Táto téma nemôže byť objasnená bez vyvrátenie tvrdení Vatikánu alebo vyhlásení iných strán. Kto chce porozumieť súvislosti toho, čo sa dialo v tretej ríši so Židmi, musí sa vrátiť nielen do čias španielskej inkvizície, keď bolo tisíce Židov upálených na hranici spolu s Tórou a Talmudom a ďalší vyhostení, nielen k Portugalsku a Španielsku v roku 1492, ktoré boli prehlásené za čisté od Židov, nielen k siedmim krížovým výpravám, ktorým padlo za obeť 22 miliónov pohanov, moslimov a Židov, ale musíme brať do úvahy, čo oznámili katolícki cirkevní otcovia koncom druhého a v treťom storočí. Ich štvavé výroky proti Židom sú základom odvtedy neutíchajúcej nenávisti voči Židom a ich prenasledovania až do dnešného času.

V tejto súvislosti boli známi Justín, Ireneus, Cyprián, Atanázius, Eusébius, Efraim, Chrysostomus, Hieronymus, Hilarius, Ambrozius a Augustin. Ríšska cirkev, ktorá odvtedy vznikla, nie je v žiadnom prípade – ako je to všeobecne prijímané – identická s Cirkvou Ježiša Krista. Až do posledného prenasledovanie kresťanov pod Diokletiánom, ktoré trvalo až do roku 312, neexistovala žiadna jednotná štátna cirkev v Rímskej ríši, ale len rôzne smery viery. Bol to Konštantín, ktorý v roku 313 oznámil uznanie kresťanského náboženstva, a skoro potom, v roku 321, zakázali Židom sláviť sabat – sobotu a zaviedli povinnú nedeľu a zo synagóg spravili stajne.

Boli to oslepení otcovia štátnej cirkvi, ktorí vôbec neprežili obrátenie ku Kristu, ale prijali iba kresťanstvo ako náboženstvo, ktorí sú zodpovední za protižidovské postoje. Zavrhli Židov spolu so Starým Zákonom a posmievačne vymenili JEDINÉHO Boha izraelského za „trojjediného“ boha. Každý zločin žehnali tou nimi vynájdenou frázou „v mene Otca, Syna a Ducha svätého“. Odvtedy používa cirkev túto úplne nebiblickú formulu, ktorú nevzal do úst žiadny apoštol. Sejba týchto ranných cirkevných otcov v rímskej cirkvi počas storočí vzišla. „Ako červená niť sa protižidovstvo tiahne skrze cirkevné dejiny – často ako krvavá stopa.“– tak to stojí v časopise Spiegel z februára 2009.

V Nemecku prišlo v roku 1096 po prvých krížových výpravách v mestách Trier, Speyer, Worms a Kolín k pogromom proti židovským obyvateľom, ktorým padli za obeť tisíce. V roku 1215 bolo na 4. lateránskom koncile požadované označovanie Židov. V katolícky utváranej Európe dochádzalo počas storočí k pravidelným pogromom. Nachádzame záznamy o getách, označovaní Židov, ich izolácii a diskriminácii. V liturgiách na Veľký piatok boli dokonca prijaté pasáže obviňujúce Židov. Každý verný katolík musel považovať Židov za skazených, za vrahov Krista a Boha, ako ich nazývali cirkevní otcovia. Toto semeno vzišlo aj v neskoršom živote Martina Luthera, ktorý vydal v roku 1543 pamflet „O Židoch a ich klamstvách“. Ani ortodoxné cirkvi neboli výnimkou. Ešte  aj na konci 19. storočia nastala vlna pogromov proti Židom v Rusku.

Bez ďalších odôvodňovaní môžeme povedať, že počas celého časového úseku protestantských vlád v Nemecku nebolo ani jedno jediné prenasledovanie Židov. Práve naopak: Židia boli plnohodnotní občania a mohli obsadzovať pozície, boli sudcovia, poslanci, lekári, obchodníci atď., presne ako ostatní Nemci.

V nedávnej histórii priniesol zmenu rok 1929, keď Benito Mussolini pomohol cirkvi k novej moci pomocou tzv. lateránskych zmlúv z 11. februára tým, že zaplatil jej dlh vo výške 1,75 miliardy lír a daroval Vatikánu 44 hektárov ako výsostné štátne územie. K tomu prišiel konkordát medzi talianskym štátom a pápežom Piom XI. ako predstaviteľom rímsko-katolíckej cirkvi. Preto môže Vatikán tento rok sláviť osemdesiate výročie vo svojej súčasnej podobe.

