Tradičné krestanstvo

21. kapitola
 OSPRAVEDLNENIE

Pretože bol človek odsúdený, potreboval ospravedlnenie. Ospravedlnenie nie je zbavenie viny pre nedostatok dôkazov, ospravedlnenie znamená, že obžalovaný nebol vôbec vinný a že žaloba proti nemu bola podaná neprávom. Obvinený sa v skutočnosti ničím neprevinil, proti nemu len vystúpil žalobca, ktorý ale nemohol nič dosiahnuť, pretože nebolo možné dokázať žiadnu vinu. Žaloba bola zamietnutá, prokurátor ju musel stiahnuť, pretože súdny proces bol zastavený.

Na jednej strane sa človek proti Bohu previnil, a preto potrebuje odpustenie. Ospravedlnenie v božskom zmysle je druhá strana: Boh vidí človeka, ktorému odpustil hriechy, v Kristovi tak, ako keby nikdy nebol hrešil. Ľudské príslovie hovorí: „Odpustené, ale nie zabudnuté!“ Aj keď si navzájom zo srdca úplne odpúšťame, napriek tomu si stále znova pripomíname veci, ktoré raz boli. U Boha je to iné: ON hriechy odpustil a už na ne nikdy nespomína. Nikto nemá právo preverovať život človeka, ktorého Boh ospravedlnil. Kto to činí, previnil sa a zbavuje sa božského odpustenia a ospravedlnenia.

Pretože sa človek do hriešneho stavu narodil bez vlastného pričinenia, vzal Boh v Synovi na Seba odsúdenie, ktoré musel spravodlivo skrze Svoj zákon vyniesť a spôsobil tak Svojím zmierením úplné ospravedlnenie človeka. „A on bol smrteľne ranený pre naše prestúpenia, zdrtený pre naše neprávosti; kázeň nášho pokoja bola vzložená na neho, a jeho sinavicou sme uzdravení.“ (Izaiáš 53:5) V listoch adresovaných cirkvi v Ríme učil Pavol podrobne o biblickom ospravedlnení a ukázal, akým spôsobom je možné ho získať a prežiť. Odvoláva sa na evanjelium Ježiša Krista a na učinené ospravedlnenie a píše: „Lebo sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo je mocou Božou na spasenie každému veriacemu, Židovi predne i Grékovi. Lebo spravodlivosť Božia sa v ňom zjavuje z viery vo vieru, ako je napísané: Ale spravodlivý bude žiť z viery.“ (Rimanom 1:16-17) Boh nezachránil človeka len pred smrťou a zatratením, On ho úplne ospravedlnil a vrátil mu Božiu spravodlivosť. Vlastné ospravedlnenie skrze skutky, ktoré pochádza zo sebaospravedlňujúceho inštinktu, už nie je potrebné, pretože nám bola daná spravodlivosť Božia. Naša vlastná spravodlivosť pred Bohom nič neznamená a môže byť pre nás najväčšou prekážkou. Je písané: „…pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo.“ Človek odsúdený k zahynutiu bol suverénnym jednaním Božím z tohto stavu vyslobodený a navrátený do svojho pôvodného postavenia pred Bohom. To je jadro evanjelia o Ježišovi Kristovi. Boh nám nielen odpustil, On nás ospravedlnil, dokonca nám daroval Svoju vlastnú spravodlivosť Božiu. „Avšak spravodlivosť to Božia skrze vieru Ježiša Krista cieľom všetkých a na všetkých veriacich. Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej ospravedlňovaní súc darmo (zadarmo) jeho milosťou, skrze vykúpenie, vykúpenie v Kristu Ježišovi.“ (Rimanom 3:22-24) Tu nie je miesto pre vlastné skutky, ktoré vedú k sebaospravedlňovaniu, tu musíme prenechať miesto Božej zvesti, evanjeliu Ježiša Krista. To je skutočne tá oslobodzujúca a obšťastňujúca spásna zvesť, ktorá musí byť rozhlásená do celého sveta. Ľudstvo je zmierené s Bohom. „… aby ukázal svoju spravodlivosť v terajšom čase, aby bol spravodlivý a ospravedlňujúci toho, kto je z viery Ježišovej.“ Božie ospravedlnenie nedosiahneme vierou v nejakého zakladateľa náboženstva alebo v nejaké vyznanie, ale získame ho skrze vieru v Ježiša, v ktorom sa Boh stretol s ľudstvom a navzájom sa zmierili Pobožné skutky nemajú žiadnu cenu: „A tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona.“ (Rimanom 3:26+28) Je zrejmé, že Pavol bol myšlienkou ospravedlnenia tak dojatý, že túto tému objasnil zo všetkých strán. V liste Rimanom, v kapitolách 3 až 8 nás podrobne uvádza do Božieho spásneho plánu. Každý môže len vo viere prijať to, čo Boh daroval a poďakovať Mu za to. Kto sa o to pokúša vlastnými skutkami, nebude môcť nikdy poznať dokonané dielo Božie v jeho pravom a plnom význame. Naše vlastné konanie a snaženie je nám prekážkou v tom, aby sme videli to, čo Boh v skutočnosti učinil. „Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, počíta sa jeho viera za spravodlivosť.“ (Rimanom 4:5) Prostredníctvom Abraháma sme dostali životne dôležitú lekciu, a to že koho Boh oslovil a kto dostal Slovo zasľúbenia, nehľadí na seba a na okolnosti, ktoré ho obklopujú, ale zo srdca verí tomu, čo Boh povedal. On už to vidí, i keď to tu ešte nie je, pritom vzdáva Bohu česť a žije v istote viery, v pevnom presvedčení, že Boh uskutoční to, čo zasľúbil.

