Proroci boli už od materského lona vyvolení k určitej službe [Jr 1:5]. Najskôr ich nazývali „vidiaci“, pretože videli videnia [1S 9:9]. Pritom im bol darovaný aj ich význam skrze zjavenie od Boha [Jr 1:11-12], Slovo Pána vždy prichádzalo k prorokom, ako je napísané v 4. Mojžišovej 12:6. „Počujte teraz Moje Slová: Ak je prorok Pána medzi vami, tak sa mu zjavujem skrze videnia a hovorím k nemu skrze sny.“ Preto je pravý prorok hlásnou trúbou Božou a môže to, čo musí povedať, potvrdiť slovami „Tak hovorí Pán“. Ktokoľvek takého proroka prijme a rešpektuje jeho službu, prijme za to mzdu proroka [Mt 10:41]. Súčasne nás Pán varuje pred tým, aby sme Jeho prorokov zavrhovali, keď hovorí: „Neubližujte Mojím prorokom!“ [1Par 16:22, Ž 105:15]

Zákon a starozákonní proroci boli až do Jána, od tej doby je skrze evanjelium zvestované kráľovstvo Božie [Lk 16:16]. Toto miesto Písma je často uvádzané ako domnelý dôkaz toho, že Boh v Novom zákone už žiadneho proroka nemá. Avšak Ján sám bol prorokom, Simeon, ktorý bol pri posvätení dieťatka Ježiša v chráme, bol prorok [Lk 2:25–35]. Náš Pán dal zasľúbenie: „Preto hľa, ja posielam k vám prorokov a múdrych a učených v zákone…“ [Mt 23:34, Lk 11:49] Tu použitý pojem „učení v zákone“ sa iste nevzťahuje na tých, ktorí sedeli pri nohách nejakého Gamaliela. Ježiš hovoril o „učených“, ktorí zvestujú Jeho Slovo správne: „Preto každý učený v zákone, získaný za učeníka v nebeskom kráľovstve je podobný človeku hospodárovi, ktorý vynáša zo svojho pokladu nové i staré veci.“ [Mt 13:52]

Kto číta Skutky apoštolov, zistí, že v zboroch slúžili i proroci [11:27 a 13:1]. V kapitole 15:32 stojí napísané: „Judas a Sílas, ktorí boli aj sami prorokmi…“ V 1. Korinťanom 12 a 14 vysvetľuje Pavel dary a služby v Cirkvi a nakoniec píše: „Ak niekto myslí o sebe, že je prorok alebo duchovný, nech pozná dobre, čo vám píšem, že sú to prikázania Pánove.“ [14:37] V liste Efežanom 3 hovorí Pavol o tom, že mu bolo zverené tajomstvo Krista, ktoré „ …  v predchádzajúcich vekoch ľudským deťom nebolo oznámené, ako to teraz bolo zjavené Jeho svätým apoštolom a prorokom…“ [v. 5]. Z listu Efežanom 4:11 a 1. Korinťanom 12:28 jednoznačne vyplýva, že tieto rozličné úrady do Cirkvi dosadil sám Boh. V tomto zozname sú uvedení i proroci. Ako sme na základe Svätého Písma preukázali, došli sme teraz k zvláštnemu bodu spásnych dejín. Táto prorocká časť vyžaduje zvláštneho, Bohom poslaného proroka.

Všetci, ktorí sú zbehlí v dejinách, vedia, že už Mohamed i iní si činili nárok, že sú tým posledným prorokom z Malachiáša 4:5, ktorý mal prísť pred veľkým a hrozným dňom Pána. Skutočne mnohí sa otvorene označili za Eliáša, alebo hovorili o „službe Eliáša“. Avšak ani jeden z nich nepriviedol srdcia detí späť k Pánovi a Jeho Slovu, naopak: oni sami boli ďaleko vzdialení od apoštolsko-prorockej služby a splodili len vlastných nasledovníkov. To všetko však Bohu neprekáža v tom, aby vo Svojom čase splnil dané zasľúbenia.