20. júla potom nasledoval konkordát medzi Vatikánom a Hitlerovským Nemeckom. Tak si rímska cirkev zabezpečila všetky dôležité pozície moci pre svojich zástupcov. Pod Hitlerom, ktorý sa chválil tým, ako veľa sa naučil od jezuitov, započala v tretej ríši s vládou s prevahou katolíkov nová epocha. Antisemitizmus sa stal verejne prijateľný. Každý by si mal prečítať, akú štvavú kampaň započal proti Židom Dr. Karl Lueger, ktorý bol v rokoch 1897 až 1920 starostom Viedne, a od ktorého dostal Hitler prvé štvavé písomnosti – a aké štvavé heslá úplne verejne hlásal Heinrich Himmler v Bavorsku, Július Streicher, von Papen, Dr. Joseph Goebels a mnohí iní. Z ich pohľadu museli byť Židia ako od Boha zavrhnutí prenasledovaní, vyháňaní alebo vraždení. Takže nie je prekvapujúce, že 6 najhorších táborov smrti vrátane Auschwitz/Oswiecim bolo vybudovaných práve v silne katolíckom Poľsku.

Presvedčenie katolíckych cirkevných otcov, ktorí boli vyhlásení za svätých, bolo základným postojom v katolíckej cirkvi. Každý si môže v príslušnej literatúre prečítať, čo bolo hlásané, totiž dokonca že „kto zabije Žida, zmierňuje smrť Krista“. Preto boli s dobrým svedomím vyvraždené milióny Židov. Kto si dá námahu a niečo málo si prečíta z viac ako 40 000 publikácií o 2. svetovej vojne a holokauste, ktoré boli zverejnené, ten vie, kde má nenávisť voči Židom a ich prenasledovanie vlastne svoje korene, a prečo boli možné prenasledovania a masové vraždy.

Oficiálne musí cirkev prirodzene protirečiť p. Hochhutovi, ktorý v roku 1963 publikoval drámu Vikár, v ktorej odhalil úlohu pápeža Pia XII počas tých časov. Mali by sme si klásť otázku: Prečo Vatikán tak vehementne odmieta  otvoriť tajné archívy  z rokov 1939-1945? Pápež Pius XII dostal spravodlivé miesto v „Sále hanby“ v pamätníku obetiam holokaustu Yad Vashem v Jeruzaleme. Tvrdenie, že svojím mlčaním chcel predísť tomu, aby sa stali ešte horšie veci, znie ako úplný výsmech pri pohľade na udalosti, ktoré vyšli najavo. Pápež Benedikt XVI trvá na tom, že tento portrét musí byť odstránený predtým, ako v máji 2009 navštívi Jeruzalem.

Najtragickejšiu časť histórie ľudstva musíme prenechať súdu pred bielym trónom. Svetové hlavné mesto Rím je jasne opísané v Zjavení 17 a 18. V poslednom verši čítame: „A našla sa v ňom krv prorokov a svätých a všetkých pobitých na zemi.“

Čo sa týka Izraela a Jeruzalema, tak sa teraz napĺňajú všetky zasľúbenia, ktoré im Bôh dal:

„Preto povedz: Takto hovorí Boh Pán: A zhromaždím vás z národov a zoberiem vás zo zemí, do ktorých ste rozptýlení, a dám vám zem Izraelovu.“ (Ez 11:17, Lk 21:24).

„A tak ich zasadím na ich zemi, a nebudú viacej vykorenení s povrchu svojej zeme, ktorú som im dal, hovorí Pán, tvoj Bôh.“ (Am 9:9 – 15).

Nech Bôh požehná Svoj ľud zmluvy, Izrael. Amen.

„A požehnám tých, ktorí ťa žehnajú, a tých, ktorí ti zlorečia, prekľajem, a budú požehnané v tebe všetky čeľade zeme.“ (1M 12:3)

Pravda kráča vpred, pravda zvíťazí. Buďte dobrej mysle, Pán so Svojimi učiní všetko dobre.