V liste Rimanom v 5. kapitole apoštol ďalej uvádza: „Ospravedlnení súc teda z viery máme pokoj blížiť sa k Bohu skrze svojho Pána Ježiša Krista.“ (v. 1) Ukazuje nám, že len viera nám otvorila cestu k nášmu terajšiemu postaveniu milosti, že sa môžeme radovať z nádeje na slávu Božiu, dokonca aj v núdzi a zármutku. Potom sa znova vracia k podstate ospravedlnenia: „A tak teda je o mnoho istejšie, že teraz, keď sme ospravedlnení Jeho krvou, budeme zachránení skrze neho od budúceho hnevu.“ (v. 9) Stále je zdôrazňované o čo ide: nie len o vieru v hocičo, ale o vieru v ukrižovaného Ježiša Krista a v spaseniu, ktoré bolo vykonané skrze Jeho drahú a svätú krv.

Súhrnne apoštol píše: „A tak teda ako jedným pádom odsudzujúci výrok na všetkých ľudí na odsúdenie, tak i jedným ospravedlňujúcim výrokom dar milosti na všetkých ľudí na ospravedlnenie života. Lebo ako neposlušnosťou toho jedného človeka stali sa mnohí hriešnymi, tak aj poslušnosťou toho jedného stanú sa mnohí spravodlivými.“ (Rimanom 5:18-19) Na jednej strane vidíme, že od čias Adama boli všetci ľudia odsúdení k smrti, na druhej strane smieme veriť, že tento rozsudok bol zrušený, že sme Bohom omilostení a úplne ospravedlnení. V 6. kapitole je nám ukázané, že sme s Kristom zjednotení, pretože máme účasť na Jeho smrti, a preto sme s Ním ukrižovaní, pochovaní a s Ním sme vstali z mŕtvych k novému, božskému životu.

Kapitola 7 ukazuje človeka v jeho úplnej bezmocnosti. Apoštol Pavol vidí, že bol hriechom podvedený a cíti tvrdosť božského zákona. Len tam, kde je zákon, môže dôjsť k priestupku. Bez ustanovení zákona so všetkými príkazmi a zákazmi na hore Sinaj by ľudstvo nevedelo, čo je správne. Zákon bol daný na to, aby si človek uvedomil svoje prestúpenia. Spravodlivý sudca odsúdil podľa Svojho zákona, ale ako Spasiteľ udelil milosť a milosrdenstvo. „Milosrdenstvo sa chváli proti súdu.“ Človek si uvedomí vlastné nevoľníctvo a to, že je zotročený zvykmi, vášňami atď až vtedy, keď príde k výkriku duše: „Lebo čo robím, neuznávam; lebo nerobím toho, čo chcem, ale činím to, čo nenávidím. … neprebýva vo mne, to jest v mojom tele, dobré. Lebo chcenie leží pri mne, ale robenia dobrého nenachádzam … Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tela tejto smrti?!“ (Rimanom 7:15-24) Každý človek, ak sa obráti k Pánu, musí prejsť týmto vnútorným procesom, pretože bez neho nie je obrátenie možné.

