, vybudoval Boží dom a predniesol pred Pánom posväcujúcu modlitbu. My by sme ho určite označili za človeka nečistých rúk a povedali by sme mu, že by mal mlčať.

„A keď sa prestal Šalamún modliť, zostúpil oheň z nebies…“ (2Kro 7:1–3) 

Boh pohliadol so zaľúbením, vypočul modlitbu a nadprirodzeným spôsobom odpovedal. Koľkí dnes pozdvihujú zo svojho pohľadu sväté ruky vo viere bez toho, aby Boh odpovedal a aby padol Jeho oheň. Zjednotil sa Boh s hriechom alebo s hriešnikom? Kdeže. V žiadnom prípade nikdy nie. A so zdanlivo svätými a farizejmi už určite nie. Hriech je a zostáva hriechom, je prestúpením Slova Božieho, zákona a prikázania. 

„Každý, kto robí hriech, robí aj proti zákonu, a hriech je prestúpením zákona.“ (1J 3:4) 

Apoštol pokračuje ďalej a priamo podáva Duchom vypôsobené objasnenie, a to bez akéhokoľvek komentára.

„Kto robí hriech, je z diabla.“ (1J 3:8) 

Nikto nemôže byť zároveň dieťaťom Božím i dieťaťom diabla. Buď sme veriaci alebo neveriaci.

„A potom známe, že sme Ho poznali, keď zachovávame Jeho prikázania.“ (1J 2:3) 

Potrebujeme Božie posudzovanie a biblický rozsudok. Svätý Duch nás na základe zákona a prikázaní usvedčuje o hriechu. Poznanie hriechu prichádza skrze zákon (Rm 3:20). 

Prikázania dal Boh v Starom zákone, ale až v Novom zákone boli v moci vykúpenia zachovávané. Apoštoli v Novom zákone posudzovali pád na základe Starého zákona. V 1. Korintským 5 chcel Pavol s plným oprávnením muža, ktorý mal vzťah so svojou nevlastnou matkou, vydať satanovi, pretože tak je to napísané: 

„So svojou nevlastnou matkou nebudeš mať pohlavný styk; len tvoj otec má na ňu právo.“ (3M 18:8, podľa nem. prekladu)

V 2. Korintským 2:5–11 však v každom prípade uprednostnil, aby panovala milosť a odpustenie.

Ján Krstiteľ, o ktorom hovoria, že nevedel čítať ani písať, veľmi dobre poznal Slovo Božie. Herodesovi vyčítal: 

„Nepatrí sa ti mať ženu svojho brata.“ (Mk 6:18) 

Svoj výrok založil na Slove: 

„So ženou svojho brata nesmieš mať pohlavný styk, len tvoj brat má na ňu právo.“ (3M 18:16, podľa nem. prekladu) 

Každý človek, ktorý je skutočne vedený Duchom Božím a hovorí biblickou rečou, musí svoje vyhlásenie založiť na Slove Božom. Ľudské názory tu nemajú žiadne miesto, pretože len vyvolávajú zmätok.

Prejdime k našej téme – cudzoložstvo a nevera – a nechajme hovoriť Božie Slovo.

„Nezosmilníš! … Nepožiadaš ženy svojho blížneho …“ (2M 20:14–17)

„A človek, ktorý by sa dopustil cudzoložstva s niečou ženou, ktorý by scudzoložil so ženou svojho blížneho…“ (3M 20:10)

„Ale ja vám hovorím, že ktokoľvek by prepustil svoju manželku okrem príčiny smilstva, vedie ju k cudzoložstvu, a ktokoľvek by si vzal za ženu prepustenú, cudzoloží.“ (Mt 5:32)

„Ale ja vám hovorím, že každý, kto by na ženu žiadostivo pozrel, tým už aj scudzoložil s ňou vo svojom srdci.“ (Mt 5:28, podľa nem. prekladu)

Musíme všetko vidieť tak, ako to vidí Boh, a povedať to, čo On povedal, len tak porozumieme záverom, ku ktorým prišiel Mojžiš, Pavol alebo brat Branham.

