Tradičné krestanstvo

17. kapitola ČLOVEK JEŽIŠ KRISTUS

„Hľa, človek!“ povedal Pilát (Ján 19:5). V Písme svätom je Pán od Svojho narodenia až po Svoju smrť opísaný tak zreteľne ako človek, že sa s tým mnohí ľudia nemôžu vyrovnať. ON sa narodil na tento svet ako každý iný človek, bol zavinutý do plienok a položený do jasličiek (Lukáš 2:7). ON jedol a pil, unavil sa a spal, plakal a modlil sa. Keď umieral, hlasne zvolal tieto slová: „Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha! A keď to povedal, vypustil dušu.“ (Lukáš 23:46) Pretože musel zaujať naše miesto a z toho dôvodu celkom skutočne prežiť naše odlúčenie od Boha, zvolal zastupujúc nás všetkých: „Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?!“ (Matúš 27:46) My sme boli tí, ktorých Boh opustil. ON zaujal naše miesto, naša vina a hriech boli položené na Neho. V tomto okamžiku od Neho Boh, ten Duch, odstúpil. Avšak v ďalšom okamžiku, keď kopija prenikla do jeho boku a tiekla krv pre naše zmierenie, sa naplnilo slovo: „Boh bol v Kristovi mieriac so sebou svet.“ (2. Korintským 5:19) Oboje súhlasia: najprv odlúčenie, potom zmierenie.

To všetko bolo potrebné kvôli hriešnemu človeku: „Lebo to, čo bolo nemožné zákonu, nakoľko bol slabý skrze telo, to vykonal Boh pošlúc svojho Syna v podobnosti tela hriechu a príčinou hriechu a odsúdil hriech v tele.“ (Rimanom 8:3) Ako toto poslanie nastalo, je tiež opísané: „Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh svojho Syna, pošlého zo ženy, podrobeného pod zákon, aby tých, ktorí boli daní pod zákon, vykúpil, aby sme vzali nám určené synovstvo.“ (Galatským 4:4-5) Pán sa stal služobníkom, „…sám seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom a súc v spôsobe nájdený ako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až po smrť, a to po smrť kríža.“ (Filipským 2:7-8) Ako služobník je opísaný v súvislosti s vykonávaním vôle Pána. V prorokovi Izaiášovi je plán spasenia veľmi zreteľne ukázaný v jednotlivých podrobnostiach. Tam nájdeme tiež pojem „služobník“: „Hľa, môj služobník, ktorého podopriem, môj vyvolený, v ktorom má záľubu moja duša! Dám svojho Ducha na neho, vynášať bude národom súd.“ (Izaiáš 42:1) V Novom zákone sa toto miesto opakuje v evanjeliu Matúša 12:17-21. Tam je písané: „…aby sa naplnilo to, čo bolo povedané skrze proroka Izaiáša.“ A naplnilo sa to. V ev. Matúša 3. kapitole je opísané, ako prišlo Božie zaľúbenie na človeka Ježiša Krista: „A keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa mu nebesia, a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval akoby holubica a prichádzal na neho. A hľa, bolo počuť hlas z nebies, ktorý hovoril: Toto je ten môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (v. 16-17) Jeho telo bolo smrteľné, preto na Neho musel zostúpiť Duch, aby uplatnil právo premeny tohto tela do nesmrteľnosti. Súčasne sa tak uskutočnilo dosadenie do služby. Tak o tom svedčí Peter v Skutkoch 10:38.

V Matúš 17:2-5 je nám ukázaná premena z človečenstva do božstva a k tomu slovo „zaľúbenie“, ktoré bolo vyslovené v kapitole 3:17, bolo pridané „Toho počúvajte“. Praví synovia a dcéry Božie Ho poslúchajú, veria evanjeliu Ježiša Krista, nechajú sa biblicky pokrstiť a rovnakým spôsobom, ako ten Prvorodený, dostanú Ducha svätého. Tým Boh sám dosvedčuje, že aj v nich má zaľúbenie.

