Tradičné krestanstvo

16. kapitola
 KTO JEŽIŠA VYZNÁ…
 SPRÁVNE ALEBO FALOŠNÉ VYZNANIE ?

V prebudeneckých hnutiach a pri evanjelizáciách protestantských skupín a slobodných zborov sa kladie veľký dôraz na vyznanie Ježiša Krista. Pri veľkých evanjelizačných kampaniach vyžadujú evanjelisti, aby tí, ktorí prichádzajú dopredu a chcú sa obrátiť, po nich opakovali vyznanie Krista. Rečník ich potom uisťuje, že sa teraz stali vlastníctvom Ježiša Krista. Tak ako pri všetkých ostatných témach a svedectvách, aj tu záleží na tom, aby sme celú vec posudzovali biblicky, pretože nie každý, kto vyzná Ježiša ako Syna Božieho, je už z tohto dôvodu pred Bohom ospravedlnený.

Osobné priznanie sa k Ježišovi Kristovi, Synu Božiemu, má pre našu spásu najväčší význam! Ale nepriateľovi a odporcovi Božiemu sa aj tu podarilo vytvoriť polopravdami úplný klam, pretože používa rovnakú formuláciu. Uveďme k tomu tri miesta z Písma, kde prichádza ku slovu druhá strana:

Z posadnutých ľudí kričali duchovia a vyznávali: „Čo máme s tebou, Ježišu, Synu Boží?“ (Matúš 8:29) Evanjelista Marek píše: „Aj nečistí duchovia, keď ho videli, padali pred ním, kričali a hovorili: Ty si ten Syn Boží!“ (Marka 3:11) A Lukáš píše: „Ach, čo máme s tebou, Ježišu Nazarénsky! Prišiel si nás zahubiť? Znám ťa, kto si - ten Svätý Boží! … A od mnohých vychádzali aj démoni, ktorí kričali a hovorili: Ty si Kristus, ten Syn Boží!“ (Lukáš 4:34, 41) Muž Boží hovorí chorému: „…v mene Ježiša Krista, toho Nazarejského, vstaň a choď!“ (Skutky 3:6), a potom je napísané, že zlí duchovia vyslovovali meno Ježiša a pritom dokonca používali správne označenie „Ježiš Nazarejský“ alebo „Syn Boží“.

Ale bez osobného prežitia Ježiša Krista a bez vzťahu k Nemu nám ani správne formulované vyznanie nie je nič platné. Najprv musíme obdržať zjavenie z neba. Vyznanie a nasledovanie patria bezpodmienečne k sebe. To isté platí aj pre poslušnosť: „Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom.“ (Ján 3:36) Viera zo srdca musí predchádzať vyznaniu: „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v  tvojom srdci. To jest to slovo viery, ktoré kážeme. Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ (Rimanom 10:8-9) Pavol to vyjadruje takto: „Uveril som a preto som hovoril.“ (2. Korintským 4:13b) Vyznanie, ktoré nie je vyslovené vo viere v Krista, Pána a v Slovo Božie, je bezvýznamné. Apoštol Ján píše: „Kto iný je tým, kto víťazí nad svetom ako ten, kto verí, že Ježiš je Syn Boží?“ (1. Jána 5:5) Pri poslednom pokušení povedal diabol, keď stál vedľa Pána na vrchole chrámu: „Ak si Syn Boží, hoď sa odtiaľto dolu!“ (Lukáš 4:9) Vyznanie Ježiša Krista, Syna Božieho, môžu používať všetci, deti Božie i deti diabla, kresťania akéhokoľvek razenia vrátane antikrista. Vyznanie je platné len vtedy, ak je v skutočnosti spojené s celkovým svedectvom Písma a s osobnou vierou a poslušnosťou voči Bohu. Človek musí dostať priame zjavenie o Ježišovi.

Čo však mnohým exegétom (vykladačom) Nového zákona spôsobuje veľké problémy, nájdeme v 1. Jána 4. kapitole: „Po tomto znajte Ducha Božieho: každý duch, ktorý vyznáva Ježiša Krista, prišlého v tele, je z Boha; a každý duch, ktorý nevyznáva Ježiša Krista, prišlého v tele, nie je z Boha, a to je ten duch antikristov, o ktorom duchu ste počuli, že prijde, a je už aj teraz na svete.“ (v. 2-3) Aj tu sa jedná o viac, než je na prvý pohľad zrejmé. Jedná sa o pravé poznanie, že Jahve prišiel do tela ako Jahšua – Jahve-Záchranca, ako Pomazaný Boží, ako Kristus, ktorý je Pán.

Povrchné, len ústami vyslovené vyznanie, naučené alebo opakované vyznanie viery sa míňa vlastnej podstate. Každý duch, ktorý Ježiša tak nevyznáva, píše Ján, nie je z Boha. Je to viac-menej duch antikrista. Kto zvestuje iného Ježiša, ukazuje, že nemá poznanie Božie, ktoré spočíva v tom, že Jahve Starého zákona je Ježiš Nového zákona. Kto to zapiera, tomu Božie Slovo s božskou autoritou hovorí, že sa stal obeťou ducha antikrista.

