Tradičné krestanstvo

8. kapitola
 BOŽSTVO

S najväčším rešpektom a so svätou úctou a bázňou pristupujeme k téme o božstve. Rovnako ako existujú rôzne náboženstvá, nachádzame aj najrôznejšie predstavy a učenia o Bohu. V tomto pojednaní by sme chceli, aby Boh sám o sebe vydal svedectvo, a chceli by sme zdôrazniť Jeho sebazjavenie. Upustíme od formulácií, lebo sa nedá urobiť pochopiteľným to, čo je nepochopiteľné, vysvetliť nevysvetliteľné a porozumieť tomu, čo presahuje náš rozum a čo zostane až do prechodu do večnosti nepochopiteľným. „…Veď hľa, nebesia a nebesia nebies ťa neobsiahnu…“ (2. Paralipomenon 6:18) Až keď sami budeme u Boha v sláve, dozvieme sa viac o tajomstve Všemohúceho.

Skoro všetci apologéti si o božstve prisvojili názory, o ktorých sa diskutovalo a vyučovali sa až od 4. storočia. Prečo sa pri tom neporadili so Starým ani s Novým zákonom, je nepochopiteľné. Žiadny prorok a žiadny apoštol nikdy nehovoril o trojjedinosti. V pohanstve existovalo mnoho trojjedinosti, najznámejšiu nájdeme vo višnuizme: Brahma – stvoriteľ, Višnu – zachovávateľ, Maheš – ničiteľ. Ale v Starom ani v Novom zákone nie je reč o viacerých Božích osobách. Ani raz sa nám Pán vo Svojom Slove nepredstavuje ako „trojosobnostný“ Boh, každopádne však ako osobný Boh. Kto sa pokúša Boha rozdeliť, nemá už jedného pravého Boha, ale samostvoreného Boha s dvomi alebo s tromi tvárami, prípadne aj viac bohov.

V posledných rokoch sa najmä na zjazdoch evanjelických denominácií v pracovných skupinách prihlásili k slovu feministické teologičky s pojednaniami o Bohu, ktoré sú skutočne urážlivé, ba rúhajúce. Vzniesli námietky proti klasifikovaniu Boha ako muža, a nie ako ženy. Hovoria o „mužskom Bohu Biblie“, o „desiatich prikázaniach písaných iba pre mužov“ a prehlasujú: „pretože ženy nemohli byť obrezané (nemali podiel na zmluve obriezkou s Bohom), neboli plnohodnotnou súčasťou židovského náboženstva, čo do úplnej účasti na vykonávaní rituálnych a kultových úkonov“ (Idea Spektrum, 1. Júla 1987, str.17). Je proste otrasné, ak musíme zažiť to, do akej miery sa ľudia dokážu zabudnúť a ako napádajú aj Boha.

Asi pred štyri tisíc rokmi uzavrel Boh zmluvu s Abrahámom a dal mu zasľúbenie: „…a budú požehnané v tebe všetky čeľade zeme.“ (1. Mojžišova 12:3) Abrahám je pre Židov, kresťanov a moslimov ústrednou postavou. V dobe Mojžiša, teda asi pred 3 600 rokmi, zostúpil Pán na horu Sinai a vydal desať prikázaní. Aj táto udalosť je pre oné tri menované náboženstvá nesporná. Od toho okamžiku bol Izrael určený k tomu, aby uprostred všetkých pohanských národov vydával svedectvo o jedinom pravom Bohu.

Asi pred dve tisíc rokmi pôsobil Mesiáš, splodený Duchom svätým a narodený z panny Márie. O tom sú kresťania presvedčení. Moslimovia Ho považujú za najväčšieho proroka, veria tiež divom, ktoré učinil, ale neuznávajú Ho ako Spasiteľa. Židia tiež nie, ale ich čas, aby v Neho uverili, je blízko. Lebo rovnako ako Jozefa poznali jeho bratia až pri druhej návšteve, tak aj Izrael pozná Mesiáša až vtedy, keď k nim príde druhý krát. (1. Mojžišova 45; Skutky apoštolov 7:13)