Človek, stvorený k obrazu Božiemu, bol obdarený slobodnou vôľou, ktorú však použil na zlé rozhodnutie, a tak sa dostal do zahynutia. Pretože Boh stvoril človeka takého, že mohol padnúť – zhrešiť, musel On sám prevziať zodpovednosť za jeho záchranu. V novom stvorení, ktoré povstalo skrze Krista, spočíva na všetkých synoch a dcérach Božích to Božie zaľúbenie rovnakým spôsobom, ako to bolo u toho Prvorodeného. Oni boli z hriešneho pádu vyzdvihnutí a prenesení do božského stavu. Až bude dosiahnutá dokonalosť všetkých synov a dcér Božích, bude zjavné, že aj oni mali slobodnú vôľu pre svoje rozhodnutie, ale že sa dobrovoľne rozhodli pre vôľu Božiu podľa príkladu toho Prvorodeného: „…avšak nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane!“ (Lukáš 22:42) a „Činiť tvoju vôľu, môj Bože, si želám, a tvoj zákon je v mojich vnútornostiach.“ (Žalm 40:9) „I vás, ktorí ste boli kedysi odcudzení a nepriateľmi mysľou v zlých skutkoch; ale teraz vás zmieril v jeho ľudskom tele skrze smrť, aby vás postavil svätých, bezvadných a bezúhonných pred ním.“ (Kolosenským 1:21-22) „Teda keď deti stali sa účastnými tela a krvi, tak aj on podobným spôsobom stal sa účastným toho istého, aby smrťou zahladil toho, ktorý má vládu smrti, to jest diabla a vyprostil ich, všetkých, ktorí bázňou smrti po celý čas žitia boli držaní v rabstve.“ (Židom 2:14-15) To je nádherná zvesť evanjelia Ježiša Krista, nášho Pána a Spasiteľa.

V Starom zákone je plán spasenia predstavený v rôznych obetiach, v bohoslužbe a v symbolických vyobrazeniach. Človek odlúčený od Boha nemohol vstúpiť do Jeho prítomnosti. Potreboval obeť zmierenia, prostredníka, príhovorcu alebo veľkňaza. Najprv to boli jednotlivci, ako napríklad Abrahám, ktorý obetovaním svojho syna Izáka (1. Mojžišova 22) poukázal na Mesiáša, ktorý mal ako Syn Boží za nás zomrieť. Izák niesol drevo, na ktoré bol neskôr položený ako obeť. Kristus niesol Svoj kríž, na ktorý bol potom pribitý. Až do vyvedenia z Egypta oslovoval Boh Pán potomkov Abrahámových ako národ izraelský. Od okamžiku spasenia a vyslobodenia (2. Mojžišova 12:3) je Izrael označovaný ako cirkev. Mojžiš vystupoval v rôznych situáciách ako prostredník a príhovorca. On to bol, ktorý dával slová Božie priamo národu Božiemu. „…práve toho poslal Boh ako knieža a vykupiteľa prostredníctvom anjela, ktorý sa mu ukázal v kre.“ (Skutky 7:35-38) Mesiáš musel byť prorokom, prostredníkom, príhovorcom, veľkňazom atď. Mojžiš už jednal v Duchu Kristovom, keď sa modlil: „A tak teraz, ak odpustíš ich hriech; a keď nie, vytri ma, prosím, zo svojej knihy, ktorú si napísal.“ (2. Mojžišova 32:32) Národ Boží mu ležal na srdci, preto sa zaňho prihováral.