Ak by sme mali o tejto téme hovoriť len povrchne, nesmieme o nej hovoriť vôbec. Závisí od toho viac, ako si myslíme. Či Boh nepoužíval svojich služobníkov a prorokov vždy k tomu, aby zjavil Svoju radu? Keď Pán k br. Branhamovi na hore prehovoril, tak určite nie preto, aby mu povedal to, čo sme už dávno vedeli. Náš Pán Ježiš sa v ev. Matúša 19 odvolal na počiatok a povedal:

„Mojžiš vám dovolil pre tvrdosť vášho srdca prepustiť vaše ženy, ale od počiatku nebolo tak.“ (Mt 19:7–8) 

Boh nechcel rozvod, pretože to, čo On spojil, to človek nemá rozlučovať. Len z dôvodu tvrdosti srdca to bolo mužovi dovolené. V Novom zákone prikrýva láska Božia všetko, dokonca aj mnoho hriechov. V 5. Mojžišovej 22 sú uvedené tri stavy žien: po prvé vydaté (v. 22), po druhé zasnúbené (v. 23 – 27), po tretie ako panny – slobodné (v. 28–29). Napodiv nie sú na žiadnom mieste a v žiadnej súvislosti podobne uvádzané tri stavy muža. Len muž mohol dať žene prepúšťací list, ale nie naopak, ani si žiadna žena nemohla vziať druhého muža. 2. Mojžišova 21:10 a 5. Mojžišova 21:15 sa týkali len muža. Aj v Novom zákone to znie takmer jednostranne.

„Lebo vydatá žena je priviazaná k živému mužovi zákonom. Ale keby muž zomrel, bola by oprostená zákona muža.“ (Rm 7:2) 

Prečo nestojí rovnaké napísané aj o mužovi? Zabudol Boh na niečo?

„Žena je viazaná zákonom, dokiaľ žije jej muž; ale keby zosnul jej muž, je slobodná a môže sa vydať…“ (1Kor 7:39) 

Ani tu nie je zmienený muž. Božie Slovo znie priamočiaro od začiatku až po koniec.

„A Pán hovoril Mojžišovi a riekol: Hovor synom Izraelovým a povieš im: Nech by to bol ktorýkoľvek muž, keby sa odchýlila jeho žena a dopustila by sa proti nemu hriechu nevery…“ (4M 5:11–31) 

Starostlivo čítajme túto kapitolu. Prečo nebolo žene dané rovnaké právo priviesť svojho muža pred kňaza a pred Cirkev? Stojí napísané (v. 31):

„A muž bude prostý neprávosti. Ale taká žena ponesie svoju neprávosť.“

Chceme Boha obviniť z nespravodlivosti? V žiadnom prípade! Jeho Slovo je aj v tejto tak závažnej téme svetlom pre naše nohy na našej ceste.

„Blahoslavení, ktorým sú odpustené neprávosti, a ktorých hriechy sú prikryté! Blahoslavený muž, ktorému Pán nepočíta hriechu.“ (Rm 4:7–8) 

To je nepochopiteľné, a predsa pravdivé blahoslavenie nášho Boha. Šťastný je každý muž, ktorý ho skrze plné vykúpenie v Ježišovi Kristovi prežil. Chceli by sme putovať hodne toho vysokého povolania. Čo sa týka rozvodu, čítame: 

„Žena nech neodchádza od muža. A keby aj odišla, nech zostane nevydatá, alebo nech sa zmieri s mužom. A muž nech neopúšťa ženy.“ (1Kor 7:10-11) 

Aj tu je (v súvislosti so stavom po rozdelení) oslovená len žena. 

Ak je jedna časť neveriaca, tak platí nasledujúce slovo: 

„Ale ak neveriaci ide ta, nech ide. V takých veciach brat alebo sestra nie je otrokom, ale ku pokoju nás povolal Boh.“ (1Kor 7:15) 

Čo sa týka rozvodu, ktorý presadila neveriaca časť, tak sú veriaci muž a veriaca žena slobodní a nie sú otrocky viazaní ukončeným manželstvom. Len jeden pokyn všetkým spoločne, ktorí túžia po naplnení manželstva:

„Ale pre smilstvá nech má každý svoju vlastnú ženu, a každá nech má svojho vlastného muža.“ (1Kor 7:2) 

Boh na všetko myslel a aj ľudsky, pozemsky sa o všetko postaral. Sú ľudia, ktorí sú určení pre manželstvo, a sú takí, ktorí k tomu nie sú určení. Prirodzené vlohy sú rozdielne. 