Asi pred 1 400 rokmi pôsobil Mohamed, aby vyviedol svoj národ z modlárskeho kultu a priviedol ho k jedinému pravému Bohu, ktorého nazýval Alah. Mohamed veril, že je podľa Malachiáša 4:5 posledným prorokom. Po ňom mal prísť na celú zem súd a Alah mal vyrieknuť rozsudok nad celým ľudstvom, podľa ktorého by išli jedni do raja a druhí do zatratenia. Aj keď od tej doby uplynulo 1 400 rokov, táto udalosť sa nenaplnila. Vzniklo z toho však náboženské učenie,, ktoré je úplne namierené proti kresťanstvu a židovstvu. To nebol pôvodný úmysel. Stále znovu sa v Koráne napomína, aby čítali a verili Písmu svätému – čím myslel Mohamed Bibliu! – čo však už dnes žiadny moslim nedodržuje.

Rozhodujúce je správne poznanie Božie a správne pochopenie Jeho sebazjavenia. Iba tak sa môžeme stať časťou Božieho plánu. Čo sa týka osobného zjavenia Božieho, potom ho väčšina Židov nepoznala, kresťania ho vysvetlili chybne a moslimovia ho nepochopili. To sa dá presvedčivo dokázať. Keby bol býval ten istý Boh, ktorý hovoril k Abrahámovi, Mojžišovi a skrze Krista, hovoril aj s Mohamedom, potom by sa všetko, čo bolo povedané, napísané a čomu sa verí, muselo od A do Z so všetkým zhodovať. Ako ľudia 20. storočia sa predsa musíme pýtať, kto pochopil Slovo a plán Boží a kto mu zle porozumel. Pôvodný plán /cieľ/ Boží s ľudstvom nie je už v dnešných náboženstvách známy. Taktiež prevažná väčšina ľudí ani nepoznala, ani nepochopila zmysel a účel všetkých rôznych zjavení Božích, vrátane Jeho sebazjavenia v Kristovi.

Tam, kde je použité slovo „Boh“, je v pôvodnom texte slovo „Elohim“. „Na počiatku stvoril Elohim nebo a zem…“ Slovo „Boh“ nám predstavuje Všemohúceho ako „predmet uctievania“. V prvej kapitole Biblie je reč iba o Elohim. Od 1. Mojžišovej 2:4 čítame o „Bohu Pánovi“ (podľa Roháčkovho prekladu Biblie „Hospodin Boh“) (Elohim-Jahve). Jednotlivé označenia vyjadrujú spôsob a význam Božích zjavení. Ide pritom o rozmanitosť Jeho vlastností. Slovo Elohim samo o sebe je v jednotnom čísle, vyjadruje ale množné číslo, lebo Boh je mnohé: Stvoriteľ, Zachovávateľ, Sudca, Kráľ atď.

Ak je v pôvodnom texte slovo Elohim, Eloah alebo El, je tým vždy mienený Boh. Záleží iba na tom, z akého titulu hodnosti alebo funkcie hovorí a zjavuje sa. Používali sa označenia El Eljon (najvyšší Boh; 1. Mojžišova 14:18); El Šadaj (starajúci sa, posilňujúci, všepostačujúci Boh; 1. Mojžišova 17:1); El Olam (večný Boh; 1. Mojžišova 21:33) a El Gibbor (mocný Boh; Izaiáš 9:5). Je veľmi poľutovaniahodné, že prekladatelia Biblie neprevzali židovské označenia. Tým sa stalo pravé poznanie Boha obtiažnejšie, lebo význam, ktorý v tom určitom mene spočíval, už nebol vyjadrený.