Raz za rok vstupoval veľkňaz do svätyne svätých, aby vykonal pre seba a pre národ zmierenie pred tvárou Božou. O Kristovi je povedané: „Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúceho dobrého, väčším a dokonalejším stánom, nie učineným rukou, to jest nie stánom tohoto stvorenia, …ale svojou vlastnou krvou vošiel raz navždy do (nebeskej) svätyne vynajdúc večné vykúpenie.“ Toto naveky platné vykúpenie sa stalo možným, pretože Kristus „…skrze večného Ducha obetoval sám seba bezvadného Bohu, očistí vaše svedomie od mŕtvych skutkov, aby ste svätoslúžili živému Bohu.“ Čo sa týka príhovorcu, tak zrejme Jób ho opísal najpresnejšie. Napriek tomu, že už predtým zvolal: „Ale ja viem, že môj vykupiteľ žije!“ a bol presvedčený o tom, že Boha uvidí (Jób 19:23-27), zdôrazňuje nutnosť príhovorcu, prípadne prostredníka: „No, ak je pri ňom anjel vykladač, jeden z tisíca, aby oznámil za človeka jeho právo, vtedy sa zľutuje nad ním a povie: Vyprosti ho, aby nezostúpil do jamy; našiel som výkupné. Vtedy omladne jeho telo viac ako za detstva; navráti sa ku dňom svojej mladosti.“ (podľa nemeckého Mengeho prekladu Biblie: „Ak je tu preňho anjel, prostredník, jediný z tisícov, aby zložil za človeka svedectvo o jeho spravodlivosti, a on sa nad ním zľutuje a hovorí k Bohu: Prepusti ho, nech nezostúpi do jamy! Našiel som zmierenie (výkupné), a jeho telo znova omladne, že sa navráti späť ku dňom svojej mladosti.“) (Jób 33:23-25) Tu nie je reč len o prostredníkovi a o zmierení, ale aj o vykúpení – spasení celého človeka, ku ktorému patrí duša, duch i telo. Pri prvom vzkriesení budú tí spasení skutočne navrátení do rozkvetu svojej mladosti. Budú v absolútne dokonalom stave. Nič nedokonalé už nebude existovať, ani nemluvňatá, ani starci, ale všetci budú navždy bez akejkoľvek stopy hriechu, choroby alebo starnutia.

O človeku, ktorý si je vedomý toho, že sa na Boha môže obrátiť, píše Jób ďalej: „…bude sa modliť Bohu, a bude mu milostivý, a uvidí jeho tvár s jasotom, a Boh navráti smrteľnému človekovi jeho spravodlivosť.“ (podľa nem. Mengeho prekladu Biblie: „Modlí sa k Bohu a ten ho milostivo príjme, že s jasotom smie Jeho tvár zrieť, a vráti človeku jeho spravodlivosť.“) To je tá dokonalá spravodlivosť, ktorú nám Boh daroval v Kristovi. O takom človeku potom platí: „Bude spievať hľadiac na ľudí a povie: Zhrešil som a prevrátil som to, čo je pravé, a nie je mi odplatené podľa zásluhy. Vykúpil moju dušu, aby nešla do jamy, a môj život, aby videl svetlo.“ (podľa nem. Mengeho prekladu Biblie: „Spieva pred ľudom a priznáva: Zhrešil som a to, čo bolo pravé, som prevrátil, alebo nebolo mi to odplatené. Boh vykúpil moju dušu, aby nešla do jamy a môj život, aby sa radoval, keď vidí svetlo.“) (Jób 33:26-28)

Ako veriaci Nového zákona sme aj my potrebovali veľkňaza: „Lebo nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol súcitiť s našimi slabosťami, ale pokúšaného vo všetkom, podobne nám, bez hriechu.“ (Židom 4:15)

Potrebovali sme tiež prostredníka: „Lebo je jeden Boh, jeden aj prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš, ktorý dal sám seba ako výmenné za všetkých, svedectvo to vo svojich časoch.“ (1. Timoteovi 2:5-6) „Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, zrovna tak i v Kristovi všetci budú oživení.“ (1. Korintským 15:22) „Prvý človek zo zeme zemský, z hliny, druhý človek – Pán z neba. Aký bol ten zemský, takí aj všetci zemskí, a aký ten nebeský, takí aj všetci nebeskí. A ako sme niesli obraz zemského, tak ponesieme aj obraz nebeského. “ (1. Korintským 15:47-49) Tu je nám predstavený Kristus ako nebeský človek, ako druhý Adam, do ktorého obrazu budeme premenení.

