Tradičné krestanstvo

2. kapitola 
 PRVOTNÉ KRESŤANSTVO 
 A NASLEDUJÚCE ČASOVÉ OBDOBIA

V dejinách náboženstva sú obšírne opísané jednotlivé epochy, ktoré nasledovali po ranom kresťanstve. Preto sa v našom pojednávaní budeme venovať týmto časovým obdobiam pokiaľ možno len krátko. Časové úseky by sa mohli rozdeliť asi takto: obdobie prvotnej Cirkvi až do roku 100 po Kristovi, potom bezprostredne nasledujúce poapoštolské obdobie v druhom storočí, vývoj až do koncilu v Nicei (325 po Kristovi), vznik štátnej náboženskej inštitúcie v Rímskej ríši, obdobie až do stredoveku, reformácia ako nový začiatok, potom prebudenecké hnutia, úvod do plného evanjelia a navrátenie Cirkvi do jej pôvodného stavu pred návratom Krista.

Výklady náboženských dejín nepodávajú jednotný obraz. Mnohí iba vyslovili domnienky, z ktorých vznikli legendy, ktoré ale iní už podávali ďalej ako skutočnosti. Okrem toho by malo byť všetkým jasné, že katolícky orientovaný dejepis vyzeral úplne inak ako ten protestantsky orientovaný. Prehľad o jednotlivých epochách a vývoji, ktorý v nich prebiehal, je potrebný, aby bolo možné porovnanie s prvotným kresťanstvom. „Apoštolské učenie“ sme získali len z úst apoštolov. Spis, ktorý bol nájdený v roku 1883 v jednom kláštore a iba na základe domnienok svojvoľne datovaný do obdobia medzi r. 80–120 po Kristovi a ktorý bol nazvaný „Učenie dvanástich apoštolov“ alebo „Didaché“, skutočne nemá s apoštolmi Pána vôbec nič spoločné. Ani „apoštolské vyznanie viery“, ktoré bolo prejednané a sformulované až vo 4. storočí na rôznych konciloch, nemôže byť pripisované apoštolom. Tak neúmyselne vznikli falzifikáty (podvrhy) a deformácie, ktoré boli pokladané za pravé. Len v Skutkoch apoštolov a v listoch, ktoré apoštoli sami napísali a ktoré sú súčasťou Nového zákona, nachádzame pravé učenie. Apoštoli boli muži, ktorí počuli Slovo z úst Pána a na základe Jeho príkazu ho podávali ďalej. Ich prostredníctvom obdržala novozákonná Cirkev čisté, nesfalšované Božie Slovo, na ktorom jedinom spočíva Božia pečať.

Pavol, ktorý bol nadprirodzeným spôsobom povolaný a určený ako vyvolený nástroj, bol samotným Pánom zaradený k prvým apoštolom. Bol to tiež on, ktorý mohol na základe priameho povolania povedať: „Lebo ja som prijal od Pána, čo som vám aj vydal…“ (1. Korintským 11:23). Napísal najviac listov, presne 100 kapitol s 2325 veršami, zatiaľ čo Peter napísal iba 8 kapitol so 166 veršami. Pavol obdržal evanjelium rovnakým spôsobom ako proroci Slovo, totiž skrze zjavenie (Galatským 1:11-12), preto mohol vysloviť až do morku kostí prenikajúce napomenutia. „Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba zvestoval iné ako to, čo sme vám zvestovali, nech je prekliaty!“ (Galatským 1:8) Čo nesúhlasí s evanjeliom prvých apoštolov, je pod kliatbou. Ak sa pozeráme na fakty v tomto svetle, tak tu ide naozaj o pod kliatbou stojace falošné kresťanstvo, ktoré mali kritici pri svojich výkladoch pred očami.

Štyria evanjelisti podávajú svedectvo o Spasiteľovi. Opisujú Jeho život a Jeho pôsobenie od narodenia až do Jeho smrti, Jeho zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. Synoptici (tzn. autori píšuci o jednej téme podobným spôsobom) Matúš, Marek a Lukáš pritom podávajú vzájomne sa doplňujúci celkový obraz. Ján sa naproti tomu nezaoberá Betlehemom ani rodokmeňmi, ale sa pozerá na vec z nadhľadu a hneď v prvom verši prvej kapitoly ukazuje, kto Kristus naozaj je. Štyri evanjeliá dávajú celkový prehľad uskutočneného spasenia, ktoré Boh v Kristu dokonal tu na Zemi. Sú vierohodné, pretože nám boli zanechané pravdivými svedkami, ktorí veci videli a počuli (2. Petra 1:16–18, 1. Jána 1:1–3).