Táto téma nemôže byť objasnená bez vyvrátenie tvrdení Vatikánu alebo vyhlásení iných strán. Kto chce porozumieť súvislosti toho, čo sa dialo v tretej ríši so Židmi, musí sa vrátiť nielen do čias španielskej inkvizície, keď bolo tisíce Židov upálených na hranici spolu s Tórou a Talmudom a ďalší vyhostení, nielen k Portugalsku a Španielsku v roku 1492, ktoré boli prehlásené za čisté od Židov, nielen k siedmim krížovým výpravám, ktorým padlo za obeť 22 miliónov pohanov, moslimov a Židov, ale musíme brať do úvahy, čo oznámili katolícki cirkevní otcovia koncom druhého a v treťom storočí. Ich štvavé výroky proti Židom sú základom odvtedy neutíchajúcej nenávisti voči Židom a ich prenasledovania až do dnešného času. 

V tejto súvislosti boli známi Justín, Ireneus, Cyprián, Atanázius, Eusébius, Efraim, Chrysostomus, Hieronymus, Hilarius, Ambrozius a Augustin. Ríšska cirkev, ktorá odvtedy vznikla, nie je v žiadnom prípade – ako je to všeobecne prijímané – identická s Cirkvou Ježiša Krista. Až do posledného prenasledovanie kresťanov pod Diokletiánom, ktoré trvalo až do roku 312, neexistovala žiadna jednotná štátna cirkev v Rímskej ríši, ale len rôzne smery viery. Bol to Konštantín, ktorý v roku 313 oznámil uznanie kresťanského náboženstva, a skoro potom, v roku 321, zakázali Židom sláviť sabat – sobotu a zaviedli povinnú nedeľu a zo synagóg spravili stajne. 

Boli to oslepení otcovia štátnej cirkvi, ktorí vôbec neprežili obrátenie ku Kristu, ale prijali iba kresťanstvo ako náboženstvo, ktorí sú zodpovední za protižidovské postoje. Zavrhli Židov spolu so Starým Zákonom a posmievačne vymenili JEDINÉHO Boha izraelského za „trojjediného“ boha. Každý zločin žehnali tou nimi vynájdenou frázou „v mene Otca, Syna a Ducha svätého“. Odvtedy používa cirkev túto úplne nebiblickú formulu, ktorú nevzal do úst žiadny apoštol. Sejba týchto ranných cirkevných otcov v rímskej cirkvi počas storočí vzišla. „Ako červená niť sa protižidovstvo tiahne skrze cirkevné dejiny – často ako krvavá stopa.“ – tak to stojí v časopise Spiegel z februára 2009. 

V Nemecku prišlo v roku 1096 po prvých krížových výpravách v mestách Trier, Speyer, Worms a Kolín k pogromom proti židovským obyvateľom, ktorým padli za obeť tisíce. V roku 1215 bolo na 4. lateránskom koncile požadované označovanie Židov. V katolícky utváranej Európe dochádzalo počas storočí k pravidelným pogromom. Nachádzame záznamy o getách, označovaní Židov, ich izolácii a diskriminácii. V liturgiách na Veľký piatok boli dokonca prijaté pasáže obviňujúce Židov. Každý verný katolík musel považovať Židov za skazených, za vrahov Krista a Boha, ako ich nazývali cirkevní otcovia. Toto semeno vzišlo aj v neskoršom živote Martina Luthera, ktorý vydal v roku 1543 pamflet „O Židoch a ich klamstvách“. Ani ortodoxné cirkvi neboli výnimkou. Ešte  aj na konci 19. storočia nastala vlna pogromov proti Židom v Rusku. 

Bez ďalších odôvodňovaní môžeme povedať, že počas celého časového úseku protestantských vlád v Nemecku nebolo ani jedno jediné prenasledovanie Židov. Práve naopak: Židia boli plnohodnotní občania a mohli obsadzovať pozície, boli sudcovia, poslanci, lekári, obchodníci atď., presne ako ostatní Nemci. 

V nedávnej histórii priniesol zmenu rok 1929, keď Benito Mussolini pomohol cirkvi k novej moci pomocou tzv. lateránskych zmlúv z 11. februára tým, že zaplatil jej dlh vo výške 1,75 miliardy lír a daroval Vatikánu 44 hektárov ako výsostné štátne územie. K tomu prišiel konkordát medzi talianskym štátom a pápežom Piom XI. ako predstaviteľom rímsko-katolíckej cirkvi. Preto môže Vatikán tento rok sláviť osemdesiate výročie vo svojej súčasnej podobe. 