„Lebo by som chcel, aby boli všetci ľudia ako i ja sám; ale každý má svoj vlastný dar od Boha, jeden tak a druhý inak.“ (1Kor 7:7) 

Reč o mimoriadnom dare Božom uvedená v tomto spojení nám pripadá zvláštna a núti nás k zamysleniu. Určite tým nie sú mienené dary Ducha, ale úplne prirodzené, od Boha Stvoriteľa do nás vložené vlohy alebo danosti. Aj to človek musí vedieť a Božie Slovo v tejto veci rešpektovať.

„Nie všetci chápu to slovo, ale iba tí, ktorým je to dané. Lebo sú panenci, ktorí sa tak narodili z materinského života…“ (Mt 19:11–12) 

Už na životoch veľkých mužov Božích môžeme vidieť rozdielne vedenia životom. Každý mal svoj od Boha daný dar v prirodzenom a svoju od Boha danú službu v duchovnom. Existujú predpisy, na ktoré musíme brať ohľad.

„…biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy…“ (1Tm 3:2) 

V žiadnom prípade nesmieme toto dôležité biblické miesto prehliadať. Starší zboru, predstavený, musí byť ženatý a nesmie byť žiadny nováčik. Musí byť schopný s Božou pomocou pomôcť v manželských a rodinných problémoch.

Na záver by sme si chceli postaviť otázku, či sa nepriblížil čas, o ktorom Pavol skrze Ducha hovoril:

„Ale to hovorím, bratia, že čas je krátky, aby ostatne aj tí, ktorí majú ženy, boli, ako keby ich nemali.“ (1Kor 7:29)

Aj v tom musí byť vo všetkej vážnosti poukázané na to, že si každý jednotlivec pred Bohom musí nechať darovať jasnosť o svojej ceste. Ak sa pri zvestovaní manželstvo alebo manželské spoločenstvo zakazuje alebo sa pri rozhovoroch naň navádza, tak sa jedná o prevráteného ducha, ktorý stojí v protiklade k Slovu Božiemu.

„Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery, ktorí budú počúvať bludných duchov a učenia démonov, hovoriacich v pokrytectve lož, majúci žhavo poznačené vlastné svedomie, ktorí budú zabraňovať ženiť sa a prikazovať zdržovať sa pokrmov…“  (1Tm 4:1–3) 

Je veľmi dôležité nájsť vo všetkom rovnováhu, oslobodiť sa od každého náboženského fanatizmu a byť normálnym dieťaťom Božím. Apoštol Pavol písal o všetkom veľmi zreteľne. 

„Neukracujte sa navzájom, iba ak čo z obapolného súhlasu na čas, aby ste stihli na pôst a na modlitbu, a zase sa vedno zíďte, aby vás nepokúšal satan pre vašu nezdržanlivosť.“ (1Kor 7:5) 

Je naliehavo nutné, aby bola táto téma osvetlená zo všetkých strán a aby každý jeden sám pre seba získal istotu pred Pánom.

„…a ak o niečom inak zmýšľate, i to vám Boh zjaví.“ (Flp 3:15b) 

Brat Branham na priamy pokyn Pána vyložil to, čo mu bolo zverené, v súlade s celkovým svedectvom Svätého Písma. Toto pojednanie má prispieť k lepšiemu porozumeniu. Som si istý, že Boh so všetkými sleduje zvláštny účel. Kto je vo svojom srdci správny, všetkému správne porozumie. Nech nikto neprekrúca výrok, biblické miesto ani citát k vlastnému zatrateniu. Úmyselne sme sa zriekli aj uvádzania citátov z kázania Manželstvo a rozvod. Každý si môže toto kázanie v pokoji prečítať a túto tému skúmať. Spoločne čakáme na deň milostivého navštívenia nášho Boha.

„A on sám, Boh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď príde náš Pán Ježiš Kristus. Verný je ten, ktorý vás volá, ktorý aj dokoná.“ (1Tes 5:23–24)