Až potom nasleduje to, čo je opísané v 8. kapitole, ako prežitá božská skutočnosť. Človek, ktorý je skrze vieru v Krista a Jeho dokonané dielo spasenia ospravedlnený, smie zvolať: „A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi,“ (v. 1) pretože našli pokoj s Bohom a vošli do Jeho odpočinku.

Satan, žalobník bratov (Zjavenie 12:10), a tí, ktorí sú mu k dispozícii, stále znovu žalujú na tých, ktorí uverili a ktorí sú ospravedlnení. Pavol si všíma aj túto skutočnosť: „Kto bude žalovať na vyvolených Božích? Boh je, ktorý ospravedlňuje.“ (v. 33) Skutočné ospravedlnenie nie je naplnené len poučením a prejednávaním, ono sa musí stať prežitou skúsenosťou. Ospravedlnenie je druhou časťou odpustenia. Boh musel človeka odsúdiť, pretože sa previnil. Mocou spasenia skrze krv Baránka bol však dlh vyrovnaný. Ďalšie žaloby už nie sú možné, i keď satan sa o to stále pokúša. Tak to činil aj s Martinom Lutherom, ktorý ale získal istotu viery, a potom zvolal: „Spravodlivý bude žiť z viery!“ Božské ospravedlnenie prichádza len skrze vieru v dokonané spasenie skrze Ježiša Krista. Potom ako človek pri svojom obrátení prichádza k Bohu, prežíva koniec vlastného života a skrze znovuzrodenie prežije začiatok nového, božského života. Tak je to aj s odpustením, ktoré je spojené s utrpením a umieraním Krista a s ospravedlnením, ktoré je spojené so vzkriesením a s životom Božím. „Ktorý bol vydaný pre naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie.“ (Rimanom 4:25) Ako je isté, že Ježiš zomrel, s rovnakou istotou sú hriechy odpustené. Ako je isté, že vstal z mŕtvych, tak rovnako sme celkom isto raz a navždy ospravedlnení.

Apoštol Jakub nám ukazuje, ako viera človeka ,ktorého Boh ospravedlnil, v to čo Boh povedal, skrze poslušnosť Slova nadobudne dokonalosť v skutkoch: „Teda vidíš, že viera spoluúčinkovala s jeho skutkami a že viera bola dokonaná zo skutkov. A naplnilo sa písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť, a bol nazvaný priateľom Božím.“ (Jakuba 2:22-23) Nie skutky ospravedlňujú človeka. Oni sú len súčasťou vierou ospravedlneného človeka. Kto verí Bohu, jedná podľa toho, čo On prikázal. Abrahám veril, že Boh jeho syna Izáka vzkriesi z mŕtvych a bol odhodlaný ho obetovať, ako mu bolo prikázané. Z tohto hľadiska viery mu nebolo zaťažko poslúchnuť. Jakub sa neodvoláva na skutky, ktoré činia ľudia svojvoľne v domnienke, že tým u Boha niečo dosiahnu, ale na také, ktoré sú vykonávané podľa príkazu a Slova Božieho. Kto naozaj verí, ten činí to, čo Boh povedal. „Vy ste mojimi priateľmi, ak činíte všetko, čo vám ja prikazujem.“ (Ján 15:14) Tak viera „dýcha“ a žije. Človek ospravedlnený skrze vieru v Ježiša Krista stojí pred Bohom tak, akoby nikdy nehrešil. Bol navrátený do pôvodného stavu, určený k večnému životu a čaká len na premenu svojho tela a na dokonanie. Kto naozaj verí, ten to aj s poslušnosťou radostne dokazuje svojím životom a svojimi skutkami tak, ako to robil Abrahám. V liste Židom v 12. kapitole sú nám spasení ukázaní ako dokonalí spravodliví: „Ale ste pristúpili k vrchu Sionu a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu a k myriadám anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu a k zboru prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebesiach, a k Bohu sudcovi všetkých a k duchom spravodlivých zdokonalených“ (v. 22-23)