1. júla potom nasledoval konkordát medzi Vatikánom a Hitlerovským Nemeckom. Tak si rímska cirkev zabezpečila všetky dôležité pozície moci pre svojich zástupcov. Pod Hitlerom, ktorý sa chválil tým, ako veľa sa naučil od jezuitov, započala v tretej ríši s vládou s prevahou katolíkov nová epocha. Antisemitizmus sa stal verejne prijateľný. Každý by si mal prečítať, akú štvavú kampaň započal proti Židom Dr. Karl Lueger, ktorý bol v rokoch 1897 až 1920 starostom Viedne, a od ktorého dostal Hitler prvé štvavé písomnosti – a aké štvavé heslá úplne verejne hlásal Heinrich Himmler v Bavorsku, Július Streicher, von Papen, Dr. Joseph Goebels a mnohí iní. Z ich pohľadu museli byť Židia ako od Boha zavrhnutí prenasledovaní, vyháňaní alebo vraždení. Takže nie je prekvapujúce, že 6 najhorších táborov smrti vrátane Auschwitz/Oswiecim bolo vybudovaných práve v silne katolíckom Poľsku. 

Presvedčenie katolíckych cirkevných otcov, ktorí boli vyhlásení za svätých, bolo základným postojom v katolíckej cirkvi. Každý si môže v príslušnej literatúre prečítať, čo bolo hlásané, totiž dokonca že „kto zabije Žida, zmierňuje smrť Krista“. Preto boli s dobrým svedomím vyvraždené milióny Židov. Kto si dá námahu a niečo málo si prečíta z viac ako 40 000 publikácií o 2. svetovej vojne a holokauste, ktoré boli zverejnené, ten vie, kde má nenávisť voči Židom a ich prenasledovanie vlastne svoje korene, a prečo boli možné prenasledovania a masové vraždy. 

Oficiálne musí cirkev prirodzene protirečiť p. Hochhutovi, ktorý v roku 1963 publikoval drámu Vikár, v ktorej odhalil úlohu pápeža Pia XII počas tých časov. Mali by sme si klásť otázku: Prečo Vatikán tak vehementne odmieta  otvoriť tajné archívy  z rokov 1939-1945? Pápež Pius XII dostal spravodlivé miesto v „Sále hanby“ v pamätníku obetiam holokaustu Yad Vashem v Jeruzaleme. Tvrdenie, že svojím mlčaním chcel predísť tomu, aby sa stali ešte horšie veci, znie ako úplný výsmech pri pohľade na udalosti, ktoré vyšli najavo. Pápež Benedikt XVI trvá na tom, že tento portrét musí byť odstránený predtým, ako v máji 2009 navštívi Jeruzalem. 

Najtragickejšiu časť histórie ľudstva musíme prenechať súdu pred bielym trónom. Svetové hlavné mesto Rím je jasne opísané v Zjavení 17 a 18. V poslednom verši čítame: „A našla sa v ňom krv prorokov a svätých a všetkých pobitých na zemi.“

Čo sa týka Izraela a Jeruzalema, tak sa teraz napĺňajú všetky zasľúbenia, ktoré im Bôh dal: 

„Preto povedz: Takto hovorí Boh Pán: A zhromaždím vás z národov a zoberiem vás zo zemí, do ktorých ste rozptýlení, a dám vám zem Izraelovu.“ (Ez 11:17, Lk 21:24). 

„A tak ich zasadím na ich zemi, a nebudú viacej vykorenení s povrchu svojej zeme, ktorú som im dal, hovorí Pán, tvoj Bôh.“ (Am 9:9 – 15). 

Nech Bôh požehná Svoj ľud zmluvy, Izrael. Amen. 

„A požehnám tých, ktorí ťa žehnajú, a tých, ktorí ti zlorečia, prekľajem, a budú požehnané v tebe všetky čeľade zeme.“ (1M 12:3) 

Pravda kráča vpred, pravda zvíťazí. Buďte dobrej mysle, Pán so Svojimi učiní všetko dobre.