Až do vydania zákona používali patriarchovia pre označenie Boha pojem Elohim. Až Mojžišovi povedal Boh: „Ja som Hospodin! Ukázal som sa Abrahámovi, Izákovi a Jakobovi pod menom Silný Boh všemohúci, ale svojím menom Hospodin som im nebol známy.“ (2. Mojžišova 6:2–3) Blížilo sa uzavretie zmluvy s celým národom izraelským, a preto Boh Pán zjavil svoje zmluvné meno a síce meno Jahve, ktoré sa po hebrejsky píše JHVH. Všade tam, kde čítame v Starom zákone „Boh Pán“, je v pôvodnom texte Elohim-Jahve. Jahve je viditeľný spôsob zjavenia Elohim. Rovnakým spôsobom, ako vyjadruje v patričnom spojení výraz Elohim Svoju mnohotvárnosť, je to vyjadrené aj menom Jahve. Jahve-Jiré (Pán sa stará; 1. Mojžišova 22:7–14); Jahve-Rafa (Pán uzdravuje; 2. Mojžišova 15:26); Jahve-Nisi (Pán, môj prápor; 2. Mojžišova 17:8–15); Jahve-Šalom(Pán, môj pokoj; Sudcov 6:23);Jahve-Róhí (Pán, môj pastier, Žalm 23); Jahve-Cidkenu (Pán, naša spravodlivosť; Jeremiáš 23:6); Jahve-Šama (Pán je prítomný; Ezechiel 48:35) a Jahve-Sabaot (Pán zástupov;1. Samuelova 1:3). Od začiatku sa Boh zjavoval ako Pán, vždy podľa potreby a podľa Svojej vôle.

Skôr ako Boh Pán zjavil Svoje meno, oznámil Mojžišovi, kto On je: „A Boh riekol Mojžišovi: SOM, KTORÝ SOM. A ďalej riekol: Takto povieš synom Izraelovým: SOM ma poslal k vám… Toto je moje meno na veky, a to je moja pamiatka z pokolenia na pokolenie.“ (2. Mojžišova 3:14–15) Pojem „SOM“ je zahrnutý do mena Jahve, ako večne trvajúci, sám v sebe existujúci. ON je vždy ten SOM, nezávisle na tom, ako, kedy a kde sa zjavuje. Aj keď prešiel z duchovného tela do mäsitého, keď niesol novozákonné zmluvné meno Ješua (Ježiš), čo znamená „Jahve-Záchranca“, zostáva napriek tomu stále ten SOM. Takto to nachádzame až do poslednej kapitoly Nového zákona. „Ja SOM Alfa i Omega, počiatok i koniec, prvý i posledný.“ (Zjavenie 22:13) Len ten, kto pozná spôsob zjavenia Božieho v Starom zákone, má možnosť vidieť Ho aj v Novom zákone. Je to v podstate ten istý Boh a Pán s tým rozdielom, že sa viditeľne zjavoval v Starom zákone v duchovnom tele a v Novom zákone v ľudskom mäsitom tele.

Boh je vo svojej podstate Duch (Ján 4:24). Ako Ducha Ho nikto nevidel (Ján 1:18; 1. Jána 4:2). Preto je tiež označovaný ako „neviditeľný Boh“. (1. Timoteova 1:17; 1. Timoteova 6:16). Kto videl Boha v Starom zákone, videl Ho ako Pána, ako Jahve, a kto chce vidieť Boha v Novom zákone, musí Ho vidieť ako Pána, síce ako Emanuela – s nami Boh. Teda Otec sa zjavil v Synovi – Boh, Duch ako Pán v ľudskom tele. Všetky označenia, ktoré sa vzťahujú na Boha, sa vzťahujú tiež na Pána.

V Starom zákone ešte neexistoval vzťah Otec-Syn. Bol predpovedaný iba v proroctvách. Žiadny prorok neoslovil Boha „nebeský Otče“, žiadny sa počas doby 4 000 rokov Starého zákona neobrátil k Synovi Božiemu. Tiež nebol jeden jediný rozhovor medzi Otcom a Synom, pretože táto skutková podstata ešte neexistovala. Bol to Boh Pán, ku ktorému mal národ izraelský vzťah a na ktorého sa obracali.

Avšak už v 1. Mojžišovej 1:27 sa stretávame so skutočnosťou, že neviditeľný Boh vystupoval dvojakým spôsobom. Jediný pravý Boh vystupuje priamo na počiatku, pri stvorení, raz viditeľne v postave človeka, preto je napísané: „A Boh stvoril človeka na svoj obraz“, a druhý krát sa ako Duch Boží vznášal nad vodami. Nikoho by preto ale nenapadlo, aby tu hovoril o viacerých osobách. Ak chceme, máme pred sebou od samého začiatku spôsob, akým sa Boh sám zjavoval. Mnohotvárne spôsoby zjavovania Božieho v Starom zákone sa v odbornom jazyku nazývajú „theofánia“. V Novom zákone vzal na seba podobu ľudskej postavy.