Proroci boli už od materského lona vyvolení k určitej službe [Jr 1:5]. Najskôr ich nazývali „vidiaci“, pretože videli videnia [1S 9:9]. Pritom im bol darovaný aj ich význam skrze zjavenie od Boha [Jr 1:11-12], Slovo Pána vždy prichádzalo k prorokom, ako je napísané v 4. Mojžišovej 12:6. „Počujte teraz Moje Slová: Ak je prorok Pána medzi vami, tak sa mu zjavujem skrze videnia a hovorím k nemu skrze sny.“ Preto je pravý prorok hlásnou trúbou Božou a môže to, čo musí povedať, potvrdiť slovami „Tak hovorí Pán“. Ktokoľvek takého proroka prijme a rešpektuje jeho službu, prijme za to mzdu proroka [Mt 10:41]. Súčasne nás Pán varuje pred tým, aby sme Jeho prorokov zavrhovali, keď hovorí: „Neubližujte Mojím prorokom!“ [1Par 16:22, Ž 105:15]

Zákon a starozákonní proroci boli až do Jána, od tej doby je skrze evanjelium zvestované kráľovstvo Božie [Lk 16:16]. Toto miesto Písma je často uvádzané ako domnelý dôkaz toho, že Boh v Novom zákone už žiadneho proroka nemá. Avšak Ján sám bol prorokom, Simeon, ktorý bol pri posvätení dieťatka Ježiša v chráme, bol prorok [Lk 2:25–35]. Náš Pán dal zasľúbenie: „Preto hľa, ja posielam k vám prorokov a múdrych a učených v zákone…“ [Mt 23:34, Lk 11:49] Tu použitý pojem „učení v zákone“ sa iste nevzťahuje na tých, ktorí sedeli pri nohách nejakého Gamaliela. Ježiš hovoril o „učených“, ktorí zvestujú Jeho Slovo správne: „Preto každý učený v zákone, získaný za učeníka v nebeskom kráľovstve je podobný človeku hospodárovi, ktorý vynáša zo svojho pokladu nové i staré veci.“ [Mt 13:52]

Kto číta Skutky apoštolov, zistí, že v zboroch slúžili i proroci [11:27 a 13:1]. V kapitole 15:32 stojí napísané: „Judas a Sílas, ktorí boli aj sami prorokmi…“ V 1. Korinťanom 12 a 14 vysvetľuje Pavel dary a služby v Cirkvi a nakoniec píše: „Ak niekto myslí o sebe, že je prorok alebo duchovný, nech pozná dobre, čo vám píšem, že sú to prikázania Pánove.“ [14:37] V liste Efežanom 3 hovorí Pavol o tom, že mu bolo zverené tajomstvo Krista, ktoré „ …  v predchádzajúcich vekoch ľudským deťom nebolo oznámené, ako to teraz bolo zjavené Jeho svätým apoštolom a prorokom…“ [v. 5]. Z listu Efežanom 4:11 a 1. Korinťanom 12:28 jednoznačne vyplýva, že tieto rozličné úrady do Cirkvi dosadil sám Boh. V tomto zozname sú uvedení i proroci. Ako sme na základe Svätého Písma preukázali, došli sme teraz k zvláštnemu bodu spásnych dejín. Táto prorocká časť vyžaduje zvláštneho, Bohom poslaného proroka.

Všetci, ktorí sú zbehlí v dejinách, vedia, že už Mohamed i iní si činili nárok, že sú tým posledným prorokom z Malachiáša 4:5, ktorý mal prísť pred veľkým a hrozným dňom Pána. Skutočne mnohí sa otvorene označili za Eliáša, alebo hovorili o „službe Eliáša“. Avšak ani jeden z nich nepriviedol srdcia detí späť k Pánovi a Jeho Slovu, naopak: oni sami boli ďaleko vzdialení od apoštolsko-prorockej služby a splodili len vlastných nasledovníkov. To všetko však Bohu neprekáža v tom, aby vo Svojom čase splnil dané zasľúbenia.