Skutky apoštolov nám ako prvé predstavujú nadprirodzený vznik prvotnej Cirkvi skrze vyliatie Svätého Ducha (kapitola 2). Tu išlo skutočne o udalosť prichádzajúcu z neba. V Božom poverení zvestoval vo svojom prvom kázaní Duchom naplnený apoštol Peter tým, ktorí sa mali obrátiť a stať veriacimi, nutnosť pokánia, biblický krst vodou (verš 38) a rovnaké prežitie krstu Duchom tak, ako ho práve zažilo tých 120. „Lebo vám patrí to zasľúbenie a vašim deťom a všetkým na široko-ďaleko, ktorých- a koľkýchkoľvek si povolá Pán, náš Boh.“ (v. 39) Boh sám zachraňuje a skrze Ducha Svätého pripája tých, ktorí uverili, ku Svojej Cirkvi (Skutky 2:47).

Prvotná Cirkev pozostávala z ľudí, ktorí Boha skutočne zažili. Tí, ktorí uverili, boli pokrstení vo vode a skrze Svätého Ducha nadprirodzeným spôsobom vkrstení ako údy do jedného tela (1. Korintským 12:13), ktoré bolo obdarené darmi Ducha (1. Korintským 12:7–11) a ovocím Ducha (Galatským 5:22–23). Tak ako mal Boh v Kristovi telo, ktoré bolo chrámom, v ktorom prebýval a skrze ktoré pôsobil, tak tvorila prvotná Cirkev ako zástup spasených telo Pánovo (1. Korintským 12:12), ktoré On, ktorý je hlavou (Kološanom 1:18), používal na pokračovanie Svojej služby. Pán povedal: „Ako Mňa poslal Otec, tak i Ja posielam vás.“ (Ján 20:21) Aby mohli byť vykonávané rozličné úlohy, ustanovil do Cirkvi apoštolov, prorokov, pastierov, učiteľov a evanjelistov (Efezkým 4:11).

V dobe prvotného kresťanstva neexistovali žiadni hodnostári, ale len muži, ktorí boli hodní vysokého povolania a vykonávali svoju službu pod vedením a inšpiráciou Svätého Ducha. Prvotní kresťania nepoznali ani kňazstvo, ani kazateľov ako úradníkov, ale Cirkev spasených a znovuzrodených ako celok tvorila kráľovské kňazstvo a svätý národ (1. Petra 2:9; Zjavenie 1:6). Tých päť už zmienených služieb je určených pre celkovú Cirkev, a preto nie sú ohraničené na lokálnu Cirkev (zbor). Predstavení zboru, dozorcovia alebo starší sa starali o samostatné miestne zbory. Tí, ktorí mali vedúce postavenie, boli nazývaní biskupmi a museli byť ženatí (1. Timoteovi 3:1-7; Títa 1:5-8). Existovali dokonca aj lokálne zbory s niekoľkými biskupmi, teda s viac ako jedným vedúcim starším zboru (Filipänom 1:1). To súhlasí s Jakubom 5:14, kde stojí napísané, že chorý má k sebe zavolať starších zboru. Pavol a Barnabáš boli v Jeruzaleme prijatí zborom, apoštolmi a staršími (Skutky 15:4). V dobe prvotného kresťanstva panoval ešte tento božský Cirkevný (zborový) poriadok.

Na vykonávanie praktických úloh v miestnom zbore boli ustanovení diakoni, ktorí tiež museli byť ženatí (1. Timoteovi 3:8–13). To bolo nutné preto, aby mohli biskupi a diakoni na základe svojich praktických skúseností členom Cirkvi radiť a pomáhať v manželských a rodinných problémoch. Ranná Cirkev vôbec nepoznala úrad, aký biskup zastáva dnes. Podľa 1. Timoteovi 3:15 je Cirkev živého Boha založená Kristom základom a stĺpom, teda nosným elementom pravdy. Vlastné výklady a nič falošné v nej nemá miesto. Ona je Božím zariadením na Zemi a skrze ňu sa má uskutočniť Božia vôľa ako na nebi, tak aj na Zemi.

V dobe hneď po založení novozákonnej Cirkvi v nej bolo zvestované iba čisté evanjelium, biblické učenia a apoštolmi vykonávaná prax. Prvotná Cirkev bola Kristovým životom preniknutý a Duchom vedený organizmus, a žiadna organizovaná denominácia.

Pavol ako aj ostatní apoštoli sa neskôr museli vysporiadať s učiteľmi bludov a so zvodcami. Od tej doby začal pluralistický vývoj; súčasne vedľa seba prebiehalo viac duchovných prúdov. Jedným z nich tvorili praví veriaci, ktorí sa riadili podľa Slova a evanjelia, ktoré im kázali Bohom poslaní apoštoli, a ktorí tiež podľa toho v praxi žili. Ján to potvrdzuje takto: „My sme z Boha: kto zná Boha, čuje nás; kto nie je z Boha, nečuje nás. Stadiaľ známe ducha pravdy a ducha bludu.“ (1. Jána 4:6)

Ostatné náboženstvá a formy vyznania boli zmesou pravdy a vlastných výkladov, z ktorých neskôr vznikli rôzne učenia. Takých mužov označuje Sväté Písmo ako „falošných bratov“, ktorí sa vkradli bez toho, aby dostali božské povolanie k službe. Pavol objasňuje: „ale pre vlúdivších sa falošných bratov, ktorí postranne vošli…“ (Galatským 2:4) Boli to muži, ktorí zvestovali iného Ježiša, obdržali iného Ducha a kázali iné evanjelium (2. Korintským 11:4). Peter veriacich varuje pred falošnými bratmi, ktorí tajne zavádzajú zhubné učenia (2. Petra 2:1-3). Apoštol Júda povedal o týchto učeniach toto: „Beda im! Lebo odišli cestou Kainovou a, pojatí bludom Balámovej mzdy, sa vykydli a protirečením Kóreho zahynuli.“ (Júda verš 11) Falošní bratia falšovali a bludári viedli do bludu. Tak vznikli rôzne duchovné smery.