Čo sa týka Jeho príchodu v tele, toho, že sa stal človekom, rozoberá Pavol ešte dôkladnejšie: „Boh pošlúc svojho Syna v podobnosti tela hriechu a príčinou hriechu a odsúdil hriech v tele, aby bolo naplnené právo zákona v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha.“ (Rimanom 8:3b-4) Pretože človek v tomto tele padol do hriechu a bol tak vydaný napospas smrti, musel Spasiteľ prísť v postave hriešneho tela. Učenie, že Mária bola bez hriechu, je preto antikristovo učenie. Kristus bol svätý – bez hriechu, nepoškvrnený (1. Petra 1:19). ON ale musel prísť do hriešneho fyzického tela, aby vymanil padlé stvorenie z hriešneho stavu. Musel naplniť právne požiadavky zákona a vziať na seba zlorečenstvo, ktoré padlo na nás (Galatským 3:13).

Neexistuje žiadne nepoškvrnené počatie blahoslavenej Márie, pretože ona tiež patrila k padlému stvoreniu, existuje len Mária, ktorá bola použitá na to, aby prijala to bezhriešne do hriešneho. Jedná sa teda o svätý, božský obsah v nesvätej nádobe. Presne tak prijímajú Krista ľudia narodení v hriechu. Aj oni, ako súčasť padlého stvorenia, nosia tento nebeský poklad v hlinených nádobách. Nejedná sa o nádobu, ale o cenný obsah. „No, ten poklad máme v hlinených nádobách, aby zvrchovanosť moci bola Božia a nie z nás.“ (2. Korintským 4:7) Kto len povrchne povie: „Ježiš je Syn Boží,“ a pritom si ale myslí a verí, čo chce, nepochopil, o čo sa vlastne jedná. Aj ten, kto ľahkomyseľne povie: „Verím, že Ježiš prišiel do fyzického tela,“ ešte zďaleka nevyjadril to, čo nám bolo zanechané vo svedectve Písma svätého. ON sám bol bez chyby, bez hriechu, na Neho satan nemal žiadne právo. Musel však za nás všetkých vziať na Seba vinu, odplatu alebo trest, ktorý Božia spravodlivosť kvôli hriechu požadovala. Preto musel za nás zomrieť, aby nás vykúpil a vyslobodil zo smrti. „Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.“ (Rimanom 6:23) K tomu patrí ďalší dôležitý bod, podľa ktorého sa pozná antikristovo učenie. V 2. liste Jána, v siedmom verši, píše apoštol: „Lebo mnohí bludári vyšli do sveta, ktorí nevyznávajú Ježiša Krista, prišlého v tele. To je ten bludár a antikrist.“ Príznačné pre takzvané apoštolské vyznanie viery je, že sa vôbec nezmieňuje o telesnom príchode, respektíve návrate Ježiša Krista. Tam len čítame: „…odkiaľ príde, aby súdil živých i mŕtvych.“ Konečný súd ale nemá nič spoločného s návratom Ježiša Krista.

Bezprostredne po Ježišovom nanebovstúpení bolo učeníkom povedané: „Tento Ježiš, ktorí bol vzatý od vás hore do neba, prijde tak, ako ste ho videli ísť do neba.“ (Skutky 1:11) Tento vzkriesený Ježiš Kristus mal telo vzkriesenia, v ktorom mohol jesť a piť, do ktorého rán mohol Tomáš vložiť svoju ruku (Ján 20:27). „Vtedy im povedal Ježiš: Deti, či máte niečo na zjedenie? … A Ježiš prišiel a vzal chlieb a dal im, a podobne aj rybu.“ (Ján 21:5,13) Kto návrat Ježiša Krista zduchovňuje, prejavuje tým ducha antikrista, a tak učenie antikristovo rozširuje. Podľa 14. kapitoly Jánovho evanjelia Pán odišiel, aby tým Svojim pripravil miesto, a zase sa vráti, aby ich vzal k Sebe. Potom sa naplní to, čo je napísané v 1. Korintským 15. kapitole od 51. verša a v 1. Tesalonickým 4. kapitole od 13. verša a na iných miestach. Také pochopenie Božieho spasiteľného plánu, aké mali proroci a apoštoli, sa vytratilo, pretože v priebehu náboženských dejín neboli ani skutoční apoštoli, ani proroci, ktorí by boli prokračovali v apoštolsko-prorockom spôsobe zvestovania. Antikristovo učenie spočíva v tom, že neverí v telesný návrat Ježiša Krista ako Ženícha, ktorý Svoju Nevestu odvedie domov (Matúš 25). Vo vyznaní viery nie je žiadna zmienka o tom, že pri prvom vzkriesení budú zosnulí v Kristu vzkriesení v neporušiteľnosti a tí, ktorí v žijú v Kristovi, budú premenení a vytrhnutí v ústrety Pánovi do povetria (1. Korintským 15 a 1. Tesalonickým 4), a rovnako tam nie je zmienka o svadbe Baránka (Zjavenie 19) alebo o Tisícročnom kráľovstve (Zjavenie 20).

Ten istý Ježiš, ktorý vstúpil na nebesia, opäť príde, aby tých Svojich vzal k Sebe skôr, ako Zem postihne veľký čas útlaku a súdu. V každom prípade sa nejedná len o formálne vyznanie ústami, ale o skutočné zjavenie Ježiša Krista, nášho Pána. Oboje musí byť biblické: naše svedectvo k Ježišovi Kristovi, Synovi Božom, a tiež o Ňom, že On je Pán. Rovnako musí súhlasiť naše svedectvo o Jeho prvom príchode (1. Jána 4) a tiež o Jeho návrate – druhom príchode (2. Jána 7).