Vždy, keď vidíme Ježiša Krista vedľa Boha, je nám ukázaný ako človek plniaci úlohu, ktorá bola nevyhnutná k uskutočneniu spasenia ľudstva. Vidíme Ho ako Syna Božieho, ako Syna človeka, ako Syna Dávidovho, ako kráľa a proroka, ako veľkňaza, ako prostredníka, ako príhovorcu, ako Baránka Božieho, ako Slovo Božie, ako cestu Božiu, ako chlieb Boží atď. Takzvané učenie „Jesus-Only“ (Len Ježiš) nie je prorokmi a apoštolmi potvrdené, rovnako ako nie je potvrdené ani učenie o trojici. Ide jednoducho o to, že Boh chcel uviesť ľudí do stavu Božích detí, chcel z nich učiniť synov a dcéry Božie. Preto sa stal Ježiš provorodeným medzi mnohými bratmi (Rimanom 8:29). Po Svojom vzkriesení povedal Ježiš Márii Magdaléne: „Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil hore k svojmu Otcovi; ale idi k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi a k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.“ (Ján 20:17) Tak ako bol Syn Boží splodený skrze Ducha, musíme aj my zažiť skrze duchovné splodenie znovuzrodenie, ktoré Pán Ježiš vyžadoval ako nevyhnutnosť pre vstup do kráľovstva Božieho: „Amen, amen ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie. … Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch.“ (Ján 3:3,6) „Lebo všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom, a toto je to víťazstvo, ktoré zvíťazilo nad svetom - naša viera.“ (1. Jána 5:4) Všetko náboženské konanie je zbytočné – jednať musí Boh, inak sa nestane nič. ON ale môže pôsobiť len v tých, ktorí poznajú Jeho pôsobenie v Synovi za účelom ich spasenia.

„Lebo mu svedčalo, pre ktorého všetko a skrze ktorého všetko, ktorý doviedol mnoho synov do slávy, veľvodcu ich spasenia dokonalým učiniť utrpením. Lebo ako posväcujúci, tak i posväcovaní, všetci sú z jedného, pre ktorú príčinu nehanbí sa volať ich bratmi, keď hovorí: Zvestovať budem tvoje meno svojim bratom, prostred zhromaždenia ti budem spievať chvály.“ (Židom 2:10-12, Žalm 22:23) Vzkrieseného Spasiteľa, ktorý označuje učeníkov ako Svojich bratov, oslovuje Tomáš: „Môj Pán a môj Boh!“ (Ján 20:28) Až po dovŕšenie dokonalosti synov a dcér Božích ostáva Ježiš Kristus ako príhovorca u Otca: „Moje dieťatká, toto vám píšem nato, aby ste nezhrešili. A keby niekto zhrešil, máme prímluvcu u Otca, Ježiša Krista, spravodlivého. A on je zmierením za naše hriechy, no, nie len za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ (1. Jána 2:1-2) „Vidzte, akú lásku nám dal Otec - aby sme sa volali deťmi Božími, a sme nimi! Preto nás svet nezná, pretože jeho nepoznal. Milovaní, teraz sme deťmi Božími, a ešte sa neukázalo, čo budeme. Ale vieme, že keď sa ukáže, budeme jemu podobní, lebo ho budeme vidieť tak, ako je.“ (1. Jána 3:1-2) O tomto dovŕšení hovorí apoštol Pavol: „Lebo on musí kraľovať, dokiaľ mu nepoloží všetkých nepriateľov pod jeho nohy. Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť. Lebo, je napísané, všetko podrobil pod jeho nohy. Ale keď povie, že je všetko podrobené, je zrejmé, že okrem toho, ktorý mu to všetko podrobil. A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa i sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Boh všetko vo všetkom.“ (1. Korintským 15:25-28) Jasnejšie to ani nemôže byť povedané. Keď bude úloha Syna splnená, budú všetci synovia a dcéry Božie premenení na Jeho obraz, naveky dokonalí, keď budú všetci nepriatelia zničení a smrť zrušená, potom bude zase Boh všetko vo všetkom. Vo večnosti sa nebude hovoriť o Otcovi, Synovi a Duchu svätom, presne tak ako sa o tom vo večnosti nehovorilo predtým, avšak potom to bude zase tak isto, ako to bolo pred počiatkom času: Boh všetko vo všetkom. Amen.