Ján vidí v týchto odbočujúcich prúdoch začiatok hnutia antikrista. Anti znamená „proti“, a preto je všetko, čo nesúhlasí s Kristom a Jeho Slovom, proti Nemu, a tým antikristovské. Ján píše: „Z nás vyšli, ale neboli z nás, lebo keby boli bývali z nás, boli by zostali s nami. Ale aby sa ukázali, že nie sú všetci z nás.“ (1. Jána 2:19) Pavol nazýva týchto mužov hltavými vlkmi (Skutky 20:28-30). O pravých, ktorí dokázali rozoznávať, je v Zjavení 2:2 povedané toto: „…a skúsil si tých, ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolmi, a nie sú, a našiel a spoznal si ich, že sú luhári.“ Ako mohli neomylne overiť a podľa čoho zistiť, že sa títo muži za apoštolov iba vydávajú bez toho, aby nimi boli? Oni skúmali, či kážu to, čo kázal Peter a Pavol. Preverenie musí byť vždy na základe apoštolského zvestovania a praxe, ktoré sú jediným platným meradlom. Už vtedy povstávala otázka: „Čo je pravda a čo je falzifikát (sfalšovanie)?“

Na uvedených biblických miestach sú jasne opísané odchýlky, ktoré sa vyvíjali súčasne s Cirkvou Ježiša Krista ako falošné smery viery. Už pred koncom prvého storočia existovali rôzne falošné učenia a zmiešania: jedni sa držali učenia Baláma, druhí učenia Nikolaitov, iní zase počúvali ženu, ktorú volali Jezábeľ a ktorá sa vydávala za prorokyňu a vystupovala ako učiteľka (Zjavenie 2:20).

Aby sme presne vedeli, čo je správne, bolo nám v Svätom Písme zanechané čisté učenie apoštolov. Sú tam ale uvedené aj rôzne iné učenia, ktoré boli zavedené neoprávnenými ľuďmi. Stále ešte platí výzva: „Všetko skúšajte…“ (1. Tesalonickým 5:21) Mnohí si to privlastnili, ale napriek tomu to v praxi správne nepoužili. Preverovali druhých zo stanoviska vlastného poznania a z hľadiska ich učenia a praxe, pritom ale vôbec nedbali na to, že pred Bohom existuje iba jedno jediné platné meradlo, ktoré môže byť použité na všetko a pre každého, a tým je celkové svedectvo Slova Božieho.

Popri Cirkvi živého Boha, ktorá vždy verí a koná tak, ako ju učil Kristus prostredníctvom apoštolov, sa v druhom storočí rozširovali najrôznejšie náuky. Učenia, ktoré sa od Slova odchýlili, mali stále väčší príliv poslucháčov. Úzku cestu rozšírili a tesnú bránu zbúrali; každá skupina sa snažila získať čo najviac členov, a tak je to dodnes. Napriek tomu platí pre pravú Cirkev Ježiša Krista vo všetkých dobách toto zasľúbenie: „Neboj sa, malé stádočko! Lebo sa zaľúbilo vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo!“ (Lukáš 12:32) Tí, ktorí patria k tomuto malému stádu, dbajú len na hlas, totiž na Slovo dobrého Pastiera, ktorý za Svoje ovce položil Svoj život. Táto „Ecclesia“ (vyvolená Cirkev) bola vo všetkých dobách tým malým, vyvolaným zástupom, ktorý bez kompromisov nasledoval Pastiera.

Ako bojovníci viery poapoštolskej doby vynikajú Polykarp († 155), ktorý bol súčasníkom apoštola Jána, a Ireneus († 202), Polykarpov žiak, avšak po dôkladnom preskúmaní vidíme, že sa tu už nejedná výhradne o čistú vieru zvestovanú prvými apoštolmi. Je tu už zrejmý odstup od božského organizmu a prechod k ľudskej organizácii.

Vývoj v treťom storočí až do doby koncilu v Nicei v roku 325 po Kristovi je veľmi kontroverzný. Už na prvý pohľad sa „zdegenerované“ kresťanstvo stále viac rozširovalo, až dosiahlo štátne uznanie cisárom Konštantínom, a tým sa stalo v celej Rímskej ríši významnou a váženou mocou. Viera sa stala novou filozofiou. Orientálne tradície zmiešané s helenistickým myslením oslabili pôvodný obsah viery. Nastali spory o takzvanej „kristológii“, a tie značne poburovali mnohú myseľ.